Povesť o upíroch

Povesť o upíroch

Prvé tisícročie kresťanského letopočtu bolo pre naše územie úsvitom civilizácie. Bola to doba franských voj­no­vých ťažení a avarských vpá­dov. V⁠ tom čase sa slobodný národ slo­venský delil na kmene, občiny, dediny a rody. Čeliac ohro­zeniu sme za čias Sama vytvorili nadkmeň – kme­ňový zväz.

V tej dobe pred niečo vyše tisíc rokmi prebehol prevrat. Do vedenia kmeňového zväzu sa dostali ľudia, ktorých zá­me­rom nebolo blaho ze­me a jej ľudu, ale moc a⁠ ovládanie dru­hých. Rovnako ako nedáv­na nežná revolúcia, aj tento pre­vrat bol podporovaný zo za­hraničia. Z⁠ krajín, kde sa budo­vala cir­kev a⁠ formálna hierarchia. Z⁠ krajín vedúcich vyhladzovacie vojny a⁠ otrokárske ťa­ženia. Choroba moci sa už dlho v Európe roz­pínala. Teraz sa dostala aj k⁠ nám.

Začalo sa to nenápadnými misiami akože kresťanských kňazov. V⁠ skutočnosti títo viero­zvestci nešírili Ježišovo uče­nie, ale semená duševnej choroby. Podarilo sa im nakaziť niektoré kniežatá. Slabší jedinci podľahli moci­chti­v­osti a⁠ se­bec­kosti. Zapredali dušu. Prisa­hali vernosť franským kráľom, byzantskému cisá­rovi či pápežovi. Vzdali sa svojej krajiny, svo­jich rodín, rodičov, predkov. Rodiny ich oplakali ako mŕt­vych. Tieto kniežatá vymenili to najcen­nejšie, čo mali. Vy­menili svoju dušu aj ducha. Vymenili svoju prítomnosť, svoju kultúru, rodinu, svoju zem a korene. Vymenili skutočný divý raj pozemský – za pe­niaze, moc a⁠ akýsi prísľub vykúpenia: posmrtné kráľ­ovstvo nebeské. Nakazené kniežatá začali našu krajinu odvrchu nadol rozkladať.

Naši predkovia boli silní. Choroba postupova­la pomaly. Ľudia jej len tak nepodľahli. Súčasťou ich kultúry boli lieky na túto chorobu ducha: liečivé obrady. To je dôvod, prečo bola naša pôvodná kultúra násilne potlačovaná – pre­čo aj Konštantín a⁠ Metod pod krutými trestami zakazovali naše pôvodné rodné, prírodné du­chovno. Títo páni nepri­niesli kres­ťan­stvo. Bratia solúnski a im podobní, skrývajúc sa za Je­žiša Krista, priniesli lži a⁠ otrokárske zákony.

Vyrubovali sväté háje, sväté lesy. Kradli ľu­ďom silu, brali im moc, zem, samosprávu. Naši predkovia krajinu nevlastnili. Ani vzduch ani vodu ani pôdu ani zem totiž vlastniť nemôžeš – môžeš ich len dočasne obhospodarovať. Vlastniť môžeš iba to, čo ti je vlastné, svoju kultúru či vlasy napríklad. Až cirkev u nás za­viedla vlastníctvo pôdy, aby pohotovo mohla zhabať zem spod nôh každému, kto sa previnil voči jej zákazom.

Cirkevné zákazy naši predkovia odmietali uznať. Nene­chali sme si vziať naše du­chovno a⁠ naše sviat­ky. Nedovolili sme vyrú­bať všetky naše lesy. Nenechali sme si vysušiť celú krajinu. Rozklad ale tisíc rokov postupoval. Čoraz viac ľudí nákaze podliehalo. Rozpadli sa kmene. Celistvosť tratili obči­ny aj dediny. Rozpa­dajú sa rodiny. Ostávajú slabí jednotlivci.

My ľudia sme spoločenskí tvori – silne spolo­čenskí. Keď sú naše väzby a⁠ vzťahy popre­tŕhané a pokrivené, trpí­me. Od­rezaný jednotlivec ne­má prístup k⁠ Zdroju životnej sily. Slab­ne, chorľavie… Sila, hod­nota a bohatstvo totiž prúdia zo srdca vzájomného prepojenia – bohatstvo vznikávzájomnou po­mo­cou, praj­noua prostouspolu­prácou.

Sám jednotlivec – ktorý sa zriekol spojenia s⁠ rodinou, s⁠ ro­dom, krajinou a⁠ prírodou – prí­stup k⁠ Zdroju nemá. Viera na perách ani krížik na prsiach to nespraví. Bez zdravých vzťa­hov medzi nebom a⁠ zemou je človek odká­zaný na životnú silu druhých. Stáva sa od­kázaným vonkajšiu výživu. Môže siahnuť po násilí: začne silu zo svojho okolia ťažiť.

Keď sa knieža nechalo „vierozvestcami“ po­krstiť, zrieklo sa tým všetkých svojich bývalých vzťahov. Z jeho príbuzných sa stali pohanskí psi, s ktorými sa nepatrilo jesť pri stole. Na oplátku knieža získalo podporu od cirkvi a⁠ pápeža – vojenskú podporu a⁠ peniaze.

„Na čo sú mi teraz ale vojaci a⁠ peniaze, keď som nemocný a bez života?“ spýtalo sa knieža. „Máš vojakov, aby si si mohol sily nakradnúť, koľko chceš,“ znela odpoveď, „máš naše požehnanie – vybuduj si sieť otrokov, ktorých môžeš ovládať a⁠ rozkazovať im. Práve tak sa čerpá životná sila: tým, že druhých donútiš do toho, čo sami nechcú. Tým, že ich poko­ríš, zlomíš – tým, že znásil­ňuješ, zo­tročuješ. Staneš sa moc­ným a silným knieža­ťom.“

Sieť formálnej hierarchie viedla k poddanstvu, k nevoľní­ctvu. Kresťanskí páni väčšinu nakradnutej sily zasa odo­vzdá­vali vyš­šie, ich pánom. Tým, kto ich pokrstil, zveril zem zhabanú po­hanom a po­skytol prostriedky.

Prešlo tisíc rokov odvtedy a⁠ choroba po­stúpila ďalej. Už nie sú nakazení iba urodzení páni. Už sme chorí skoro všetci. Skoro všetci sa do niečoho nútime, ako hladní duchovia si krad­nem­e navzájom silu.

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *