Dva pôrodné príbehy: v nemocnici a doma

Tešíme sa z dvoch syn­ov, sko­ro dvo­jročného Radomíra a čer­st­vo štvorme­sačného Dušana. Už pri Radomírovi sme sa pripravo­vali, ako sme vedeli, a chceli sme domá­ci pôrod. Boli sme na rýchlokurze hypnopôro­du, čítal som si knižky od Michela Oden­ta, pozre­li sme si film Orgazmický pôrod…

Prvé tehoten­st­vo bolo veľ­mi búr­livé. Tri razy sme sa sťa­ho­vali, mali sme svad­bu. Duševne sme aj ja aj Svet­lanka dostá­vali zabrať. Zle odhad­nutý ter­mín pôro­du a nesprávne zhod­note­nie stavu veci pri domá­com vyše­trení spô­so­bili, že sme sa v nemoc­ni­ci ocitli prisko­ro a neopod­statnene. Strávili sme tam pár dní, zažili si, ako to chodí… Som veľ­mi vďačný lekárovi aj zdravot­nej ses­tre, ktorí prišli na zmenu práve k Svet­lank­in­mu vycho­li­ace­mu pôro­du. Tesne sme unikli cisárske­mu rezu. Avšak opro­ti tomu, čo Svet­lanku čaka­lo na det­skom odd­e­lení, pôrod samot­ný bol mali­na.

Malého Rad­ka pár minút po nar­o­dení Svet­lanke vza­li. Potre­bo­vali vážiť a obliekať a strkať do inkubá­to­ra. Môj pokus vzi­ať ho dopadol neúspešne, nožičku mu totiž priv­i­aza­li. Snažil som sa so ses­tra­mi na novoro­de­neck­om vyjsť podobrotky. Zjavne však vôbec nechá­pali, čo je bond­ing a prečo je dôležitý. Trva­lo asi hod­inu a pol, kým sa malý Rad­ko dostal k maminke. Bol som s ním aspoň ja. Vraj sa im to stá­va len výn­i­močne, že otec trvá na tom byť s dieťaťom, kým matke zaší­va­jú nas­tri­h­nu­tie a pre­váža­jú ju na izbu. Medz­itým som mal s Radomírom obrovsky sil­né spo­je­nie — a mám ho doter­az. Dojatý som plakal Dlho sme sa na seba dívali.

Bez nášho súh­la­su mu na tretí deň nasadili antibi­otiká, vraj mal zápal. To bol dôvod, prečo musela Svet­lanka ostať v nemoc­ni­ci ďalší týždeň. Malého by domov nepustili, pre­tože musí dobrať lieky. Svetl­na­ka si na det­skom odd­e­lení zaži­la najnáročne­jší týždeň svo­jho živ­ota. S plačom mi volá­vala a ja som chodieval robiť so ses­tra­mi pori­ad­ky. Do ter­az má Svet­lanka poc­it osob­ného zly­ha­nia, že pôrod tak­to dopadol.

Druhé tehoten­st­vo pre­bieha­lo neporov­nateľne hladšie. Žiadne hád­ky, výbuchy žiar­livosti ani zaseknu­tia. Viac sme sa oba­ja napo­jili na seba aj navzájom. Vza­li sme to inak! Svet­lanka túži­la žiť v prírode, ďaleko od všetkého a ten­to sen sme si na ten čas splnili. Pre­na­jali sme si starý dom na kop­ci obklopený les­mi. Naoko­lo pasienky, najbližšia asfal­tová ces­ta pol­hod­inu peši. Blízko bývali pri­atelia, jed­ni, druhí, tretí…

Svet­lanka si zari­adi­la a vyz­do­bi­la “brlôžok”, aby bol pekný. Stará pec, drevené trámy a malé okien­ka na kamen­ných stenách majú svo­je čaro. V noci oblo­ha samá hviez­da, nadránom počuť jelene. Plný dvor mačiek a pod odkvapom jed­na rop­ucha. Len dve miest­nos­ti: spálňa a obý­vač­ka s kuchyňou a kúpeľňou v jed­nom. Kadibúd­ka vonku cez dvor.

Tušil som, že to bude rod­ný dom. V našom byte v meste som si domá­ci pôrod nevedel veľ­mi pred­staviť, tu hej. Mal som poc­it, že dom žije, má svo­jho ducha. (Svet­lanka vraví, že aj škri­at­ka.) Nie je to ani rok, čo sa tu nar­o­di­lo pred­chádza­júcim majiteľom dievčatko. Navyše, naša dobrá pri­ateľ­ka a zároveň babi­ca býva neďaleko.

Blížil sa vypočí­taný deň pôro­du. Svet­lanka si poz­vala pri­ateľky na pred­pôrod­ný prípravný obrad. Ja som bol vonku s Radomírom, len cez okienko som videl, ako sa rozprá­va­jú. Niečo robia, spoločne hra­jú a spieva­jú… Možno aj čaru­jú. Je spô­sob, ako sa vďa­ka rop­uche zo Sonorskej púšte napo­jiť na bábätko v mater­ni­ci a vysvetliť mu čo-to o tom­to svete, aby lep­šie dokáza­lo zvlád­nuť pôrod­nú ces­tu a preladiť svo­je vedomie na naše rozmery bytia.

Jed­no ráno je vo vzduchu poc­it, že to bude dnes. Mys­lím si však, že to ešte neb­ude. Priš­lo mi navštíviť studničku v lese, vzal som Radomíra do nosiča, pár jabĺčok do vrec­ka a šli sme. Poniže pasienkov je v smrekovom lese čerešňa. Koreň­mi objí­ma široký kameň, pod kameňom diera, a v nej, keď sa človek načrie, voda. A aká dobrá! Poprosil som pra­jné bytosti mies­ta o pod­poru, poďako­val vodičke. Očis­til sa ňou. Osviežil. Náh­le som vedel, že všetko pre­behne v pori­ad­ku.

Svet­lanka mala v ten deň pravidel­né sťahy, k večeru už každých pár minút. Volať babicu, či zati­aľ nie? Nechceme, aby tu bola prisko­ro. Večer počas toho, ako Svet­lanka uspá­va Rad­ka, sťahy zosil­ne­jú. Oko­lo desi­atej sa konečne rozhod­neme, že hej, že je to už ono. Volám jej a zisťu­jem, že je už na ces­te k nám. Nasadám do auta, v tme otváram a zatváram ohrad­níky, lesnou ces­tou mier­im poma­ly dole k asfaltke. Som zvláštne poko­jný.

Naša pri­ateľ­ka už čaká pod kop­com. Za posled­né mesi­ace sme sa vídali čas­to, chodili sme k nej na pred­pôrod­nú prípravu, vlastne na úplne prostú a uvoľ­nenú návšte­vu. Zanedl­ho sme už všet­ci spolu v dome. Jej prí­tom­nosť vôbec neruší, cítiť z nej úctivosť, citlivosť. So Svet­lankinko sprá­va­nia pozná, v akom bode pôrod práve je. 

Svet­lanka strie­da polo­hy, chvíľu opretá o stoličku či gauč, potom dlho vo vani. Stoná až je to milé — predýcha­va bolesť. Je prít­mie, na stole je svieč­ka, na pozadí hrá hud­ba, ktorú si Svet­lanka priprav­i­la. Babi­ca niekedy dýcha spolu s ňou, dlaňa­mi jej uvoľňu­je kríže. Keď uspím Rad­ka vedľa v miest­nos­ti, som s nimi a Svet­lanku pod­poru­jem ja. Cítim sa dobre, ženy vedia, čo robia. Len tam som. Cítim sa mierne mimo, to, čo Svet­lanka preží­va, je mimo môj dosah a chá­panie. Len vidím, ako pod­chvíľou uvoľnene zhlbo­ka vzdy­chá. Poma­ly sa to nocou stupňu­je.

Pôvodne som myslel, že to zvlád­neme sami. Ter­az cítim, aké je to odľahče­nie, keď je prí­tom­ný niek­to so skúsenosťa­mi, niek­to, kto vie, jasne cíti, vidí. Sám totiž odhad nemám — a keď žena začne kričať, že to už nezvládne, že ju to roztrhne… Pravde­podob­ne by ma to aj vyľaka­lo a možno priv­ied­lo k vzbrk­lým rozhod­nu­tia. Babi­ca naopak vie, že keď žena nadá­va a kričí, že to nedá­va, práve prešla do ďalšej fáze pôro­du — všetko je v pori­ad­ku, len s ňou byť.

Babi­ca Svet­lanke radí vyjsť z vane von. Ešte kým to spraví, odchádza jej plodová voda. Medzi sťah­mi sa Svet­lanka osuší a čup­ne si chrbtom ku gauču. Ja sedím na gauči a držím ju zozadu popod ramená. Svet­lanku babi­ca jemne odspo­du vyšetrí. K našim otázkam sa však nevy­jadru­je. Na moje veľké prek­vape­nie, netrvá to už vôbec dlho. Oko­lo druhej v noci sa rodí malý Duško! Čakám krv a pôrod­né obaly, na svet však prichádza sko­ro čis­tučké bábätko. Napĺňa nás všetkých radosť. Objí­mam Svet­lanku, kým ona objí­ma malinkého. Aký veľký je! Ležia na zemi na matraci a vankúšoch, prikry­tí čer­ve­nou prikrývk­ou. Dojaté slzy ten­to raz nemám, len tichý úžas a hlboké šťastie. Duško je ter­az Svet­lankin, zvláštne spo­je­nie, ako vtedy pri Rad­kovi, ten­toraz nemám. Nevadí mi to. Je to úplne iné.

Zhru­ba za pol­hodinku prichádza plodový koláč. Krv odteká škárou v pod­la­he, zvyšok utrieme. Pla­cen­tu dávame do misky. Svet­lanka odd­y­chu­je s Duškom telíčko na tele. Ja si veľa nich ľah­nem, aj naša sprievod­kyňa si zdriemne. Do briež­de­nia ostá­va len pár hodín. Pupočnú šnúru stri­hám až ráno — babi­ca mi podá­va nožničky, že je to moja úlo­ha. Vítam Duš­ka na svete!

Či to bolo rizikové? Nemys­lím si. Vo všeobec­nos­ti je podľa mňa nebezpečne­jší pôrod v nemoc­ni­ci. Časté rušivé vyše­tre­nia, otázky, ostré svetlá, lieky. V lep­šom prí­pade milí, v horšom veľ­mi neprí­jem­ní cud­zí ľudia. Pôrod sa v takom­to prostredí prirodzene zas­tavu­je, nas­tupu­jú lieky, nástri­hy, možno až rezy. Pupočník stri­ha­jú skôr, ako dote­pe a bábätká tak prichádza­jú až o tret­inu krvi, ktorú by inak z plodového koláča získali. Sú oslabené. Berú ich preč od matky, aby ich obliekali, počmárali a zavre­li do sklenenej búd­ky na vozíku. Bond­ing nenastá­va, mat­ka a dieťa si nenad­vi­ažu zdravý vzťah. Možno to neskôr dobehnú, väčši­nou však už len čias­točne. Trau­ma z odlúče­nia, popôrod­ná depre­sia. V nemoc­ni­ci som videl zdravot­né ses­try sprá­va­júce sa ako bacharky a čer­stvé mamičky chodi­ace po chod­bách ako máto­hy, bledé, uľaknuté, nesvo­je.

Niet divu, že naša sloven­ská spoločnosť vyz­erá ako vyz­erá… Našťastie, už veľa ľudí chápe súvis­losti. Aj náš det­ský lekár nás pochválil. Viac mladých by moh­lo mať odvahu pre­vzi­ať za svo­ju budúc­nosť zod­poved­nosť!