Oný svet

Svet duchov? Môže to byť nebezpečné, varu­jú ťa. Čo je za tou hra­nou smr­ti, v tej tem­note za obzorom? Číha­jú tam nebezpeční duchovia? Len čaka­jú, aby ťa posadli?

Číhaš tam ty sám. Za tou brá­nou oného sve­ta… Dru­hé­ho sve­ta. Je tam svet. Len tam je svet. Vedz, že je to tak­to, nie je to tak, ako si si myslel. Je to naopak. Ty sám si duch. Ty sám si uvi­a­zol v priestore tem­no­ty, uvi­a­zol si na ces­te do sve­ta. Ty sám sa bojíš sám seba, samo­ty, ticha, tmy, poko­ja…

Za zrkadlom

Pre­tože, keď sa hlad­i­na upoko­jí, v poko­ji svi­atkov, odzr­kadlí sa na nej tvoj vlast­ný odraz. A keď sa pozrieš lep­šie, skrz hlad­inu, tak prezrieš. Uvidíš za hran­icu, za prah, za obzor a smrť – ukáže sa ti svätá prav­da. Uvidíš, že je tu všetko. Že nič iné nie je.

Bol si tam. Vnútri Zeme, tej, ktorá sa končí hviezd­nou oblo­hou, tam, medzi nebom a zemou – na Zemi – bol si na Svete! Zo zem­ského sve­tia, z podsve­tia sa ter­az vra­ci­aš späť. „Neobzri sa!“ radí ti hlas, neobzri sa, či ťa nasle­du­je tvo­ja milo­vaná, tvo­ja duša. Vedz, že si s⁠ ňou, po­kiaľ si v⁠ srd­ci, poki­aľ si prostý v dôvere.

Vítaj pochyby!

Ako náh­le začneš pochy­bo­vať, ako náh­le ti začne chýbať – stratil si ju. Stratil si sa, stratil si spo­je­nie so všetkým, s⁠ cel­kom. Stratil si Zem – ostal si len ako duch. Nič na tom nemení, že máš telo, že máš srd­ce – nemáš ho, kým svo­je srd­ce neza­čneš zas počú­vať.

Pochy­by sú správou, že ti niečo chý­ba. Nepotláčaj ich, vítaj pochyb­nos­ti! Kým nepri­jmeš chy­bu, kým ne­spravíš v⁠ sebe priestor, kým sa neočistíš – dovt­edy nemô­žeš pri­jať to, čo ti chýba­lo.

Cesta srdca

Pri­j­mi to, vždy si to mal. To len tvoj duch ťa zabral celé­ho. Celý si bol v mys­li, v duchu. Stratil si svoj sku­točný stred – seba. Pusť a odpusť. Daruj voľnosť, pries­tor. Daruj požehnanie. Žehnáš sebe, duši, duchu, od srd­ca.

Srd­ce je tým spo­jením s iný­mi bytosťa­mi, je to spo­jenie s milou družk­ou. Nemusíš sa obz­er­ať, ty vieš! Cí­tiš. Si s ňou aj s tvo­jou vlast­nou dušou. Skrze srd­ce cítiš, ono je tým prostried­kom, stre­dom – je vnútri teba sa­mého. Srd­com cítiš iné bytosti, ale len vtedy, keď myseľ ctí. Vtedy, keď sa duch poko­rí, keď sa skloní v úcte k zemi. Keď jej spraví priestor. Žene. Ďuši. Sme svo­ji.

Len celý môžeš prejsť bránou

Všetko je inak. Za brá­nou „podsve­tia“ nie sú duchovia. Tam je svet! To tu bol tem­ný priestor, tu bol zmä­tok, boj, hmla, zápas samého so sebou o miesto, o postave­nie, o⁠ bezpečie. Zápas duchov v priestore duchov. Tých du­chov, ktorí sa desia smr­ti, ktorí sa boja pravdy, ští­tia zeme. Nená­vidi­ac svoj hrob, svo­ju zem, kon­a­júc, ako­by nikdy nezom­re­li a⁠ ni­kdy nemali zom­rieť…

Za brá­nou podsve­tia, tam je celok živ­ota. Víta ťa. Vpustený však budeš len ako celý. Len vtedy, keď žiad­nu časť seba samého neb­udeš odsud­zo­vať. Len vtedy, keď celý budeš sám sebou pri­jatý, milo­vaný. Keď si budeš dôverovať, nie namýšľať. Keď sa hlad­i­na tvo­jej mys­li upo­kojí. Keď sa tvoj stred pre­sunie do srd­ca. Len celý môžeš sprav­iť krok – pre­tože vedz, že si celok, ty si krok!

Zem a Slnko

Ľahko sa to číta: dôverovať svo­j­mu vede­niu, svo­j­mu srd­cu. Ako si však byť istý? Vidíš to Slnko nad hlavou? Vidíš tú Zem pod noha­mi. Nahý sa medzi nich postav, medzi tie dve bytosti. Nimi si môžeš byť istý! Vnor sa do srd­ca. Ver, cíť, trp. A keď uznáš, že si trpel dosť, pusti sa.

Dojatý som plakal. Aká milosť sa mi dosta­la, aký vďač­ný môžem byť. Napriek tomu, že stratený som bol, napriek tomu, ako sle­po, bezo­hľadne som kon­al, ako veľ­mi som chti­ac aj nechti­ac ublížil… Nahý sto­jím v zime na čistinke v lese. Na suchej tráve sto­jím, medzi kameň­mi a⁠ pňa­mi, slnko žiari, vetrík jemne povie­va. Zle­jem sa vo­dou. Dlho som sa odhodlá­val. Prek­vapený ter­az badám, že voda nie je mrazi­vá, je krásne prí­jem­ná. Som čistý. Odd­al som sa Zemi a Bohu. Odd­al som sa celku, vedi­ac, že Zem je celok a⁠ že Boh je celku obra­zom.

Javí sa svet

Som tam. Nie na druhom svete. Na tom jed­nom, jedi­nom svete! Tu vo svete je všetko, v kruhu má každá posta­va, kaž­dá bytosť svo­je miesto. Všetko tu má svo­je pre­jave­nie, nič iné nejestvu­je. Všetko je dobré.

Svet je svetlý, pre­tože v jeho strede prú­di krv, v jeho strede tepe srd­ce, v jeho strede horí oheň. Cit, živ­ot, nad­šenie. Som prostý, nepochy­bu­jem, viem. Pochy­bo­val duch a je dobre, že pochy­bo­val – bez toho by sa neod­dal. Nebyť po­chýb, nenašiel by som sa.

Takže zase raz, keď sa späť ohli­ad­neš… Už vieš, za brá­nou smr­ti čaká živ­ot! Už vieš, že si aj duch. Si nie len duch, si oveľa viac… Všet­ci už na teba čaka­jú, všet­ci už tan­cujú, už len ty chýbaš. Milá sa na teba túžob­ne poz­erá.

Vitaj na Zemi, vitaj medzi živý­mi!