Obrady prechodu

Obrady prechodu

Dospelý človek je ten, kto sa stal celistvým. Ten, kto už dôverne pozná obdobia kola života a všetky plne s láskou prijal: jar, leto, jeseň, zimu – vodu, vietor, oheň, zem.

V zemi a zime sa stretá koniec so začiatkom. Jar je detstvo až mladosť. Leto je mladosť až zrelosť. Jeseň je zrelosť až staroba. Zima je staroba až smrť a zároveň ob­dobie bábätka pred jeho naro­dením, v⁠ ma­ter­nici, v tom milujúcom priestore, kde nie je roz­diel medzi ním a všet­kým. Jar sa nesie v živle vody, leto letí vo vetre, jeseň planie ohňom, zimou klesáme k zemi.

Kolobehy sa zanorujú, menšie kolá sú obsiahnuté vo väčších. Od zeme po nebo a späť – závitnica závitníc. Tep srdca – nádych a výdych – deň a noc – mesiace, roky, ži­vo­ty človeka, stáročného stromu či celého lesa… Dospelý člo­vek je ten, ktorý aspoň dva razy zažil celé kolo a vedo­me prešiel bránou konca a začiatku.

Bránou smrti

Že je takých málo? Áno, dnes je takých málo. Málo je tých, ktorí súcitili so zomierajúcim človekom. Málo je ta­kých, ktorí sami stáli na hrane, ktorých vedomie opus­tilo telo a⁠ vrátilo sa. Tých, ktorí prešli prahom zmeny a⁠ vrátili sa do iného tela… Tých, ktorí opustili svoje detské telo a⁠ detskú skutočnosť – tých, ktorí sa vrátili do tela a do sku­točnosti dospelého človeka.

Smrť je zmena a⁠ zmena v⁠ pravý čas je liečivá. Oproti tomu, nemoc je známkou toho, že človek nie je v súlade s⁠ pravdou a s prúdom života – že vzdoruje zmene, ktorú vír času nesie – že ustrnul, stuhol a trpí. Choroba je prí­beh zmeny, zmeny z⁠ jed­ného stavu do druhého. Zo stavu, v ktorom si možno uviazol, v ktorom si sa pozabudol, do stavu nového, zdravšieho, živšieho, vedomejšieho.

Dôležité životné zmeny boli vždy v minulosti sprevá­dzané obradmi prechodu. U všetkých prírod­ných národov boli v ich duchovne ukotvené mie­sta­mi pomerne drsné po­stupy, ktoré mladého človeka vied­li zážitkom smrti. Mohlo to byť požitie rast­liny, takej, ktorá môže byť je­dom, ak sa jej človek bude brániť – a⁠ ktorá môže byť rov­nako aj liekom, ak sa jej človek s⁠ dôve­rou oddá. Pomôže mu prejsť zážitkom smrti bez toho, aby musel stratiť telo.

Obřady přechodu se praktikují v období zásadních změn ži­vota jedince nebo kulturního společenství. Jejich načasování se shoduje s významnými fyziologickými a sociálními přechodnými etapami, jako jsou narození dítěte, obřízka, dospělost, sňatek, menopauza a umírání. Podobné obřady se pojí se zasvěcováním do stavu válečníka, přijímáním do tajných společenství, slavnos­tmi změn přírody během roku, léčebnými ceremoniemi a geo­gra­fickými přesuny lidských skupin.“ MUDr. Stanislav Grof. Psychologie budoucnosti. Poz­nat­ky a po­učení z moderního výzkumu vědomí. Strana 23.

Spoločný celok

Prejdúc smrťou, uzatvoriac kolo života, človek sa znovu rodí – teraz však už ako dospelý. Ako ten, kto videl celok – ako ten, ktorý bol celkom častí a časťou celku zároveň. Povstal vedomý človek, taký, ktorý ctí to, čo nás spája. Takýto človek neverí. On vie… Vie, že ce­lok jestvu­je. Vie, že on sám je celok. Že my všetci sme celok. Že Zem je živý celok, ktorého sme všetci súčasťou. Vie, že Vesmír je ce­lok, a že Boh je celok mož­ných vesmírov.

Spravovať veci spoločné a spoločenské je možné len s⁠ vedomím celku a časti. Zrelý človek si uvedomuje to, čo nás spája. Uvedomuje si to, čo je nám spoločné. Dospelý človek si dokáže zastať hranice celku, vie celok aj seba uch­rá­niť. Dokáže spolu­pracovať ako časť s inými časťami. Pokora, úcta, česť, cnosti… Láska, súcit, ve­domie, oddanie i vede­nie, dávanie aj pri­jí­manie… Dary i rany. Úplne všet­ko má svoje mies­to a zmysel – keď uzrieš Svet za prahom.

Muži a obrady prechodu

Pôvodné duchovná všetkých so zemou a prírodou spätých národov mali v sebe ukotvené ob­rady, ktoré chlapcom a⁠ mladým mu­žom pomáha­li prejsť prahom dospelosti. Po­máhali im pre­konať samého se­ba, stať sa niekým a ni­čím zároveň: pokoriť sa, vzdať sa, pustiť sa a v obradom vypätí zomrieť – znovu sa zro­diť ako samosprávny do­spe­lý muž – ako riadny člen spoločenstva – ako uvedomelý správca kúska Zeme. Náboženstvo patrilo mužom – du­chov­no v⁠ zmy­sle predstáv o spoločenskom a prírodnom po­riadku, v zmysle viery v zákon a v zmysle posvätnej úcty bolo vecou mužov. To nezna­menalo, že by ženy boli z vylúčené, alebo že by muži boli dôležitej­ší či nadradení ženám. Du­chovno slúžilo mu­žom, pretože oni sú síce telom sil­nej­ší, duševne sú však slabší. Majú sklon skryť sa pred pravdou, citom a smrťou, kryť sa hrubou silou, osob­nos­ťou, obrniť sa odstupom a namys­lenosťou – a stratiť tak spojenie so širším celkom, ktorého sú súčasťou.

Mladí muži potrebovali pomoc určiť pevné hranice a⁠ zá­ro­veň po­môcť týmito hranicami prejsť – prekonať vlastné obmedzenia – obradne prejsť bránou k⁠ ve­domiu celku, k⁠ ve­domiu Zeme a Boha. Muži potre­bovali celistvú duchovnú kultúru, aby ich sprevádzala kolom života, aby ich previedla cez všetky živly a smery Sveta – aby im pomohla prijať zmenu a dostať sa cez seba sa­mých.

Ženy a smrť

Oproti tomu, ženy prechádzali bodom konca a⁠ za­čiatku v⁠ kolobehu života prirodzene v súvislosti s⁠ mater­stvom. Počas tehotenstva a pôrodu žena priamo čelila tvárou v⁠ tvár smrti. Aby pôrod prebehol zdarne, musela sa oddať prírodným pochodom, musela sa poddať prúdu života. Cesta nového života viedla ženu k smrti toho, čím bola, k⁠ rozplynutiu samej seba v pravzore matky. Pôrod potom býval pomerne hladký a žena ho nepociťovala ako utrpe­nie. Nastávajúca matka ho prirodzene prežívala v zme­nenom a roz­šíre­nom stave vedomia a dokonca mohol byť doprevádzaný orgazmom. Vtedy, keď sa žena vyladila, povolila, plne sa otvorila tomu, čo prichádza a čo ňou prechádza – smelo, s dôve­rou v seba, v dieťa, život a Zem, s dôverou v⁠ svojho muža. Žena musela na čas zanechať svo­ju osob­nosť, plne prijať život ako dobrý a stať sa načas Veľkou Matkou, inak by pôrod nemusela prežiť.

„Keď ide o⁠ pôrod, jestvuje prosté živočíšne pra­vidlo – čím väčší strach nastávajúca mat­ka má, tým dlhšie pôrod trvá; čím je uvoľne­nejšia, tým porodí rýchlejšie. Keď sa dieťa narodí, je asi hodinu úplne bdelé. Na­priek vyčerpaniu z⁠ toho, že bolo pretlačené pôrodnou cestou, má otvorené oči a⁠ díva sa na svet okolo seba. Ak bola matka po pôro­de vedenom zastaraným nemocničným spôso­bom typu ‚tlačte, tlačte‘ úplne vyčerpaná, bola pochopi­teľne príliš slabá a⁠ zmohla sa len na rýchly pohľad na dieťa a⁠ potom klesla do lôžka. Ak však má za sebou menej bolesti­vý pôrod a⁠ nebránia jej v⁠ tom odborní po­mocníci, môže mať celkom prirodzenú chuť maz­nať sa s⁠ dieťaťom v⁠ náručí a⁠ láskyplne sa mu dívať do tváre. Aj dieťa sa pri tom díva na ňu a⁠ prvá kúzelná hodina vytvorí medzi nimi silné puto.“ – Desmond Morris. Lidský živočich. Str. 162.

Dnes však ani ženy nedospievajú, pretože o pôrod sa stará umelá matica – postará sa oň nemocnica. Nie je to žena, kto rodí dieťa – porodia ho namyslení lekári štítiaci sa smrti za kaž­dú cenu. Ženy sa takto vyhnú prechodu. Vlast­ne sa plne matka­mi ne­stávajú. Nemusia sa oddať Veľkej Matke aby prežili – na­opak, ocitnú sa v polohe trpnej detskej závislosti na ume­lej matici – na nemocnici. Narodené dieťa potom vyrastá bez plnohodnotnej mat­ky a trápi sa: urevané a neprítomné, nemocné a nenaplnené.

Žena, ktorá sa plne neodovzdala materstvu, má sklon v polohe matky uviaznuť: čím celá nie je, tým totiž ani nedokáže prestať byť. Pre takúto ženu je ťažké polohu mat­ky opus­tiť a znova sa stať manželkou, sestrou, či ne­skôr babou – vedmou. Matka má totiž opodstatnenie len vo vzťahu k⁠ bá­bätku, ku kojencovi. Zo žien sa dnes v ne­mocniciach stávajú namyslené slúžky v područí matíc. Sú ovládané stra­chom zo smrti, povrchne sa stotožňujú s⁠ úlo­hou mat­ky a⁠ ustrašene „mamičkujú“ všetko, čo prí­de: nie len svo­je deti, aj svojho manžela, zaťa či psa.

Neživí-nemŕtvi: duchovia a matice

Naša civilizácia, ako aj spoločenská správa, je založená na umelých maticiach. Niekedy tieto ľudské matice slúžili ako medzistupeň: prevádzali mladého človeka počas jeho dospievania. Viedli ho odpútaním sa od svojej po­krvnej matky a rodiny, pomáhali mu zapojiť sa do širšej spo­ločnosti a stať sa plnohodnotnou súčasťou živé­ho celku krajiny. Spoločenské matice – spoloč­no­sti – nás pôvodne prevádzali k šťastnej účasti na hre stvorenia na Zemi.

Spoločenské matice, to sú spoločnosti, ale aj zmluvy, zákony, dohody, spoločenské zvy­klosti a myšlienkové vzo­ry: sú to súčiastky ducha, ktoré riadia a ovládajú ľudí a hmotu. Dnes sa však matice vzdialili tej dôležitej úlohy, ktorú niekedy mali. Namiesto toho, aby nás sprevádzali vnútorným prerodom do širšieho Sveta a pomáhali nám spravovať Zem – ony tento náš prechod brz­dia. Pred­pisovo nás chovajú, ovládajú a stara­jú sa o nás – berú nám tak našu vlastnú zodpovednosť o vývoj seba a svo­jich blízkych. Chránia nás pred smrťou a zmenou. Držia nás v napätí, z ktorého sami žijú – sajú nám tak silu.

Zadržujú nás v polohe detí, pretože vtedy nás dokážu ovládať. Vtedy sme ich neve­domými otrokmi. Potrebujú nás, sme ich ľudské zdro­je – čerpajú z nás silu pre svoj chod. Vlastné nadšenie a životnú silu už totiž stratili, príliš sa vzdialili od zmyselnosti, od života, od Ze­me a Slnka – od Zdroja. Aby im to celé prešlo, udržujú ľudí v nevedomosti: za­strie­rajú skutočnú Zem, tú do­ko­nalú sieť vzťa­hov, tú dušu a pravdu, ktorej sme súčas­ťou – na­hrádzajú a prekrývajú ju vzťahmi umelými a formálnymi.

Tieto nemocné matice sú prepletené duchmi, ktorí odmietli zom­rieť – duchmi, ktorí odmietli prejsť bránou smrti. Neživé-nemŕtve matice môžu mať podobu ne­moc­nice, školy, korporácie či inštitúcie. Ovládnu mladého človeka, posadnú ho a zabránia mu nájsť vlast­ný stred – zabránia mu, aby sa chopil vlastného života – aby uzrel svoje poslanie na Zemi. Uväznia ho a čerpajú z neho silu. Držia ho v⁠ napätí a strnulosti. Vedú jeho pozornosť preč od seba sa­mého. Nú­tia ho sústrediť sa na cieľ, na vonka­jšok, na časť – a nevidieť tak celok. Prvoradým celkom je človek sám – on sám a jeho vnútro.

Posadnutí ľudia sú nevedomí a slabí – aj ak si o⁠ sebe myslia presný opak. Nevidia skutočnosť, nevidia pravdu – vidia to, čo si myslia. Upäté predstavy im za­stre­li zrak a⁠ mátajú ich ako duchovia. Ľudia, ktorí žijú v⁠ usta­vičnom napätí a konajú nie z polohy radosti, ale častejšie z⁠ po­lo­hy obáv, títo ustrnuli v polohe nemoc­ných detí, v⁠ po­lohe obetí. Zdraví a celiství dospelí ľudia sa duchov neboja, oni dôve­rujú ži­vo­tu a zmene a vedia, že smrť je súčasťou kola živo­ta – že je to prerod do nového Sveta.

Celistvé rodné duchovno

Môže sa zdať, že nás dnešné duchovno – dnešná spo­trebná a povrchná masmediálna monokultúra – ženie do otroc­tva a krízy. Pôvodne však bolo duchovno dobré, pôvodne bolo celist­vé, bolo v súlade s dušou. Bolo späté s obradmi pre­chodu v podobe spoločenských spôsobov, zvykov a obradov, v podobe piesní a bájí, ktoré naše spoločenské spôsoby dopĺňali. Pôvodné duchovno patrilo k živej Zemi. Bolo to prírodné – rodné duchovno, ktoré nás sprevá­dza­lo vlastným prerodom v súlade s preme­nami vlastného života, času Zeme a prírody. Pomáhalo nám dospieť k vedomiu celku, k nájdeniu samého seba – k uzemneniu, k slobode a dospelosti. Po­má­halo človeku dospieť k bodu, keď duchovno už sám nepotrebuje, ale vie ho používať na sprevádzanie ďalších. Je výzvou nášho veku obrodiť našu kultúru, naše duchovno – aby sa znovu stalo živým a rodným.

Rituály přechodu zahrnují vysoce účinné techniky měnící stav vědomí, jež vyvolávají z psychologického hlediska převratné zážitky, jejichž výsledkem je vyšší úroveň integrace. Tyto zážitky psychické smrti a znovuzrození jsou chápány jako umírání ve staré roli a zrození do nové. Například, při iniciačních obřadech pohlavní zralosti umírá chlapec či dívka a rodí se dospělý jedinec se všemi právy a povinnostmi, které tento nový stav s sebou při­náší. Ve všech těchto situacích jedinec nebo sociální skupina opouští jeden způsob existence a vstupuje do zcela nových život­ních okolností.Jedinec, jenž prošel zasvěcením, již není tou samou osobností jako na začátku iniciačního procesu, jelikož podstoupil hlubinnou psychospirituální transformaci a získal osobní kontakt s posvát­ný­mi rozměry bytí, nový rozšířenější světový názor, hlubší pocho­pení sebe sama a jinou stupnici hodnot. To vše je výsledkem zá­měr­ně vyvolané krize, která se dotýká samotné podstaty exis­ten­ce zasvěcovaného, přičemž může jít o převratný, děsivý a chao­ti­cký zážitek. Rituály přechodu jsou tudíž dalším příkladem situ­ací, kdy dočasný zmatek a rozvrat vede ke zdravějšímu a kvalitněj­šímu životu.“ Stanislav Grof. Psychologie budoucnosti. Poznatky a po­učení z moderního výzkumu vědomí. Strana 23.

Znovuzrodenie

Kláštory raz slúžili pre prechod znovuzrodením. Budhisti učia: čistá myseľ, zbaviť sa predstáv, zbaviť sa ducha. Čo potom ostane? Cit, súcit, vyvstanú vzťahy a⁠ duša. Závoj myšlienok sa rozplynie, pravda sa vyjasní. Podobne pô­sobil u raných kresťanov, ktorí sa stretávali v jaskyniach, krst: očistenie vodou, zmytie pred­stáv, aj tých o Bohu! Oddanie a prekonanie samých seba, rozplynu­tie svojej osobnosti v tme jaskyne, v hĺbke a po­koji Matky Zeme.

Čo ti potom ostane? Láska. Ostane ti prostý vzťah, bez predstáv a očakávaní, čistý vzťah všet­ké­ho so všet­kým, vzťah celku. Ako celý si vedomý si svojej duše, tela aj du­cha, svojho vnútra aj vonkajška – vedomý si celku, ktorým si, aj celkov, kto­rých si súčasťou. Konáš a žiješ nie z⁠ pohnutia obáv, ale z polohy dôvery a radosti.

Muži dostávali počas ob­radu pre­chodu dar, ktorý im mal pripomínať celok a svoje miesto v ňom: že sám si zodpovedným tvorcom! Mohol mať podobu ruženca. Bol to dar modlitby – dar schopnosti priať, sebe aj druhým.

One thought on “Obrady prechodu

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *