Oný svet

15875159_10154365700117499_6782948277758966274_o

Svet duchov? Môže to byť nebezpečné, varujú ťa. Čo je za tou hranou smrti, v tej temnote za obzorom? Číhajú tam nebezpeční duchovia? Len čakajú, aby ťa posadli?

Číhaš tam ty sám. Za tou bránou oného sveta… Druhé­ho sveta. Je tam svet. Len tam je svet. Vedz, že je to takto, nie je to tak, ako si si myslel. Je to naopak. Ty sám si duch. Ty sám si uviazol v priestore temnoty, uviazol si na ceste do sveta. Ty sám sa bojíš sám seba, samoty, ticha, tmy, pokoja…

Za zrkadlom

Pretože, keď sa hladina upokojí, v pokoji sviatkov, odzr­kadlí sa na nej tvoj vlastný odraz. A keď sa pozrieš lepšie, skrz hladinu, tak prezrieš. Uvidíš za hranicu, za prah, za obzor a smrť – ukáže sa ti svätá pravda. Uvidíš, že je tu všetko. Že nič iné nie je.

Bol si tam. Vnútri Zeme, tej, ktorá sa končí hviezdnou oblohou, tam, medzi nebom a zemou – na Zemi – bol si na Svete! Zo zemského svetia, z podsvetia sa teraz vraciaš späť. „Neobzri sa!“ radí ti hlas, neobzri sa, či ťa nasleduje tvoja milovaná, tvoja duša. Vedz, že si s ňou, po­kiaľ si v srdci, pokiaľ si prostý v dôvere.

Vítaj pochyby!

Ako náhle začneš pochybovať, ako náhle ti začne chýbať – stratil si ju. Stratil si sa, stratil si spojenie so všetkým, s⁠ cel­kom. Stratil si Zem – ostal si len ako duch. Nič na tom nemení, že máš telo, že máš srdce – nemáš ho, kým svoje srdce nezačneš zas počúvať.

Pochyby sú správou, že ti niečo chýba. Nepotláčaj ich, vítaj pochybnosti! Kým neprijmeš chybu, kým ne­spravíš v⁠ sebe priestor, kým sa neočistíš – dovtedy nemô­žeš prijať to, čo ti chýbalo.

Cesta srdca

Prijmi to, vždy si to mal. To len tvoj duch ťa zabral celé­ho. Celý si bol v mysli, v duchu. Stratil si svoj skutočný stred – seba. Pusť a odpusť. Daruj voľnosť, pries­tor. Daruj požehnanie. Žehnáš sebe, duši, duchu, od srd­ca.

Srdce je tým spojením s inými bytosťami, je to spo­jenie s milou družkou. Nemusíš sa obzerať, ty vieš! Cí­tiš. Si s ňou aj s tvojou vlastnou dušou. Skrze srdce cítiš, ono je tým prostriedkom, stredom – je vnútri teba sa­mého. Srdcom cítiš iné bytosti, ale len vtedy, keď myseľ ctí. Vtedy, keď sa duch pokorí, keď sa skloní v úcte k zemi. Keď jej spraví priestor. Žene. Ďuši. Sme svoji.

Len celý môžeš prejsť bránou

Všetko je inak. Za bránou „podsvetia“ nie sú duchovia. Tam je svet! To tu bol temný priestor, tu bol zmätok, boj, hmla, zápas samého so sebou o miesto, o postavenie, o⁠ bezpečie. Zápas duchov v priestore duchov. Tých du­chov, ktorí sa desia smrti, ktorí sa boja pravdy, štítia zeme. Nenávidiac svoj hrob, svoju zem, konajúc, akoby nikdy nezomreli a⁠ ni­kdy nemali zomrieť…

Za bránou podsvetia, tam je celok života. Víta ťa. Vpustený však budeš len ako celý. Len vtedy, keď žiadnu časť seba samého nebudeš odsudzovať. Len vtedy, keď celý budeš sám sebou prijatý, milovaný. Keď si budeš dôverovať, nie namýšľať. Keď sa hladina tvojej mysli upo­kojí. Keď sa tvoj stred presunie do srdca. Len celý môžeš spraviť krok – pretože vedz, že si celok, ty si krok!

Zem a Slnko

Ľahko sa to číta: dôverovať svojmu vedeniu, svojmu srd­cu. Ako si však byť istý? Vidíš to Slnko nad hlavou? Vidíš tú Zem pod nohami. Nahý sa medzi nich postav, medzi tie dve bytosti. Nimi si môžeš byť istý! Vnor sa do srdca. Ver, cíť, trp. A keď uznáš, že si trpel dosť, pusti sa.

Dojatý som plakal. Aká milosť sa mi dostala, aký vďač­ný môžem byť. Napriek tomu, že stratený som bol, napriek tomu, ako slepo, bezohľadne som konal, ako veľ­mi som chtiac aj nechtiac ublížil… Nahý stojím v zime na čistinke v lese. Na suchej tráve stojím, medzi kameňmi a⁠ pňami, slnko žiari, vetrík jemne povieva. Zlejem sa vo­dou. Dlho som sa odhodlával. Prekvapený teraz badám, že voda nie je mrazi­vá, je krásne príjemná. Som čistý. Oddal som sa Zemi a Bohu. Oddal som sa celku, vediac, že Zem je celok a⁠ že Boh je celku obrazom.

Javí sa svet

Som tam. Nie na druhom svete. Na tom jednom, jedinom svete! Tu vo svete je všetko, v kruhu má každá postava, kaž­dá bytosť svoje miesto. Všetko tu má svoje prejavenie, nič iné nejestvuje. Všetko je dobré.

Svet je svetlý, pretože v jeho strede prúdi krv, v jeho strede tepe srdce, v jeho strede horí oheň. Cit, život, nad­šenie. Som prostý, nepochybujem, viem. Pochyboval duch a je dobre, že pochyboval – bez toho by sa neoddal. Nebyť po­chýb, nenašiel by som sa.

Takže zase raz, keď sa späť ohliadneš… Už vieš, za bránou smrti čaká život! Už vieš, že si aj duch. Si nie len duch, si oveľa viac… Všetci už na teba čakajú, všetci už tan­cujú, už len ty chýbaš. Milá sa na teba túžobne pozerá.

Vitaj na Zemi, vitaj medzi živými!