Vír okolo jednej školy: Duch a Zem

Vír okolo jednej školy: Duch a Zem

K napísa­niu tohto článku ma primäl vír oko­lo Aleša Štes­ka a Radovana Bráni­ka. Pokúsim sa priniesť do veci viac svet­la a pochope­nia a predísť tak povrch­né­mu, namyslené­mu či uľaknuté­mu posud­zo­va­niu či skĺza­niu do polo­hy obete. V článku mies­ta­mi použí­vam nezvyk­lé pojmy – nevy­chádzam však zo žiad­ne­ho nábožen­st­va ani uče­nia, ale z mojich vlast­ných zážitkov a pochope­nia súvis­lostí.

Pána Bráni­ka vní­mam ako člove­ka na strane ducha: ducha v zmysle ideálu, zákona a spoločen­ského pori­ad­ku – spoločenskej „real­i­ty“. Takého­to ducha chráni mati­ca, čo je umelá spoločnosť založená na ideáloch, na pred­stavách a na prá­ci v duchu, so slo­va­mi myšlienka­mi, papier­mi, médi­a­mi. Mat­i­ca zároveň ducha chráni a dáva mu váhu – duch potom koná ako autori­ta v mene jeho mat­ice: koná zo zákona svo­jej spoločnos­ti, či na zák­lade morálky tej­to spoločnos­ti. Mat­i­ca umožňu­je ľuďom, ktorí ešte nie sú celist­vo dospelí (ešte nie sú plne cítiaci, samostat­ní, vyrov­naní, napo­jení a vedomí), navzájom spolupra­co­v­ať. Mat­i­ca, to sú vlastne dohod­nuté pravidlá súži­tia.

Aleša Štes­ka vní­mam ako osamelého „vlka“, ktorý viac či menej úspešne hľadá napo­je­nie na zem­skú prirodzenosť. Jeho obraz zdravej spoločenskej prirodzenos­ti je však pokrivený osob­ný­mi pred­stava­mi, nespra­co­v­aný­mi stra­ch­mi a obmedzeným pochopením toho, čo to Zem (prav­da, sku­točná „reali­ta“) vlastne je. Osob­ne Zem vní­mam ako veľa-rozmernú sieť živých vzťa­hov – k Zemi patrí aj smrť, aj lás­ka, aj dôvera, aj blízky dotyk, aj nadše­nie a šťa­va spoločného, blízke­ho a otvoreného živ­ota v spoločen­stve.

Práve takého­to živ­ota sa ľudia svo­jho času žijú­ci na škole Fan­tázia (či Dve ruky) dotýkali a objavo­vali tak predtým možno nepoz­nané rozmery spoločen­skosti – dotýkali sa vzrušu­júcej hĺbky živého živ­ota. Taký­to živ­ot môže byť pre „nor­mál­nych“ mest­ských ľudí, ktorí trávia svoj čas plne v zovretí svo­jho ducha a mat­ice, až nepred­staviteľný.

Spoločenstvo a vedenie

V rám­ci spoločenskej mat­ice je nor­málne spoliehať sa v ťažkos­ti­ach na autor­i­ty a inštitú­cie. Môže byť bezpečne­jšie prenechať zod­poved­nosť za vyrieše­nie prob­lé­mu im, ako ísť do neis­to­ty a sprav­iť vlast­ný rázny krok do nezná­ma – práve vlast­ný­mi krok­mi sa však človek rozví­ja, učí sa a rastie. V dnešnej „nor­mál­nej“ spoločnos­ti sú však autor­i­ty príliš čas­to upäté a kon­a­jú z polo­hy nedôvery a stra­chu, prí­padne kon­a­jú neprimer­ane ale­bo vôbec. V tak­tom prostredí bývame už od mal­ič­ka v rodine aj neskôr v školách odrádzaní od vlast­ných krokov a od pre­bera­nia zod­poved­nos­ti za prí­pad­né chy­by.

Ško­la Fan­tázia prekroči­la „nor­mál­nu“ spoločnosť – vydala sa ces­tou za vlast­nou dospelosťou. Avšak jej kmeňovým účast­níkom sa nepo­dar­i­lo sprav­iť potreb­né kroky k vlast­nej samostat­nos­ti a zod­poved­nos­ti. Učitelia aj rodičia to „nedali“ – pod povr­chom totiž narazili na niečo väčšie, ako dokáza­li poňať. Neustáli to vyrov­nane, nechali sa strhnúť vírom uvoľ­nených, neu­chopených, nepochopených prú­dov Zeme a vzťa­hov.

Niek­torí sa odovz­dali Alešovi, ten bol však rov­nako stratený ako oni, aj keď navonok čas­to vys­tupo­val neohrozene, sil­no až násil­nícky. Odpovede však nemal nik z nich, ostali rozp­týlené v pokriven­om a mies­ta­mi polá­manom kruhu spoločen­st­va rodičov, učiteľov a detí. Všet­ci prí­tom­ní boli vod­covia, zľak­li sa však toho – a všetko nechali na Aleša, ktorý si o to navyše aj pýtal. O to výrazne­jšie sa potom pre­jav­ili jeho chy­by, ťažkosti či pokrive­nia – pre­mietli sa na rov­inu celej školy. Aleša neob­ha­ju­jem, nechcem ho však ani odsud­zo­vať.

Keď nie som napojený, konám násilne

Zem je dych a sú to aj slzy, Zem je aj bolesť, ktorá môže byť za istých okol­nos­tí zmy­sel­ná a dokon­ca aj liečivá. Avšak len vtedy, keď sme v tom spolu v hlbokej dôvere a zdieľanej prí­tom­nos­ti – keď sme napo­jení. Ak tomu tak nie je – ak nie všet­ci sme plne prí­tom­ní vo spoločnom Svete, ktorý pre tú chvíľu vznikol – ak nás držia, rozp­tyľu­jú a rušia myšlienky či spomienky, pred­stavy, súdy a obavy – práve vtedy, pri konaní z polo­hy stra­chu, dôjde k násil­iu. Toto násilie je škodlivé a tre­ba mu pred­chádzať. Súh­lasím, že jeho pôvod­cov je potreb­né rázne upo­zorniť a uzem­niť ich, pomôcť im sprí­tom­niť sa, otvoriť sa cíte­niu. Najlepšie pri­amo pri čine, prí­padne neskôr medzi štyr­mi oča­mi, ak je to vážne, tak v širšom uza­vre­tom kruhu. Keď to dlhodobo nepomáha, vtedy môže byť na mieste obrátiť sa na spoločen­skú maticu, ktorá má právo­moc súdiť a trestať.

Avšak, nie všetko, čo sa zvonku javí ako násilie, sku­točne násilím je. Práve nezúčast­nený pozorovateľ si môže dian­ie omy­lom nesprávne vyložiť, práve pod vplyvom svo­jich vlast­ných, možno aj neve­domých bolestivých zážitkov, pred­pok­ladov, nespra­co­v­aných stra­chov či morálky jeho mat­ice. Osob­ne som si zažil, že sme sa v telocvični ako skupina dospelých hrali dosť živú naháňačku – jed­na zo žien sa vtedy do hry úprimne snaži­la začleniť, avšak nedokáza­la to. Napriek pod­pore nás všetkých nevy­držala naše pobave­nie nad jej zmätenosťou a z miest­nos­ti ušla. Vtedy som to vní­mal ako jej sla­bosť, ter­az to vidím ako chy­bu svo­ju a nás všetkých. Bolo vtedy na mieste zavolať ju späť, sprí­tom­niť a utíšiť sa v kruhu dôvery, aby mohla pochopiť to, čo sa udi­a­lo, a spra­co­v­ať, čo sa v nej otvo­rilo.

Matíc je veľa, tak ako názorov a ulov pohľadu je veľa. Prav­da je však len jed­na a tá je závis­lá od pri­ame­ho preží­va­nia prí­tom­nos­ti – od Zeme, Neba a Sve­ta dotyčnej chvíle. Je ume­nie viesť zážitkovú prácu tak, aby mohli byť všetky nové zážitky všetký­mi zúčast­nený­mi (a aj pozorovateľ­mi) pochopené a spra­co­v­ané – aby to nové všet­ci dokáza­li v dobrom začleniť do svo­jho obrazu o sebe, spoločnos­ti a svete… Aby sa nik z nich nedostal do roz­poru medzi tým, do čoho sa nechal voviesť, a tým, čo si mys­lí, že je správne, prí­padne tým, čo je v pori­ad­ku podľa spoločenskej mat­ice, ktorej sa drží.

Práve v tej­to veci Aleš veľa razí pochy­bil. Nebral dosta­točný ohľad na vnú­torné svety druhých ľudí, neotváral priestor na spra­co­v­anie toho, čo sa udi­a­lo. Prečo sa tak sta­lo? Prečo spoločen­st­vo školy umožni­lo, aby sa také­to chy­by zno­va a zno­va opako­vali? Toto je podľa mňa práve tá kľúčová otáz­ka, ktorej odpoveď nám môže veľ­mi pomôcť pre lep­šiu budúc­nosť. Nie vtedy, keď vere­jne odsúdime a potrestáme vin­ní­ka, ale vtedy, keď vec pochopíme v jej celistvosti – len potom sa podob­né násilie už nemusí viac opako­vať.

Dospievajúci ľudia a dospievajúca škola

V tom­to bode odbočím k trom úryvkom. Prvé dva sú od známe­ho amer­ick­ého pôvodne vojen­ského psy­choló­ga, tretí je od psy­choló­ga a antropoló­ga:

Jestvu­je pri­b­ližný vzorec vývo­ja behom rozoz­nateľných období ľud­ského duchovného živ­ota:
— obdo­bie I – chaotické a anti­so­ciálne,
— obdo­bie II – for­málne a inšti­tu­cionálne,
— obdo­bie III – skeptické a indi­viduálne,
— obdo­bie IV – mystické a spoločen­ské.
Väčši­na malých detí a snáď jeden z piatich dospelých spadá do obdo­bia I. V zásade je to obdo­bie nevyv­in­utej spir­i­tu­al­i­ty. Nazý­vam ho anti­so­ciálne, pre­tože dospelí, ktorí sa v ňom nachádza­jú, zre­jme nie sú schop­ní pri­jí­mať a milo­vať ostat­ných. Aj keď to môžu pred­stier­ať (a dokon­ca si to o sebe mys­lieť), ich vzťahy s ostat­ný­mi ľud­ský­mi bytosťa­mi sú v zásade manip­u­latívne a sebecké. Nazý­vam toto obdo­bie chaotick­ým, pre­tože títo ľudia nema­jú zásady. Čas­to končia vo väzni­ci­ach ale­bo sa dostá­va­jú do iných spoločen­ských ťažkostí. Niek­torí však môžu byť celkom dis­ci­plino­vaní, a ak to slúži ich osob­né­mu prospechu, môžu dosi­ah­nuť pomerne prestížne pozí­cie a moc, dokon­ca sa stať prezi­dent­mi ale­bo výz­nam­ný­mi kaza­teľ­mi.“
– Scott M. Peck. Z kni­hy V jiném ryt­mu. Strana 141. Preložené.

Skupiny ľudí, ktoré sa zišli pre­to, aby spoločne vytvo­rili spoločen­st­vo, prechádza­jú určitý­mi typ­ick­ý­mi fáza­mi a to v uve­de­nom poradí:
- pseu­dospoločen­st­vo,
- chaos,
- prázd­no­ta,
- spoločen­st­vo.
Zaži­jeme veľa bolesti a smútku, ale aj mno­ho radosti a smiechu. Tiež uvidíme veľa sĺz. A potom sa stane niečo výn­i­močné. Nas­tane neobyča­jné uzdravo­vanie a pre­me­na, a to práve ter­az, keď sa o to nik nes­naží. Zrodí sa spoločen­st­vo. Je to podob­né, ako keď sa človek zamilu­je. Obvyk­le to nepô­sobí veľké ťažkosti, ale je vhod­né, aby si spoločen­st­vo uve­do­mova­lo svoj obrovský poten­ciál lásky a aby sa situá­cia nevymk­la z rúk. V záu­jme udrža­nia spoločen­st­va je potreb­né pri­jať rad zásad­ných rozhod­nutí.“ – Scott M. Peck. Z kni­hy V jiném ryt­mu. Strany 88 a 108. Preložené.

Kmen­ové kul­tu­ry vykoná­va­jí pře­chodové rit­uá­ly první čakry, aby oslav­i­ly, že se mladý člověk stává mužem či ženou. Obřad povzbuzu­je mladé lidi k tomu, aby se uvol­nili z rodičovských pout smatk­ou a otcem. Během obřadu se mladý člověk hlásí k Zemi jako ke své matce, která jej nikdy neo­pustí a k Nebi jako k neochvějné­mu, pevné­mu, spolehlivé­mu, stálé­mu otci. To zajišťu­je, že mladý člověk bude dál ochraňován, ale již větší­mi síla­mi, než svou bio­log­ick­ou matk­ou a otcem. Mladý muž či žena se pak mohou účast­nit obřadů a obětí pro Nebe a Zemi, a tedy udržo­vat vědomé spo­jení se svý­mi kos­mick­ý­mi rodiči. My, oby­vatelé Západu, kteří nemáme pře­chodové rit­uá­ly dospělosti, jsme duchovní­mi siro­ta­mi. Boju­jeme ve svém živ­otě s pocitem, že nemáme matku a otce a později zjišťu­jeme, že nevíme, jak sami být spolehlivý­mi rodiči.“ – Dr. Alber­to Vil­lol­do. Z kni­hy Shaman, Heal­er, Sage. Preklad Katarí­na Fojtíková.

Celý príbeh oko­lo školy Fan­tázia a tam pozorovaného sek­társt­va, zvlášt­nej intim­i­ty, násil­ia a manip­ulá­cie podľa mňa úzko súvisí s vecou dospieva­nia – osob­ného vývo­ja a celistvého, nie len telesného, ale aj duševného vývo­ja a zrelosti.

Dospievanie je pre­chod od vlast­nej matky, cez spoločen­ské mat­ice, k tomu, čo v dávnej min­u­losti naši pred­kovia nazý­vali Veľká Mat­ka Zem. Pri­jatie Zeme je stav prí­tom­nos­ti, spočinu­tia, mieru a spoko­jnos­ti: som plne pri tom, čo sa na Zemi oko­lo mňa deje, čo sa v mojom Svete deje. Je to zároveň stav osob­nej celistvosti, váhy, zod­poved­nos­ti, dôvery a vyrov­nanos­ti. Vnú­torný svet takého­to dospelého zdra­vo uzem­neného člove­ka je celistvý a pri­amy. Jeho vne­my už nie sú ovplyvňo­vané, fil­trované či krivené vlast­ný­mi vnú­torný­mi rana­mi, obava­mi či osob­ný­mi ale­bo spoločen­ský­mi pred­stava­mi.

Taký­to človek sa už nepú­ta na matku ani maticu ani sa im nepro­tiví, nie je na nich pri­amo závis­lý a nes­lúži im – je samostat­ný, samo­správny a vedomý. Je sám svo­jím pánom a zároveň je odd­aným živej Zemi, ktorej je súčasťou. Sto­jí pevne a vyrov­nane a zároveň je pružný a ohyb­ný. Nebo­jí sa a ani nemiestne neza­sahu­je. Je „pri tom“, tu a ter­az, nie je myšlienka­mi inde, nie je v duchu a ani nie je zmi­etaný citový­mi poryv­mi patriaci­mi min­u­losti: stra­chom, úzkosťou či hnevom. Taký­to človek je v spo­jení s prav­dou a má prirodzenú váhu, prirodzenú autoritu.

Dobrým uka­zo­vateľom osob­nej vyspelosti je vzťah s matk­ou, s mati­ca­mi a s prírodou, so Zemou. Ak mám výhrady či výčitky voči vlast­nej matke, či ak sa vzpier­am či boju­jem so spoločen­ský­mi mati­ca­mi, ak som upätý pri pri­amom dotyku divej prírody, zeme, vody, tmy či zimy – to je známk­ou, že dospelý ešte nie som. Som na ces­te!

Rozvoj vedie cez zdarne začlenené spoločné zážitky

Dnešná doba dospieva­niu nepra­je. Dospievanie totiž zna­mená čeliť svo­jim vnú­torným ranám a stra­chom, a aj boles­ti­am hlbším, rodovým a spoločen­ským. Dospievanie zna­mená rásť do šírky, hĺbky, výšky – do celistvosti. Rany a stra­chy pos­tup­ne uchop­u­jem, spracú­vam, s lásk­ou a pochopením sa s nimi vyrovná­vam. Toto sa však nede­je v lavi­ci­ach nad učeb­ni­ca­mi.

Pred­pok­ladom rozvo­ja sú sku­točné zážitky, vzťahy dôvery, priestor skúša­nia, hry, robe­nia chý­ba – a tiež bezpečný priestor, kde sa môžem pustiť a uvoľniť, otvoriť sa, vyplakať, vyčis­tiť. Aleš dokázal dať svo­j­mu oko­lia pre­mieru pod­ne­tov k otvára­niu ich rán. Práve vo vytváraní bezpečného liečivého prostre­dia však čas­to zly­há­val… Toho prostre­dia, kde sa dokážeme uvoľniť a spra­co­v­ať zážitky – aby sme neodišli v zmätku, ale celiství, širší a posil­není. Spoločen­st­vo ľudí školy nedokáza­lo utvoriť a udržať liečivý kruh dôvery. Niek­torí jeho člen­ovia sami neboli celist­vo uzem­není a schop­ní sa v dôvere odd­ať kruhu a žene, pod­dať sa pravde a Zemi.

Na škole chýbal (obrazne povedané) pri­jí­ma­jú­ci liečivý priestor lona bezpod­mienečne milu­júcej Matky: priestor, kde sa môžem zra­nený uvoľniť a vnú­torne sa roz­pustiť, v sebe si to preuspo­ri­adať, vyčis­tiť, pochopiť – pre­jsť si vnú­tornou zme­nou a ako nový a širší sa znovuzrodiť. Chýbal priestor kruhu dôverného pri­ateľst­va, priestor liečivého lona prírody. Nebo­lo však len na Alešovi, aby ho umožnil, utvo­ril, či chránil. Osob­ne sa dom­nievam, že sám sebe si to nedokázal dopri­ať, pustiť zod­poved­nosť za svet, pustiť moc, a v lone Veľkej Matky, ktorá je všetkým, sa uvoľniť a pustiť sa, odpustiť a pre­jsť si liečivou smrťou a znovuzro­dením. Kto z nás to však dokáže? Kto z nás vôbec vie, ako veľ­mi je to potreb­né?

Vyspelosť spoločnosti a autorít

Dnešná doba drží mladých ľudí v lavi­ci­ach a výsled­kom sú ľudia síce telom dospelí, duševne však neceliství. Aj ak sú navonok slušní a začle­není, niekde v ich vnútri stále skryte pre­bieha boj, boj o slo­bo­du, nezávis­losť, váhu, moc, maje­tok či uznanie. V napätí ich drží vnú­torný zápas s vlast­nou matk­ou či s mati­ca­mi, ktorých sú súčasťou. Dnešná „nor­mál­na“ spoločnosť uvi­a­zla v boji s Matk­ou Zemou – ten­to boj svo­ji­mi tech­noló­gia­mi zdan­li­vo s pre­hľadom vyhrá­vame – v sku­točnos­ti však pozvoľ­na končíme všet­ci ako porazení.

Nedospelý človek môže mať vo svo­jej namyslenos­ti a povrch­nos­ti poc­it, že je pánom a že vie… V hĺbke sa však skrý­va oponu­jú­ca, možno pro­tivná či bolestivá prav­da. Ľahko dnes od hĺbky ujsť, rozp­týliť sa slo­va­mi, zaprieť sa a víriť oko­lo seba vzduch… Väčši­na vážených dospelých mužov v našej spoločnos­ti má síce tit­u­ly a ofi­ciál­nu autoritu, vnútri však nedozre­li: nie sú spo­jení so sku­toč­nou živou Zemou, s prav­dou… Nie sú prí­tom­ní, nie sú vní­maví a vedomí, nie sú v odvážni, rozvážni a prirodzene vážení. Nepre­brali zod­poved­nosť za Zem, na ktorej žijú, za spoločen­ské vzťahy, ktorých súčasťou sú… Súc­it, úcta, ráznosť, vede­nie, múdrosť, odva­ha, vyrov­nanosť, pružnosť, pri­amosť, vôľa, odhod­lanie – všetky tie (nie­len mužské) cnos­ti s tým súvisia.

Vnútri sú stále títo muži nezried­ka len chlap­ca­mi, ktorí sa boja zakročiť, keď nemu­sia… Ale­bo zakročia, ale nie v správnu chvíľu a v správny čas – a nie pre dobro celku, ale pre vlast­ný čiastkový zišt­ný dôvod či zo stra­chu. Nie sú sku­točne šťast­ní, nie sú súčasťou niečo­ho zmy­sel­ného a zmyslu­plného – ani nedokážu byť mladým ľuďom sku­točným vzorom a prirodzenou autori­tou. Nie sú napo­jení na hlboké široké vede­nie, kon­a­jú len vypočí­ta­vo, na zák­lade svo­jich myšlienok a na zák­lade mat­ice, ktorej sa odd­ali, vzdá­va­júc sa vlast­nej slo­body a zod­poved­nos­ti za to, čo sa im v živ­ote deje.

Toto je tá hĺb­ka, ktorá mi v článkoch pána Bráni­ka chýbala. Nečudu­jem sa však – málok­to z bežných inter­ne­tových čitateľov je totiž ochot­ný ísť hlbšie.  Z pána Bráni­ka nemám poc­it, že by sám by bol celistve­jší či duševne vyspele­jší ako zavrho­vaný Aleš Štesko. Obom však patrí úcta, úcta za to, že kon­a­jú najlepšie ako vedia! Idú za hran­ice vecí – a to k dospieva­niu nero­zlučne patrí!

Pre­chodom cez hran­ice a pokúšaním hraníc druhých, ľudí aj matíc, totiž rastieme, dotýkame sa sku­točnos­ti, pravdy – dotýkame sa rán vys­tupu­jú­ci­ch z hĺbky našich duší, z hĺbky našich vzťa­hov a aj z našej spoločnej zemskej min­u­losti. Tým, že tieto rany vys­túpili, otvára sa nám možnosť ich zaho­jiť! Cez pri­jatie a pochope­nie spra­co­v­ať svo­je stra­chy, spra­co­v­ať a pochopiť divad­lo, ktoré sme si rozohrali – poňať to, zmier­iť sa s ním, naprav­iť to, čo sa dá, preuspo­ri­adať a pre­hod­notiť svoj živ­ot – vnú­torne aj navonok sa zmeniť. Nano­vo sa ako celistve­jší znovuzrodiť.

Svadba ducha a zeme, predstáv a činov

Pre­chod do dospelosti vedie cez pochope­nie a odpú­tanie sa od súdov, od pred­pok­ladov, od očaká­vaní. Aby si mohol stáť vyrov­nane, musíš sa pustiť – a klesnúť k pravde, k Zemi. Je živá a krás­na tá Zem! Je naša! Názorov, ide­ológií, filo­zofií a spoločen­ských matíc je veľa. Prav­da je len jed­na. Zem je len jed­na.

Dospelí muži už nie sú v spore a zápase so sve­tom, ani so zemou, ani s druhý­mi – oni už nema­jú nepri­ateľov, vnútri seba ani navonok. Ak aj pracu­jú so zbraňa­mi a zápa­som – tak pre­to, aby sa sami dotk­li nášho spoločen­ského dedičst­va neza­ce­lených rán, rán z násil­nos­tí v priebe­hu dejín, a mohli ich spra­cov­á­vať pos­tup­ne, ako sa odkrý­va­jú… Aby počas toho, v hre, boji aj tan­ci, mohli spre­vádzať druhých vlast­ným dospievaním.

Duch a Zem patria spolu, v ich prú­dení sa otvára­jú rôzne podo­by lásky. Lásky medzi mužom a ženou, medzi učiteľom a žiakom, medzi spoluži­ak­mi, súro­den­ca­mi či kolega­mi – lás­ka je spo­jením častí do celku. Je to prú­de­nie a je liečivé.

Ak sa bývalá lás­ka zmení na závis­losť, ak sa z nadše­nia stanú obavy – vtedy je na mieste zasi­ah­nuť – zasi­ah­nuť skôr, ako sa pod­po­ra, spoluprá­ca či vede­nie zme­nia na manip­ulá­ciu, stra­ch a násilie. Práve taký­to zásah je úlo­hou celist­vo dospelého člove­ka – pre­tože musí byť citlivý a zároveň rázny. Zásah musí prísť presne na správnom mieste a v správny čas. Vyžadu­je si to plnú prí­tom­nosť, úctu a súc­it, bde­losť a roz­vahu, odvahu a aj vlast­nú váhu, váženosť, vážnosť. Pred­pok­ladom je plný dotyk s prav­dou a Zemou, ktorá je živá a ktorej – ako jed­nej veľkej siete živých vzťa­hov – sme všet­ci súčasťou.

Ruku na srd­ce – kto z nás je už celý?

Sme súčasťou príbe­hu živ­ota, na ktorého kon­ci je celistvosť a jed­no­ta.

Spre­vádzať nás môže kruh, ktorý je obra­zom celku… Kruh, kde sa vzájomne pri­jí­mame a ctíme. Tam sa dotkneme samých seba aj pravdy – nech je to pri spoluprá­ci, v hre či v odd­y­chu, pri speve, v tan­ci ale­bo boji! V chrá­nenom kruhu sa vzájomne k celistvosti dopĺňame, rastieme, učíme sa a rozví­jame. Odkrý­vame svo­je aj druhých chy­by.

V súhre a prá­ci, v zápase aj tan­ci – v dôvere a láske – spolu tvoríme zdravé živé spoločen­st­vo. Ako celiství muži držíme a chrán­ime jeho bezpečné hran­ice. Sme dosť smelí odd­ať sa tomu celí?

Rád by som vyz­val všetky dotknuté postavy toho­to príbe­hu do spoločného kruhu – do voľného pohy­bu bez slov – slov už bolo na ter­az dosť.

One thought on “Vír okolo jednej školy: Duch a Zem

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *