Obrady prechodu

Dospelý človek je ten, kto sa stal celistvým. Ten, kto už dôverne pozná obdo­bia kola živ­ota a všetky plne s lásk­ou pri­jal: jar, leto, jeseň, zimu – vodu, vietor, oheň, zem.

V zemi a zime sa stretá koniec so zači­atkom. Jar je det­st­vo až mla­dosť. Leto je mla­dosť až zrelosť. Jeseň je zrelosť až staro­ba. Zima je staro­ba až smrť a zároveň ob­dobie bábät­ka pred jeho naro­dením, v⁠ ma­ter­nici, v tom milu­jú­com priestore, kde nie je roz­diel medzi ním a všet­kým. Jar sa nesie v živle vody, leto letí vo vetre, jeseň planie ohňom, zimou klesáme k zemi.

Kolobe­hy sa zanoru­jú, menšie kolá sú obsi­ah­nuté vo väčších. Od zeme po nebo a späť – závit­ni­ca závit­níc. Tep srd­ca – nádych a výdych – deň a noc – mesi­ace, roky, ži­vo­ty člove­ka, stáročného stro­mu či celého lesa… Dospelý člo­vek je ten, ktorý aspoň dva razy zažil celé kolo a vedo­me prešiel brá­nou kon­ca a zači­atku.

Bránou smrti

Že je takých málo? Áno, dnes je takých málo. Málo je tých, ktorí súc­i­tili so zomier­a­júcim človekom. Málo je ta­kých, ktorí sami stáli na hrane, ktorých vedomie opus­tilo telo a⁠ vráti­lo sa. Tých, ktorí prešli pra­hom zme­ny a⁠ vrátili sa do iného tela… Tých, ktorí opustili svo­je det­ské telo a⁠ det­skú sku­točnosť – tých, ktorí sa vrátili do tela a do sku­točnosti dospelého člove­ka.

Smrť je zme­na a⁠ zme­na v⁠ pravý čas je liečivá. Opro­ti tomu, nemoc je známk­ou toho, že človek nie je v súlade s⁠ prav­dou a s prú­dom živ­ota – že vzdoru­je zmene, ktorú vír času nesie – že ustr­nul, stuhol a trpí. Choro­ba je prí­beh zme­ny, zme­ny z⁠ jed­ného stavu do druhého. Zo stavu, v ktorom si možno uvi­a­zol, v ktorom si sa poz­abu­dol, do stavu nového, zdravšieho, živšieho, vedome­jšieho.

Dôležité živ­ot­né zme­ny boli vždy v min­u­losti sprevá­dzané obrad­mi pre­chodu. U všetkých prírod­ných národov boli v ich duchovne ukotvené mie­sta­mi pomerne drsné po­stupy, ktoré mladého člove­ka vied­li zážitkom smr­ti. Moh­lo to byť poži­tie rast­liny, takej, ktorá môže byť je­dom, ak sa jej človek bude brániť – a⁠ ktorá môže byť rov­nako aj liekom, ak sa jej človek s⁠ dôve­rou oddá. Pomôže mu pre­jsť zážitkom smr­ti bez toho, aby musel stratiť telo.

„Obřady pře­chodu se prak­tiku­jí v období zásad­ních změn ži­vota jed­ince nebo kul­turního společen­ství. Jejich načasování se shodu­je s výz­nam­ný­mi fyzi­o­log­ick­ý­mi a sociál­ní­mi pře­chod­ný­mi eta­pa­mi, jako jsou narození dítěte, obříz­ka, dospělost, sňatek, menopauza a umírání. Podob­né obřady se pojí se zasvě­cov­áním do stavu váleční­ka, při­jímáním do tajných společen­ství, slavnos­tmi změn přírody během roku, léčeb­ný­mi cer­e­monie­mi a geo­gra­fick­ý­mi pře­suny lid­ských skupin.“ – MUDr. Stanislav Grof. Psy­cholo­gie budouc­nos­ti. Poz­nat­ky a po­učení z mod­erního výzku­mu vědomí. Strana 23.

Spoločný celok

Pre­jdúc smrťou, uzatvo­riac kolo živ­ota, človek sa znovu rodí – ter­az však už ako dospelý. Ako ten, kto videl celok – ako ten, ktorý bol celkom častí a časťou celku zároveň. Povstal vedomý človek, taký, ktorý ctí to, čo nás spá­ja. Taký­to človek nev­erí. On vie… Vie, že ce­lok jestvu­je. Vie, že on sám je celok. Že my všet­ci sme celok. Že Zem je živý celok, ktorého sme všet­ci súčasťou. Vie, že Ves­mír je ce­lok, a že Boh je celok mož­ných ves­mírov.

Spravo­vať veci spoločné a spoločen­ské je možné len s⁠ vedomím celku a časti. Zrelý človek si uve­do­mu­je to, čo nás spá­ja. Uve­do­mu­je si to, čo je nám spoločné. Dospelý človek si dokáže zas­tať hran­ice celku, vie celok aj seba uch­rá­niť. Dokáže spolu­pracovať ako časť s iný­mi časťa­mi. Poko­ra, úcta, česť, cnos­ti… Lás­ka, súc­it, ve­domie, odd­anie i vede­nie, dávanie aj pri­jí­manie… Dary i rany. Úplne všet­ko má svo­je mies­to a zmy­sel – keď uzrieš Svet za pra­hom.

Muži a obrady prechodu

Pôvod­né duchovná všetkých so zemou a prírodou spätých národov mali v sebe ukotvené ob­rady, ktoré chlap­com a⁠ mladým mu­žom pomáha­li pre­jsť pra­hom dospelosti. Po­máhali im pre­konať samého se­ba, stať sa niekým a ni­čím zároveň: poko­riť sa, vzdať sa, pustiť sa a v obradom vypätí zom­rieť – znovu sa zro­diť ako samo­správny do­spe­lý muž – ako riad­ny člen spoločen­st­va – ako uve­domelý správ­ca kús­ka Zeme. Nábožen­st­vo patri­lo mužom – du­chov­no v⁠ zmy­sle pred­stáv o spoločen­skom a prírod­nom po­riadku, v zmysle viery v zákon a v zmysle posvät­nej úcty bolo vecou mužov. To nezna­menalo, že by ženy boli z vylúčené, ale­bo že by muži boli dôležitej­ší či nadradení ženám. Du­chovno slúži­lo mu­žom, pre­tože oni sú síce telom sil­nej­ší, duševne sú však slabší. Majú sklon skryť sa pred prav­dou, cit­om a smrťou, kryť sa hrubou silou, osob­nos­ťou, obrniť sa odstupom a namys­lenosťou – a stratiť tak spo­je­nie so širším celkom, ktorého sú súčasťou.

Mladí muži potre­bo­vali pomoc určiť pevné hran­ice a⁠ zá­ro­veň po­môcť tými­to hrani­ca­mi pre­jsť – prekon­ať vlast­né obmedzenia – obradne pre­jsť brá­nou k⁠ ve­domiu celku, k⁠ ve­domiu Zeme a Boha. Muži potre­bovali celistvú duchovnú kultúru, aby ich spre­vádza­la kolom živ­ota, aby ich pre­vied­la cez všetky živ­ly a smery Sve­ta – aby im pomohla pri­jať zmenu a dostať sa cez seba sa­mých.

Ženy a smrť

Opro­ti tomu, ženy prechádza­li bodom kon­ca a⁠ za­čiatku v⁠ kolobe­hu živ­ota prirodzene v súvis­losti s⁠ mater­stvom. Počas tehoten­st­va a pôro­du žena pri­amo čelila tvárou v⁠ tvár smr­ti. Aby pôrod pre­be­hol zdarne, musela sa odd­ať prírod­ným pochodom, musela sa pod­dať prú­du živ­ota. Ces­ta nového živ­ota vied­la ženu k smr­ti toho, čím bola, k⁠ roz­plynu­tiu samej seba v prav­zore matky. Pôrod potom býval pomerne hlad­ký a žena ho nepociťo­vala ako utrpe­nie. Nastá­va­jú­ca mat­ka ho prirodzene preží­vala v zme­nenom a roz­šíre­nom stave vedo­mia a dokon­ca mohol byť dopre­vádzaný orgaz­mom. Vtedy, keď sa žena vyladi­la, povo­lila, plne sa otvo­rila tomu, čo prichádza a čo ňou prechádza – sme­lo, s dôve­rou v seba, v dieťa, živ­ot a Zem, s dôver­ou v⁠ svo­jho muža. Žena musela na čas zanechať svo­ju osob­nosť, plne pri­jať živ­ot ako dobrý a stať sa načas Veľk­ou Matk­ou, inak by pôrod nemusela prežiť.

„Keď ide o⁠ pôrod, jestvu­je prosté živočíšne pra­vidlo – čím väčší stra­ch nastá­va­jú­ca mat­ka má, tým dlhšie pôrod trvá; čím je uvoľne­nejšia, tým porodí rých­le­jšie. Keď sa dieťa nar­o­dí, je asi hod­inu úplne bdelé. Na­priek vyčer­pa­niu z⁠ toho, že bolo pret­lačené pôrod­nou ces­tou, má otvorené oči a⁠ díva sa na svet oko­lo seba. Ak bola mat­ka po pôro­de vede­nom zas­taraným nemoc­ničným spôso­bom typu ‚tlačte, tlačte‘ úplne vyčer­paná, bola pochopi­teľne príliš slabá a⁠ zmohla sa len na rých­ly pohľad na dieťa a⁠ potom klesla do lôž­ka. Ak však má za sebou menej bolesti­vý pôrod a⁠ nebrá­nia jej v⁠ tom odborní po­mocníci, môže mať celkom prirodzenú chuť maz­nať sa s⁠ dieťaťom v⁠ náručí a⁠ lásky­plne sa mu dívať do tváre. Aj dieťa sa pri tom díva na ňu a⁠ prvá kúzel­ná hod­i­na vytvorí medzi nimi sil­né puto.“ – Desmond Mor­ris. Lid­ský živočich. Str. 162.

Dnes však ani ženy nedospieva­jú, pre­tože o pôrod sa stará umelá mat­i­ca – postará sa oň nemoc­ni­ca. Nie je to žena, kto rodí dieťa – poro­dia ho namyslení lekári ští­tiaci sa smr­ti za kaž­dú cenu. Ženy sa tak­to vyh­nú pre­chodu. Vlast­ne sa plne matka­mi ne­stávajú. Nemu­sia sa odd­ať Veľkej Matke aby prežili – na­opak, ocit­nú sa v polo­he trp­nej detskej závis­losti na ume­lej mati­ci – na nemoc­ni­ci. Nar­o­dené dieťa potom vyrastá bez plno­hod­not­nej mat­ky a trápi sa: ure­vané a neprí­tom­né, nemoc­né a nenaplnené.

Žena, ktorá sa plne neodovz­dala mater­stvu, má sklon v polo­he matky uvi­aznuť: čím celá nie je, tým totiž ani nedokáže prestať byť. Pre takú­to ženu je ťažké polo­hu mat­ky opus­tiť a zno­va sa stať manželk­ou, ses­trou, či ne­skôr babou – ved­mou. Mat­ka má totiž opod­stat­ne­nie len vo vzťahu k⁠ bá­bätku, ku kojen­covi. Zo žien sa dnes v ne­mocniciach stá­va­jú namyslené slúžky v područí matíc. Sú ovlá­dané stra­chom zo smr­ti, povrchne sa sto­tožňu­jú s⁠ úlo­hou mat­ky a⁠ ustrašene „mamičku­jú“ všetko, čo prí­de: nie len svo­je deti, aj svo­jho manžela, zaťa či psa.

Neživí-nemŕtvi: duchovia a matice

Naša civ­i­lizá­cia, ako aj spoločen­ská sprá­va, je založená na umelých mati­ci­ach. Niekedy tieto ľud­ské mat­ice slúžili ako medzis­tu­peň: pre­vádza­li mladého člove­ka počas jeho dospieva­nia. Viedli ho odpú­taním sa od svo­jej po­krvnej matky a rodiny, pomáhali mu zapo­jiť sa do širšej spo­ločnosti a stať sa plno­hod­not­nou súčasťou živé­ho celku kra­jiny. Spoločen­ské mat­ice – spoloč­no­sti – nás pôvodne pre­vádza­li k šťast­nej účasti na hre stvore­nia na Zemi.

Spoločen­ské mat­ice, to sú spoločnos­ti, ale aj zmlu­vy, zákony, dohody, spoločen­ské zvy­klosti a myšlienkové vzo­ry: sú to súči­astky ducha, ktoré ria­dia a ovlá­da­jú ľudí a hmo­tu. Dnes sa však mat­ice vzdi­alili tej dôležitej úlo­hy, ktorú niekedy mali. Namiesto toho, aby nás spre­vádza­li vnú­torným pre­rodom do širšieho Sve­ta a⁠ pomáhali nám spravo­vať Zem – ony ten­to náš pre­chod brz­dia. Pred­pisovo nás chova­jú, ovlá­da­jú a stara­jú sa o nás – berú nám tak našu vlast­nú zod­poved­nosť o vývoj seba a svo­jich blízkych. Chrá­nia nás pred smrťou a zme­nou. Držia nás v napätí, z⁠ ktorého sami žijú – sajú nám tak silu.

Zadržu­jú nás v polo­he detí, pre­tože vtedy nás dokážu ovlá­dať. Vtedy sme ich neve­domými otrok­mi. Potre­bu­jú nás, sme ich ľud­ské zdro­je – čer­pa­jú z nás silu pre svoj chod. Vlast­né nadše­nie a živ­ot­nú silu už totiž stratili, príliš sa vzdi­alili od zmy­sel­nos­ti, od živ­ota, od Ze­me a⁠ Sln­ka – od Zdro­ja. Aby im to celé preš­lo, udržu­jú ľudí v⁠ neve­do­mosti: za­strie­rajú sku­točnú Zem, tú do­ko­nalú sieť vzťa­hov, tú dušu a prav­du, ktorej sme súčas­ťou – na­hrádzajú a prekrý­va­jú ju vzťah­mi umelý­mi a for­mál­ny­mi.

Tieto nemoc­né mat­ice sú pre­pletené duch­mi, ktorí odmi­etli zom­rieť – duch­mi, ktorí odmi­etli pre­jsť brá­nou smr­ti. Neživé-nemŕtve mat­ice môžu mať podobu ne­moc­nice, školy, kor­porá­cie či inštitú­cie. Ovlád­nu mladého člove­ka, posad­nú ho a zabrá­nia mu nájsť vlast­ný stred – zabrá­nia mu, aby sa chopil vlast­ného živ­ota – aby uzrel svo­je poslanie na Zemi. Uväz­nia ho a čer­pa­jú z neho silu. Držia ho v⁠ napätí a str­nu­losti. Vedú jeho pozornosť preč od seba sa­mého. Nú­tia ho sústrediť sa na cieľ, na vonka­jšok, na časť – a nev­i­dieť tak celok. Prvo­radým celkom je človek sám – on sám a jeho vnútro.

Posad­nutí ľudia sú neve­domí a slabí – aj ak si o⁠ sebe mys­lia pres­ný opak. Nev­idia sku­točnosť, nev­idia prav­du – vidia to, čo si mys­lia. Upäté pred­stavy im za­stre­li zrak a⁠ máta­jú ich ako duchovia. Ľudia, ktorí žijú v⁠ usta­vičnom napätí a kon­a­jú nie z polo­hy radosti, ale časte­jšie z⁠ po­lo­hy obáv, títo ustr­nuli v polo­he nemoc­ných detí, v⁠ po­lohe obetí. Zdraví a celiství dospelí ľudia sa duchov nebo­ja, oni dôve­rujú ži­vo­tu a zmene a vedia, že smrť je súčasťou kola živo­ta – že je to pre­rod do nového Sve­ta.

Celistvé rodné duchovno

Môže sa zdať, že nás dnešné duchovno – tá dnešná spo­treb­ná a povrch­ná masmediál­na monokultúra – ženie do otroc­tva a krízy. Pôvodne však bolo duchovno dobré, pôvodne bolo celist­vé, bolo v súlade s dušou. Bolo späté s⁠ obrad­mi pre­chodu v podobe spoločen­ských spô­sobov, zvykov a obradov, v podobe pies­ní a bájí, ktoré naše spoločen­ské spô­so­by dopĺňali. Pôvod­né duchovno patri­lo k živej Zemi. Bolo to prírod­né – rod­né duchovno, ktoré nás sprevá­dza­lo vlast­ným pre­rodom v súlade s preme­nami vlast­ného živ­ota, času Zeme a prírody. Pomáha­lo nám dospieť k⁠ vedomiu celku, k náj­de­niu samého seba – k uzem­ne­niu, k slo­bode a dospelosti. Po­má­halo človeku dospieť k bodu, keď duchovno už sám nepotre­bu­je, ale vie ho použí­vať na spre­vádzanie ďalších. Je výzvou nášho veku obrodiť našu kultúru, naše duchovno – aby sa znovu sta­lo živým a rod­ným.

„Rit­uá­ly pře­chodu zahrnu­jí vysoce účin­né tech­niky měnící stav vědomí, jež vyvolá­va­jí z psy­cho­log­ick­ého hlediska převrat­né zážitky, jejichž výsled­kem je vyšší úroveň inte­grace. Tyto zážitky psy­chické smr­ti a znovuzrození jsou chápány jako umírání ve staré roli a zrození do nové. Napřík­lad, při ini­ci­ačních obřadech pohlavní zralosti umírá chlapec či dív­ka a rodí se dospělý jedinec se vše­mi právy a povin­nos­t­mi, které ten­to nový stav s sebou při­náší. Ve všech těch­to situ­acích jedinec nebo sociál­ní skupina opouští jeden způ­sob exis­tence a vstupu­je do zcela nových život­ních okolností.Jedinec, jenž prošel zasvě­cením, již není tou samou osob­nos­tí jako na začátku ini­ci­ačního pro­ce­su, jelikož pod­stoupil hlu­bin­nou psychos­pir­i­tuál­ní trans­for­ma­ci a získal osob­ní kon­takt s posvát­ný­mi rozměry bytí, nový rozšířenější svě­tový názor, hlubší pocho­pení sebe sama a jinou stup­ni­ci hod­not. To vše je výsled­kem zá­měr­ně vyvolané krize, která se dotýká samot­né pod­staty exis­ten­ce zasvě­co­v­aného, přičemž může jít o převrat­ný, děsivý a chao­ti­cký zážitek. Rit­uá­ly pře­chodu jsou tudíž dalším přík­la­dem situ­ací, kdy dočas­ný zmatek a rozvrat vede ke zdravější­mu a kvalitněj­šímu živ­o­tu.“ – Stanislav Grof. Psy­cholo­gie budouc­nos­ti. Poz­natky a⁠ po­učení z mod­erního výzku­mu vědomí. Strana 23.

Znovuzrodenie

Kláš­to­ry raz slúžili pre pre­chod znovuzro­dením. Bud­histi učia: čistá myseľ, zbav­iť sa pred­stáv, zbav­iť sa ducha. Čo potom ostane? Cit, súc­it, vyvs­tanú vzťahy a⁠ duša. Závoj myšlienok sa roz­plynie, prav­da sa vyjas­ní. Podob­ne pô­sobil u raných kresťanov, ktorí sa stretá­vali v jasky­ni­ach, krst: očis­te­nie vodou, zmytie pred­stáv, aj tých o Bohu! Odd­anie a preko­nanie samých seba, rozplynu­tie svo­jej osob­nos­ti v tme jaskyne, v hĺbke a po­koji Matky Zeme.

Čo ti potom ostane? Lás­ka. Ostane ti prostý vzťah, bez pred­stáv a očaká­vaní, čistý vzťah všet­ké­ho so všet­kým, vzťah celku. Ako celý si vedomý si svo­jej duše, tela aj du­cha, svo­jho vnú­tra aj vonka­jš­ka – vedomý si celku, ktorým si, aj celkov, kto­rých si súčasťou. Konáš a žiješ nie z⁠ pohnu­tia obáv, ale z polo­hy dôvery a radosti.

Muži dostá­vali počas ob­radu pre­chodu dar, ktorý im mal pripomí­nať celok a svo­je miesto v ňom: že sám si zod­poved­ným tvor­com! Mohol mať podobu ružen­ca. Bol to dar mod­l­it­by – dar schop­nos­ti pri­ať, sebe aj druhým.