Výživa ducha, tela aj duše

  Aby sme boli ako ľudia sku­točne živí a vyživení, nes­tačí jed­lo. Ako tvori spoločen­skí potre­bu­jeme pre správny vývoj aj obja­tia a dotyky, zdieľanú radosť a lásku a aj spoločen­ské hran­ice, ktoré nám dáva­jú isto­tou bezpečia. Keď nám niečo z tohto osta­lo upreté, ale­bo sme sa voči tomu z nejakého dôvo­du uza­vreli – ostáva­me nenaplnení. Vtedy mávame sklon si spo­lo­čenskú výživu vynahrad­zo­vať, nezried­ka práve jed­lom. Slad­kosti prekryjú hlad po materskej láske a bez­pod­mie­neč­nom pri­jatí. Ťažký­mi, mast­ný­mi a slaný­mi jed­la­mi si niek­torí zase vynahradzu­jú nedosta­tok sku­točného uzna­nia a⁠ váhy, spo­koj­nosti a seba­hod­no­ty.

Vtedy máme nutkanie či sklon jesť nez­dravé a ne­vyvá­žené potraviny – keď sami sme vnútri nez­draví a nevyvážení. Us­pokojenie je prchavé – navyše, môže vzniknúť závis­losť. Na­miesto toho, aby sme šli ku koreňu veci a pozre­li sa na svoj vnú­torný svet – kek­sa­mi, zmr­zli­nou, cukrík­mi či čip­sa­mi od potrieb vlast­nej duše unikáme.

Podob­ným únikom môže byť kni­ha či film, ktoré nás rozp­týlia. Odvedú ťa od vlast­ného príbe­hu, ktorý je možno práve ter­az nud­ný, smut­ný, zmätený, ťažký či napätý. Aj alko­hol či pre­je­de­nie pomôže na čas zabud­núť na sku­točného seba sa­mého… Otupím sa, prekry­jem si vedomie závo­jom. Ďalej si o sebe a druhých môžem namýš­ľať to či ono.

Možno sa vnútri cítim malý a bez­moc­ný… Možno sa ne­do­kážem prekon­ať k zmene a rozvo­ju… Možno som zra­nený a pri­amy krok príliš bolí, možno som nemoc­ný. Zás­tup­ným ko­na­ním býva hro­made­nie neživého majetku či rozširovanie svo­jej mo­ci nad druhý­mi nie zdra­vo cez rast a dôveru, ale cez stra­ch, riade­nie, zneuží­vanie závis­losti a potláčanie.

Keď človek neži­je svoj vlast­ný príbeh, neblčí v ňom ohník. Vtedy nie je vnú­torne vyživený. Je odkázaný na výživu z von­ku – je závis­lý. Reve a kričí, mys­lí si, chce a požadu­je. Náro­kuje si pozornosť, zdro­je, veci či prá­va – pýta si silu, ktorú sám nemá. Nie je nadšený, nie je tvorivý, nie je v prúde, vo víre naplňu­júce­ho živ­ota. Živorí bez zdra­vých vzťa­hov s⁠ dru­hými. Taký­to človek, dieťa či dospelý, sa sprá­va ako upír: kam príde, tam z druhých saje ich chuť žiť, berie im nadše­nie… Kam príde, tam kazí skupinu. Buď ako obeť vyžadu­je pozor­nosť ostat­ných, ale­bo sa ich ako ty­ran snaží riadiť a ovlá­dať. Čas­to sa deje obo­je zároveň.

Ako vedieme naše deti? K vlast­né­mu rozvo­ju, víru, ohní­ku a zápalu – k nadše­niu pre uče­nie a sebarozvoj? Ale­bo im strká­me slad­kosti namiesto pohy­bu? Kupu­jeme im umelo­hmotné hračky, namiesto utvore­nia priestoru pre spoločnú živú hru v dotyku pravdy?

Pohy­bová hra dieťaťu ukáže oveľa viac, ako ser­iál či hop­sač­ka na tablete. Pre ľudí, ktorí dlhodobo žijú v namyslenom sebak­lame – v obmedzení vlast­ných pred­stáv – však môže byť dotyk pravdy veľ­mi bolestivý. Dotkne sa rán na ich duši – tých rán, ktoré sami popre­li a odmi­eta­jú vidieť. Dotyky otri­asajú vzdušný­mi zámka­mi: narušu­jú maticu za­beh­nutých nepruž­ných názorov, utkvelých vzor­cov mysle­nia a posud­zo­va­nia, zvykov odpoveda­nia a sprá­va­nia…

Možno si títo rodičia mysleli, že hry na mobile či tablete sú pre ich deti bezpečne­jšie, ako voľná hra na ihrisku s ďal­šími deť­mi a⁠ do­spelými… Nik si pri niech neo­drie koleno… Mysleli si, že prí­pad­ný plač, hnev či mod­ri­na sú znám­kami zly­ha­nia… Boli presvedčení, že za všetkým tre­ba hľadať vin­níka. Pred­stavo­vali si, že tým, že deti vedú ku kni­hám, že ich odklada­jú do bezpečia k televíz­ií či do pevných lavíc a rám­cov vzdelá­va­nia – že ich tak­to ochrá­nia. Že im zabezpečia istú budúc­nosť… Šťast­nú budúc­nosť? Robia to zo stra­chu aj z⁠ lás­ky. Chrá­nia svo­ju nás pred prav­dou a rozvo­jom.

Keď sa deti nestret­nú s celistvou výživou… Keď nespoz­najú pohy­bové hry ani tance bezpečne rám­co­v­ané stretnu­tiami pri­ateľov či rodiny, slávnosťa­mi v kruhu blízkych… Ak deti neza­ži­jú vý­živný spoločen­ský vír… Keď zdravé sprá­vanie nepo­jmú od starších, ktorí im v hre idú prí­kladom… Ak sa do toho nedok­t­nú v prostredí, ktoré držia ve­domí ľudia…

Zákonite to potom príde neskôr a hrozí, že úpad­ko­vo. Ude­je sa to mož­no v nepra­jnom, neve­do­mom, nečis­tom a ne­bezpečnom pro­stredí. Nie všetky podu­ja­tia sú tu pre spoločné dobro, rozvoj a poteše­nie. Niek­toré slúžia ako zdroj príj­mov pre pár nemoc­ných jed­notliv­cov zneuží­va­jú­ci­ch práz­dnotu ľud­ských du­ší. Zarába­jú pod­porovaním chorob­nej závis­losti.

Komer­cia, rekla­ma, konzum, pútavé mul­ti­médiá, stále viac, vyššie, rých­le­jšie… Až kam? Čo, keď deti nespoz­na­jú, čo to je byť napo­jený na vlast­ný zdroj, na vlast­ný prúd živ­ota… Keď nespoz­na­jú, čo je to byť samým sebou… Keď sa nenaučia ver­iť svo­j­mu telu, citu a pred­tuche, vo svo­jej rov­nováhe si držať zdravé hran­ice. Niekde pod pódiom telo na tele, vo vl­nách davu a alko­ho­lovom opo­jení… Niekde v cud­zej ďalekej kraji­ne, une­sení na vlnách im podob­ných… Bez seba v ošiali rušivých, dráž­di­vých, návyko­vých podne­tov… Kde je zmy­sel? Len hltaj, ber ako ostat­ní! Ako všet­ci?

Odd­áme sa všet­ci boha­pustej spo­trebe a tr­hu, kde slepé peni­aze urču­jú, čo je správne a čo nie?

Deti a mladí nasle­du­jú vzo­ry. Nasle­du­jú ľudí, u⁠ kto­rých vidia nadše­nie, živ­ot, plný voľný dych. Nech sa títo venu­jú čomu­koľvek – je to zmyslu­plné, tvo­rivé, vyživu­júce, obo­hacu­júce. Sku­točný­mi hrdi­na­mi sú ľudia, ktorých živ­ot baví, ktorých napĺňa! Pre­mys­lene navrhnuté osob­nos­ti z obrazo­viek sú len chabou náhra­žkou. Postavy počí­tačových hier, ani te­levíz­ne hviezdy či youtu­beri to za nás nespravia…

Sami môžeme byť tými hrdi­nami hod­ný­mi nasle­dova­nia! Nik iný to za nás nespraví. Keď som pánom svo­jho vlast­ného príbe­hu, keď som šťast­ný v hre, keď dokážem zmyslu­plne, tvori­vo, plodne spolupra­co­v­ať s druhý­mi… Keď som súčas­ťou spo­lo­čen­st­va a zároveň sám, samostat­ný a⁠ zod­poved­ný, odda­ný pravde, slo­bod­ný… Vtedy som zdravým vzorom.

Keď sám si utváram svoj živ­ot, žijem svoj príbeh, ktorý ma baví – v láske ho spo­lutvorím s moji­mi blízky­mi… Vtedy ma druhí sledujú, možno len skryte obdi­vu­jú – mimovoľne sa odo mňa učia… Keď sa sám rozví­jam každým dňom – vtedy vediem druhých k rozvo­ju a svet sa mení k dobré­mu.