Výživa ducha, tela aj duše

Výživa ducha, tela aj duše

  Aby sme boli ako ľudia skutočne živí a vyživení, nestačí jedlo. Ako tvori spoločenskí potrebujeme pre správny vývoj aj obja­tia a dotyky, zdieľanú radosť a lásku a aj spoločenské hranice, ktoré nám dávajú istotou bezpečia. Keď nám niečo z tohto ostalo upreté, alebo sme sa voči tomu z nejakého dôvodu uza­vreli – ostáva­me nenaplnení. Vtedy mávame sklon si spo­lo­čenskú výživu vynahradzovať, nezriedka práve jedlom. Sladkosti prekryjú hlad po materskej láske a bez­pod­mie­neč­nom pri­jatí. Ťažkými, mastnými a slanými jedlami si niektorí zase vynahradzujú nedostatok skutočného uzna­nia a váhy, spo­koj­nosti a sebahodnoty.

Vtedy máme nutkanie či sklon jesť nezdravé a ne­vyvá­žené potraviny – keď sami sme vnútri nezdraví a nevyvážení. Us­pokojenie je prchavé – navyše, môže vzniknúť závislosť. Na­miesto toho, aby sme šli ku koreňu veci a pozreli sa na svoj vnútorný svet – keksami, zmrzlinou, cukríkmi či čipsami od potrieb vlastnej duše unikáme.

Podobným únikom môže byť kniha či film, ktoré nás rozptýlia. Odvedú ťa od vlastného príbehu, ktorý je možno práve teraz nudný, smutný, zmätený, ťažký či napätý. Aj alkohol či prejedenie pomôže na čas zabudnúť na skutočného seba sa­mého… Otupím sa, prekryjem si vedomie závojom. Ďalej si o sebe a druhých môžem namýš­ľať to či ono.

Možno sa vnútri cítim malý a bezmocný… Možno sa ne­do­kážem prekonať k zmene a rozvoju… Možno som zranený a priamy krok príliš bolí, možno som nemocný. Zástupným ko­na­ním býva hromadenie neživého majetku či rozširovanie svojej mo­ci nad druhými nie zdravo cez rast a dôveru, ale cez strach, riadenie, zneužívanie závislosti a potláčanie.

Keď človek nežije svoj vlastný príbeh, neblčí v ňom ohník. Vtedy nie je vnútorne vyživený. Je odkázaný na výživu z von­ku – je závislý. Reve a kričí, myslí si, chce a požaduje. Náro­kuje si pozornosť, zdroje, veci či práva – pýta si silu, ktorú sám nemá. Nie je nadšený, nie je tvorivý, nie je v prúde, vo víre naplňujúceho života. Živorí bez zdra­vých vzťahov s⁠ dru­hými. Takýto človek, dieťa či dospelý, sa správa ako upír: kam príde, tam z druhých saje ich chuť žiť, berie im nadšenie… Kam príde, tam kazí skupinu. Buď ako obeť vyžaduje pozor­nosť ostatných, alebo sa ich ako ty­ran snaží riadiť a ovládať. Často sa deje oboje zároveň.

Ako vedieme naše deti? K vlastnému rozvoju, víru, ohní­ku a zápalu – k nadšeniu pre učenie a sebarozvoj? Alebo im strká­me sladkosti namiesto pohybu? Kupujeme im umelo­hmotné hračky, namiesto utvorenia priestoru pre spoločnú živú hru v dotyku pravdy?

Pohybová hra dieťaťu ukáže oveľa viac, ako seriál či hop­sač­ka na tablete. Pre ľudí, ktorí dlhodobo žijú v namyslenom sebaklame – v obmedzení vlastných predstáv – však môže byť dotyk pravdy veľmi bolestivý. Dotkne sa rán na ich duši – tých rán, ktoré sami popreli a odmietajú vidieť. Dotyky otriasajú vzdušnými zámkami: narušujú maticu za­beh­nutých nepruž­ných názorov, utkvelých vzorcov mysle­nia a posudzovania, zvykov odpovedania a správania…

Možno si títo rodičia mysleli, že hry na mobile či tablete sú pre ich deti bezpečnejšie, ako voľná hra na ihrisku s ďal­šími deťmi a do­spelými… Nik si pri niech neodrie koleno… Mysleli si, že prípadný plač, hnev či modrina znám­kami zlyhania… Boli presvedčení, že za všetkým treba hľadať vin­níka. Predstavovali si, že tým, že deti vedú ku knihám, že ich odkladajú do bezpečia k televízií či do pevných lavíc a rámcov vzdelávania – že ich takto ochrá­nia. Že im zabezpečia istú budúcnosťŠťastnú budúcnosť? Robia to zo strachu aj z lás­ky. Chránia svoju nás pred pravdou a rozvojom.

Keď sa deti nestretnú s celistvou výživou… Keď nespoz­najú pohybové hry ani tance bezpečne rámcované stretnu­tiami priateľov či rodiny, slávnosťami v kruhu blízkych… Ak deti nezažijú vý­živný spoločen­ský vír… Keď zdravé správanie nepojmú od starších, ktorí im v hre idú prí­kladom… Ak sa do toho nedoktnú v prostredí, ktoré držia ve­domí ľudia…

Zákonite to potom príde neskôr a hrozí, že úpadkovo. Ude­je sa to mož­no v neprajnom, nevedomom, nečistom a ne­bezpečnom pro­stredí. Nie všetky podujatia sú tu pre spoločné dobro, rozvoj a potešenie. Niektoré slúžia ako zdroj príjmov pre pár nemocných jednotlivcov zneužívajúcich práz­dnotu ľud­ských du­ší. Zarábajú podporovaním chorobnej závislosti.

Komercia, reklama, konzum, pútavé multimédiá, stále viac, vyššie, rýchlejšie… Až kam? Čo, keď deti nespoznajú, čo to je byť napojený na vlastný zdroj, na vlastný prúd života… Keď nespoznajú, čo je to byť samým sebou… Keď sa nenaučia veriť svojmu telu, citu a pred­tuche, vo svojej rov­nováhe si držať zdravé hranice. Niekde pod pódiom telo na tele, vo vl­nách davu a alko­ho­lovom opojení… Niekde v cudzej ďalekej kraji­ne, unesení na vlnách im podobných… Bez seba v ošiali rušivých, dráždivých, návyko­vých podne­tov… Kde je zmysel? Len hltaj, ber ako ostatní! Ako všetci?

Oddáme sa všetci bohapustej spo­trebe a tr­hu, kde slepé peniaze určujú, čo je správne a čo nie?

Deti a mladí nasledujú vzory. Nasledujú ľudí, u kto­rých vidia nadšenie, život, plný voľný dych. Nech sa títo venujú čomu­koľvek – je to zmysluplné, tvo­rivé, vyživujúce, obo­hacujúce. Skutočnými hrdinami sú ľudia, ktorých život baví, ktorých napĺňa! Premyslene navrhnuté osobnosti z obrazo­viek sú len chabou náhra­žkou. Postavy počítačových hier, ani te­levíz­ne hviezdy či youtu­beri to za nás nespravia…

Sami môžeme byť tými hrdi­nami hodnými nasledovania! Nik iný to za nás nespraví. Keď som pánom svojho vlastného príbehu, keď som šťastný v hre, keď dokážem zmysluplne, tvorivo, plodne spolupracovať s druhými… Keď som súčas­ťou spo­lo­čenstva a zároveň sám, samostatný a zodpovedný, odda­ný pravde, slobodný… Vtedy som zdravým vzorom.

Keď sám si utváram svoj život, žijem svoj príbeh, ktorý ma baví – v láske ho spolutvorím s mojimi blízkymi… Vtedy ma druhí sledujú, možno len skryte obdivujú – mimovoľne sa odo mňa učia… Keď sa sám rozvíjam každým dňom – vtedy vediem druhých k rozvoju a svet sa mení k dobrému.

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *