V prírode sú dve doplňujúce sa sily: prudká, ostrá, rázna a ladná, oblá, jemná.
V rannom stredoveku čelili slovanské kmene dobyvačnému tlaku kresťanských susedov. Pod hrozbou zániku potrebovali čo najviac vybudiť v sebe tú prvú z nich: pernú silu. Perúnovi ako divu sa dostalo najdôležitejšie miesto. Mal veľa mien a obdôb, pretože za bežných okolností nebolo vhodné oslovovať božstvá priamo. Okrem vlastných mien mal preto Perún preto viac rôznych zástupných označení, buď popisných (napr. hromovládny), alebo vychádzajúcich z hláskových obmien (napr. Parom). V písomných zmienkach spomínané božstvá Svantovít (doslova svätý-najväčší víťaz, pán), Rujevít (doslova pán Rujany, jedného so stredísk západných Slovenov), Jarovít, Jarilo (zosobnenie surovej jarnej sily) majú veľa spoločného s Perúnom a môžu to byť len jeho iné, miestne zaužívané mená.
U našich predkov bola údernosť chápaná predovšekým obranne a ochranne. Slovania neviedli dobyvačné vojny v snahe obracať druhých a získavať poddanské územia a otrokov. Pernosť nebola smerovaná do von, ale chránila to cenné vnútri kmeňov. Perún chránil deti, ženy v šestonedení, úrodu, chlieb. Domovy chránil nielen pred ranami blesku, ale pred nešťastím vo všeobecnosti.
Vzdušný oheň má podobu blesku. Takýto oheň a aj miesta a veci ním poznačené boli považované za posvätné, požehnané, liečivé. Nachádzané dávne kamenné nástroje boli nazývané kamennými bleskami a prisudzované Perúnovi: šípové hroty z pazúrika, kamenné mlaty… Perún nie je pôvodne slovanský, možno ho stopovať do praveku — je jednou z prapôvodných síl prírody.
Okrem borievky (jalovca), ktorý pichá, jasne horí, vonia a praská bol stromom tejto sily predovšekým dub. Rastie do mohutnosti, jeho tvrdé drevo pretrváva veky. Poskytoval tiež obživu. V dávnej dobe a aj v stredoveku v prípadoch núdze boli nadrvené žalude premývané v potokoch, aby sa z nich odplavila trieslovina a piekol sa z nich chlieb. Indoeurópske predpokladané slovo pre dub *perkwu (z ktorého vychádza latinské označenie Querkus) koreňoslovne súvisí s Perúnom.
Zo zvierat býval s týmto divom sprájaný býk, baran, tetrov, z rastlín okrem menovaných tiež kosatec, nazývaný niektorých jazykoch perunika.
Pri duboch sa odohrávali slávnosti a obrady. Niektoré ctené stromy stáli v dedinách a iné na okrajoch územia obce a počas letných sviatkov boli obradne obchádzané. V priebehu roka bolo pernú silu najviac potreba vybudiť vo ľútom (krutom) druhom mesiaci — vo vrchole zimy, na Hromnice. V priebehu týždňa bol Perúnovi venovaný štvrtok, keď sa nesmelo priasť, čo boja jedna z jemných ženských prác.
Blesky doprevádzajú búrku, dažde. Tie sú dôležité pre úrodu. Po búrke sa vyčistí nebo, svet je akýsi živší, žiarivejší — nový. Prať znamená aj čistiť, čo je odvodené od spôsobu prania na potoku či v rieke, keď sa mokré prádlo tĺklo plácačkami na kameňoch.
V ľudovej slovesnosti je dochovaný aj ženský proťajšok — Perunika, Perperuna či Dodola (obmena odvodená od staroslovenského slova dunęti — dunieť, hrmieť). Popísaný bol ľudový obrad, pri ktorom sa neďaleko hlavného dubu v dedine dievky zdobili kvetmi a prosili o dažďové zrážky a plodnosť polí. Nasledovala hostina s mäsom obvetovaného čierneho barana a s koláčom, z ktorého kúsok dostali všetci prítomní.
Oproti Perúnovi ako poveternému a hromovému divu stál Veles ako zemský mužský div — pán stád, divej prírody, vôd a duší. U slovanských národov možno stopovať báj, pri ktorej títo dvaja súperia, prvý prenasleduje druhého a premieňajú sa na rôzne zvieratá, človeka, predmety — kým Veles neunikne do vôd. Pripomína to premeny prírodných síl, ako víria v čase a priestore. Končia a začínajú vo vode. Zemské Velesove vody prijímajú, nebeské dažde dávajú.
Zdroje údajov:
Aleksander Gieysztor. 2020. Mytologie Slovanů. (hlavný zdroj)
Rudolf Bednárik. 1943. Slovenská vlastiveda II. Duchovná kultúra slovenského ľudu.
Miro Žiarislav Švický. 2014. Návrat Slovenov v duchu a slove.
Magdalena Beranová. 2011. Jídlo a pití v pravěku a ve středověku.