Brána k celku

Keď sme rozor­vaní, keď otec nepri­jí­ma syna… Keď syn nie je dobrý, taký, aký je. Keď mat­ka nepri­jí­ma svo­je dieťa, pre­tože ešte nie je podľa pred­stáv jej a jej oko­lia. Bude nieke­dy? Keď ja nepri­jí­mam samého seba, keď nie som so sebou spoko­jný. Nie som poko­jný. Nie som v⁠ mie­ri sám so sebou. Ako môže byť svet v mieri? Je to vôbec svet, keď je to popu­kané, rozbité, ostré, tem­né, útrp­né a bolestivé? Sú to čriep­ky, kúsky v⁠ na­pätí a zmätku. Ako ich zho­jiť, sceliť?

Pokúšam sa byť dobrý, pokúšam sa vyhovieť mame či otcovi, už sa na nich viac nehnevať a nepro­tiviť sa – nezrkadliť, že je medzi nami rana. Túžim sa zblížiť. Po­môžem, navarím, otváram sa. Čo prichádza? Jed­lo, kto­ré som pri­pravil, nechutí? Stále sa nájde nejaká malič­kosť, čo nevyhovu­je? Stále nie som dosť dobrý? Zraňu­je to. Tak túžim po uznaní a pri­jatí – a čo prichádza? Zavreté dvere. Vrazené do tvá­re. Od vlast­nej matky či otca. Som smut­ný a uzatváram sa. Za čas to skúsim zno­va. A stane sa to isté. Má to cenu? Je aj iná ces­ta?

Áno. Ner­o­biť to pre ňu, ani pre neho, ani pre seba. Sprav­iť to nie pre časť ale pre celok. Časť je vždy len časť, medzi časťa­mi je vždy rana. Aby sa scelili, je nut­né vní­mať celok, byť si vedomý celku. Čo je celok?

Ves­mír? Mier? Svet? Tie obrazy cel­ku dnes už sko­ro nespozná­vame… Boh, bohyňa, bož­stvo? Tie prík­la­dy celi­stvých bytostí: spo­kojný Bud­ha u⁠ stro­mu živ­ota, Milu­júci Ježiš, čistá Mária? Kriš­na tan­cu­jú­ci s jeho milou Rad­hou? Mod­rý jeleň Kauyu­mari? Svarog a Mokoš? Slnko a⁠ Zem? Svar­ga? Brán k celku je veľa. Zasvätiť svoj živ­ot celku, svo­je konanie pre dobro cel­ku… Svätý obrá­zok po­môže, on ten celok pred­stavuje. Poz­vať ich, poz­vať boha celku, bohyňu celku, poz­vať Bož­stvo do svo­jho živ­ota.

Tak čas­to nás skla­mal, pod­viedol, zneužil, ranil práve boh. Ten­to boh ale nebol celkom. V oči­ach dieťa­ťa je bohyňou jeho mat­ka a svet, ktorý vidí, je jed­iný svet. Božst­vo veri­ace­ho je dané jeho nábožen­stvom a⁠ spo­loč­nosťou mu je cirkev. Je to sku­točne boh na tom oltári? Či len myšlien­ková bytosť, vytvorená človekom a teda čias­točná a slúži­a­ca istej čias­točnej spoločnos­ti? Je to dia­bol? Spoločnosť bola nebezpečná sek­ta? Pre koho ako – záleží to na vedomí ľudí. Môže to byť obo­je zároveň.

Ako to rozoznáš? Ľahko. Ak sa to voči niečo­mu vy­me­dzuje, ak to pro­ti niečo­mu boju­je ale­bo sa niečo­ho bojí, je to sek­ta. Ak je to hlad­né, nenaplnené, korist­nícke či ure­vané, ak sa to o niečo snaží… Je to sek­ta. Ak je to, naopak, naplnené a celé, hojné, lad­né, prú­di­ace, mierne, ak je to so sve­tom v mieri, prosté, bohaté a úplné, po­kojné a spokoj­né… Je to na tebe. Čo vidíš v tom svä­tom obrázku? Je to čias­točná bytosť ale­bo brá­na k celku? Je to akýsi chlap, ktorý žil pred mno­ho sto rok­mi, či je to celý Ves­mír? Lás­ka? Pokoj? Sila živ­ota? Čo vidíš, keď sa po­zrieš do Sln­ka? Vidíš jed­nu stredne veľkú žer­avú guľu, jed­nu z⁠ mno­hých, malú smiet­ku v rozľahlosti Ves­míru? Čiastku? Ale­bo brá­nu k Celku? Vidíš Stred nášho Sve­ta, toho jed­ného, jed­iného posvät­ného sve­ta? Svetlého Sve­ta? Stred, oko­lo ktorého sa točí naša jed­iná milá Zem?

Jed­iné rozhod­nu­tie stačí. Pri­jí­mam všetky vzťahy. Od­dávam sa celku. Svet sa stá­va svetlým. Doba dobrou. Náho­da hod­nou. Vitaj! Všetko je inak. Časti našli k sebe ces­tu, spá­ja­jú sa, milu­jú sa, plo­dia, tvo­ria! Rany sa hoja. Zno­va som celý! Dýcham, konám, nie pre časť, nie pre čiastkový cieľ – ale pre Zem, pre Boha.

 

„Zák­ladom kresťanskej tradí­cie je ‚akt viery‘. To platí v men­šej či väčšej miere pre väčšinu ‚vysokých‘ nábožen­stiev, vôbec ale nemožno ten­to mod­el použiť pre ‚nábožen­stvo‘ ar­chaick­ých spo­loč­nos­tí. Archaic­kému sve­toná­zoru je úplne cud­zie naše dele­nie živ­ota na nezávis­lé oblasti, hos­podár­sku a⁠ myšlienkovú, sú­krom­nú a verej­nú, svet­skú a⁠ posvät­nú, právnu a⁠ nábo­žen­skú. Tu bolo posvät­né bez rozdielu všetko to, čo prekračo­valo rámec všed­nos­ti, všetko, čo malo nejaký zmy­sel, počí­na­júc ob­radným obrába­ním polí, cez obrad­né jede­nie, až po zákony a⁠ spo­ločen­ský poria­dok. Ves­mír, svet a ľud­ská spoločnosť tvo­rili nero­zlučný ce­lok, držaný pohro­made ani nie tak neja­kým ‚učením‘, podob­ným kre­sťan­ské­mu, ale akým­si obec­ným pove­domím večného poriadk­u.“

– PhDr. Dušan Třeštík, CSc. Od pohanství k⁠ christia­nizaci Slo­vanů.