Zmysel stromčeka

Zmysel stromčeka

Hoci vianočný stromček v domácnostiach je novoveký zvyk, vetvičky mali pri oslavách návratu Slnka oddávna svoje miesto. Temné obdobie znovuzrodenia svitu a sveta má svoju silu – naši predkovia ho slávili od dôb dávno pred rozšírením písaných slov aj kamenných príbytkov. Stromy vtedy nestáli v izbách – ľudia stáli medzi stromami.

Zdobený stromček má svoje miesto aj na ľudovej svadbe (zdroj obrázka: Vojtěch Majling. Ta dala mamka, ta dala dcérku.)

Niektoré dlhoveké stromy bývali zvlášť zasvätené – doteraz to ešte býva zvykom. Posvätné stromy sa spájali s kolobehom života, boli to miesta pamiatky, prísah aj posledného odpočinku, boli to stromy predkov, rodov a dedín – strediská zemskej spoločnosti. Cez ne sme sa napájali na svoje korene a aj širšie, na Zem ako živú bytosť. V priebehu vekov však boli tieto obyčaje potláčané a účelne nahradzované.

Zvestcovia otrokárskej kultúry vyrubovali našich zelených „predkov“ a na ich miesto stavali svojich svätcov. Dôvod bol prostý – ľudia bez vlastných obradov, bez spojenia s prírodou, bez úctyhodných prarodičov, bez vlastných stredísk, bez zeme a koreňov sú slabí, nevedomí a ľahko ovládateľní. To je dôvod, prečo otrokári zakazovali obrady u stromov – nezriedka pod neuveriteľne tvrdými trestami.

Podmienky stredoveku dali vzniknúť zvyku zdobenia príbytkov halúzkami a čečinou. Pod hrozbou trestov sa totiž obrady prírodného duchovna stiahli z verejných priestranstiev do vnútra domovov. Keď už nebolo možné ozdobiť stužkami priamo stromy a rovno pod ich korunami tancovať či obvetiť dary – tak si ľudia udržovali spojenie aspoň cez vetvičky. Neskôr v novoveku sa z ozdobených ratolestí vplyvom nemeckého meštianstva vyvinul vianočný stromček.

Strom ako obraz

Matka božia s vetvičkami a obrázkom stromu na šatách (zdroj obrázka: Zborník Slovenského národného múzea v Martine 2017)

Strom nie je len živou bytosťou – strom je aj duchovný obraz. Má svoje korene, tak ako my máme svoje korene spájajúce nás so zemou a okolím. Spájajú nás s pravdou, na ktorej stojíme a z ktorej vychádzame a rastieme – hoci môže byť skrytá v tme pod povrchom. S porušenými koreňmi sme prelietaví, nespokojní, povrchní, možno neistí a o to viac namyslení. Z napojenia na korene pramení prirodzená vážnosť, rozvaha, sebaistota, cit pre pravdu, vnútorná spokojnosť aj odvaha.

Strom má svoj kmeň. Korene s korunou spája pevný okamih prítomnosti, kde sa všetko zbieha v jednom prúde. Keď stojíme vyrovnane a zároveň pružne – vtedy pretrváme… Keď zrovnaní sme sami so sebou aj navzájom – vtedy sme ako ten buk. Vlastne aj slovo zdravý má vo svojom jadre drevo – doslova „z dobrého dreva“ – avšak vo význame živého dreva. Korene našich slov siahajú do doby, keď skoro všetko drevo bolo živé – našich predkov vtedy neobklopovali drevené stavby, ale lesy a lúky. Ľudia vtedy nepodliehali korunám – silu mali občiny a kmene.

Korunou stromu sú naše vzťahy smerom k budúcnosti. Podobne ako strom, aj my žiarime, kvitneme, tvoríme bohatstvo dobrých vzťahov. Ako strom prináša plody, aj naše bytie má zmysel pre ďalšie bytosti. Vo vzájomnom prijímaní a dávaní sme súčasťou – nedržia nás prehnané obavy či zábrany… Ako spokojní, smelí, žiariví a uvoľnení sa dokážeme zapojiť do veľkého príbehu stvorenia. Keď si držíme svoju vyrovnanosť a celistvosť – a zároveň plným dychom prúdime a dýchame ako strom – vtedy sme šťastní. Samotné slovo šťastie má vo svojom jadre časť – súčasť – dobrý podiel na celku.

Hady, ľudia a vtáky

Spojenie hadej zemskej sily s nebeskou vzdušnou (Zdroj obrázka: Svorad)

Obrazy stromu zvyknú doprevádzať aj zvieratá. V prítmí prízemnej roviny sú to najčastejšie hady a huby. Hady predstavujú naše jadro prežitia, prastaré pudy (rozmnožovací, obranný, napodobňovací a potravinový), ktoré zabezpečia pretrvanie. Avšak samé o sebe sú tieto pudy nepružné a krátkozraké – môžu sa zachytiť do pasce závislostí či krútňav strachu, opakovania, naháňania či strnulosti. Hady sú však zároveň aj liečivé prúdy prírody, vlnia sa podobne ako prírodné kolobehy. Huby aj obojživelníky majú v sebe látky, z ktorých niektoré sú jedovaté, avšak pri správnom zachádzaní môžu byť neuveriteľne liečivé. Hady boli nielen v Stredomorí či Indii, ale aj v slovenských rozprávkach spájané so silou, ktorá, keď sa u koreňov preberie a rozprúdi hore chrbticou, môže človeka vziať ako drak až k nebu do oblakov. Keď sa človek zrovná a nechá cez seba tvorivú silu riadene prúdiť – môžu sa diať zázraky.

Na rovine kmeňa stoja u stromu veľké silné zvieratá či ľudia: niekedy jeleň s družkou, inokedy tam sedí Budha či visí priviazaný Ódin. Aj výjav rajského stromu s Adamom a Evou je len obdobou tohto pôvodného obrazu, avšak už prekrytý otrokárskym príbehom o vine a treste. Stred je rovina, kde sa stretávame – práve tu máme svoju silu: nie v minulosti ani v prítomnosti, nie v myšlienkach ani spomienkach, nie v tom, čo bolo či môže byť – ale teraz, práve tu. Tu sa prepájame, z mužského rázu a ženskej ladnosti vzniká to nové a jedinečné… Také, aké tu ešte nikdy nebolo. Učí sa to žiť šťastne do konca vekov v živom kole všetkého. Stred je miestom skutočnosti – citov, pohybov aj skutkov.

Vetvy a listy koruny sú miestom pre vtáky aj pre duchov. Poletujú vzduchom sem a tam – tak ako našimi hlavami víria myšlienky, niekedy stálejšie, niekedy nestále. Niektorí operenci štebocú, napodobňujú cudzie zvuky alebo výstražne volajú. Niektorí pachtia za pestrými bobuľkami a uďobávajú z toho či onoho. Ďalší spievajú, jeden s druhým si odpovedajú a šíria lesom hudbu prírody. Koruna je pestrosťou možností, do ktorých rastieme oproti slnečným lúčom, vyživovaní a umývaní dažďom, tancujúc vo vánku, držiac sa vo vetre. Naša myšlienková výbava aj duchovná kultúra sa nachádza na tejto rovine.

Tri roviny spolu súvisia: Tak ako ten strom, aj ony sú súčasťami jedinej bytosti živej v sieti vzťahov s bytosťami inými. Tak ako stromy v lese sú napojené na sieť húb a pevne držané materskou zemou – my sme napojení na svoje rodiny, svojich spolupracovníkov a priateľov, na svoju krajinu. Jedlom prijímame ostatky iných bytostí, ktoré boli v minulosti živé. Prijímame ich – ich časti sa stávajú našou súčasťou.

Čaro štedrého večera

Vianočné medovníčky – lesný „betlehem“ (Zdroj obrázka: Moja sestra Ivka)

Hostiny sú časom prepojenia nielen vzájomného, ale aj širšieho – prepojenia s našou Zemou, po ktorej kráčame. Počas slávností jeme a pijeme, rozprávame sa, spievame, vnímame obrazy – tieto obrazy nás vedú do budúcnosti. Na čo sa pozeráš – k tomu smeruješ, tam časom hádam dôjdeš. Kultúra nás vedie – ale kam? Vedú nás všetky tie obrazy, slová, myšlienky… Vedú nás k šťastnej budúcnosti, k celistvosti, k spolupráci a tvorivosti? K nachádzaniu a napĺňaniu svojho zmyslu života v spleti príbehov stvorenia – tu medzi Zemou a Nebom?

Niekedy bol čas vianočný vnímaný ako výnimočne čarovný. Doteraz takým je! Len my už čarujeme menej vedome…

Kam nás vedie plastový stromček s elektrickými svetielkami? Kam nás vedie tučný chlap v červenom s fľaškou sladkého nápoja v ruke? Ako dospelí sme možno ustrnuli v meravom zajatí normálneho života… Už sa nemeníme – čary obrazov nad nami zdanlivo nemajú moc.

Kam však vedú tieto obrazy naše deti? V zahltení povrchnými ruchmi sa pre ne stáva svet možno nudným miestom… Cítia sa spútané tým všetkým umelým a poriadnym, čo sa patrí? Príroda ich azda desí – pretože ukrýva pravdu. Stisnutí obavami rodičov, utiekajú sa do priestorov za obrazovkami. Sú tam v bezpečí?

Strácajú zem spod nôh, strácajú silu nad svojimi telami. Sami sa menia na povrchné obrázky. Lietajú nimi kŕdle niekedy chtivých inokedy ustrašených vtáčikov. Rastú tieto decká do krásy a celistvosti? Niektorí prepadajú účelne budovaným závislostiam. Zmietaní vrtochmi myšlienok, kultúrnych poryvov a vlastných nevedomých pudov… Odcudzení od dospelých, odcudzení od predkov. Stávajú sa deťmi-otrokmi multimédií – tých poslov právnických osôb, korporácií… Zábavný priemysel nás zasypáva obrázkami – sami si to na seba púšťame… Prichádzame nielen o pozornosť, aj o vlastnú silu, vôľu, slobodu… Čo si to tu čarujeme?

Znovuzrodenie Slnka
(zdroj obrázka: Albín Brunovský. Slovenské rozprávky)

Nezabudli sme pri štedrej večeri na niečo? Nože sa vráťme k sebe. Stíšme ruchy. Tu sme – v prítomnosti.

Za čo sme vďační? Kým sme? Čo si prajeme? Akými obrazmi sa obklopíme? S akými zámermi, v akom ladení do nového sveta vkročíme? Nový rok sa nezačína prvého januára, ale s novým Slnkom na Vianoce.

Naši predkovia nám zanechali obraz stromu života, ktorý je osou sveta. V nejakej podobe tento obraz prešiel do kostolného útrpného kríža aj do štátneho znaku na trojvrší. V nejakej podobe je aj v tom vianočnom stromčeku, na ktorý vešiame pekné dobroty, u ktorého kmeňa kladieme vzájomné dary…

Zveľadíme svoj obraz? Nájdeme smelosť pozrieť sa na temnú pravdu našich koreňov? Veľa strašného tam je – viac však krásneho a zmyselného. Vo svojej celistvosti, v celistvosti obrazu stromu vo víre živlov – tu sa stávame úplní. V čase sviatkov je tá doba – práve teraz – pochopiť, čo chýbalo, prijať, doplniť… Pustiť to, čoho je premiera, spraviť miesto pre mier.

Tak nám prajem: Pochopenie toho, akú budúcnosť sami sebe obrazmi čarujeme…
Chvála za tento čas.

Svorad


V príprave je kniha Slová na Zemi o duchovnej obrode a dospievaní.

One thought on “Zmysel stromčeka

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *