Keď sa to hýbe a otriasa, keď to fúka a vlny sú veľké… Navonok sa možno ešte tvárime – vnútri zmätok, neistota… Kam ísť? Kde sa schovať, skryť? Či vyjsť von a bojovať? Za koho a za čo? Za akú ideológiu, presvedčenie, stranu? Akého nasledovať vodcu, aký smer? Bojovať za vieru, domnienky či názory? Za sľuby či peniaze?
Možností je veľa: ideológií, predstáv, zámienok a názorov je veľa. Zem je však len jedna. Tá nás všetkých spája! Takto: Nejsť za nikým – ísť k sebe, do seba a k Zemi.
Vo víchrici sa oddaj Zemi!
Keď sa staneš sám sebou, keď si uvedomíš, kto si a kde stojíš… Keď sa srdcom otvoríš pravde Sveta, ktorého stredom si ty – ktorého dychom sme my, ľudia, príroda, živly – práve tu a teraz, medzi nebom a zemou.
Len ľudia, ktorí sú sami sebou, dokážu slobodne spolupracovať a tvoriť Svet. Oni sú schopní držať Svet, to svetlé miesto, kde sa môžeme otvoriť v dôvere a nechať sa vyživiť, zahojiť a prepojiť sa do skutočného spoločenstva. Do spoločenstva nie len ľudí – všetkých bytostí Zeme! Sem spejeme, dospievame…
Dospelí ľudia už nepotrebujú brať moc druhým. Nepotrebujú byť pre druhých potrební. Nepotrebujú vodcov, aby im dávali úlohy, nepotrebujú, aby im niekto prikazoval a zakazoval. Nepotrebujú vonkajšie riadenie, aby dokázali spolupracovať. Oni sami cítia, vidia a vedia, čo je práve dobré spraviť pre celok, ktorého sú súčasťou, pretože oni sami sa celistvými stali.
Dospievanie je cesta k celistvosti. Nie prikláňať sa k tomu či tomu, nie nasledovať to či ono… Zastať si pevne seba, nás, celú Zem, na ktorej stojíme! Potom sa veci začnú meniť k dobru – k prospechu. Dospelosť nie je cieľ, ideál ani stav – je to plný život.
Od nás to záleží – nie od falošných tvárí v médiách, nie od tých duchov na obrazovkách – my sme skutoční. Práve! Pravda je práve prebiehajúca. Všetko ostatné je len v tvojich predstavách.
Dotkni sa Zeme, pokloň sa, uvoľni sa! Stras všetky strašiace predstavy – očisti svoju budúcnosť. Ako čistí sa uvidíme. Uzrieme sa, uvedomíme sa. Potom môžme spolu začať vytvárať Svet. V zákryte Zeme sa temnota rozostúpi, z nášho stredu prežiarime okolie. Veď Svet od podstaty svetlý je!
Veci pôjdu ľahko – samovoľne sa dajú do pohybu tými správnymi smermi, tými rozmermi, aby bolo dobre. Zastaň si vzpriamene a napoj sa, oddaj sa sebe samému, Zemi aj nebu! Ten prúd medzi nimi je silou, ktorá zažiari z tvojho stredu. Možno ťa to povedie byť rázny a zastať si hranice… Inokedy ťa prekvapivo naplní mier… Povedie ťa jemne a ladne, prešmykneš sa pomedzi boje a hrozby…
Nenechaj sa ruchmi vyviesť z miery! Stoj vyrovnane, drž si svoju celistvosť, zo srdca, v dôvere a prianí zdravia sálaš liečivý mier!
Prijmi to všetko, čo sa deje… Vedz, že keď sa otvoríš, keď zanecháš upäté predstavy a namyslenia – keď sa očistíš… Práve vtedy cez teba začne prúdiť sila – tá prasila, ktorá je liečivá, pre teba aj tvoje okolie.
Teraz stojíš medzi nebom a zemou. Tu, v čarovnej prítomnosti. Tu sme. Tu si. Oddaj sa jej – pravde, Zem ťa ochráni – a potom povstaň k nebu, hrdý a vyrovnaný, prostý, čistý a vedomý. Vykroč radostne! Už vieš, čo robiť a ako! Prichádza ti to, dochádza ti to…
Vieš, že súc sám sebou nie si vinný. Povinnosti sa ťa netýkajú! Nebudú sa ťa týkať dovtedy, kým si zas niečo nenamyslíš… Kým si prostý, čistý, vedomý… Si chránený! Ten stav sa dá len zažiť. V napojení! Prajem ti to. Prajem to nám! Zdravie!
Duchov-ideológií-kultúr je veľa. Duša-pravda-Zem je len jedna. Keď im umožníme dostať sa do súladu… Práve vtedy nastane mier! Ten bájny mier, ktorý je základom rozvoja, naplnenia a prekvitania! Svet vykvitne! Naši predkovia to vedeli… V koreni nášho jazyka ostala táto múdrosť dodnes ukrytá: Svet – kvet.
„kvést, květ, květina, květena, květenství, vykvést, odkvést, rozkvět, vzkvétat a jiné. Staropolsky kwiść (polsky kwitnąć), rusky cvestí, srbsky/chorvatsky cvàsti, staroslověnsky cvisti. Praslovansky *kvisti se spojuje se *svьtěti, *světъ (svítit, svět), východiskem je indoevropské */kuei-t- ‘zářit’.“ – Český etymologický slovník. (Skrátené.)