Vír okolo jednej školy: Duch a Zem

Vír okolo jednej školy: Duch a Zem

K napísaniu tohto článku ma primäl vír okolo Aleša Šteska a Radovana Bránika. Pokúsim sa priniesť do veci viac svetla a pochopenia a predísť tak povrchnému, namyslenému či uľaknutému posudzovaniu či skĺzaniu do polohy obete. V článku miestami používam nezvyklé pojmy – nevychádzam však zo žiadneho náboženstva ani učenia, ale z mojich vlastných zážitkov a pochopenia súvislostí.

Pána Bránika vnímam ako človeka na strane ducha: ducha v zmysle ideálu, zákona a spoločenského poriadku – spoločenskej „reality“. Takéhoto ducha chráni matica, čo je umelá spoločnosť založená na ideáloch, na predstavách a na práci v duchu, so slovami myšlienkami, papiermi, médiami. Matica zároveň ducha chráni a dáva mu váhu – duch potom koná ako autorita v mene jeho matice: koná zo zákona svojej spoločnosti, či na základe morálky tejto spoločnosti. Matica umožňuje ľuďom, ktorí ešte nie sú celistvo dospelí (ešte nie sú plne cítiaci, samostatní, vyrovnaní, napojení a vedomí), navzájom spolupracovať. Matica, to sú vlastne dohodnuté pravidlá súžitia.

Aleša Šteska vnímam ako osamelého „vlka“, ktorý viac či menej úspešne hľadá napojenie na zemskú prirodzenosť. Jeho obraz zdravej spoločenskej prirodzenosti je však pokrivený osobnými predstavami, nespracovanými strachmi a obmedzeným pochopením toho, čo to Zem (pravda, skutočná „realita“) vlastne je. Osobne Zem vnímam ako veľa-rozmernú sieť živých vzťahov – k Zemi patrí aj smrť, aj láska, aj dôvera, aj blízky dotyk, aj nadšenie a šťava spoločného, blízkeho a otvoreného života v spoločenstve.

Práve takéhoto života sa ľudia svojho času žijúci na škole Fantázia (či Dve ruky) dotýkali a objavovali tak predtým možno nepoznané rozmery spoločenskosti – dotýkali sa vzrušujúcej hĺbky živého života. Takýto život môže byť pre „normálnych“ mestských ľudí, ktorí trávia svoj čas plne v zovretí svojho ducha a matice, až nepredstaviteľný.

Spoločenstvo a vedenie

V rámci spoločenskej matice je normálne spoliehať sa v ťažkostiach na autority a inštitúcie. Môže byť bezpečnejšie prenechať zodpovednosť za vyriešenie problému im, ako ísť do neistoty a spraviť vlastný rázny krok do neznáma – práve vlastnými krokmi sa však človek rozvíja, učí sa a rastie. V dnešnej „normálnej“ spoločnosti sú však autority príliš často upäté a konajú z polohy nedôvery a strachu, prípadne konajú neprimerane alebo vôbec. V taktom prostredí bývame už od malička v rodine aj neskôr v školách odrádzaní od vlastných krokov a od preberania zodpovednosti za prípadné chyby.

Škola Fantázia prekročila „normálnu“ spoločnosť – vydala sa cestou za vlastnou dospelosťou. Avšak jej kmeňovým účastníkom sa nepodarilo spraviť potrebné kroky k vlastnej samostatnosti a zodpovednosti. Učitelia aj rodičia to „nedali“ – pod povrchom totiž narazili na niečo väčšie, ako dokázali poňať. Neustáli to vyrovnane, nechali sa strhnúť vírom uvoľnených, neuchopených, nepochopených prúdov Zeme a vzťahov.

Niektorí sa odovzdali Alešovi, ten bol však rovnako stratený ako oni, aj keď navonok často vystupoval neohrozene, silno až násilnícky. Odpovede však nemal nik z nich, ostali rozptýlené v pokrivenom a miestami polámanom kruhu spoločenstva rodičov, učiteľov a detí. Všetci prítomní boli vodcovia, zľakli sa však toho – a všetko nechali na Aleša, ktorý si o to navyše aj pýtal. O to výraznejšie sa potom prejavili jeho chyby, ťažkosti či pokrivenia – premietli sa na rovinu celej školy. Aleša neobhajujem, nechcem ho však ani odsudzovať.

Keď nie som napojený, konám násilne

Zem je dych a sú to aj slzy, Zem je aj bolesť, ktorá môže byť za istých okolností zmyselná a dokonca aj liečivá. Avšak len vtedy, keď sme v tom spolu v hlbokej dôvere a zdieľanej prítomnosti – keď sme napojení. Ak tomu tak nie je – ak nie všetci sme plne prítomní vo spoločnom Svete, ktorý pre tú chvíľu vznikol – ak nás držia, rozptyľujú a rušia myšlienky či spomienky, predstavy, súdy a obavy – práve vtedy, pri konaní z polohy strachu, dôjde k násiliu. Toto násilie je škodlivé a treba mu predchádzať. Súhlasím, že jeho pôvodcov je potrebné rázne upozorniť a uzemniť ich, pomôcť im sprítomniť sa, otvoriť sa cíteniu. Najlepšie priamo pri čine, prípadne neskôr medzi štyrmi očami, ak je to vážne, tak v širšom uzavretom kruhu. Keď to dlhodobo nepomáha, vtedy môže byť na mieste obrátiť sa na spoločenskú maticu, ktorá má právomoc súdiť a trestať.

Avšak, nie všetko, čo sa zvonku javí ako násilie, skutočne násilím je. Práve nezúčastnený pozorovateľ si môže dianie omylom nesprávne vyložiť, práve pod vplyvom svojich vlastných, možno aj nevedomých bolestivých zážitkov, predpokladov, nespracovaných strachov či morálky jeho matice. Osobne som si zažil, že sme sa v telocvični ako skupina dospelých hrali dosť živú naháňačku – jedna zo žien sa vtedy do hry úprimne snažila začleniť, avšak nedokázala to. Napriek podpore nás všetkých nevydržala naše pobavenie nad jej zmätenosťou a z miestnosti ušla. Vtedy som to vnímal ako jej slabosť, teraz to vidím ako chybu svoju a nás všetkých. Bolo vtedy na mieste zavolať ju späť, sprítomniť a utíšiť sa v kruhu dôvery, aby mohla pochopiť to, čo sa udialo, a spracovať, čo sa v nej otvorilo.

Matíc je veľa, tak ako názorov a ulov pohľadu je veľa. Pravda je však len jedna a tá je závislá od priameho prežívania prítomnosti – od Zeme, Neba a Sveta dotyčnej chvíle. Je umenie viesť zážitkovú prácu tak, aby mohli byť všetky nové zážitky všetkými zúčastnenými (a aj pozorovateľmi) pochopené a spracované – aby to nové všetci dokázali v dobrom začleniť do svojho obrazu o sebe, spoločnosti a svete… Aby sa nik z nich nedostal do rozporu medzi tým, do čoho sa nechal voviesť, a tým, čo si myslí, že je správne, prípadne tým, čo je v poriadku podľa spoločenskej matice, ktorej sa drží.

Práve v tejto veci Aleš veľa razí pochybil. Nebral dostatočný ohľad na vnútorné svety druhých ľudí, neotváral priestor na spracovanie toho, čo sa udialo. Prečo sa tak stalo? Prečo spoločenstvo školy umožnilo, aby sa takéto chyby znova a znova opakovali? Toto je podľa mňa práve tá kľúčová otázka, ktorej odpoveď nám môže veľmi pomôcť pre lepšiu budúcnosť. Nie vtedy, keď verejne odsúdime a potrestáme vinníka, ale vtedy, keď vec pochopíme v jej celistvosti – len potom sa podobné násilie už nemusí viac opakovať.

Dospievajúci ľudia a dospievajúca škola

V tomto bode odbočím k trom úryvkom. Prvé dva sú od známeho amerického pôvodne vojenského psychológa, tretí je od psychológa a antropológa:

Jestvuje približný vzorec vývoja behom rozoznateľných období ľudského duchovného života:
– obdobie I – chaotické a antisociálne,
– obdobie II – formálne a inštitucionálne,
– obdobie III – skeptické a individuálne,
– obdobie IV – mystické a spoločenské.
Väčšina malých detí a snáď jeden z piatich dospelých spadá do obdobia I. V zásade je to obdobie nevyvinutej spirituality. Nazývam ho antisociálne, pretože dospelí, ktorí sa v ňom nachádzajú, zrejme nie sú schopní prijímať a milovať ostatných. Aj keď to môžu predstierať (a dokonca si to o sebe myslieť), ich vzťahy s ostatnými ľudskými bytosťami sú v zásade manipulatívne a sebecké. Nazývam toto obdobie chaotickým, pretože títo ľudia nemajú zásady. Často končia vo väzniciach alebo sa dostávajú do iných spoločenských ťažkostí. Niektorí však môžu byť celkom disciplinovaní, a ak to slúži ich osobnému prospechu, môžu dosiahnuť pomerne prestížne pozície a moc, dokonca sa stať prezidentmi alebo významnými kazateľmi.“
– Scott M. Peck. Z knihy V jiném rytmu. Strana 141. Preložené.

Skupiny ľudí, ktoré sa zišli preto, aby spoločne vytvorili spoločenstvo, prechádzajú určitými typickými fázami a to v uvedenom poradí:
pseudospoločenstvo,
– chaos,
– prázdnota,
– spoločenstvo.
Zažijeme veľa bolesti a smútku, ale aj mnoho radosti a smiechu. Tiež uvidíme veľa sĺz. A potom sa stane niečo výnimočné. Nastane neobyčajné uzdravovanie a premena, a to práve teraz, keď sa o to nik nesnaží. Zrodí sa spoločenstvo. Je to podobné, ako keď sa človek zamiluje. Obvykle to nepôsobí veľké ťažkosti, ale je vhodné, aby si spoločenstvo uvedomovalo svoj obrovský potenciál lásky a aby sa situácia nevymkla z rúk. V záujme udržania spoločenstva je potrebné prijať rad zásadných rozhodnutí.“ – Scott M. Peck. Z knihy V jiném rytmu. Strany 88 a 108. Preložené.

Kmenové kultury vykonávají přechodové rituály první čakry, aby oslavily, že se mladý člověk stává mužem či ženou. Obřad povzbuzuje mladé lidi k tomu, aby se uvolnili z rodičovských pout smatkou a otcem. Během obřadu se mladý člověk hlásí k Zemi jako ke své matce, která jej nikdy neopustí a k Nebi jako k neochvějnému, pevnému, spolehlivému, stálému otci. To zajišťuje, že mladý člověk bude dál ochraňován, ale již většími sílami, než svou biologickou matkou a otcem. Mladý muž či žena se pak mohou účastnit obřadů a obětí pro Nebe a Zemi, a tedy udržovat vědomé spojení se svými kosmickými rodiči. My, obyvatelé Západu, kteří nemáme přechodové rituály dospělosti, jsme duchovními sirotami. Bojujeme ve svém životě s pocitem, že nemáme matku a otce a později zjišťujeme, že nevíme, jak sami být spolehlivými rodiči.“ – Dr. Alberto Villoldo. Z knihy Shaman, Healer, Sage. Preklad Katarína Fojtíková.

Celý príbeh okolo školy Fantázia a tam pozorovaného sektárstva, zvláštnej intimity, násilia a manipulácie podľa mňa úzko súvisí s vecou dospievania – osobného vývoja a celistvého, nie len telesného, ale aj duševného vývoja a zrelosti.

Dospievanie je prechod od vlastnej matky, cez spoločenské matice, k tomu, čo v dávnej minulosti naši predkovia nazývali Veľká Matka Zem. Prijatie Zeme je stav prítomnosti, spočinutia, mieru a spokojnosti: som plne pri tom, čo sa na Zemi okolo mňa deje, čo sa v mojom Svete deje. Je to zároveň stav osobnej celistvosti, váhy, zodpovednosti, dôvery a vyrovnanosti. Vnútorný svet takéhoto dospelého zdravo uzemneného človeka je celistvý a priamy. Jeho vnemy už nie sú ovplyvňované, filtrované či krivené vlastnými vnútornými ranami, obavami či osobnými alebo spoločenskými predstavami.

Takýto človek sa už nepúta na matku ani maticu ani sa im neprotiví, nie je na nich priamo závislý a neslúži im – je samostatný, samosprávny a vedomý. Je sám svojím pánom a zároveň je oddaným živej Zemi, ktorej je súčasťou. Stojí pevne a vyrovnane a zároveň je pružný a ohybný. Nebojí sa a ani nemiestne nezasahuje. Je „pri tom“, tu a teraz, nie je myšlienkami inde, nie je v duchu a ani nie je zmietaný citovými poryvmi patriacimi minulosti: strachom, úzkosťou či hnevom. Takýto človek je v spojení s pravdou a má prirodzenú váhu, prirodzenú autoritu.

Dobrým ukazovateľom osobnej vyspelosti je vzťah s matkou, s maticami a s prírodou, so Zemou. Ak mám výhrady či výčitky voči vlastnej matke, či ak sa vzpieram či bojujem so spoločenskými maticami, ak som upätý pri priamom dotyku divej prírody, zeme, vody, tmy či zimy – to je známkou, že dospelý ešte nie som. Som na ceste!

Rozvoj vedie cez zdarne začlenené spoločné zážitky

Dnešná doba dospievaniu nepraje. Dospievanie totiž znamená čeliť svojim vnútorným ranám a strachom, a aj bolestiam hlbším, rodovým a spoločenským. Dospievanie znamená rásť do šírky, hĺbky, výšky – do celistvosti. Rany a strachy postupne uchopujem, spracúvam, s láskou a pochopením sa s nimi vyrovnávam. Toto sa však nedeje v laviciach nad učebnicami.

Predpokladom rozvoja sú skutočné zážitky, vzťahy dôvery, priestor skúšania, hry, robenia chýba – a tiež bezpečný priestor, kde sa môžem pustiť a uvoľniť, otvoriť sa, vyplakať, vyčistiť. Aleš dokázal dať svojmu okolia premieru podnetov k otváraniu ich rán. Práve vo vytváraní bezpečného liečivého prostredia však často zlyhával… Toho prostredia, kde sa dokážeme uvoľniť a spracovať zážitky – aby sme neodišli v zmätku, ale celiství, širší a posilnení. Spoločenstvo ľudí školy nedokázalo utvoriť a udržať liečivý kruh dôvery. Niektorí jeho členovia sami neboli celistvo uzemnení a schopní sa v dôvere oddať kruhu a žene, poddať sa pravde a Zemi.

Na škole chýbal (obrazne povedané) prijímajúci liečivý priestor lona bezpodmienečne milujúcej Matky: priestor, kde sa môžem zranený uvoľniť a vnútorne sa rozpustiť, v sebe si to preusporiadať, vyčistiť, pochopiť – prejsť si vnútornou zmenou a ako nový a širší sa znovuzrodiť. Chýbal priestor kruhu dôverného priateľstva, priestor liečivého lona prírody. Nebolo však len na Alešovi, aby ho umožnil, utvoril, či chránil. Osobne sa domnievam, že sám sebe si to nedokázal dopriať, pustiť zodpovednosť za svet, pustiť moc, a v lone Veľkej Matky, ktorá je všetkým, sa uvoľniť a pustiť sa, odpustiť a prejsť si liečivou smrťou a znovuzrodením. Kto z nás to však dokáže? Kto z nás vôbec vie, ako veľmi je to potrebné?

Vyspelosť spoločnosti a autorít

Dnešná doba drží mladých ľudí v laviciach a výsledkom sú ľudia síce telom dospelí, duševne však neceliství. Aj ak sú navonok slušní a začlenení, niekde v ich vnútri stále skryte prebieha boj, boj o slobodu, nezávislosť, váhu, moc, majetok či uznanie. V napätí ich drží vnútorný zápas s vlastnou matkou či s maticami, ktorých sú súčasťou. Dnešná „normálna“ spoločnosť uviazla v boji s Matkou Zemou – tento boj svojimi technológiami zdanlivo s prehľadom vyhrávame – v skutočnosti však pozvoľna končíme všetci ako porazení.

Nedospelý človek môže mať vo svojej namyslenosti a povrchnosti pocit, že je pánom a že vie… V hĺbke sa však skrýva oponujúca, možno protivná či bolestivá pravda. Ľahko dnes od hĺbky ujsť, rozptýliť sa slovami, zaprieť sa a víriť okolo seba vzduch… Väčšina vážených dospelých mužov v našej spoločnosti má síce tituly a oficiálnu autoritu, vnútri však nedozreli: nie sú spojení so skutočnou živou Zemou, s pravdou… Nie sú prítomní, nie sú vnímaví a vedomí, nie sú v odvážni, rozvážni a prirodzene vážení. Neprebrali zodpovednosť za Zem, na ktorej žijú, za spoločenské vzťahy, ktorých súčasťou sú… Súcit, úcta, ráznosť, vedenie, múdrosť, odvaha, vyrovnanosť, pružnosť, priamosť, vôľa, odhodlanie – všetky tie (nielen mužské) cnosti s tým súvisia.

Vnútri sú stále títo muži nezriedka len chlapcami, ktorí sa boja zakročiť, keď nemusia… Alebo zakročia, ale nie v správnu chvíľu a v správny čas – a nie pre dobro celku, ale pre vlastný čiastkový zištný dôvod či zo strachu. Nie sú skutočne šťastní, nie sú súčasťou niečoho zmyselného a zmysluplného – ani nedokážu byť mladým ľuďom skutočným vzorom a prirodzenou autoritou. Nie sú napojení na hlboké široké vedenie, konajú len vypočítavo, na základe svojich myšlienok a na základe matice, ktorej sa oddali, vzdávajúc sa vlastnej slobody a zodpovednosti za to, čo sa im v živote deje.

Toto je tá hĺbka, ktorá mi v článkoch pána Bránika chýbala. Nečudujem sa však – málokto z bežných internetových čitateľov je totiž ochotný ísť hlbšie.  Z pána Bránika nemám pocit, že by sám by bol celistvejší či duševne vyspelejší ako zavrhovaný Aleš Štesko. Obom však patrí úcta, úcta za to, že konajú najlepšie ako vedia! Idú za hranice vecí – a to k dospievaniu nerozlučne patrí!

Prechodom cez hranice a pokúšaním hraníc druhých, ľudí aj matíc, totiž rastieme, dotýkame sa skutočnosti, pravdy – dotýkame sa rán vystupujúcich z hĺbky našich duší, z hĺbky našich vzťahov a aj z našej spoločnej zemskej minulosti. Tým, že tieto rany vystúpili, otvára sa nám možnosť ich zahojiť! Cez prijatie a pochopenie spracovať svoje strachy, spracovať a pochopiť divadlo, ktoré sme si rozohrali – poňať to, zmieriť sa s ním, napraviť to, čo sa dá, preusporiadať a prehodnotiť svoj život – vnútorne aj navonok sa zmeniť. Nanovo sa ako celistvejší znovuzrodiť.

Svadba ducha a zeme, predstáv a činov

Prechod do dospelosti vedie cez pochopenie a odpútanie sa od súdov, od predpokladov, od očakávaní. Aby si mohol stáť vyrovnane, musíš sa pustiť – a klesnúť k pravde, k Zemi. Je živá a krásna tá Zem! Je naša! Názorov, ideológií, filozofií a spoločenských matíc je veľa. Pravda je len jedna. Zem je len jedna.

Dospelí muži už nie sú v spore a zápase so svetom, ani so zemou, ani s druhými – oni už nemajú nepriateľov, vnútri seba ani navonok. Ak aj pracujú so zbraňami a zápasom – tak preto, aby sa sami dotkli nášho spoločenského dedičstva nezacelených rán, rán z násilností v priebehu dejín, a mohli ich spracovávať postupne, ako sa odkrývajú… Aby počas toho, v hre, boji aj tanci, mohli sprevádzať druhých vlastným dospievaním.

Duch a Zem patria spolu, v ich prúdení sa otvárajú rôzne podoby lásky. Lásky medzi mužom a ženou, medzi učiteľom a žiakom, medzi spolužiakmi, súrodencami či kolegami – láska je spojením častí do celku. Je to prúdenie a je liečivé.

Ak sa bývalá láska zmení na závislosť, ak sa z nadšenia stanú obavy – vtedy je na mieste zasiahnuť – zasiahnuť skôr, ako sa podpora, spolupráca či vedenie zmenia na manipuláciu, strach a násilie. Práve takýto zásah je úlohou celistvo dospelého človeka – pretože musí byť citlivý a zároveň rázny. Zásah musí prísť presne na správnom mieste a v správny čas. Vyžaduje si to plnú prítomnosť, úctu a súcit, bdelosť a rozvahu, odvahu a aj vlastnú váhu, váženosť, vážnosť. Predpokladom je plný dotyk s pravdou a Zemou, ktorá je živá a ktorej – ako jednej veľkej siete živých vzťahov – sme všetci súčasťou.

Ruku na srdce – kto z nás je už celý?

Sme súčasťou príbehu života, na ktorého konci je celistvosť a jednota.

Sprevádzať nás môže kruh, ktorý je obrazom celku… Kruh, kde sa vzájomne prijímame a ctíme. Tam sa dotkneme samých seba aj pravdy – nech je to pri spolupráci, v hre či v oddychu, pri speve, v tanci alebo boji! V chránenom kruhu sa vzájomne k celistvosti dopĺňame, rastieme, učíme sa a rozvíjame. Odkrývame svoje aj druhých chyby.

V súhre a práci, v zápase aj tanci – v dôvere a láske – spolu tvoríme zdravé živé spoločenstvo. Ako celiství muži držíme a chránime jeho bezpečné hranice. Sme dosť smelí oddať sa tomu celí?

Rád by som vyzval všetky dotknuté postavy tohoto príbehu do spoločného kruhu – do voľného pohybu bez slov – slov už bolo na teraz dosť.

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *