Svätoháj

Svätoháj

Slová majú svo­je korene a vývoj. Nesú v sebe odkazy, sved­čia o udalos­ti­ach dávnej min­u­losti. V našom jazyku sú uchované stopy našich dejín. Jed­nou zvlášť zau­jí­mavou sku­pinou slov, sú vzá­jom­ne príbuzné výrazy hájiť, háj, obha­jo­vať, zaha­jo­vať a⁠ hojiť. V koreňoslovnom slovníku sú vyložené tak­to:

hájiť chrániť, brániť · Praslovansky *gaji­ti, pôvodne asi kau­zatívum od praslo­van­ského *žiti – t. j. z výz­namového hľadiska ‚spô­sobovať, aby niečo žilo‘, odti­aľ ‚starať sa o niečo, doz­er­ať na niečo‘‚chrániť, brániť‘. Z odvo­denín: obhájiť (od toho obha­j­ca, obha­jo­ba), za­hájiť1 zas­tar. zabrániť, zatarasiť(pôvodne asi zabrá­niť vstupu), ne­spisovne zahájiť2 začať, otvo­riť(podľa českého zaháji­ti, pôvodne asi v spo­jení zaháji­ti soud ohradiť súdne miesto [a tým začať súd]; rov­nakého pôvo­du ako zahájiť). Pozri aj háj.

háj ‚menší les‘ · Praslo­van­sky *gajь – azda odvo­den­i­na od pra­slovanského *gaji­ti s pôvod­ným výz­namom typu ‚chrá­nený les, kam ne­možno vstupo­vať‘.

hojiť · Praslo­van­sky *goji­ti staré kauza­tívum k pra­slo­van­ské­mu *žiti – pôvod­ný výz­nam bol ‚spô­sobo­vať, že niek­to (niečo) žije, oží­va‘, odti­aľ ‚uzdravo­vať, liečiť‘ (hojiť rany).

– Ľubor Krá­lik: Stručný ety­mo­log­ický slovník slovenčiny. Skrátené.

Skôr ako múry boli háje

Pôvod našich slov sia­ha do dôb pred tým, ako sme mali spolo­čenské budovy: úrady, zámky, školy, obchody, súdy či kos­toly. Spoloč­nosť tu bez kamen­ných múrov bola. Že nestáli domy ne­znamená, že to, čo dnes zas­trešu­jú, tiež nebo­lo. Vzde­lanie, hos­podárstvo, sprá­va, obchod, súd­nict­vo, duchovno ani sne­my nepot­rebujú stav­by – a zaobí­du sa aj bez pís­ma. Prečo to vra­vím? Súčas­ná spo­ločnosť je tak sil­no spätá s bu­dovami a pís­mom, až má­me sklon prehli­adať šír­ku a hĺb­ku na­šich koreňov. Ako­by sa až stav­bou prvých kos­tolov a⁠ zaved­ením písom­ných zá­zna­mov vznikla naša kul­túra, ako­by až vte­dy sa začala spolo­čenská sprá­va našej zeme. Sloven­ské kul­túrne aj miestne korene pri­tom sia­ha­jú niekoľ­ko­ná­sob­ne­ hlbšie.

Veľká genet­ická analýza pomohla spochyb­niť niek­toré „večné pravdy“ salón­nej histórie. […] Pre­dovšetkým bolo spochyb­nené tzv. sťa­ho­vanie národov. A síce v tom, že to nebo­lo doslo­va sťaho­vanie národov, ale bol to pre­važu­jú­co nájaz­dový pohyb bojových vod­cov kmeňových spoločen­stiev s ich bojový­mi druži­na­mi a prípad­ne aj s⁠ tzv. zaisťo­va­cou čeľaďou (mod­erne povedané: so servis­nou logi­sti­kou). Totiž neol­i­tické spoločen­stvá – teda usadené roľnícko-reme­sel­né spoločen­stvá – boli úzko zvi­azané z pôdou živiteľk­ou, teda sa priestoro­vo pohy­bo­vali len v miere novovyk­lčo­vaných lesov a pri­rieč­nych nív. Druhou spochyb­ne­nou pred­stavou je názor, že ne­olitická Euró­pa vznikla oveľa neskôr než neol­i­tický Blízky východ. […] Metó­da­mi vedeck­ého skúma­nia geno­fon­du dnešných Slová­kov do­spel doc. Vladimír Fer­ák naozaj k⁠ pozo­ruhodnému ziste­niu. Vyše 80 % Slová­kov zdedi­lo gény po pred­koch, ktorí žili v stred­nej Európe už v mlad­šej dobe kame­nnej. V severo­karpat­skom oblúku a⁠ v⁠ pridu­najských nivách sme boli už pred osemtisíc rok­mi.

– Augustín Mar­ián Hús­ka: Reko­rd­ná dlho­ve­kosť sloven­skej etnick­ej iden­ti­ty. Strana 6.

Strediská spoločnosti

Ned­báme na naše staršie a oveľa hlbšie dedičst­vo. Zväč­ša ani netu­šíme, že vôbec jestvu­je a že z neho vlastne ešte stále ži­jeme. Ani niek­torí jazy­ko­vedci na to neberú ohľad: naprí­klad slo­vo zahájiť vo výz­name slávnos­tne začať bolo vy­ra­dené ako nespi­sov­né. Pravde­podob­ne pre­to, že za­ha­jovanie po­du­jatí má dnes málokedy niečo spoločné s⁠ há­jom či hájením: ani v⁠ zmysle och­ra­ny či zais­te­nia hraníc a už vôbec nie s⁠ lesom či stro­ma­mi. Boli však časy, keď stromy pred­sta­vovali jadro našej spo­loč­nosti a keď háje boli jej stredis­kami.

Nie náhodou po­užíva­me v⁠ súvis­losti s rodovou spoloč­nos­ťou výrazy ako kmeň, rodok­meň či rodo­strom. Miestom pre spoločen­ské uda­losti, či už z⁠ nášho po­hľadu svet­ské ale­bo posvät­né, bol práve háj. Tu sa kon­ali slávnos­ti a obrady: za­sväte­nia, svad­by, po­hre­by… Tu sa kon­ali stret­nu­tia spoločen­skej sa­mosprávy, správne rady či súdy. Zaha­jo­valo sa, jed­na­lo sa a⁠ roko­va­lo, ob­hajovalo a do­hadov­alo… Konali sa tu ducho­vné poduja­tia, divad či vešt­by, tu sme sa spá­jali s⁠ duch­mi pred­kov, s⁠ naším du­chov­ným dedičstvom. Vlastne všetky dô­le­žité spoločen­ské podu­ja­tia sa začí­nali prá­ve v⁠ posvät­nom háji, vo svä­to­háji.

Kmen­ové shromáždění chráni­lo vzá­jem­nou rovnost jed­inců, jejich osob­ní svo­bo­du i jejich majetek. Kmen (raněstře­dověký gens) tak byl prostřed­nictvím svého orgánu garan­tem svo­body a vlast­nictví svých přís­lušníků, byl vlast­ně jak­ousi aso­ci­ací rovných a svo­bodných vlast­níků půdy, ger­mán­ského odalu (odtud Adel – „šlech­ta“) a slo­van­ské dědiny.

– Dušan Třeštík: Chris­tian­izace Slo­vanů.

Menšie háje bývali v strede dedín. Rozľahle­jšie háje boli spoločné pre širšiu oblasť – mohli byť ďalej od sídel, v divokej prírode, na vrchu kop­cov, na silových mies­tach Zeme. Tu sa pravidelne ľudia zo širokého oko­lia stretá­vali na slávnos­ti­ach a k veci­am zemskej a spoločenskej samo­správy.

Háj bol chrá­neným miestom mimo bežný čas a pries­tor. Toto posvät­né a hájené miesto divej prírody bolo zvlášt­nym sve­tom, kde sa rozdiel medzi duchovným, hmot­ným a dušev­ným stier­al. Pod koruna­mi tisíc­-roč­ných stro­mov dýcha­la več­nosť a veľké kolo živo­ta sa tu uza­tvá­ralo: prales s jeho ne­spočetnými bytosťa­mi bol úplným živým celkom, v jeho vzťa­hoch bola prí­tom­ná celá min­u­losť Zeme. Všet­ci pred­kovia od hĺbky vekov tu boli v ne­jakej podobe s nami. Háj bol stre­diskom spoloč­nosti, tu sa všetky bytosti stretá­vali v⁠ jed­nom spoloč­nom svete.

háj – slo­vo označu­jící vydělené mís­to určené k poby­tu před­ků, do­slovné „mís­to, kde žijí mrtví“. Kro­nikář zmiňu­je, že háj byl vel­mi uctí­vaný a „považo­vaný vše­mi za nedotknu­telný“.

– Naďa Pro­fan­tová a⁠ Mar­tin Pro­fant: Ency­klo­pe­die slovan­ských bohů a⁠ mýtů. Strana 40.

Posvätná celistvosť

Keď sa háj uza­vrel vonka­jšku a otvo­ril vnútru, stal sa sve­tom, ktorý je sám o sebe celý a úplný – kde má všetko svo­je pra­vé, riadne miesto. S tým súvisí úcta ku všetké­mu v⁠ háji, hmotné­mu aj nehmot­nému, k tomu živé­mu a aj na pohľad neži­vému: úcta ku kameňom aj prav­zorom, ku kruhu, čiare, závit­nici, k vode, kve­tu či krížu, úcta k⁠ prí­rod­ným živlom, stro­mom, zvier­atám a hubám, k prírod­ným ja­vom, divom a bož­stvám.

Háj bol há­jený, chrá­nený, zais­tený – preto­že svet je celok, je to kruh všetkého, čo práve je, a ako kruh má svo­je hran­ice – bez nich by sa svet roz­plý­val do⁠ zmät­ku. Vnútri hraníc je svet­lý svet, kde posvät­né je všetko. Kraj sve­ta nie je len hra­nicou prie­storu, ale aj ča­su: v okami­hu obrad­ného za­hájenia uzatvárame svet – už nás nič z vonku nevyruší. Necháme za sebou tem­no­tu, zmä­tok, očaká­va­nia, výčitky, pred­pok­la­dy, oba­vy aj po­vinnosti – ony mi­znú. Sto­jíme nahí u Boha na Ze­mi. Tu sme v bájnom priestore za kon­com a⁠ pred za­čiat­kom času, v pravde, ktorá je celá svetlá, hojná, dobrá a večná.

Pôvod­né slo­van­ské duchovno drža­lo vo veľkej úcte aj prí­rodu a jej ducha. Podľa pôvod­nej viery každý je sám zod­poved­ný a kaž­dý sa pri­amo môže obra­cať k božským silám aj bez prostred­níka. A božské sily sa preja­vujú v celej prírode. V nedotknu­tom lese. V speve vtákov. V hlasoch zvier­at. V šume lis­tov, ktoré rozospie­va svieži vet­rík. V prašťaní pras­tarých stro­mov. V hlase posvät­ných dubov. Vo vôni tle­júce­ho lís­tia, v speve plachých svrč­kov a lúčnych koníkov. Po­svätné lesíky mohli byť ohradené, ale nemuseli. V po­svätnom lesíku bolo pre duchovného slove­na všetko nedotknu­teľné. Žiadne vyru­bovanie, žiadne zabí­janie, žiadne prenasledova­nie ľudí, ktorí sa hoci aj prehrešili voči spoločnos­ti, v posvätn­om háji nema­lo mies­ta. Toto prá­vo azy­lu neskôr napodob­nili kos­toly, uni­verz­i­ty.

Miro Žiarislav Švický: Návrat Sloven­ov v du­chu a slove. Strana 68.

Veď, ak všehomi­er je mierny, ak svet je svetlý, ak človek je od pod­staty dobrý – potom zák­lad­ný­mi dvo­ma pro­tik­lad­mi nie sú voj­na a mier, ani dobro a zlo, či svet­lo a tma. Tými protiklad­mi sú celok a časť. Je to hra hraníc. Časť je cel­kom, ak je ohraničená. Celok je časťou širšieho celku, keď sa hrani­ca sprie­chod­ní. Hran­ice chrá­nia pori­adok. Vnútri sveta jest­vuje prirodzený pori­adok, tak­že tam ne­tre­ba pevne dané umelé hran­ice ani ľud­ské zá­kony. Pod ochra­nou čarovného kru­hu nás nič viac ruší a⁠ nepú­ta, môže­me byť sku­toč­ne celí „pri tom“ – prí­tom­ní, sú­stredení. Môžeme si vy­dých­nuť, uvoľ­niť sa – byť sami sebou. Tu a⁠ ter­az je to jed­iné, čo jestvu­je. Tu je náš hojivý, moc­ný, prapô­vodný domov!

Slo­van­sk­ou „prav­du“ můžeme chá­pat jako nikdy nekončící dosa­hování „správného“ stavu, určité nez­for­mulo­vané normy, která neby­la totožná s právem, měla mno­hem širší plat­nost. Touto prav­dou byl nejspíše slo­van­ský miry. Ten nebyl nedostatkem války jako dnes, byl přede­vším smírem, rovnováhou rozdíl­ných mínění a snah, byl vztažen na vnitřní stav společnos­ti a ne (ale­spoň ne prvot­ně) na její vztah k ostat­ním společnos­tem.

Dušan Třeštík: Chris­tian­izace Slo­vanů.

Miesto uzdravenia

Azda neprek­vapí, že celistvosť koreňoslovne súvisí so zdra­vím. Slo­vo celý má rov­naký indo­eu­rópsky koreň kai­lo ako anglic­ké slo­vo whole rov­nakého výz­namu. Z toho is­té­ho dávne­ho zák­ladu sa roz­vinuli aj anglické slová holy (s vý­znamom svätý), health (zdra­vie) a heal (liečiť):

ce· Praslovansky *cělь (*kai-lo-); súvisí s gót­skym hails, ne­meckým heil, anglick­ým whole neporušený, celý, zdravý‘, staro­pruským kai­lústiskan zdraviea inýmivšetko od indo­európ­ske­ho *kai-lo‑, *kai-lu- zdravý, neporušený.

– Ľubor Krá­lik: Stru­čný ety­mologický slovník slovenčiny. Skrátené.

holy. Staroan­glicky halig ‚svätý, posvät­ný, dobrý, kňaž­ský, cir­kev­ný,‘ zo staroger­máske­ho *hailaga‑, z protoindo­európ­ske­ho *kai­­lo- ‚celý, nepo­rušený, dobrého zna­me­nia‘.

health. Zo staroan­glick­ého hælþ ‚celistvosť, naplne­nie, zdra­vie, zvuč­nosť‘, zo staroger­máske­ho *hailitho, z protoindo­európske­ho *kai­­lo- ‚celý, neporušený, dobrého zname­nia‘.

whole. Zo staroan­glick­ého hal úplný, celý, neublížený, ne­zranený, bezpečný, zdravý, pôvod­ný, pri­amy, z proto­germánskeho *haila- nepo­rušený(pôvod tiež ger­mánske­ho hel/heill/hal/heil zá­chra­na, zdravie, šťastie), z protoindo­európskeho *kai­lo-, celý, neporušený, dobrého zname­nia (pôvod tiež staroslovienske­ho ce­lu, celý, úplný).

– Online Ety­mol­o­gy Dic­tio­nary. Preložené, skrátené.

V staroslovienčine malo slo­vo celiť pôvodne tiež aj vý­znam liečiť, ktorý sa dodnes zachoval vo výraze celiť ranu či v⁠ názve byliny sko­ro­cel. Slo­vo hojiť má zase pôvod v tom istom slovnom koreni, ako aj slová háj, hájiť (chrá­niť) či hoj­nosť (bohats­vo). Tým­to koreňom je pra­slovanské slo­vo žitis⁠ vý­znamom: umožňo­vať, že niečo ale­bo niek­to žije.

Práve bezpečný, zahradený, há­jený priestor a „svä­tý po­koj“ sú nut­ný­mi pred­pok­lad­mi pre vylie­čenie. Ak je choro­ba stav nerovnováhy a boja pre­bieha­júce­ho v tele člove­ka, tak stav zdravia je práve súlad a celistvosť. Keď pri­jmeme, že človek je vo svo­jej zdra­vej pod­state dobrý, potom zločin je násled­kom duševn­ej choro­by. Zlo­du­chovi ne­patrí odsú­de­nie a⁠ trest v dnešnom poní­maní – ale lieče­nie. Zau­jí­mavosťou je, že slo­vo zdravý v koreni slo­va súvisí s⁠ drevom. Výraz dre­vo sa pôvodne vzťa­ho­val aj k⁠ ži­vému dre­vu, podob­ne ako dodnes anglický výraz wood, ktorý označu­je dre­vo i háj. Strom či les boli vzor­mi zdravia – a tiež vy­rov­nanosti a⁠ pretr­va­nia!

zdravý, zdraví, zdrav­it, ozdrav­it, poz­drav­it, poz­drav, uzdra­vit (a jiné). Vše­slovan­ské – polsky zdrowy, rusky zdoróvyj, srbsky‑chorvatsky zdrav, staroslověn­sky sъdravъ. Praslo­van­sky *sъdorvъ se nejspíš vyvi­nulo z indo­evrop­ského *su-doruo‑, doslo­va ‘(jsoucí) z dob­rého dře­va’, viz s- a dře­vo. K výz­na­mu srovnej sta­ropersky du­ruva ‘zdra­vý’ od ste­jného zákla­du, dále např. latinsky rōbus­tus ‘z dubového dře­va’ i ‘si­lný, otužilý’. Zdrav­it, po­zdrav­it a podob­ne zna­mená vlast­ně ‘přát zdraví, říkat buď zdráv’.

Jiří Rejzek: Český ety­mo­log­ický slovník. Skrátené.

Háj bol priestorom, kde tvárou v tvár večnos­ti mizli osob­né pohnútky. Mizol stra­ch, smrť tu bola súčasťou ži­vota. V⁠ žia­re Sln­ka vyrastali z rozk­lada­jú­ci­ch sa odum­retých stro­mov, spo­medzi tle­jú­ci­ch lis­tov, kame­nia a machu mla­dé se­me­náči­ky. Vo sve­tle večnos­ti sa ľud­ské krivdy a⁠ spory stá­vali ža­bo­myšími. Prales bol dokon­alým mies­tom, kde všet­kým pre­stupovalo ve­domie celku.

Tu bolo možné ukončiť začarovaný kruh príčiny a⁠ násled­ku, zmier­iť sa, pustiť dom­nelú min­u­losť, odpus­tiť. V⁠ pochop­ení cel­ku – vo vedomí, že sme v tom všet­ci spolu ako súčasť celku – bolo možné vyriešiť i zločin tak, aby neos­tal poc­it krivdy, aby trest nezanechal napätie… Aby trest nebol po­cítený nikým pocítený ako kriv­da a nevyvo­lal pom­stu. Háj bol miestom súdov, ale veľ­mi od­lišných sú­dov od tých, ako ich po­známe dnes.

Vo Vagrii bol uctievaný boh Prove, o ktorom Hel­mond píše: „keď sme prišli po ces­te do lesa, jed­iného v tej­to zemi, ktorá sa celá rozp­restiera na rovine, tam sme medzi pras­tarý­mi stro­ma­mi uvideli posvät­né duby, ktoré boli za­svätené bohu tej­to zeme Provovi. Obklo­povalo ich ná­dvorie ohradené plo­tom, ktorý bol postavený z dre­va a⁠ mal dve brány. Okrem domá­ci­ch bôžikov a⁠ mo­diel, ktoré mala každá osa­da, bolo totiž toto miesto svä­tyňou celej zeme. Bol pre
ňu ustanovený vlast­ný kňaz, sláv­nosti a⁠ roz­ličné obet­né obrady. Miest­ny ľud mal vo zvyku sa tu každý druhý deň v týžd­ni schádzať s⁠ kniežaťom a kňa­zom kvôli súdom. Vst­up do ná­dvo­ria bol zakázaný všetkým okrem kňaza a tých, ktorí chceli obe­tovať, ale­bo ľudí v smr­teľnom nebezpečen­stve.“

– Ma­túš Voj­na: Pohan­skí bohovia.

Správa zeme

Bola to vtedy iná spoločnosť ako dnes. Hádam na­šli vte­dajší zás­tup­covia spoločnos­ti, poslan­ci a vlád­covia skôr spo­lo­čnú reč na sneme na kop­ci v háji, vys­tavení živlom, sln­ku i⁠ daž­ďu. Určite si aj viac uve­do­movali vplyv svo­jich roz­hod­nutí na Zem ako takú. Hádam boli aj prav­divejší, keď ich pred sku­točn­osťou ne­chránil žiad­ny múr.

Otvorené pries­transtvá hájov umož­ňovali, aby sa do spolo­čenského chodu a správy svo­jej zeme zapo­jili všet­ci schop­ní a povolaní, nie­len tí majet­ní či výsad­ní. Demokra­cia nie je vec novodobá. Nevy­našli ju staroveké grécke mest­ské štá­ty. Podob­ne, ako sev­er­ské kra­jiny mali svoj thing – naši pred­k­ovia mali veče – sne­my, kde sa o veci­ach veti­lo. Aj sú­časné výrazy roko­vať a par­la­ment súvisia s reč­nením. Dô­vod, prečo sa o našej pôvod­nej rodovej demokracii v učebni­ciach nepíše je prostý: dejiny sú postavené na písom­ných zmien­kach – pri tom na snemoch sa nepísa­lo ani nepočí­tali hlasy – rozhod­nutia sa pri­jí­mali zhodou všetkých zúčast­nených.

Kme­nová společnost byla svě­tem pro sebe, pro­to zna­mená miry také „svět“. Každý jed­notlivec má na tom­to míru podíl, ste­jně jako ho má na společnos­ti rovných a svo­bod­ných lidí, jíž byl kmen, pro­to má mír také výz­nam „čest, váž­nost“, urču­je sociál­ní sta­tus člově­ka. Míru se dosahu­je jed­no­mysl­nos­tí (to je také jeden z jeho výz­namů), tedy pod­le známé zása­dy slo­van­ského sně­mu, který ne­znal větši­nová rozhod­nutí, právě pro­to, aby byl zachován nedě­li­tel­ný miry, jed­no­ta řádu kmen­ové společnos­ti. Jed­no­myslné rozhod­nutí sně­mu již nepo­dléha­lo žád­né instan­ci, naplňo­va­lo mír. „Mir nesu­dim“, mír není sou­ditel­ný, říká staré ruské přísloví. Byl věčným řádem společnos­ti a jako takový byl samozře­jmě emi­nent­ně sakrál­ní, i když nepodléhal pří­mo žád­né­mu z bohů.

Dušan Třeštík: Chris­tian­izace Slo­vanů.

Na našu Zem a jej zdro­je, prírod­né aj ľud­ské, sa už dlho za­ujímali vlád­nuce vrstvy kra­jín roz­pada­júcej sa Rímskej ríše. Ich spô­sob hospodárst­va nie je trva­lo udržateľný a pre­to boli – a do dnes sú – závis­lí od prí­sunu sily z von­ka.

Hrubá vojen­ská sila nebo­la dosta­točne účin­ná, pre­to vypra­co­v­ali nový spô­sob kultúrne­ho útoku. Po­sta­vili ho na písme a na dobrej povesti kresťanst­va. Pís­mo v tom­to novom spô­sobe vojen­ského ťaže­nia nes­lúži­lo iba na dorozu­mievanie. Pre­dovšetkým to bol nástroj prepiso­va­nia min­u­losti a pred­pisovania budúc­nos­ti.

Duchovný útok sa vedie iným spô­sobom, ako ten pozem­ný. Nie je dôležité rozraz­iť hran­icu, ale ovlád­nuť stre­disko. Vojaci si obliek­li kňažské rúcha a vydali sa spustiť pre­mys­le­ne zostro­jenú zbraň hro­mad­ného niče­nia v kultúrnych stre­dis­kách stred­nej Európy.

Obec­ně je uctívání posvát­ných hájů a stromů v⁠ Čechách zmí­něno kro­nikářem, který k roku 1092 uvádí, že ještě kníže Břeti­slav II. dal po­kácet a spálit posvát­né háje na mno­hých mís­tech. […]

Po­svát­ný háj před­stavo­val starší for­mu kul­tov­ního mís­ta, po­zději se v tako­vých okrscích stavě­ly chrámy. Nakonec v⁠ nich byly zak­ládány koste­ly a kláštery, čímž posvát­nost mís­ta pře­trvávala, avšak byla nově vysvětlován­a a⁠ zdů­vod­ňována. Slo­vo háj nakonec ztra­tilo sakrál­ní vý­znam a⁠ sta­lo se označením pro malý, řidší les.

Naďa Pro­fan­tová a⁠ Mar­tin Pro­fant: En­cy­klo­pe­dia slo­van­ských bohů a⁠ mýtů. Strany 78 a 216.

Je pocho­piteľné, prečo mali vierozvest­ci taký záu­jem rúbať posvät­né lesíky v strede miest a dedín – a neskôr aj v odľahle­jších oblas­ti­ach. Práve Háje boli stre­di­ska­mi správy spoloč­nosti – a⁠ nie len tej ľudskej – správy spo­ločnos­ti všet­kých bytostí Zeme. Toto druhé však antropocen­trickí mono­teisti asi ani netušili – do dnes sa sprá­va­jú, ako by na Zemi boli sami – dlho neuzná­vali ani prá­va žien, nie to ešte iných druhov živých bytostí.

Co to vše tedy zna­me­na­lo pro „pohany“ sto­jící před otázk­ou, zda při­j­mout křesťanství či ne? Přede­vším to, že každý, kdo se při křtu odřekl „ďábla“, to jest pohan­ských bohů, někdy v křest­ní for­muli jmen­ovitě vypočítá­vaných, nezříkal se jenom jich, ale vše­ho toho celku, jehož byli součástí, celého míru a pravdy, včet­ně ná­roku na svou svo­bo­du a vlast­nictví. Odd­ělo­val se od kme­nového spole­čenství a stá­val se vlast­ně dobro­vol­ným vyděděnc­em. Pro­to nemohla mít misie zaměřená na jed­notlivce v kmen­ových společ­nostech prak­ticky žád­nou naději na úspěch, le­daže přišla v do­bě, kdy se tato společnost rozk­lá­dala a jed­notliv­ci, zejmé­na ov­šem aris­tokra­cie, si mohli dovolit ignorovat normy společenskéh­o chování. […]

Pokud křesťanství neza­sa­ho­va­lo do vnitřních záležitos­tí kme­ne, neb­udi­lo žád­ný zájem. I tam, kde misionáři vys­tupo­vali agresiv­ně, chovali se k nim pohané snášen­livě nebo spíše lhoste­jně. Počet mučed­níků za víru z řad misionářů je tak malý, že to až zará­ží.

– Dušan Třeštík: Chris­tian­izace Slo­vanů.

Na rozdiel od povýše­neck­ých a výn­i­močných ako­že kre­sťa­nov – prostí ľudia boli na Zemi doma. Živ­ot našich pred­kov bol náročný, boli však šťa­st­nejší ako my dnes – doter­az patria po­dľa výs­ku­mov medzi najšťast­ne­jších ľudí „poha­nia“ v Indii.

pohan, pohan­ský, pohanství. Pol­sky poganin, slovin­sky pogân, srbsky/chorvatsky pòganin, staroslo­van­sky pogan­inъ, po­ganъ. Pře­vzato z latin­ského pāgānus ‘venko­van, sedlák’, původ­ně adjek­tivum od latin­ského pāgus ‘župa, kraj, ves­nice’ (křesťanství se šíři­lo na ven­kově poma­le­ji než ve městech).

Jiří Rejzek: Český ety­mo­log­ický slovník. Skrátené.

S prírodou spätí ľudia pôvod­ného duchov­navní­ma­jú sa­mých seba ako súčasť božieho stvore­nia. Podie­ľajú sa na ňom, svo­jím živ­o­tom ho napĺňa­jú. Nehľada­jú zmy­sel živ­ota, nepo­tláčajú živ­ot v sebe – žijú naplno. Naši „pohan­skí“ pred­kovia zby­točne netr­peli, neha­nbili sa, ne­čakali na vykúpe­nie a spa­senie. Neboli od nar­o­de­nia hriešni, vin­ní ani povin­ní – boli slobod­nými ľuď­mi.

zat­nutím do kmeňa posvät­ného rodostro­mu sa ľudia ocitli mimo príro­du, vyde­de­a nešťast­ní – toto bolo tým báj­nym vy­hnaním z⁠ raja. Nevin­ných vyh­nal namyslený pán nie oni, ale on sám bol hriešny, a pre­to vo všetkom videl hriech. Podľa seba súdil ostat­ných. Jeho sek bol zá­sa­hom do srd­ca vteda­jšej spoloč­nosti, do jej zdravia, rovnováhy a ce­listvosti. Ná­sil­ný zásah ochromil nasle­du­júce pokole­nia.

Kon­cem 6. a na počátku 7. sto­letí papež Řehoř zre­or­ga­ni­zo­val papežské statky jak v okolí Ríma a v ostat­ní Itálii, tak i jinde v Ev­ropě, na nichž bezohled­ně vykořisťo­val pod­dané. […] Ve svých čet­ných spisech zvulga­rizoval teorii křesťanství pro potře­by raného stře­dověku a dal tak zák­lad nové církevní ide­ologii; křesťanství se tím vzdálilo nejen du­chu evan­gelií, ale i pozd­ně antick­é­mu křes­ťanství před­stavo­vané­mu církevní­mi otci – patri­archy. Bůh (Kris­tus) byl moc­ným a hrozivým vlád­cem, který krutě tre­stal všech­na provi­­ní pro­ti sobě a sesílal na lidi nemo­ci, války a katas­tro­fy. Boha by­lo možno usmířit dary a přím­lu­vou svatých a kněží. Dary při­jí­mala a přím­lu­vu zprostřed­kovala církev, kněží nebo kláštery.

Mag­dalé­na Bera­nová: Slo­vané. Strana 238. Preložené.

Nie­len háje boli ťaté: Celý náš svet, ktorý oni predstavo­vali, bol rozbitý na kúsky. Náš ľud­ský kmeň utŕžil váž­ne rany, náš rodok­meň, rodostrom… Ranený bol náš strom živ­ota, naša prirodzenosť aj príro­da! Chceli ľud slo­va vyko­reniť a⁠ v⁠ prie­be­hu stre­doveku a novoveku sa im to sko­ro podar­i­lo. Vy­korenili – odreza­li nás od ze­me: od tej hmot­nej zeme, na ktorej už málok­to dnes vie hospodáriť, aj od tej duševnej zeme, od pravdy a⁠ minu­losti, od našich dejín, od vedo­mia toho, čo sa udi­a­lo. Naše pôvod­né du­chov­no za­tienili novým výkla­dom, živé piesne, báje, hry a obrady nahradili povr­chným­i, suchý­mi slo­va­mi cudzie­ho strateného ducha.

Chorí zlo­čin­ci nám ub­lížili a z nás sa­mých sa pos­tup­ne stali im po­dob­ní, ako choro­ba pos­tupo­vala. Namiesto pri­ja­tia lieče­nia v lone pane­nskej prírody, spotre­bú­vame a koristíme, podľa vzoru západu ťažíme zdro­je – berieme silu druhým.

Bez zeme sme slabí a ľahko ovlá­dateľní. Bez sily prú­diacej od koreňov ku korune, od Zeme k Slnku, sme neve­domí, sme ne­mocní, trpiaci. V našich bytos­ti­ach je rana, ktorá ešte stále krvá­ca. Niek­to nám saje krv… Ťaž­ko si to pri­pustiť, pre­tože to bolí! Akonáh­le upri­amim pozornosť na ten­to pálčivý bod na­šich duší a de­jín… Nezried­ka sa vedomie radšej uza­vrie, ujde, radšej zas rých­lo zabudne, poprie to, unikne.

Bez priz­na­nia rany sa však naša spoločnosť ne­uz­draví, my sami sa neza­ho­jíme, neoži­jeme… Nemusíme na­sledovať tých, ktorí sa rozhodli popier­ať naše a svo­je dejiny. Súvis­losti vychá­dzajú navonok. Prav­da tu stále je! Jej stopy sú oko­lo, všade v na­šej zemi, v⁠ našej spoloč­nos­ti, v našom duchu, kul­túre – i⁠ v⁠ nás samot­ných: v našich te­lách, duši­ach, v⁠ tvo­jom vlast­nom rode.

4 thoughts on “Svätoháj

  1. Rodan Jaroslav

    obnovu­jme naše háje pre slávu našich rodov , aj pre zdravie naše

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *