Pavučina významových súvislostí slovných koreňov je široká a má hĺbku. Matka je žena, ktorá porodila a stará sa o dieťa. Rovnaký slovný základ však označuje spoločnosť – maticu, ktorá ochraňuje a podporuje. Latinské slová matéria a materiál tiež patria do tejto rodiny slov. Keď sa ponoríme hlbšie, jedno vlákno významov nás privedie k stromom:
materiál, materiálový, materiální, materialismus, materialista, materialistický, materializovat, materializace. Přes německé Material téhož významu z pozdně latinského māteriālis „hmotný“ od latinského māteria „látka, hmota“, původně „stavební dříví; kmen a výhonky ovocných stromů“, a to od māter „matka“ (strom je tu metaforicky brán jako „matka“, protože rodí ovoce).
– Jiří Rejzek: Český etymologický slovník. Skrátené.
Dostupným a dobre spracovateľným materiálom pre rozvoj ľudskej spoločnosti je drevo stromov. Drevo bývalo surovinou pre stavbu príbytkov, strojov a rôznych druhov stavieb, kde má spoločnosť svoje základne.
Boli časy, keď sa ľudia vracali do príbytkov, do chyží, zemníc či stanov, predovšetkým na noc a za zlého počasia. Pod strechou sa cez deň stretávali skôr výnimočne – pri príležitosti menších spoločenských udalostí a obradov. Zvyčajne pracovali nie medzi stenami, ale vonku v okolí: na dvoroch, na poliach, u riek a v lesoch. Aj remeslám sa venovali vonku, väčšinou pod drevenými prístreškami. Do vnútra, do šera izby vchádzali spravidla v čase odpočinku.
Tma utlmuje činnosť mysle – otvára priestor pre city, sny a mimozmyslové vnímanie. Kruhové či štvorcové príbytky dávajú pocit bezpečia. Tu sme sa vedeli uvoľniť a po náročnom dni na svetle sa odovzdali objímajúcej temnote. Pozornosť sa obracia do vnútra a do hĺbky. Kým cez deň sme mohli byť zameraní na čiastkové ciele, v noci sa ľahšie otvárame celostnému vedomiu.
Medvedica — Art of Aiwa
Niekedy sa zemnice riadne vykúrili, na žeravé kamene sa liala voda a ľudia sa liečili v parnom kúpeli, za zvuku piesní a modlitieb. Vnáraním do vlhkej zeme sa vracali späť do lona veľkej Matky Zeme nabrať síl, vyliečiť si rany, zahojiť a sceliť svoje telá, svojho ducha a dušu. V bezpečí Zeme sa napájali na jemné pradivo živej siete bytostí. Ráno s novým Slnkom povstali hore na svetlo sveta znovuzrodení.
Liečivú silu prerodu v lone Zeme predstavoval obraz ťarchavej medvedice, ktorá zimou zalieza do tmy brlohu a jarou vylezie už nie sama, ale spolu s medvieďatami. Donedávna aj u ľudí prebiehali pôrody podobným spôsobom – v teple vyhriateho priestoru, v tme a u zeme. Do 50. rokov 20. storočia sa na Slovensku rodilo obyčajne doma – v kamenných či váľkových domoch so zatemnenými oblokmi. Žena neležala na posteli, ale kľačala v strede izby, na kope slamy na hlinenej dlážke, prikrytej plachtou. Pôrodom ženu sprevádzala skúsená babica, ktorá často bývala zároveň vedmou aj bylinkárkou. Prítomný býval aj otec novo sa rodiaceho dieťaťa.
Zrod matky a dieťaťa
Začína sa to pôrodom. Týchto niekoľko hodín až dní, dokáže predurčiť povahu celého nasledujúceho obdobia. Cesta cez pôrod vedie ženu odosobnením a splynutím v pravzore rodiacej matky. Ak to okolnosti umožnia, nastávajúca matka sa prirodzene dostáva do zmeneného stavu vedomia. Žena sa vyladí, povolí a plne sa otvára tomu, čo prichádza a čo ňou prechádza – s dôverou v seba, v dieťa aj vo svojho muža, s dôverou v babicu aj v Boha – život sám. V tomto ladení je krajná bolesť, ktorú počas sťahov môže zažívať, znesiteľnejšia.
Keď ide o pôrod, jestvuje prosté živočíšne pravidlo – čím väčší strach nastávajúca matka má, tým dlhšie pôrod trvá; čím je uvoľnenejšia, tým porodí rýchlejšie. Keď sa dieťa narodí, je asi hodinu úplne bdelé. Napriek vyčerpaniu z toho, že bolo pretlačené pôrodnou cestou, má otvorené oči a díva sa na svet okolo seba. Ak bola matka po pôrode vedenom zastaraným nemocničným spôsobom typu „tlačte, tlačte“ úplne vyčerpaná, bola pochopiteľne príliš slabá a zmohla sa len na rýchly pohľad na dieťa a potom klesla do lôžka. Ak však má za sebou menej bolestivý pôrod a nebránia jej v tom odborní pomocníci, môže mať celkom prirodzenú chuť maznať sa s dieťaťom v náručí a láskyplne sa mu dívať do tváre. Aj dieťa sa pri tom díva na ňu a prvá kúzelná hodina vytvorí medzi nimi silné puto.
– Desmond Morris: Lidský živočich. Strana 162.
Ak však matka samej sebe nedôveruje? Ak sa bojí a strach jej neumožní uvoľniť sa a oddať sa prirodzenému priebehu? Možno sa myseľ snaží pôrod riadiť – a práve to bráni jeho samovoľnému spusteniu. Možno zodpovednosť prebrali druhí. Jej dieťa sa rodí nie do láskavej náruče, ale do nemocnice. Čo ak sa tam žena samej seba nezastane? Ak si neverí? Ostré svetlá a rúška, ihly, sterilita… Pochybnosti?
Největší a nejdůležitější dar, jaký může matka svému dítěti dát do života, je ona sama. Zážitky dítěte z mateřského lůna a během prvních minut, hodin, dnů a týdnů po porodu vytvářejí jeho emocionální jízdní řád na celý život. A nejen to, ovlivňují také do velké míry jeho zdraví a vývoj inteligence.
– Julia Dibbernová: Miminka v bezpečí: Průvodce pro odvážné rodiče. Strana 27.
Medzi týmito kulisami sa zdá by nedôvera v prirodzený chod vecí oprávnená. Dopriať popučníku, nech sám dotepe? Nech sa aj ostatná tretinka krvi dostane z plodového koláča dieťatku? Dopriať mu hodinku-dve na nahom tele matky? Nech sa samé žiarivými očkami rozhľadí a nájde bradavku? Veď máme čas! Na neopísateľne krásnu, dojemnú, prvú – tak kľúčovú hodinu dvoch životov.
Žiadny cicavec na tejto planéte, až na cicavca menom človek, neoddeľuje po pôrode, počas dôležitej postnatálnej fázy vývoja mozgu, novorodenca od matky. Žiadny cicavec na tejto planéte, až na cicavca menom človek, neupiera novorodencovi počas tejto pre vývoj mozgu takej dôležitej fázy materské mlieko, ktoré je pre každého cicavca odlišné. Znásilňovanie týchto dvoch pre cicavce univerzálnych životných zákonov, ktoré zaviedol homo sapiens, má katastrofálne následky: zničené biologické a emocionálno-sociálne zdravie, ktoré ohrozuje samotnú existenciu nášho druhu.
– James W. Prescott: The Origins of Love and Violence: An Overview. Preložené.
Namiesto toho rez pupočníka a rýchly presun bábätka do vedľajšej miestnosti. Umývanie a váženie, cudzie ruky v rukaviciach a ustálené postupy. Kde je prítmie a pokoj citlivého uvítania novej bytosti na pozemskom svete?
V současnosti už je prokázané, že štěstí a neštěstí nejsou jenom pocity, ale že se dané nervové spoje pro tyto vjemy utvářejí v mozku v prvních dvou až třech letech života – nervové spoje pro schopnost lásky, vytváření vztahů a způsobilosti být šťastný stejně tak jako pro sociální chování […] Chceme ještě pořád tvořit společnost, ve které mají dospělí pocit, že jim něco chybí, že musí bojovat o něčí pozornost, a že jim nikdo nerozumí? Nebo že musí neustále sami proti něčemu bojovat? Chceme opravdu stále ještě podporovat společnost, která je latentně nespokojená a neustále marně hledá někoho nebo něco, co by zaplnilo tu mezeru, kterou měla vyplnit matka? Osobně jsem přesvědčená, že naše planeta takovou společnost už déle neunese.
– Julia Dibbernová: Miminka v bezpečí. Strana 27.
Širšie do spoločnosti
Matka nám dáva oporu, istotu, výživu. Pre bábätko je pevným bodom, od ktorého sa môže odvíjať, od ktorého môže rásť. V prenesenom zmysle je matka jeho zemou. Ako postupne rastieme, aj tvoja zem sa mení. Raz ňou bola maternica s plodovým koláčom, ktoré ťa chránili a vyživovali. Pôrodom sa tvojou zemou stala matka, dojčí ťa, napĺňa a upokojuje. Neskôr ťa chráni celá širšia rodina a poskytuje ti zázemie.
Čo ak je dieťaťu zem odobratá? Je to jeho prvotná potreba – patriť niekam, byť prijatý, byť súčasťou, byť ľúbený. Bežne sa v našich rodinách stáva, že dieťa je nechané osamote. Buď za trest, pretože jeho správanie je neprijateľné. Niekedy je to z nevyhnutnosti, keď sú okamžité potreby rodiča dôležitejšie ako potreby dieťaťa. Vtedy by sa mal dieťaťa chopiť niekto iný zo širšej rodiny. Ak malé reve či vyvádza, je to preto, že potrebuje vyjadriť silné pocity, ktoré v ňom vrú – potrebuje, aby boli prijaté – aby mu dospelý pomohol ich spracovať – aby ho prijal. Ak je namiesto toho poslané preč – rúca sa jeho zem. Rúca sa tiež jeho vzťah s rodičom. Stráca sa dôvera. Dieťa sa naučí, že so svojimi pocitmi je neprijaté, že je za ne trestané. Naučí sa ich potláčať, uzatvára sa, nevedomky prestáva cítiť. Je to dôsledok duševných jaziev, ktoré vznikajú po takýchto zraňujúcich zážitkoch.
Trauma je psychické zranenie, ktoré je príčinou psychologického zatvrdnutia a následne narušuje tvoju schopnosť rásť a vyvíjať sa. Rana ťa bolí a ty to svojím správaním vyjadruješ. Rana vzbudzuje strach a ty konáš zo strachu. Trauma nie je niečo, čo sa ti stane – je to niečo, čo sa stane vnútri teba ako výsledok toho, čo sa ti stalo. Trauma je jazva, ktorá ťa robí nepružným, stuhnutým, menej cítiacim a viac obrneným.
– Gabor Maté: The Wisdom of Trauma. Preložené.
Zjazvené duševné tkanivo je nepružné a nerastie – duševný a citový vývoj dieťaťa sa v dotknutých oblastiach spomaľuje až zastavuje. Výchova založená na riadení potrieb dieťaťa a ich tlmením prostredníctvom hrozby odlúčenia doľahne v plnej sile v období dospievania. Väzby s rodičmi sú pre mladého človeka tak boľavé, že z rodiny unikne úplne. Duševne sa jej stratí z dohľadu. Dospievajúci človek potom sám čelí pasciam spotrebnej spoločnosti. Je zradený, nešťastný, uboľaný, uzavtetý – často vôbec necíti. Zároveň to hľadá to, čo mu chýba, čo potrebuje. V kruhu rovesníkov to nenájde – pretože všetci kamaráti vnútorne tápu a hľadajú, hoci navonok aj vyzerajú sebavedome. Snažia sa patriť, byť súčasťou, preto hromadne nasledujú obrazy podhadzované spotrebnou spoločnosťou. Tá im však neposkytne skutočnú lásku, výživu, súcit, podporu, zahojenie duše – len nahrážky a namotávky.
Systém nás tlačí do výroby „zisku“ zmnožovaním potrieb, ktoré vznikajú rozpadom vzťahov, rodín atď. a následným nárastom našej odkázanosti na ponuku trhu a uspokojenia všetkých (teda aj spoločenských) potrieb trhom. Zabezpečenie spoločenských potrieb blízkosti, tepla, lásky atď. sa deje prostredníctvom ich náhrad, počnúc prostitúciou, hygienickými silikónovými milencami, končiac filmami, čokoládou, tabakom, alkoholom a ďalšími drogami zaplňujúcimi vzťahovú prázdnotu v našich dušiach.
– Robo Jankovich: Prebúdzanie draka. Strana 31.
Spoločnosti sú tvorené ľuďmi. Aby plnili svoj účel, ľudia, ktorí ich tvoria a spravujú, musia byť duševne zdraví. Musia byť dostatočne vnútorne celiství, aby dokázali chápať, cítiť a vidieť, čo sa v práve deje a čomu to slúži. Ak spoločnosť tvoria uboľení, stuhnutí a nešťastní ľudia, ktorí len nasledujú raz dávno zabehnuté spôsoby – spoločnosť je slepá a vedie nás do stratena.
Keď vedomie ľudí nemá hĺbku, spoločnosť ožije ako osoba svojím vlastným životom. Už neslúži ľuďom, ale núti ľudí, aby slúžili jej. Naladenie ľudí sa stáva naladením spoločnosti, ak oni sú ustrašení, dotkliví a necitlivý – celá spoločnosť sa tak správa k iným spoločnostiam, k ľuďom, k prírode a krajine. Bojí sa, a preto sa snaží všetkých riadiť. Je nešťastná, vnútorne neistá a nenaplnená – preto sa snaží ťažiť a brať. Chýba jej zem a preto zem zaberá, hlce. Citovo sa jej však nedokáže otvoriť. Necháva za sebou betón a púšť.
Když se podívám na dospělé v naší společnosti, nacházím jenom málo lidí, kteří jsou dospělí skutečně – tedy v tom smyslu, že jsou schopní převzít zodpovědnost za vlastní život a sami od sebe jsou schopní být šťastní. Valná většina lidí hledá v partnerovi (nebo jiných autoritách) někoho, kdo je ochrání, bude o ně pečovat, zachrání je nebo jim prostě bude říkat, co mají dělat. Na skutečně rovnoprávné, svobodné partnerství narazíte jen zřídka. Je možné, že všichni tito lidé ve skutečností hledají ten prapůvodní pocit jistoty, opory a lásky, který coby děti neměli? Na ten skrytý pocit osamocení, jenž zná většina lidí, reaguje i reklama a hlásá: Když budeš pít tento nápoj, koupíš si tento výrobek, konečně „tam“ budeš patřit! Je zbytečné zmiňoval, že vnitřní prázdnotu konzum nezaplní. Když se podíváme na celosvětový dopad takového jednání, troufám si říct, že si podobné chování jednoduše nemůžeme už déle dovolit.
– Julia Dibbernová: Miminka v bezpečí. Strana 30.
Nútené vzdelávanie
Nielen pôrodnice a rodičovská výchova môžu napáchať veľké škody. Sú tu ešte školy – povinná školská dochádzka.
Učenie môže byť ľahké. Je nám celkom prirodzené, avšak nie v ovzduší strachu, porovnávania a viny. Vedieť je každého zodpovednosť, avšak povinné učenie vedie k povrchnému opakovaniu bez záujmu a skutočného pochopenia.
Ak škole chýba ľudskosť a dôvera, ak nútené vzdelávanie nenecháva priestor pre samostatnosť a nadšenie – pre hravosť aj oddych – vtedy školy svojich žiakov nepodporujú, ale brzdia. Povinnosti tlmia rozvoj prirodzenej správnosti a zodpovednosti. Ak je namiesto spolupráce podporované súťaženie – z väčšiny žiakov sa stávajú porazení. Ak nezapadajú, stávajú sa odpadom.Tu sa nemožno plnohodnotne rozvíjať.
Naše školstvo je bezohľadne presiaknuté povinnosťami, ktoré „musíme“. Veľa z týchto zásad pochádza z dávnej minulosti a pre dnešok je nevhodných: strach a posudzovanie, podriadenosť a poslušnosť, nútené prispôsobenie.
Tieto zásady pochádzajú priamo z vojenských kasární. Hierarchická štruktúra školstva bola totiž prebraná z armády 19. storočia.
– Thomas Pedroli: School in Digital Era. Preložené.
Keď nebolo cieľom pochopenie ale poslušnosť, zo škôl sa stali ústavy zabezpečujúce vládnu moc. Vyučovali sa predpísané „pravdy“, bez záujmu o prínos ich využitia. Ťažisko bolo na nútení žiakov robiť to, čo je predpísané, nie na vzbudzovaní a podporovaní hravého záujmu, ktorý je učenie a rozvoj kľúčový. Školy môžu byť miestom slobody učenia a tvorivého rozvoja. Rozvoj a učenie sú v detskej prirodzenosti – dejú sa samovoľne – pokiaľ škola, učitelia a rodičia nestoja v ceste. Čo treba, aby sa naše školy zmenili?
Zmeny sa bojíme, keď sme neistí – keď nemáme pod nohami skutočnú zem. Pokiaľ sú ľudia od školy závislí, pokiaľ ona je ich základňou, istotou… Pokiaľ od jej zabehnutého poriadku odvodzujú svoje správanie, nazeranie a rozhodovanie – vtedy školu zmeniť nedokážu. Akokoľvek odhodlaní by učitelia boli, na tejto úrovni to nejde. Ich zemou nemôže byť škola. Aby to zvládli, musia sa napojiť na širšiu spoločnosť, ktorá školu presahuje. Nemám teraz na mysli nutne ministerstvo školstva a vládnych úradníkov. Môže to byť širšia spoločnosť rodičov a priateľov školy, ktorá poskytne novej škole podporu. Môže to byť Matka Zem, môže to byť celok všetkého – Boh. Ak bude školu držať kruh ľudí, ktorí sú napojení vyššie a hlbšie, vtedy to pôjde. Cesta vedie cez svoj vlastný rozvoj, cez prekračovanie hraníc svojho sveta aj vedomia, znova a znova k vlastnej celistvosti. Kým sa školy obrodia k zdraviu, pre mnohých z nás je cestou domáce vzdelávanie a malé skupinky stretávajúcich sa „domaškolákov“.
Dieťa a otrok
Ak je spoločnosť založená nie na spolunáležitosti, ale na povinnostiach, nie sme v nej slobodní. V spoločnosti otrokov sa o istých veciach nehovorí, pretože prekračujú jej rámec. Ak niekto aj začne, ostáva nevypočutý, pretože sa to nepatrí. Obchádzané sú celé veľké oblasti. Spoločnosť si tak bráni svoj poriadok, bráni sa voči zmene.
otrok · Praslovansky *otrokъ, odvodenina od praslovanského *otrekti (z toho dnešné slovenské odriecť), čo je zloženina praslovanského *ot (od) a *rekti (riect). Pôvodný význam výrazu sa rekonštruuje ako „kto nehovorí“, t. j. 1. nevie rozprávať (o malých deťoch; porovna slovinské otrok „dieťa v prvých rokoch života“ a iné) alebo 2. nemá právo vystupovať, hovoriť na verejných zhromaždeniach a podobne – vo vzťahu k človeku neplnoletému (porovnaj staršie ruské ótrok „dieťa vo veku od 7 do 15 rokov“), ale aj osobne neslobodnému (otroci, nevoľníci a podobne).
– Ľubor Králik: Stručný etymologický slovník slovenčiny.
Otroci kráčajú predpísaným smerom – hľadia tam, kam ich predhodené obrazy vedú. Netvoria zo svojho vnútra, len odpovedajú na požiadavky. Nemajú poňatie o tom, čo je skutočne správne, koná otrocky „len, aby dobre bolo“.
Zmeny však nastávajú. Ľady sa topia. Je čas, aby sme dospeli – každý sám za seba. Chce to odvahu pokročiť ďalej – k životnému poslaniu. Niektorí ani netušia, že sa to vôbec dá. Že sa dá prekročiť narušené ľudské spoločnosti a zastať si svoju bytostnú úlohu na Zemi, vo svete – a aj v spoločnosti.
Zem a hmota
V priebehu dejín sa spoločnosti v Európe aj inde odpojili od Zeme. Umožnilo im to bezbreho ťažiť nerastné zdroje, rúbať lesy, zotročovať národy a budovať priemysel. Vďaka tomu sme dosiahli dnešný pokrok, pohodlie, výdobytky techniky. Ak však chceme ďalej prežiť a získané zmysluplne využiť – je čas spojiť sa zase do Zemou.
Nešlo len o odpojenie – Zem bola zlorečená. Jediné dobro bol jediný boh či jediná ideológia. „Jediní“ bohovia a „jediné“ správne duchovná do seba narážali vo vojnách. Smer dolu k Zemi bol v zapretý a jediná správna cesta bola hore – k Bohu. Keď „náboženstvo“ strácalo dych, smer sa zákonite obracal k Zemi, avšak bezducho, bez citu a úcty. So striedavým potláčaním jedného a druhého mizlo vedomie celku, raz prítomné v prírodných duchovnách všetkých národov.
V západní kultuře se stalo myšlení tak lineární a poznání tak racionální, že jsme zapomněli, že každá věc je charakterizována svým vztahem ke všemu ostatnímu. […] Prodej dříví chápeme jako číselně určenou, čistě komerční záležitost, a tím ztrácíme z dohledu, že naše obchodování je závislé na lesním ekosystému. Po pravdě řečeno přestáváme vidět i sám les. […] Zatímco jsme prostřednictvím vědy znatelné pokročili v našem chápání Přírody, potlačením hlasů našich srdcí a následným ochuzením citového života jsme ztratili velkou část našeho spojení s Přírodou.
– Chris Maser. Přeměněný les. Str. 16.
Členovia týchto odpojených spoločností sa vnímali ako vyvolení, nadradení. Boli bezohľadní k vzťahom Zeme, k ekosystémom, k pocitom aj k ženám a deťom. V dôsledku vojen boli doráňaní a duševné zranenia nevedomky predávali ďalším svojim pokoleniam. Chýbal im priestor pre zmierenie, uvoľnenie, pre precitnutie, pre zmenu chodu, pre obrodu. Stratili schopnosť hojiť svoje duševné rany. Podmienkou pre zahojenie je uvoľnenie sa v bezpečnom priestore, otvorenie sa v dôvere. Podmienkou je zem.
Mnohí ich potomkovia stále nežijú duchom na Zemi, ale v obrnených vzdušných zámkoch svojich myslí. Od bolesti a citu ušli. Od svojho dedičstva sa odvrátili – a teraz visia akoby vo vzduchoprázdne. Živú pestrosť a oduševnenú krásu prehlušili umelé ruchy. Ručia, svietia, ako silne vedia.
To pozemské je zároveň materiálne. Latinské slovo „mater“ (matka), má v sebe rovnaký koreňoslovný základ ako slovo „matéria“ (hmota). Nepriateľskosť voči ženám typická pre moderné duchovné náboženstvo, usilujúce o oslobodenie sa od hmoty skrz ducha, má tak svoje dôvody i vo fakte, že ženstvo je svojou podstatou protipólom ducha. Je zemité a zmyslové a kladie tak spiritualizácií odpor. Na predobraze pohlavného aktu a plodenia je však zrejmé, že ku stvoreniu patrí oboje. Jedine v zemi je duch plodný, jedine so ženou stvorí muž nový život. „Duchovno“ samo o sebe je, rovnako tak ako mužstvo samo o sebe, úplne impotentné. Je dobré leda tak k sebauspokojeniu.
– Wilfried Nelles: Muži, ženy a láska. Strana 22.
Nie Zem ani hmota, to sústava predstáv a jazvy na duši držia ľudí v materializme. Ich vedomie ostáva úzke, detské, aj keď telá majú už dospelé. Aj to sa však dobou mení… Videl si tie obrázky sivých mimozemšťanov? Veľké oči, hlavy, prsty, vetché postavy malého vzrastu, bez druhotných pohlavných znakov. Umelá materská loď Veľkú Matku nenahradí. Príliš dlho boli preč – pamätajú sa ešte, čo je to skutočný domov? Láska? Výživa? Dôvera? Technológie v niečom pomôžu, ale dospieť nie. Skutočne si takúto budúcnosť prajeme?
Ľudská spoločnosť je vzťahom ľudí a spoločností – štátov, úradov a ústavov, podnikov, zväzov, najrôznejších právnických osôb… Jednou z ich úloh bolo sprevádzať mladého človeka počas jeho duševného dospievania.
Spoločnosti nás pôvodne viedli k šťastnej účasti na hre stvorenia. Sprevádzali človeka presiahnutím seba samého na ceste k veľkej spoločnosti bytostí Zeme a Vesmíru, k radostnej účasti na zázraku stvorenia. Ako človek rástol, rástla aj jeho základňa, jeho svet – smerom do šírky, hore aj dolu.
Ani vzostup ani zostup nie je konečný či nadradený; skôr jeden druhého vzájomne generujú, ako prapôvodný jin a jang, vzájomne na sebe závisia, nemôžu jestvovať jeden bez druhého. Svoje vlastné skutočné bytie nachádzajú v zanikaní jedného v druhom, aby sa spoločne, zjednotení v blaženosti, prebudili ako celý Kozmos a zistili, že večnosť sa vášnivo zamilovala do tvorenia času, zatiaľčo nedvojné srdce vyžaruje ako celé stvorenie, žehná celému stvoreniu a na veky vekov ich objatie chválorečí. My všetci čelíme výzve opakovať toto objatie vo svojom vlastnom vedomí okamih za okamihom, trvalo, zázračne – ako bezprostrednú prítomnosť Jednej chuti. Nedvojná vízia spočíva práve v tomto zjednotení spätného toku a výronu, Boha a Bohyne, Prázdnoty a Formy, Múdrosti a Súcitu, eróta a agapé, Vzostupu a Zostupu, ktoré sú v dokonalej blaženosti zjednotení v Jednej chuti, v prenikavom tlesknutí jednej ruky.
– Ken Wilber: Stručná historie všeho. Preložené. Strana 274.
Doba sa mení! Mnoho sme zažili, mnoho si uvedomili. Prajeme si pokročiť. Bránou k novému svetu je lono. Svet sa premieňa pôrodmi v láske, bezpečí, vo vedení a dôvere. Sami dokážeme prechádzať vnútorným prerodom – zahojiť tak svoje rany, sceliť svoj svet.