Boh a Zem

Boh a Zem

Byť slovák, sloven, slovan je od podstaty vec duchovná. Slovo súvisí s duchom, duch nie je hmota, nie je to telo. Slovenstvo je du­chovné dedičstvo, nie telesné, nie hmot­né: Je to kultú­ra. Slovo kultúra je cudzie slovo a má vo svojom koreni kult – to, čo je v úcte, uctievané – vlastne duchovno. Slovenstvo sila Slova a vedomé zachádzanie so slovami, pretože ony predurčujú budúcnosť. Byť sloven znamená byť tvorcom svojej budúcnosti, svojho života.

Byť tvorcom znamená vnímať a ovplyvňovať svet, svoj svet, svoje svety, ktorých som súčasťou… Svety, ktoré zdieľam s inými bytosťami. Svet je od podstaty svetlý. Ak vnímaš temnotu, boj, rozpor – nie si vo svete, si v zmät­ku. Slovenstvo obsahovalo a obsahuje duchovné nástroje, ako vstúpiť do svetlého sveta.

Zmätok a rana

Život je zmena, všetko sa mení a svet sa opakovane po­nára do zmätku. Zmätok je stav, keď duch neladí s du­šou, keď slová neladia s činmi, keď myšlienky neladia so skutoč­nosťou, keď sa ľudia prú, keď sa odsudzujú, keď sú predstavy prednejšie ako život, keď človek zakročí, preto­že si myslí, a nie preto, že vedome cíti – vie.

Zmätok je stav, keď Boh stratil Zem a Zem Boha, keď muž stratil ženu a žena muža. Nie je medzi nimi láska, ale strnulé, útrpné napätie. Hádka v rodine, rozpor, sek… To je sek v kmeni stromu života, v tom kmeni, ktorý spája zem s nebom, minulosť s budúcnosťou. Tento sek bolí. Zasia­hnutý je prítomný okamih. To preto tak často ute­káme k nevedomiu, k rozptýleniu. Radšej sa sústredíme na čokoľvek iné, len nie na nás samých, na náš stav práve teraz – na naše vzťahy, tie sú naším skutočným stredom. Zamestnávame sa, budujeme, pripravujeme to či ono. Sme neprítomní, sme v⁠ myšlien­kach, v duchu a nevidíme skutočnosť. Skutočnosť je to, čo je.

Pravda je práve

Skutočnosť sa nedá opísať slovami. Pravda sa nedá za­chytiť myšlienkou. Myšlienky sú nástroje tvorby budúc­nosti, nie videnia pravdy. Na to sa treba sústrediť. Nie na žiadnu predstavu! Sú­strediť na prítom­nosť. Byť pri tom prítomnom prcha­vom okamihu.

Dych! Tep srdca! Vnímať. Rozjímať. Sú­stredený na stred sveta. Ja som stredom svojho sveta. Až ako sústre­dený sa môžem odovzdať širšiemu spoločnému stredu – a⁠ ne­stratiť pri tom seba. Stred je spojnicou, vzťahy sú tým, čo nás spája.

Cítiť. Ctiť. Vidieť. Vedieť. Len v prítomnosti skutoč­ne vnímam, vidím iné bytosti. Akonáhle poviem, čo vidím, už je to klam. Slovo je bránou k pravde, ale nie je prav­dou. Prst, čo ukazuje na mesiac nie je mesiacom.

Dôvera a viera

Pravda a dôvera sú veci Zeme. Dôveruješ tomu, čo vidíš, cítiš, čoho sa dotýkaš – tomu, čo je skutočné. Naproti tomu, veríš v správu, slovo myšlienku, veríš v obraz, od­kaz. Veríš v to, čo nie je skutočné, ale môže byť. Viera je Boh. Viera nesúvisí s pravdou prítomnosti, ale s možnou budúc­nosťou, ktorú si prajem.

Dôvera je základ. Dôvera v pravdu, dôvera, že to, čo cí­tim a vidím, je skutočnosť! Nie to, čo je v knihe! Nie to, čo mi kto povedal, nie to, čo si myslím. Pravda nie je uchopi­teľná ani pochopiteľná mysľou. Myseľ a viera sú nástroje pre tvorbu, nie pre poznanie skutočnosti. Na to máme ve­domie. Sme vedomé bytosti.

Zmätok predstáv

Predstavy sa napĺňajú. Slová majú silu. Sme sloveni, do­kážeme tvoriť budúcnosť, dokážeme čarovať! Ale musíme byť na Zemi! Musíme vidieť pravdu, to je nutný predpo­klad pre zdar! Pretože ak meníš to, čo nevidíš, tvoríš zmä­tok. Ub­ližuješ, škodíš, ničíš.

Takí sme my všetci, kto sme ustavične ponorení do myš­lienok a predstáv. Bojíme sa seba samých, bojíme sa svojej skutočnosti, svojej sily a minulosti. Bojíme sa a⁠ bo­jujeme. Príznakom toho je napätie a nezdravý spôsob života. Ničíme samých seba, pretože je nepríjemné byť, nepríjemné žiť. Ustavične od života unikáme, do pohod­lia, do stálosti, do vzdušných zámkov. Život je zmena a my sme stratili schopnosť zmene čeliť, ustrnuli sme. Už nevieme, ako sa zo zmätku zapierania vrátiť späť do svetlého dobré­ho sveta.

Výdych a nový nádych!

Sústrediť sa do prítomnosti, sceliť ducha a dušu. Uvoľ­niť sa! Zmieriť sa s minulosťou. Očistiť sa od predstáv bu­dúcn­osti. Čistá myseľ otvára videnie.

Pomôže očistiť telo, pomôže studená voda a ľahká strava, pomôže ústranie od ruchov – vtedy vidím, čo sku­točne v sebe mám. Umelé čistiace prostriedky nepo­môžu, čisté živly hej! Voda, vietor, oheň, zem! Prostota! Naho­ta! Pustiť všetky predstavy o sebe, o svete!

Prijať, to, čo bolo, pretože je to všetko mojou súčas­ťou, všetko to tvorí jednu veľkú horu minulosti, na ktorej vrchole som ja. Práve teraz. Prijímam svoje korene, prijí­mam svo­ju minulosti, rodovú, ľudskú, zemskú minulosť, takú, aká je. Nebolo zlá ani dobrá. Skrátka bola.

Prijímam svojich rodičov, takých, akí sú. Už nič im ne­vyčítam, už nič nepopieram, neposudzujem, neodsu­dzujem. S pokorou sa skláňam k Zemi – nech sme všetci oslobodení! S pokorou, s vďakou za život, celej minulosti, celej zemi, celým dejinám vďačím za to, že tu som.

Až keď sa zmierim sám so sebou, až keď sa oprostím od chcenia, napätia, snahy. Až vtedy sa rozídu závoje pred­stáv, tie zástery myšlienok, ktoré si premietam pred zrak, až keď sa rozplynú, uvoľnia predstavy, ktoré zatie­ňujú skutočnosť a pravdu. Ony ma chránili, chránili môj vzdušný zámok. Ale zároveň ma udržovali v utrpení.

Tanec života

Bol som stŕpnutý, ale už sa uvoľňujem. Uvoľňujem telo, dych, myseľ. Začínam tancovať. Život je tanec! Vtedy, keď cítim, keď sa radujem, keď sa dokážem hýbať v súlade.

Keď prijmem Zem, môžem spraviť krok do budúc­nosti! Už mám pevný bod, už sa mám odkiaľ odraziť! Už netrpím, už sa netrápim, nemusím sa snažiť – stávam sa, tvor­com, tvoriteľom! Uvidím pravdu a v hlbokej úcte sa skloním pred posvätnosťou Zeme! Od­dávam sa!

Strácam všetko, čo som si myslel, všetko, s čím som sa stotožňoval, všetko, čom som vlastnil. Ostáva len to skutoč­ne vlastné. Všeduša a Všeduch túžia po spojení, obaja po­máhajú ako môžu, aby sa skrze teba znova stret­li, scelili v láske, milovaní – a spolutvorili!

Plodne, radostne, prekvitali! V každom okamihu je príležitosť! Len tie rany tak bolia… Svet sa celí, uzdravuje a zázraky sa dejú! Myseľ sa uvoľňuje a začína byť možné všetko! Opatrne, každá pred­stava predstavuje, tvorí…

Tvorme spoločne, ako jeden kruh! Spoloč­ne vstú­pime do svetlého sveta!

Sloveni, slávme!

O tom boli všetky obrady, hostiny, slávnosti, spoločen­ské udalosti… Očistiť sa. Oprostiť sa. Spoločne sa stretnúť, spojiť skrze jedlo, skrze hudbu, spev, tanec, spojiť sa živ­lami, s kolom roka, so zmenami na Zemi – zladiť sa, sceliť sa ako spoločenstvo, prijať jeden druhého…

Hostíme hostí! Všetci ste vítaní! Všetci sem patríte, pretože tu ste, v tomto kruhu nášho sveta! Prvý ako posledný – každý, kto má vôľu pridať sa, oddať sa, plne sa začleniť. Uvoľňu­jeme sa, hojíme rany napätia a svárov, odpúšťame. Zmierujeme sa. Zavládne mier a spokojnosť, láska – pros­to, ľudsky.

Scelíme kruh a naplníme sa – osobnosť sa rozširuje a mení. Získame silu, spojíme ju so zámerom, naladíme sa v dobrej nálade. Až teraz vstupujú predstavy ako dobré nástroje, teraz sa spoločne na niečom zhod­neme a spra­víme ten krok do budúcnosti… Do tej, ktorú sme si spoločne predstavili, vysnívali.

Oddych

A môžme sa uvoľniť. Predstavy sa naplnia akoby sami, s⁠ ľahkosťou. Stávam sa len prostým, oddaným – služobní­kom samého seba, samých seba, celku, či Všehomieru.

To sú tie dve roviny, tie dva protiklady: vedenie a oddanie, Boh a Zem, vodca a služobník, nadradený a pod­daný… Nech sa scelia, tie dve doby! Nádych a vý­dych! Sme jedno! Sme jedna a tá istá osoba v dvoch dobách, ktoré sa dokola opakujú, tvorivo dopĺňajú. V spo­jení protikladov vy­stupujem do posvätna, do celku, do spo­ločenstva. Kruh sa uzatvára a je z neho svet. To je to tajomstvo, ktoré sa nedá slovami vysvetliť a mysľou mu porozumieť. Len zažiť. Pokúsil som sa.

One thought on “Boh a Zem

  1. realista

    Kopa slov, znôška banalít, surrealistická báseň, ktorou chcel autor niečo povedať, ale sám nevie čo. No skrátka, je to o všeličom a ničom.

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *