Matka, rodina, spoločnosť

Pavuči­na výz­namových súvis­lostí slovných koreňov je široká a má hĺbku. Mat­ka je žena, ktorá porodi­la a stará sa o die­ťa. Rov­naký slovný zák­lad však označu­je spoločnosť – maticu, ktorá och­ra­ňuje a⁠ pod­poru­je. Latin­ské slová matéria a ma­te­riál tiež patria do tej­to rodiny slov. Keď sa pono­ríme hlbšie, jed­no vlá­kno výz­namov nás privedie k stro­mom:

mater­iál, mater­iálový, mater­iál­ní, mate­ri­al­is­mus, materia­li­sta, ma­terialistický, mate­ri­al­i­zo­vat, mate­ri­al­izace. Přes ně­mecké Ma­terial téhož výz­na­mu z pozd­ně latin­ského māteri­ālis „hmot­ný“ od la­tinského māte­ria „lát­ka, hmo­ta“, původ­ně „staveb­ní dříví; kmen a⁠ vý­honky ovoc­ných stro­mů“, a to od māter „mat­ka“ (strom je tu me­taforicky brán jako „mat­ka“, pro­tože rodí ovoce).

– Jiří Rejzek: Český ety­mo­log­ický slovník. Skrátené.

Dos­tup­ným a dobre spra­co­v­ateľným mater­iálom pre roz­voj ľudskej spoločnos­ti je dre­vo stro­mov. Dre­vo býva­lo suro­vi­nou pre stavbu príbyt­kov, stro­jov a rôznych druhov stavieb, kde má spoločnosť svo­je zák­ladne.

Boli časy, keď sa ľudia vra­cali do príbytkov, do chyží, zem­níc či sta­nov, pre­dovšetkým na noc a za zlého poča­sia. Pod stre­chou sa cez deň stre­távali skôr výn­i­močne – pri prí­leži­tosti menších spo­ločenských udalostí a⁠ ob­ra­dov. Zvyča­jne pra­covali nie medzi ste­na­mi, ale vonku v okolí: na dvoroch, na poli­ach, u riek a⁠ v⁠ lesoch. Aj remes­lám sa ven­o­vali vonku, väčši­nou pod dre­venými prí­streš­kami. Do vnú­tra, do šera izby vchádza­li spravid­la v čase odpočinku.

Tma utl­mu­je čin­nosť mysle – otvára priestor pre city, sny a mimo­zmyslo­vé vní­manie. Kruhové či štvor­cové príbytky dáva­jú poc­it bezpečia. Tu sme sa vedeli uvoľniť a po náročnom dni na sve­tle sa odovz­dali objí­ma­júcej tem­note. Pozornosť sa obra­cia do vnú­tra a do hĺbky. Kým cez deň sme mohli byť za­meraní na čiast­kové ciele, v noci sa ľahšie otvá­rame celost­nému vedomiu.

Medved­i­ca — Art of Aiwa

Niekedy sa zem­nice riadne vykúrili, na žer­avé kamene sa liala voda a ľudia sa liečili v parnom kúpeli, za zvuku pies­ní a⁠ mod­l­i­tieb. Vnáraním do vlhkej zeme sa vra­cali späť do lona veľkej Matky Zeme nabrať síl, vyliečiť si rany, zaho­jiť a sceliť svo­je telá, svo­jho ducha a dušu. V bez­pečí Zeme sa napá­jali na jem­né pradi­vo živej siete bytostí. Ráno s novým Slnkom po­vstali hore na svet­lo sve­ta znovuzro­dení.

Liečivú silu pre­rodu v lone Zeme pred­stavo­val obraz ťar­chavej medvedi­ce, ktorá zimou zalieza do tmy br­lo­hu a jarou vylezie už nie sama, ale spolu s med­vieďata­mi. Donedáv­na aj u ľudí pre­biehali pôrody podob­ným spô­sobom – v teple vy­hriateho priestoru, v tme a u zeme. Do 50. ro­kov 20. storočia sa na Sloven­sku rodi­lo obyča­jne doma – v⁠ ka­men­ných či váľ­kových domoch so zatem­nený­mi oblok­mi. Žena neležala na posteli, ale kľačala v strede izby, na kope slamy na hlinenej dlážke, prikry­tej plach­tou. Pôrodom ženu sprevá­dzala skú­sená babi­ca, ktorá čas­to bývala zároveň ved­mou aj bylin­kárkou. Prí­tom­ný býval aj otec novo sa ro­dia­ceho dieťaťa.

Zrod matky a dieťaťa

Začí­na sa to pôrodom. Tých­to niekoľko hodín až dní, dokáže pre­durčiť povahu celého nasle­du­júce­ho obdo­bia. Ces­ta cez pô­rod vedie ženu odosob­nením a s­plynutím v⁠ prav­zore rodia­cej mat­ky. Ak to okol­nos­ti umož­nia, nastávaj­úca mat­ka sa prirodzene dostá­va do zme­neného stavu vedo­mia. Žena sa vyladí, povolí a pl­ne sa otvára tomu, čo prichádza a⁠ čo ňou pre­chádza – s dôve­rou v seba, v⁠ die­ťa aj vo svo­jho muža, s dô­verou v babicu aj v Boha – živ­ot sám. V tom­to ladení je kraj­ná bolesť, ktorú počas sťa­hov môže zaží­vať, zne­siteľne­jšia.

Keď ide o⁠ pôrod, jestvu­je prosté živočíšne pra­vidlo – čím väčší stra­ch nastá­va­jú­ca mat­ka má, tým dlhšie pôrod trvá; čím je uvoľne­nejšia, tým porodí rých­le­jšie. Keď sa dieťa nar­o­dí, je asi hod­inu úpl­ne bdelé. Na­priek vyčer­pa­niu z⁠ toho, že bolo pret­lačené pôrod­nou ces­tou, má ot­vorené oči a⁠ díva sa na svet oko­lo seba. Ak bola mat­ka po pôro­de ve­denom zastara­ným nemoc­ničným spôso­bom typu „tlač­te, tlačte“ úpl­ne vyčer­paná, bola pochopi­teľne príliš slabá a⁠ zmohla sa len na rých­ly po­hľad na dieťa a⁠ po­tom klesla do lôž­ka. Ak však má za sebou menej bolesti­vý pôrod a⁠ nebrá­nia jej v⁠ tom odborní po­mocníci, môže mať cel­kom prirodzenú chuť maz­nať sa s⁠ dieťaťom v⁠ náručí a⁠ lásky­plne sa mu dívať do tváre. Aj dieťa sa pri tom díva na ňu a⁠ prvá kúzel­ná hod­i­na vy­tvorí medzi nimi sil­né puto.

– Des­mond Mor­ris: Lid­ský živočich. Strana 162.

Ak však mat­ka samej sebe nedô­ve­ruje? Ak sa bojí a stra­ch jej neu­možní uvoľniť sa a odd­ať sa prirodzené­mu priebe­hu? Možno sa myseľ snaží pôrod riadiť – a práve to bráni jeho sa­movoľnému spuste­niu. Možno zod­poved­nosť pre­brali druhí. Jej dieťa sa rodí nie do láskavej náruče, ale do nemoc­nice. Čo ak sa tam žena samej seba neza­s­tane? Ak si nev­erí? Ostré svetlá a⁠ rúš­ka, ihly, sterili­ta… Pochyb­nos­ti?

Největší a nejdůležitější dar, jaký může mat­ka své­mu dítěti dát do živ­ota, je ona sama. Zážitky dítěte z mateřského lůna a⁠ během prvních min­ut, hodin, dnů a týd­nů po poro­du vytváře­jí jeho emocio­nální jízd­ní řád na celý živ­ot. A nejen to, ovlivňu­jí také do velké míry jeho zdraví a vývoj inteligence.

– Julia Dib­ber­nová: Mimin­ka v bez­pečí: Průvod­ce pro od­vážné rodiče. Strana 27.

Medzi tými­to kulisa­mi sa zdá by nedôvera v⁠ prirodze­ný chod vecí opráv­nená. Dopri­ať pop­učníku, nech sám dote­pe? Nech sa aj ostat­ná tretinka krvi dostane z plodového koláča dieťatku? Dopri­ať mu ho­dinku-dve na nahom tele matky? Nech sa samé žiarivý­mi očka­mi rozhľadí a nájde bradav­ku? Veď máme čas! Na neopísateľne krás­nu, dojem­nú, prvú – tak kľú­čovú hod­inu dvoch živ­o­tov.

Žiad­ny cicavec na tej­to planéte, až na cicav­ca menom človek, ne­oddeľuje po pôrode, počas dôležitej post­natál­nej fázy vývo­ja moz­gu, novoro­den­ca od matky. Žiad­ny cicavec na tej­to pla­néte, až na cicav­ca menom človek, neupiera novoro­den­covi počas tej­to pre vývoj mozgu ta­kej dôležitej fázy mater­ské mlieko, ktoré je pre každé­ho cicav­ca odlišné. Znásilňovanie tých­to dvoch pre cicavce univerzál­nych živ­ot­ných zá­konov, ktoré zaviedol homo sapi­ens, má kata­stro­fálne násled­ky: zni­čené biolo­gické a emo­­cio­nál­no-sociálne zdra­vie, ktoré ohrozu­je samot­nú exis­ten­ciu nášho druhu.

– James W. Prescott: The Ori­gins of Love and Vio­lence: An Overview. Preložené.

Namiesto toho rez pupoční­ka a rých­ly pre­sun bá­bätka do vedľa­jšej miest­nos­ti. Umý­vanie a váže­nie, cu­dzie ruky v ruka­vi­ciach a ustálené po­stu­py. Kde je prít­mie a po­koj citlivého uví­tania novej bytosti na pozem­skom svete?

V součas­nosti už je prokázané, že štěstí a neštěstí nej­sou jen­om poc­i­ty, ale že se dané ner­vové spo­je pro tyto vje­my utváře­jí v⁠ mozku v prv­ních dvou až třech letech živ­ota – ner­vové spo­je pro schop­nost lásky, vytváření vztahů a způ­so­bilosti být šťast­ný ste­jně tak jako pro sociál­ní chování […] Chceme ještě pořád tvořit spo­lečnost, ve které mají dospělí po­cit, že jim něco chy­bí, že musí bojo­vat o něčí pozornost, a že jim nikdo nerozumí? Nebo že musí neustále sami pro­ti něče­mu bojo­vat? Chceme oprav­du stále ještě pod­porovat společnost, která je latent­ně nespoko­jená a neustále marně hledá něko­ho nebo něco, co by za­plnilo tu mezeru, kter­ou měla vyplnit mat­ka? Osob­ně jsem přesvěd­čená, že naše plan­e­ta takovou společnost už déle neunese.

– Julia Dibber­nová: Mimin­ka v bezpečí. Strana 27.

Širšie do spoločnosti

Mat­ka nám dáva oporu, isto­tu, výživu. Pre bábätko je pev­ným bodom, od ktorého sa môže odví­jať, od ktorého mô­že rásť. V⁠ pre­ne­senom zmys­le je mat­ka jeho zemou. Ako po­stup­n­e rastieme, aj tvo­ja zem sa mení. Raz ňou bola mater­nica s⁠ plo­dovým koláčom, ktoré ťa chránili a vyži­vovali. Pôro­dom sa tvo­jou zemou sta­la mat­ka, dojčí ťa, na­pĺňa a upo­kojuj­e. Ne­skôr ťa chráni celá širšia rod­i­na a posky­tu­je ti zázemie.

Čo ak je dieťaťu zem odobratá? Je to jeho prvot­ná potre­ba – patriť niekam, byť pri­jatý, byť súčasťou, byť ľúbený. Bežne sa v našich rod­inách stá­va, že dieťa je nechané osa­mote. Buď za trest, pre­tože jeho sprá­vanie je nepri­jateľné. Niekedy je to z ne­vyhnutnosti, keď sú okamžité potre­by rodiča dôleži­tej­šie ako potre­by dieťaťa. Vtedy by sa mal dieťaťa chopiť niek­to iný zo širšej rodiny. Ak malé reve či vyvádza, je to pre­to, že po­tre­buje vyjadriť sil­né poc­i­ty, ktoré v ňom vrú – potre­bu­je, aby boli pri­jaté – aby mu dospelý pomo­hol ich spra­co­v­ať – aby ho pri­jal. Ak je namiesto toho poslané preč – rúca sa jeho zem. Rúca sa tiež jeho vzťah s rodičom. Strá­ca sa dôvera. Dieťa sa naučí, že so svo­ji­mi poc­it­mi je nepri­jaté, že je za ne trestané. Naučí sa ich potláčať, uzatvára sa, neve­domky prestá­va cítiť. Je to dôsle­dok duševných jaziev, ktoré vznika­jú po takých­to zra­ňu­júci­ch zážitkoch.

Trau­ma je psy­chické zra­ne­nie, ktoré je príči­nou psycholo­gic­kého zatvrd­nu­tia a následne narušu­je tvo­ju schop­nosť rásť a vy­víjať sa. Rana ťa bolí a ty to svo­jím sprá­vaním vyjadru­ješ. Rana vzbu­dzuje stra­ch a ty konáš zo stra­chu. Trau­ma nie je niečo, čo sa ti stane – je to niečo, čo sa stane vnútri teba ako výsle­dok toho, čo sa ti sta­lo. Trau­ma je jaz­va, ktorá ťa robí nepružným, stuh­nutým, menej cítiacim a viac obr­neným.

– Gabor Maté: The Wis­dom of Trau­ma. Preložené.

Zjazvené duševné tkani­vo je nepruž­né a nerastie – du­šev­ný a citový vývoj dieťaťa sa v⁠ do­tknutých oblas­ti­ach spo­maľu­je až zas­tavu­je. Výcho­va založená na riadení potrieb dieťaťa a ich tlmením prostred­níctvom hroz­by odlúče­nia doľahne v plnej sile v období dospieva­nia. Väz­by s rodič­mi sú pre mla­dého člove­ka tak boľavé, že z rodiny unikne úplne. Duševne sa jej stratí z dohľadu. Dospieva­jú­ci človek potom sám čelí pas­ci­am spotreb­nej spo­ločno­sti. Je zradený, nešťast­ný, uboľaný, uza­vtetý – čas­to vôbec necíti. Zároveň to hľadá to, čo mu chý­ba, čo potre­bu­je. V kruhu roves­níkov to nenájde – pre­tože všet­ci kamaráti vnú­torne tápu a hľada­jú, hoci navo­nok aj vyz­er­a­jú sebave­dome. Snažia sa patriť, byť súčasťou, pre­to hro­madne nasle­du­jú obrazy pod­had­zo­vané spotreb­nou spoločnosťou. Tá im však neposkytne sku­točnú lásku, výživu, súc­it, pod­poru, zaho­je­nie duše – len nahrážky a namotávky.

Sys­tém nás tlačí do výro­by „zisku“ zmnožovan­ím potrieb, ktoré vzni­kajú roz­padom vzťa­hov, rodín atď. a⁠ násled­ným náras­tom našej od­kázanosti na ponuku trhu a⁠ uspo­kojenia všetkých (teda aj spolo­čenských) po­trieb trhom. Zabezpeče­nie spoločen­ských potrieb blíz­kosti, tep­la, lásky atď. sa deje prostred­níctvom ich náhrad, počnúc prostitú­ciou, hygienickým­i silikóno­vými milen­cami, konči­ac fil­mami, čokolá­dou, taba­kom, alko­holom a⁠ ďalší­mi droga­mi zaplňu­júci­mi vzťa­hovú práz­dnotu v⁠ našich duši­ach.

– Robo Jankovich: Pre­búdzanie dra­ka. Strana 31.

Spoločnos­ti sú tvorené ľuď­mi. Aby plnili svoj účel, ľudia, ktorí ich tvo­ria a spravu­jú, musia byť duševne zdraví. Musia byť dosta­točne vnú­torne celiství, aby dokáza­li chá­pať, cítiť a⁠ vidieť, čo sa v⁠ práve deje a čomu to slúži. Ak spoločnosť tvo­ria uboľení, stuh­nutí a nešťast­ní ľudia, ktorí len na­sle­dujú raz dávno zabe­hnuté spô­so­by – spoločnosť je slepá a⁠ ve­die nás do strate­na.

Keď vedomie ľudí nemá hĺbku, spoločnosť oži­je ako oso­ba svo­jím vlast­ným živo­tom. Už ne­slúži ľuďom, ale núti ľudí, aby slúžili jej. Nalade­nie ľudí sa stá­va naladením spoločnos­ti, ak oni sú ustrašení, dotk­liví a necitlivý – celá spoločnosť sa tak sprá­va k iným spoločnos­ti­am, k ľuďom, k prírode a kra­jine. Bojí sa, a pre­to sa snaží všetkých riadiť. Je nešťast­ná, vnú­torne neistá a ne­naplnená – pre­to sa snaží ťažiť a brať. Chý­ba jej zem a pre­to zem zaberá, hlce. Cito­vo sa jej však nedokáže otvoriť. Nechá­va za sebou betón a púšť.

Když se podívám na dospělé v naší společnos­ti, nacházím je­nom málo lidí, kteří jsou dospělí skutečně – tedy v tom smys­lu, že jsou schop­ní převzít zod­pověd­nost za vlast­ní živ­ot a sami od sebe jsou schop­ní být šťast­ní. Val­ná větši­na lidí hledá v part­nerovi (nebo jiných autoritách) něko­ho, kdo je ochrání, bude o ně pečo­vat, za­chrání je nebo jim prostě bude říkat, co mají dělat. Na skutečně rovno­právné, svo­bod­né part­ner­ství narazíte jen zříd­ka. Je možné, že všich­ni tito lidé ve skutečnos­tí hleda­jí ten prapůvod­ní poc­it jis­to­ty, opory a lásky, který coby děti neměli? Na ten skry­tý poc­it osamo­cení, jenž zná větši­na lidí, reagu­je i rekla­ma a hlásá: Když budeš pít ten­to nápoj, koupíš si ten­to výrobek, konečně „tam“ budeš patřit! Je zbytečné zmiňo­val, že vnitřní prázd­no­tu konzum nezaplní. Když se podíváme na celosvě­tový dopad takového jed­nání, troufám si říct, že si podob­né chování jednoduše nemůžeme už déle dovolit.

– Julia Dibber­nová: Mimin­ka v bezpečí. Strana 30.

Nútené vzdelávanie

Nie­len pôrod­nice a rodičovská výcho­va môžu napáchať veľké škody. Sú tu ešte školy – povin­ná škol­ská dochádz­ka.

Uče­nie môže byť ľahké. Je nám celkom prirodzené, avšak nie v ovz­duší stra­chu, porovná­va­nia a viny. Vedieť je kaž­dého zodpo­vednosť, avšak povin­né uče­nie vedie k povrchné­mu opa­kova­niu bez záu­j­mu a sku­točného pochope­nia.

Ak škole chý­ba ľud­skosť a dôvera, ak nútené vzdelá­vanie nene­cháva priestor pre samos­tatnosť a nadše­nie – pre hra­vosť aj odd­ych – vtedy školy svo­ji­ch žiakov nepod­porujú, ale brz­dia. Povin­nos­ti tlmia rozvoj prirodzenej správnos­ti a zod­povednosti. Ak je na­miesto spolupráce pod­porované súťaže­nie – z⁠ väčšiny žiakov sa stá­va­jú po­razení. Ak neza­padajú, stá­vajú sa odpadom.Tu sa ne­možno plno­hod­notne rozví­jať.

Naše škol­st­vo je bezo­hľadne pre­si­aknuté povin­nosťa­mi, ktoré „musíme“. Veľa z tých­to zásad pochádza z dávnej min­u­losti a pre dnešok je nevhod­ných: stra­ch a posud­zo­vanie, podri­adenosť a po­slušnosť, nútené prispô­sobe­nie.

Tieto zásady pochádza­jú pri­amo z vojen­ských kasární. Hierar­chická štruk­túra škol­st­va bola totiž pre­braná z armády 19. storočia.

– Thomas Pedroli: School in Dig­i­tal Era. Preložené.

Keď nebo­lo cieľom pochope­nie ale poslušnosť, zo škôl sa stali ústavy zabezpeču­júce vlád­nu moc. Vyučo­vali sa pred­pí­sané „pravdy“, bez záu­j­mu o prínos ich využi­tia. Ťažis­ko bolo na nútení žiakov robiť to, čo je pred­písané, nie na vzbudzo­vaní a pod­porovaní hravého záu­j­mu, ktorý je uče­nie a roz­voj kľúčový. Školy môžu byť miestom slo­body uče­nia a tvorivého roz­voja. Rozvoj a uče­nie sú v detskej prirodzenos­ti – dejú sa samovoľne – poki­aľ ško­la, učitelia a rodičia nesto­ja v ces­te. Čo tre­ba, aby sa naše školy zme­nili?

Zme­ny sa bojíme, keď sme neistí – keď ne­máme pod no­hami sku­točnú zem. Poki­aľ sú ľudia od školy závis­lí, poki­aľ ona je ich zák­ladňou, isto­tou… Poki­aľ od jej zabehnutého po­riad­ku odvodzu­jú svo­je sprá­vanie, naz­eranie a rozhodovanie – vtedy školu zmeniť nedokážu. Akokoľvek odhod­laní by uči­telia boli, na tej­to úrovni to nejde. Ich zemou ne­môže byť ško­la. Aby to zvládli, musia sa napo­jiť na širšiu spoločnosť, kto­rá školu pre­sahuje. Nemám ter­az na mys­li nutne ministe­rstvo škol­st­va a vlád­nych úrad­níkov. Môže to byť širšia spo­ločnosť rodičov a pri­ateľov školy, ktorá poskytne novej škole pod­poru. Môže to byť Mat­ka Zem, môže to byť celok všet­kého – Boh. Ak bude školu držať kruh ľudí, ktorí sú napo­jení vyššie a hlbšie, vtedy to pôjde. Ces­ta vedie cez svoj vlast­ný rozvoj, cez prekračo­vanie hraníc svo­jho sve­ta aj vedo­mia, zno­va a⁠ zno­va k vlast­nej celistvosti. Kým sa školy obro­dia k zdrav­iu, pre mno­hých z nás je ces­tou domáce vzdelá­vanie a malé sku­pinky stretá­va­jú­ci­ch sa „domaškolákov“.

Dieťa a otrok

Ak je spoločnosť založená nie na spol­unáleži­tosti, ale na po­vin­nostiach, nie sme v nej slo­bod­ní. V spoločnos­ti otrokov sa o istých veci­ach nehovorí, pre­tože pre­kraču­jú jej rámec. Ak niek­to aj začne, ostá­va nevy­po­čutý, pre­tože sa to nepa­trí. Obchádzané sú celé veľké oblasti. Spoločnosť si tak bráni svoj pori­adok, bráni sa voči zmene.

otrok · Praslovansky *otrokъ, odvo­den­i­na od praslo­van­ského *otrek­ti (z toho dnešné sloven­ské odriecť), čo je zložen­i­na pra­slo­van­ského *ot (od) a *rek­ti (riect). Pôvod­ný výz­nam výrazu sa re­kon­štru­u­je ako „kto nehovorí“, t. j. 1. nevie rozprá­vať (o malých de­ťoch; porov­na slovin­ské otrok „dieťa v prvých rokoch živ­ota“ a iné) ale­bo 2. nemá prá­vo vys­tupo­vať, hov­oriť na vere­jných zhromaž­deniach a⁠ po­dobne – vo vzťahu k človeku neplno­leté­mu (porov­naj staršie ruské ótrok „dieťa vo veku od 7 do 15 rokov“), ale aj osob­ne ne­slo­bod­nému (otro­ci, nevoľní­ci a podob­ne).

– Ľubor Krá­lik: Stručný ety­mo­log­ický slovník slovenčiny.

Otro­ci krá­čajú pred­písaným sme­rom – hľa­dia tam, kam ich pred­ho­dené obrazy vedú. Ne­tvoria zo svoj­ho vnú­tra, len odpo­vedajú na po­žiadavky. Nema­jú poňatie o tom, čo je sku­to­čne správne, koná otrocky „len, aby dobre bolo“.

Zme­ny však nastá­va­jú. Ľady sa top­ia. Je čas, aby sme do­speli – každý sám za seba. Chce to odvahu pokročiť ďalej – k⁠ živ­ot­né­mu posla­niu. Niek­torí ani netušia, že sa to vôbec dá. Že sa dá prekročiť narušené ľud­ské spoločnos­ti a zas­tať si svo­ju bytost­nú úlo­hu na Zemi, vo svete – a aj v spoločnos­ti.

Zem a hmota

V priebe­hu dejín sa spoločnos­ti v Európe aj inde odpo­jili od Zeme. Umožni­lo im to bezbre­ho ťažiť nerast­né zdro­je, rúbať lesy, zotročo­vať národy a budovať prie­mysel. Vďa­ka tomu sme dosi­ahli dnešný pokrok, pohod­lie, výdobytky tech­niky. Ak však chceme ďalej prežiť a získané zmyslu­plne využiť – je čas spo­jiť sa zase do Zemou.

Nešlo len o od­pojenie – Zem bola zlo­rečená. Je­di­né do­bro bol je­diný boh či jed­iná ide­oló­gia. „Jed­iní“ boho­via a⁠ „je­diné“ správne duchovná do seba narážali vo vojnách. Smer dolu k Zemi bol v zapret­ý a jed­iná správ­na ces­ta bola hore – k⁠ Bohu. Keď „nábo­žen­st­vo“ stráca­lo dych, smer sa zákonite ob­racal k Zemi, avšak bez­du­cho, bez citu a úcty. So strie­davým potlá­čaním jed­ného a druhého miz­lo vedomie celku, raz prí­tom­né v prírod­ných duchovnách všetkých národov.

V západ­ní kul­tuře se sta­lo myšlení tak lineární a poznání tak racionál­ní, že jsme zapom­něli, že každá věc je charak­ter­i­zová­na svým vzta­hem ke vše­mu ostat­ní­mu. […] Prodej dříví chápeme jako čísel­ně urče­nou, čistě komerční záleži­tost, a tím ztrácíme z dohle­du, že naše obchodování je závis­lé na lesním ekosys­té­mu. Po pravdě ře­čeno přestáváme vidět i sám les. […] Zatím­co jsme prostřed­nictvím vědy znatel­né pokročili v našem chápání Přírody, pot­lačením hlasů našich srd­cí a násled­ným ochuzením citového živ­ota jsme ztratili velk­ou část naše­ho spo­jení s Přírodou.

– Chris Maser. Přeměněný les. Str. 16.

Člen­ovia tých­to odpo­jených spoločnos­tí sa vní­mali ako vyv­olení, nad­radení. Boli bezo­hľadní k vzťa­hom Zeme, k eko­systé­mom, k poc­it­om aj k že­nám a deťom. V dôsled­ku vojen boli dorá­ňaní a duševné zra­ne­nia neve­domky predá­vali ďal­ším svo­jim po­koleniam. Chýbal im priestor pre zmiere­nie, uvoľ­nenie, pre precit­nu­tie, pre zmenu chodu, pre obro­du. Stratili schop­nosť hojiť svo­je duševné rany. Pod­mienkou pre zaho­je­nie je uvoľ­nenie sa v bezpečnom prie­store, otvore­nie sa v⁠ dôvere. Pod­mienk­ou je zem.

Mno­hí ich potomkovia stále neži­jú du­chom na Zemi, ale v obr­nených vzdušných zámkoch svo­ji­ch mys­lí. Od bolesti a⁠ citu ušli. Od svo­jho dedičst­va sa odvrátili – a ter­az visia ako­by vo vzdu­choprázdne. Živú pestrosť a odušev­nenú krá­su prehlušili umelé ruchy. Ručia, svi­etia, ako silne vedia.

To pozem­ské je zároveň mater­iálne. Latin­ské slo­vo „mater“ (mat­ka), má v sebe rov­naký koreňoslovný zák­lad ako slo­vo „ma­téria“ (hmo­ta). Nepri­ateľskosť voči ženám typ­ická pre mod­erné du­chov­né nábožen­st­vo, usilu­júce o oslo­bo­de­nie sa od hmo­ty skrz ducha, má tak svo­je dôvody i vo fak­te, že žen­st­vo je svo­jou podsta­tou pro­tipólom ducha. Je zemité a zmyslové a kladie tak spiri­tua­lizácií odpor. Na pre­do­braze pohlavného aktu a plo­de­nia je však zre­jmé, že ku stvore­niu patrí obo­je. Jedine v zemi je duch plod­ný, jedine so ženou stvorí muž nový živ­ot. „Duchovno“ samo o sebe je, rov­nako tak ako mužst­vo samo o sebe, úplne impo­tent­né. Je dobré leda tak k sebaus­poko­je­niu.

– Wil­fried Nelles: Muži, ženy a lás­ka. Strana 22.

Nie Zem ani hmota, to sús­ta­va pred­stáv a jazvy na duši držia ľudí v mate­ria­lizme. Ich vedomie ostá­va úzke, det­ské, aj keď telá majú už dospelé. Aj to sa však dobou me­ní… Videl si tie ob­rázky sivých mimo­zemšťanov? Veľké oči, hlavy, prsty, vet­ché postavy malého vzras­tu, bez druhot­ných pohlav­ných zna­kov. Umelá mater­ská loď Veľkú Matku nenahradí. Príliš dlho boli preč – pamä­ta­jú sa ešte, čo je to sku­točný domov? Lás­ka? Vý­živa? Dôvera? Technológie v⁠ nie­čom pomôžu, ale do­spieť nie. Sku­toč­ne si takú­to bu­dú­cnosť pra­jeme?

Ľud­ská spoločnosť je vzťa­hom ľudí a spoločnos­tí – štá­tov, úra­dov a ústa­vov, pod­nikov, zvä­zov, najrôzne­jších práv­nic­kých osôb… Jed­nou z ich úloh bo­lo spre­vádzať mladého člo­ve­ka počas jeho duševného do­spie­vania.

Spoloč­nosti nás pôvodne viedli k šťast­nej účasti na hre stvo­re­nia. Spre­vádzali člove­ka pre­si­ah­nutím seba samé­ho na ces­te k veľkej spoločnos­ti bytostí Zeme a⁠ Ves­míru, k radost­nej účasti na zázraku stvo­renia. Ako človek rás­tol, rást­la aj jeho zák­ladňa, jeho svet – smerom do šírky, hore aj dolu.

Ani vzost­up ani zost­up nie je konečný či nadradený; skôr jeden druhého vzájomne generu­jú, ako prapôvod­ný jin a jang, vzájomne na sebe závisia, nemôžu jestvo­vať jeden bez druhého. Svo­je vlast­né sku­točné bytie nachádza­jú v zanikaní jed­ného v druhom, aby sa spo­ločne, zjed­notení v blaženos­ti, pre­budili ako celý Koz­mos a zi­stili, že večnosť sa vášni­vo zamilo­vala do tvore­nia času, zati­aľčo ned­vo­jné srd­ce vyžaru­je ako celé stvore­nie, žehná celé­mu stvore­niu a na veky vekov ich objatie chválorečí. My všet­ci čelíme výzve opa­kovať toto objatie vo svo­jom vlast­nom vedomí okamih za okami­hom, trva­lo, zázračne – ako bezprostred­nú prí­tom­nosť Jed­nej chuti. Ne­dvojná vízia spočí­va práve v tom­to zjed­notení spät­ného toku a vý­ronu, Boha a Bohyne, Prázd­no­ty a Formy, Múdrosti a Súc­i­tu, eró­ta a agapé, Vzos­tupu a Zos­tupu, ktoré sú v dokonalej blaženos­ti zjed­notení v Jed­nej chuti, v prenikavom tlesknutí jed­nej ruky.

– Ken Wilber: Stručná his­to­rie vše­ho. Preložené. Strana 274.

Doba sa mení! Mno­ho sme zažili, mno­ho si uve­domili. Pra­jeme si pokročiť. Brá­nou k no­vému sve­tu je lono. Svet sa pre­mieňa pôrod­mi v láske, bez­pečí, vo vedení a dô­vere. Sami dokážeme prechá­dzať vn­útor­ným pre­rodom – za­hojiť tak svo­je rany, sceliť svoj svet.