Duch je duchovno, kultúra, sú to naše obrazy, predstavy, spomienky, slová, naše spoločné dohody, názory, viery… Je to naše myšlienkové vybavenie, to všetko, čo si držíme v duchu. Duch je význam, ktorý dávame javom a vzťahom. Duch je to, čo môže byť, je to voľnosť, vzduch, nebo.
Duša je prázdnota a zároveň večnosť, je to nič a všetko, posvätná pravda všetkého toho, čo je a toho a čo bolo. Duša je priestor vzťahov všetkého živého, je to sieť. Vo svojej šírke je neuchopiteľná duchom. Je to večná neotrasiteľná istota prítomného okamihu – prítomnosť, v ktorej je sústredená celá minulosť. Je to pravda, je to Zem.
Dnes je duša nepochopiteľnou, pre našu myseľ je nerozlúsknuteľným orieškom. Duša totiž ducha presahuje. Duch je časť a duša je celok. Časť nemôže pochopiť celok – keď sa s ním však dostane do súladu, keď sa časť oddá celku, stáva sa sama celkom. Duch je prenikavé svetlo a duša je prijímajúca temnota – duch tvorí, duša je lono, priestor tvorenia.
Obe slová, duša aj duch, mali dávny spoločný koreň – bol čas, keď boli jedno. Dnes sú tieto dve naše súčasti zriedkavo v súlade. Práve to je dôvod, prečo sú činy dnešných ľudí zväčša rušivé a ničivé.
Dych je život, dýchaš, žiješ. Duch v duši je nádych, výdych, pravidelný tep, pohyb, zmena, vlnenie, prúdenie sily. Chvieme sa, srdce bije, Slnko vychádza a zapadá – zmena je život. Duch v zladení s dušou je sloboda, voľné dýchanie, nadchnutie. Keď sa naše myšlienkové vybavenie dostáva do súladu s pravdou, keď naše predstavy už nepopierajú naše vzťahy – život sa mení.
Duch zostupuje na Zem. To je to prorokované kráľovstvo nebeské, ktoré je tu dole, pri koreňoch. Začleňujeme sa, spájame, otvárame sa – až teraz dokážeme skutočne spolupracovať, zdieľať a tvoriť… Oduševnene, nadšene!
duše, dušička, duševní, oduševnělý, dušovat se, zádušní. Všesl. — p. dusza, r. dušá, s./ch. dúša, stsl. duša. Psl. *duša úzce souvisí s *duchъ ( : duch) — buď je od něj odvozeno (psl. *duch-ja), či — pokud je již ie. (*dhous‑i͡ ā ) — obě jsou od stejného slovesa. Stejnou příponu, ale jiný stupeň kořene má lit. dvasià ‘duch’.
duch, duchovní, duchovenstvo, ob. duchař, duchařina. Všesl. — p., r. duch, s./ch. dȕ h , stsl. duchъ. Původní význam ‘dech, závan’ je doložen ve vsl. a části jsl. (srov. : vzduch). Psl. *duchъ lze srovnat s lit. daũsos (pl.) ‘vzduch’, gót. dius ‘živočich’ (něm. Tier ‘zvíře’) a snad i ř. theós ‘bůh’, vše z ie. *dhouso, *dheuso- (A8, B2) od *dheu- ‘vanout, dýchat’.
dýchat, dýchání, dýchací, dýchánek, dýchavičný, nedýchatelný, zadýchat (se), nadýchat (se), vzdychat, vydýchat (se), neprodyšný aj. Všesl. — p. dychać , ukr. dýchaty, s./ch. díhati, stsl. dychati. Psl. *dychati patří stejně jako : duch, : duše, : dech k odvozeninám od ie. kořene *dheu- ‘dýchat, vanout’; kromě souvislostí uvedených tam srov. ještě lit. dúsauti ‘vzdychat’ a dvė sti ‘vydechnout (duši)’, lot. dvést ‘dýchat’ (A5).
nadchnout, nadšený, nadšení. Viz: dech