Škola nech je ohniskom

img_2110

Dieťa sa učí to, čo teba zaujíma, to, čo tebe robí radosť. Keď dieťa vidí blízkeho človeka vykonávať nejakú činnosť s⁠ nad­šením – vtedy sa ono od neho rado, samovoľne, pri­rodze­ne učí. Doslova je k tomu pritiahnuté, k tej činnosti. V školách sa takto, hoci aj od výborného učiteľa, dieťa doká­že prinajlepšom naučiť ako učiť, ako učiť druhých. Pre­tože ten učiteľ len učí, nerobí nič iné.

Škola ako činorodé zázemie

Zdravé školy by nemali byť vedené učiteľmi, ale ľuďmi, čo robia čokoľvek a robia to s nadšením. Školy by mali byť platformami pre nadšených ľudí, nech je ich povolanie akékoľvek. Mali by byť zázemím pre tých, ktorí sú otvore­ní a ochotní pracovať v spoločnosti detí – a keď ony prejavia záujem, ukázať im, vysvetliť im, viesť ich, aby deti sami zažili krásu tej činnosti.

Školy by mali byť takýmito spoločenskými základňa­mi, mali by utvárať priestor a dávať prostriedky. Predov­šetkým by mali byť miestom stretnutí dospelých ľudí s⁠ deťmi – skutočných dospelých, takých, ktorí našli v⁠ ži­vo­te svoje poslanie a naplnenie. Školy nech sú miestami stretnutí, kde by sa práve toto mohli deti naučiť: ako byť samostatný a zároveň spoločenský, zodpovedný a tvo­rivý, ako viesť a žiť dobrý život. Ako nebyť to dieťa, ktoré po­tre­buje, ako nechcieť byť potrebný – ale skrátka byť, žiť a⁠ žiariť, žiť s ľahkosťou – byť prospešný nie preto, že chcem, ale preto, že som.

Priestor pre zdieľanie nadšenia

Spoločnosť by mala vytvoriť priestor – nie tá nejaká spo­ločnosť, ale my, rodičia, súrodenci, priatelia detí. Mali by sme spoločne vytvoriť takýto priestor, takéto zázemie. Je to v našom spoločnom, ľudskom, všeobecnom záujme, aby sa nadaní ľudia nevenovali len svojim veciam, ale aby mali v svojej práci priestor aj pre deti, pre našu živú budúcnosť. Aby mali popri práci podmienky svoje nad­šenie, zápal a radosť zdieľať s nami ostatnými.

Nie len deti to totiž potrebujú – my všetci sme pod­vyživení, hladní, nenaplnení. Nám všetkým chýba tá sila žiť, tá radosť žiť a pracovať, tvoriť svoj život, robiť svoj život a svoje okolie pekným. Nezachovali sme si tú zá­klad­nú schopnosť – schopnosť byť s ľahkosťou v prúde, každým dychom v prúde života, schopnosť žiariť do okolia ten pocit, keď sa rozdiel medzi prácou, zábavou ⁠ odpočin­kom stiera, tú schopnosť oddať sa spoločnej, duchaplnej, zmysluplnej činnosti! Potom ide všetko ľah­ko, vtedy sa svet stáva svetlým!

Všetci môžme byť učiteľmi

Ty sám si učiteľ, keď máš radosť z toho, čo robíš. A keď nie, keď to robíš iba z povinnosti, keď trpíš ako obeť pred­určená okolnosťami, keď je to iba robota pre domnelý prospech iného… Keď sa snažíš, keď si myslíš, že musíš pomáhať druhým, ktorí nie sú dostatoční – pomáhať im, aby boli podľa predstáv, pomáhať im, aby trpeli pre domnelý cieľ… Keď sa obetuješ či za­predávaš pre „dobro“ niekoho iného… Vtedy silu a nadšenie nemáš. Bez ohľadu na tvoje za­mestnanie a papiere, ty učiteľ nie si.

Skutočné učenie je vždy vzájomné. Keď to oboma smermi prúdi a nie len žiak, aj učiteľ sa živo učí – vte­dy oheň horí. Nejde totiž o učivo, ktoré učiteľ už ovláda, ale o vzájomné stretnutie bytostí v mnohorozmernej prítom­nosti, tam sa ukrýva vzrušujúca hĺbka možností!

Sme v tom spolu, deti, učitelia, pracujúci aj dôchod­covia – učiteľom môže byť každý z nás – tým, čo žije! Ten, kto rád číta a rád píše, ten nech učí čítanie a písanie. Len tak pomimo nech si k nim odskočí – a deti to pojmú rady. Takže nena­dávajme, ale potiahnime spolu za tie správ­ne konce. Vytvorme priestor, podporme sa navzájom! Kaž­dým svo­jim dychom, tepom svojho srdca, tým ako žije. Ty si vzo­rom svojmu okoliu!

Tvoja úloha

Chceš aby veci boli lepšie? Ty si stredom svojho sveta. Až ľudia, ktorí našli samých seba, svoj stred a poslanie, až tí dokážu tvorivo a s nadšením spolupracovať. Až tí môžu ako samostatní jedinci spoločne vytvoriť niečo živé. Novú školu! Nové zdravé pojatie školy, ktorá by nebola o⁠ vzde­lávaní druhých, ale ktorá by bola priestorom vzájom­nej spolupráce za prítomnosti detí.

Až vtedy, keď deti prejavia záujem, vtedy, keď sa zanietia, otvoria… Vtedy, nech je tu priestor venovať sa im, rozvíjať ten zápal, ukázať, viesť ich, primerane ich veku a schopnosti – pomaly rozdúchavať ten plamienok. Najprv ho však treba zažať a ešte skôr pripraviť chránený priestor kruhu – naše spoločné ohnisko.

  • Romana Howe

    nádhera! Je smutné, že pro tolik lidí, zvláště pedagogů, je toto nepochopitelné. Co se jim asi muselo stát, že se tak zablokovali, že nevidí Slunce, neslyší zpěv ptáků, necítí vítr povívat jejich duší? Nebo se tak narodili? ………….xxxx

    • vercarsen

      oni to chapou, ale system nepusti, museji konat jak je prikazano

      • Systém pustí, ale až človeka, ktorý je dospelý. Nepustí takého, ktorý je od systému stále závislý, ktorý je duchovne závislý od matice, od matrixu, tak ako je dieťa od matky. Nepustí ani takého, ktorý začne proti systému bojovať, tak ako pubertiak, keď vzdoruje rodičom. Aby ale človek dospel, potrebuje si prejsť vlastnou duchovnou smrťou – a k tomuto nás školstvo ani spoločnosť nevedú, práve naopak – vytláčajú a potláčajú smrť a vedomie smrti kde sa len dá… (To v počítačových hrách a vo filmoch nie je skutočná smrť, pretože táto je len naoko, človeka nemení.) Výsledok je, že je väčšina spoločnosti ustrnie v polohe detí (otrokov) a vládnu im tí o málo vyspelejší, vychcaní meraví pubertiaci… Smrť je Zem, je návrat do kolobehu života.

        • Katarina Matejickova

          Vystihnuté do bodky! Dakujem.

      • Romana Howe

        tak já mám jinou zkušenost, nikdo z mých kolegů na ZŠ nechápe 🙁