Prvé tisícročie kresťanského letopočtu bolo pre naše územie úsvitom civilizácie. Bola to doba franských vojnových ťažení a avarských vpádov. V tom čase sa slobodný národ slovenský delil na kmene, občiny, dediny a rody. Čeliac ohrozeniu sme za čias Sama vytvorili nadkmeň – kmeňový zväz.
V tej dobe pred niečo vyše tisíc rokmi prebehol prevrat. Do vedenia kmeňového zväzu sa dostali ľudia, ktorých zámerom nebolo blaho zeme a jej ľudu, ale moc a ovládanie druhých. Rovnako ako nedávna nežná revolúcia, aj tento prevrat bol podporovaný zo zahraničia. Z krajín, kde sa budovala cirkev a formálna hierarchia. Z krajín vedúcich vyhladzovacie vojny a otrokárske ťaženia. Choroba moci sa už dlho v Európe rozpínala. Teraz sa dostala aj k nám.
Začalo sa to nenápadnými misiami akože kresťanských kňazov. V skutočnosti títo vierozvestci nešírili Ježišovo učenie, ale semená duševnej choroby. Podarilo sa im nakaziť niektoré kniežatá. Slabší jedinci podľahli mocichtivosti a sebeckosti. Zapredali dušu. Prisahali vernosť franským kráľom, byzantskému cisárovi či pápežovi. Vzdali sa svojej krajiny, svojich rodín, rodičov, predkov. Rodiny ich oplakali ako mŕtvych. Tieto kniežatá vymenili to najcennejšie, čo mali. Vymenili svoju dušu aj ducha. Vymenili svoju prítomnosť, svoju kultúru, rodinu, svoju zem a korene. Vymenili skutočný divý raj pozemský – za peniaze, moc a akýsi prísľub vykúpenia: posmrtné kráľovstvo nebeské. Nakazené kniežatá začali našu krajinu odvrchu nadol rozkladať.
Naši predkovia boli silní. Choroba postupovala pomaly. Ľudia jej len tak nepodľahli. Súčasťou ich kultúry boli lieky na túto chorobu ducha: liečivé obrady. To je dôvod, prečo bola naša pôvodná kultúra násilne potlačovaná – prečo aj Konštantín a Metod pod krutými trestami zakazovali naše pôvodné rodné, prírodné duchovno. Títo páni nepriniesli kresťanstvo. Bratia solúnski a im podobní, skrývajúc sa za Ježiša Krista, priniesli lži a otrokárske zákony.
Vyrubovali sväté háje, sväté lesy. Kradli ľuďom silu, brali im moc, zem, samosprávu. Naši predkovia krajinu nevlastnili. Ani vzduch ani vodu ani pôdu ani zem totiž vlastniť nemôžeš – môžeš ich len dočasne obhospodarovať. Vlastniť môžeš iba to, čo ti je vlastné, svoju kultúru či vlasy napríklad. Až cirkev u nás zaviedla vlastníctvo pôdy, aby pohotovo mohla zhabať zem spod nôh každému, kto sa previnil voči jej zákazom.
Cirkevné zákazy naši predkovia odmietali uznať. Nenechali sme si vziať naše duchovno a naše sviatky. Nedovolili sme vyrúbať všetky naše lesy. Nenechali sme si vysušiť celú krajinu. Rozklad ale tisíc rokov postupoval. Čoraz viac ľudí nákaze podliehalo. Rozpadli sa kmene. Celistvosť tratili občiny aj dediny. Rozpadajú sa rodiny. Ostávajú slabí jednotlivci.
My ľudia sme spoločenskí tvori – silne spoločenskí. Keď sú naše väzby a vzťahy popretŕhané a pokrivené, trpíme. Odrezaný jednotlivec nemá prístup k Zdroju životnej sily. Slabne, chorľavie… Sila, hodnota a bohatstvo totiž prúdia zo srdca vzájomného prepojenia – bohatstvo vznikávzájomnou pomocou, prajnoua prostouspoluprácou.
Sám jednotlivec – ktorý sa zriekol spojenia s rodinou, s rodom, krajinou a prírodou – prístup k Zdroju nemá. Viera na perách ani krížik na prsiach to nespraví. Bez zdravých vzťahov medzi nebom a zemou je človek odkázaný na životnú silu druhých. Stáva sa odkázaným vonkajšiu výživu. Môže siahnuť po násilí: začne silu zo svojho okolia ťažiť.
Keď sa knieža nechalo „vierozvestcami“ pokrstiť, zrieklo sa tým všetkých svojich bývalých vzťahov. Z jeho príbuzných sa stali pohanskí psi, s ktorými sa nepatrilo jesť pri stole. Na oplátku knieža získalo podporu od cirkvi a pápeža – vojenskú podporu a peniaze.
„Na čo sú mi teraz ale vojaci a peniaze, keď som nemocný a bez života?“ spýtalo sa knieža. „Máš vojakov, aby si si mohol sily nakradnúť, koľko chceš,“ znela odpoveď, „máš naše požehnanie – vybuduj si sieť otrokov, ktorých môžeš ovládať a rozkazovať im. Práve tak sa čerpá životná sila: tým, že druhých donútiš do toho, čo sami nechcú. Tým, že ich pokoríš, zlomíš – tým, že znásilňuješ, zotročuješ. Staneš sa mocným a silným kniežaťom.“
Sieť formálnej hierarchie viedla k poddanstvu, k nevoľníctvu. Kresťanskí páni väčšinu nakradnutej sily zasa odovzdávali vyššie, ich pánom. Tým, kto ich pokrstil, zveril zem zhabanú pohanom a poskytol prostriedky.
Prešlo tisíc rokov odvtedy a choroba postúpila ďalej. Už nie sú nakazení iba urodzení páni. Už sme chorí skoro všetci. Skoro všetci sa do niečoho nútime, ako hladní duchovia si kradneme navzájom silu.