Na nový rok

Priprav­il som sviečku a poprosil ses­tru, nech ju so zata­jeným dychom zapáli. Nech ten­to nový svet, nech toto nové svet­lo pod­ni­eti žena! Bude to hosti­na, svet bezpečia, naplne­nia, požehna­nia. Prišli sme sied­mi, oko­lo sviečky sme rozložili dary. Ovo­cie, koláče, chlieb, syr, bylinky a nápo­je.

Vykročenie na cestu

Zložili sme plameňu obeť, obeť náš­mu spoločné­mu srd­cu. Tomu, ktoré si pra­jeme, aby blča­lo nadšením a lásk­ou, aby žiar­i­lo. Aby nás svet bol teplý, aby v spoločnom tepe prúdi­la naša živa, aby sme v zladení ako jeden celok touto nocou v spoločnom prúde prežili.
Tak toto je naše pri­an­ie, to je ten spoločný zámer. Ces­ta k nemu však môže byť kľukatá. Vydali sme sa na ňu. Pri­b­ližný opis poznám. Na prvom úseku ces­ty nás čaká pred­stieranie pochope­nia, pohody, pori­ad­ku, je tu sna­ha, aby veci boli dobre.

Obrady a očista

Je tu sklon prehli­ad­nuť či pot­lačiť nezhody, nezrov­nalosti, prešľapy. Čím dlhšie sa nám to darí, tým môže byť doľah­nu­tie sku­točnos­ti náročne­jšie, bolestive­jšie. Pomáha­jú však obrady, pomáha­jú nám spoločne sa na ces­tu priprav­iť, odd­ať sa spoločné­mu zámeru.
Zmys­lom obradov je spoločne vykon­ať prácu pre zdar našej ces­ty, pomáha­jú nám vložiť do toho seba samého. Obri­adime sa a vďa­ka pori­ad­ku lep­šie uzrieme samých seba, naše vlast­né polo­hy, úlo­hy a nas­tave­nia.
Leží pred nami rozpre­stretá hosti­na. Jed­la sme sa však zati­aľ nedotk­li. Leží pred nami nesko­rovečerný obed, obeť celku. Skôr než hody otvoríme, očistíme sa a scelíme sa ako kruh.

Obetina prepájajúca celok

Je to hosti­na pre celok a je ponúknutá celku – tomu celku v úplnom, pre­sahu­jú­com zmysle slo­va. Spoločné jed­lo prepá­ja, lás­ka vraj ide cez žalú­dok – tak nech nás toto spoločné jed­lo pre­po­jí s celkom, pre­po­jí lásk­ou v celok.
Nech mňa samého pre­po­jí v jeden celok. Nech všetky súčasti mojej bytosti jed­na­jú, pracu­jú a tešia sa v zladení, nie na úkor jed­na druhej, ale v miery, v láske a vedomí.

Na zdravie!

Ak choro­ba je boj jed­nej časti celku z druhou, ak je to stav keď jeden strá­da a druhý sa snaží koris­tiť, tak zdravie je stav vzájom­ného pri­ja­tia, splynu­tia a tvorivej spolupráce.
„Tak na zdravie! Prosím pri­jmite tieto dary!“ Jed­lo leží pre­streté na zemi, ponúknuté Zemi a Bohu. Je ponúknuté v miske mačičkám, odne­sené von do prírody ku stro­mu. Je obe­to­vané našim pred­kom, ktorí sú tu s nami v nás. Títo všet­ci túžia byť pri­jatí, aby my sami sme boli celiství, vo svo­jej plnej sile. Pred­kom vďačíme za to, že tu sme. Keď dávaním a pri­jí­maním spriechod­níme svo­je spo­je­nie s naši­mi koreň­mi, hoja sa dávne dedičné rany.

Očista pred vstupom do sveta

Najprv sme sa vydymili. Obrad­ník s pera­mi vtá­ka v jed­nej ruke a horiaci­mi bylinka­mi v druhej nás pekne poma­ly všetkých obišiel. Od cho­di­diel, dooko­la, dymom a kríd­lom divého vtá­ka naše telá pomy­seľne očis­til – nechali sme sa.
„Nech odíde to, čo tu je s nami, ale nechce byť plne súčasťou!“ zvolám, otvo­riac dvere, aby dym mohol uniknúť. Na nohách je aj jeden z nás, ktorý sa práve vychytil vyjsť von čosi sprav­iť. Bolo to zna­me­nie, predzvesť stre­tu, ktorý nás čakal.

Všetci za jedného, jeden za všetkých

Celok je celý, len keď sa mu všetky časti plne odd­a­jú. Len vtedy môže celok pre­jsť brá­nou, pre­jsť zo zmätku, zo snahy a umelého pori­ad­ku, pre­jsť do sve­ta, do mieru a prirodzeného pori­ad­ku.
Pred tým, ako náš kruh uza­vrieme, pred tým, ako vytýčime hran­ice nášho sve­ta – nech odíde to, čo s nami túto ces­tu spoločne sprav­iť nechce. Dakedy býva­lo zvykom pri tej­to príleži­tosti strašnú kli­at­bu pred­niesť, výs­tražne všetkých „zlých“ duchov práskaním biča vyh­nať…

Časť, ktorá nedôveruje

„Zlý duch“ je tá časť, ktorá si v našej spoločnos­ti drží odst­up, ktorá s nami nie je oduševnene. Taká­to časť nie je plne prí­tom­ná, je tu len ako duch vstupu­jú­ci cez telo niek­torého z nás. Účasť take­j­to časti bráni tomu, aby sme sa ako jed­in­ci všet­ci mohli bezpečne otvoriť a ako celok sa pre­po­jiť.
Taká­to časť sa bojí. Bojí sa práve pre­to, že nev­idí celok, nev­idí nás. Vidí len seba a pravde­podob­ne si všeličo o sebe a o nás namýšľa. Nev­idi­ac nás jasne, nechá­pa­júc, čo sa deje, ťažko jej príde sa odd­ať.

Pyšný sudca ruší kruh

Oveľa pohodl­ne­jšia je pre ňu polo­ha sud­cu, toho, kto pozoru­je a posudzu­je, toho, kto má zdan­li­vo bezpečný nad­hľad a robí si závery. Taký­to sud­ca chce byť v kruhu s nami a zároveň mimo náš kruh. Zabraňu­je tak tomu, aby sme hran­ice kruhu uza­vre­li, aby sme utvo­rili svet.
Bez ochran­ného kruhu však nezískame bezpečný priestor, kde by sme sa mohli s dôver­ou otvoriť, kde by nám ľahko priš­lo byť sami sebou, úprimne, bez snahy či pretvárky. Práve pod ochra­nou kruhu môžeme byť zran­iteľní, takí, akí sku­točne sme.

Zo strachu z vylúčenia sa radšej nezúčastní

Nerozhod­ný sud­ca sa musí podri­adiť buď celku ale­bo vod­covi, ktorí celok zas­tupu­je. To býva ťažké, býva ťažké odd­ať sa niečo­mu, čo nevní­maš, čo nev­idíš. Niečo­mu, čo je viac, ako ty sám. Nepoz­nané naháňa stra­ch… Ten­to člen má ťažkosť práve pre­to, že sa bojí otvoriť sa, začleniť sa.
Čoho sa bojí? Práve toho nepri­ja­tia, toho, že bude vykázaný z kruhu von. Zažil to možno ako bábätko, keď ho necitlivý lekár vyti­a­hol z ochran­ného náručia matky. Vyti­a­hol ho, pre­tože sa obá­val, že nie je dosť dobré, že ho tre­ba zvážiť, vyšetriť a napichať vakcí­na­mi, aby dobré bolo. Tá dáv­na rana sa zno­va a zno­va ozý­va. Je to zlovest­ný začarovaný kruh. Poliečiť ranu dokáže dôvera v iný kruh.

Vyhli sme sa výzve

Zľahčili sme to. Otočil som to na vtip. „Nechoď preč! Samozre­jme si vítaný!“ povedal som. Ostat­ní sa zas­mi­ali. Ten člen, ktorý sa povýše­necky zdráhal plne sa zapo­jiť, ostal. Neuve­domil sa, nez­me­nil svo­je nas­tave­nie, ostal s nami sedieť v kruhu ako pán.
Celý zvyšok večera a noci sa s nami potom tia­hol poc­it, že niečo pod povr­chom nie je v pori­ad­ku. Neu­di­a­lo sa to, pre čo sme sa tu my sied­mi v túto noc vlastne zišli… Nedokáza­li sme sa vzájomne plne otvoriť, uvoľniť, pre­po­jiť sa ako celok. Nedokáza­li sme spoločne tej noci prelo­mu roka vstúpiť do sve­ta.

Ráno múdrejšie…

Nedokáza­li sme to – v tú noc. Až ráno, vys­patí, po prechádzke, s požehnaním zau­jí­mavých snov, po tom, ako pre­behlo pár rozhovorov – až ďalší deň ráno sme to uvideli jasne. Našli sme vôľu rane čeliť. Postavili sme sa pravde, sporu, stre­tu, keď jeden vedie celok, a druhý si mys­lí svo­je.
Pad­lo pár sil­ných slov. Vyz­er­alo to, že dôjde k bitke. Časť našťastie rých­lo pochopi­la, že celok s ňou bojo­vať nechce. Človek pochopil, že vod­ca s ním o ženu nesúťaží, že to boli myl­né pred­stavy jeho vlast­nej mysle. Boli to len pred­stavy, čo mu bráni­lo sa ponoriť spolu s nami do kruhu a plne sa odd­ať spoločnej ces­te do sve­ta. Do nového a zároveň toho jed­iného, svetlého, posvät­ného, živého sve­ta.
Sta­lo sa dobre. Sta­lo sa, ako sa malo. Úprimne som ďako­val všetkým bytos­ti­am a všetkým pri­aznivým okol­nos­ti­am – že nám bolo umož­nené sprav­iť chy­bu, uvi­dieť to, poučiť sa, byť nový­mi, v novom svete – bez toho, aby sme si museli ublížiť. Chvála vám všetkým. Z vďaky som obe­to­val Zemi a Bohu to naj­cen­nejšie, čo mám. Zase raz.