Slnovrat a obroda sveta

Slnovrat a obroda sveta

Koláč svargovník

Práve som sa vrátil z osláv zimného slnovratu. Kultúry dom v⁠ dedinke pod Tatrami, krásny výhľad, aj slniečko nám vyšlo – boli to deň a noc priateľských stretnutí, spo­loč­ných obradov, rozhovorov, hostiny a hudby. Vianočný stromček sme nemali – niesli sme sa skôr v⁠ znamení nového ohníka, ktorý bol vykresaný do tmy ako iskra nového roka. Zasvietili sme.

Tento čas začiatku zimy je výnimočný. Najdlhšia noc, najkratší deň – preto to pomenovanie Vianoce (doslova svä­tené noci) – a⁠ dnes už menej známe slovo Kračún (najkratší). Slnovrat – vracia sa Slnko – staré akoby do­konalo a s ním starý rok. Novým ránom po­vstáva Slnko nové a dni sa začínajú predlžovať. Končí Dedo Mráz a rodí sa malý Je­žiško – nejde teraz o⁠ kresťanstvo, o socializmus či o na­še pôvodné staré báje, ide tu o skutoč­nosť, že ko­lo­beh sa uzavrel. Slnko skonalo a⁠ zároveň sa rodí. V bielom zimnom náručí Zeme sa rodí nový život, nové kolo.

Rodí sa nové

Začiatok je citlivý! Nie len zrodeniu Boha predchádza ne­poškvrnené počatie – aj zrodeniu nového roka! Je dôležité, aby sme sa očisti­li, od ruchov, starých nánosov aj väzieb. Aby bol nový rok už v začiatku čistý a dobre naladený – pretože neskôr sa to už ťažšie opraví! Dakedy sa prelomom roka dokonca od­púšťali dlhy a končili sa zmluvy – aby sme ako ľudia a susedia mohli spolu začať znova načistom… Púšťame, odpúšťame, zdieľame: dlhy aj dary. Veď sme ľudia! Pra­jeme si – sme priatelia!

Vítame sa, zdravíme sa, objímame sa, blahoželáme… Vo Svite sa rozprávame o gazdovskej obrode, aj o dáv­nych krvavých dejinných udalostiach, ktoré, vtedy ak sú za­mlča­né, odsúdené a vytlačené z nášho vedomia, hrozia, že sa zopakujú… Celkovo je však veselo, hráme na píšťa­lách, tan­cujeme v jednom kruhu. Obradne sa dymom čistíme, ví­tame bábätká, ktoré tento rok prišli na svet. Ví­tame ich bystrou vodičkou, prajným slo­vom, silou pies­ne: „Ochraňuj ich živa, daj im silu žiarivú!“ Na štyri strany sa obradník pri tom otočil a zem pod nohami a⁠ nebo nad hlavou pocítil. Opísal, očiaral okolo nás kruh – posvätný kruh ochra­ny – kruh sveta.

Obraz sveta

Svet má svoj stred a svoje hranice. Má začiatok a koniec a⁠ zároveň je v istom zmysle večný, čas presahujúci. Jeho rámcom je kríž opísaný kruhom (kríž-kráž). V troch roz­me­roch sa rozpína na štyri svetové strany a po osi hore a⁠ dole. Svet je svetlý, je to svarga – za jej ochranným krajom necháme neznámo, neistotu, temnotu a zmätok.

Veď obraz sveta poznáš! Náš, slovenský, ctený, po­svät­ný obraz bo­hat­stva – aj na minciach ho máme, aj na mestských erboch Zvolena či Žiliny a je aj v zna­ku Mini­ster­stva vnútra! Ochranný kruh sve­ta strážia po stranách hory, na vrchu v⁠ jeho strede ras­tie strom života – tento v⁠ podobe viac-ramen­ného krí­ža pred­sta­vuje os sve­ta. Po stranách bývajú dve žiarivé „hviezdy“: Slnko a⁠ Mesiac. Svet predstavuje prirodzený poriadok, je to uspo­ria­danie po­lôh a⁠ sme­rov, postáv a po­stojov, bytostí a⁠ vzťahov…

Život je však zmena, je to prúd a pohyb: Vstúpi k nám nový cudzí prvok, niečo sa zmení, či niečo odíde. Prižení sa nevesta? Narodí sa dieťa? Zo ženy sa stane matka? Príde zima? Otec odcestuje? Zabehnutý poriadok sveta sa tým zmení naruší. Niečo už nese­dí, možno neladí, nep­rúdi, chý­ba či viazne. Vzťahy sa napí­najú, hromadí sa na­pätie, tlak či úzkosť. Svet je krivený, trhaný, cez pukliny uniká sila… Praskliny nás vzájomne vzďaľujú a⁠ vr­hajú tiene – skrze ne sa nevidíme, necí­time… Svetlo sa na zlomoch sveta lomí, zvláštne zrkad­lí, tratí… Nastupuje obdobie bojov a rozporov, choroby a temnoty.

Obriadenie

Prúdenie viazne a napätie sa kopí… Keď to ide zťažka, keď vzťahy a dotyky boli a vedomie radšej uniká… Vtedy je čas pochopiť a uznať zmeny – ustúpiť im a s po­korou prijať, že skutočnosť sa zmenila – že môj bývalý svet sa rozpadol do zmätku a že sám som sa možno zmenil a⁠ moja úloha a⁠ postavenie už budú iné. Je čas pustiť sa, s⁠ dô­verou sa uvoľniť, aby sa svet mohol obrodiť. Aby sa mohol bývalý poriadok preusporiadať, naše vzťahy sa roz­voľniť a znova nadviazať, zahojiť sa, znova sa sceliť. Stojí pre nami výzva prijať a⁠ za­členiť to nové a zatiaľ cudzie, to čo čas a kolobehy života priniesli. V podstate je to prirodze­ný dej a má svoju zákonitosť: za­členenie zme­ny prebieha na štyri po sebe nasledujúce doby.

Príznakom prvej doby býva pretvárka, pokrytec­kosť. Snažíme sa spolu vychádzať cez ústupky a predchádzanie stretov, čím ďalej sme si tak vzdialenejší a nešťastnejší. Sme v živly zeme, avšak ona sa zmenila a spojenie s ňou a so sebou navzájom strácame. Držíme sa už len spomie­nok, skúseností, dohôd, presvedčení, zvykov a predstáv. Veci sú už inak, pravda je už iná – ale my ešte pokra­ču­jeme v zabehnutom poriadku. Pod povrchom sa hromadí napätie, navonok sa však ešte stále silene usmievame, popierame zmeny a predstierame naj­lepší poriadok. Tvá­ri­me sa, že je stále všetko v pohode či do­kon­ca tomu pev­ne veríme, aj keď skutočnosť je už iná a my sme domnelú pôdu pod nohami už dávno stratili.

Druhá doba býva v znamení zápasu a prevláda živel ohňa, dvíhajú sa vetry. Skutočnosť zme­ny je teraz už nepre­hliadnuteľná! Vo vzduchu cítiť stra­ch, neistotu až hrôzu z neznáma. Náš domnelý poriadok, ktorým sa istí­me, sa nám už rozsýpa, zmenu však stále neprijí­ma­me. Tých, ktorí ju hlásajú odsudzujeme a zavrhujeme. Zaka­zu­jeme novoty, zuba­mi-nechtami sa držíme svojich pre­svedčení, upína­me sa na pravidlá a zvyky, slepo sa ich držíme ako záchrany. Bojíme sa zmeny a bojujeme s ňou – myslíme si, že zmena odíde a vráti sa bývalý stav. Naša snaha však väčšinou prine­sie len ďalšie zmeny.

Tretej dobe je vlastná práz­dnota. Nesie sa v ladení vet­ra a vody, uvoľnenia a klesania, keď s búrkou prestane­me bojovať. Tretia doba je predzvesťou napojenia na skutočnú a pre nás novú živú zem, je to zvláštny prah. Konečne sa vysilení voľky či nevoľky pu­stíme a vzdá­me sa, poddáme sa temnote, prijmeme svoju bezmocnosť a⁠ strach, oddáme sa nezná­mu. Matica pred­ostretých pred­stáv, na ktoré sme sa spo­liehali, sa roz­padla. Naše očakávania aj nároky inú k⁠ zemi. Už nič nie je tak, ako sme si mysleli, že je a bude… Sme na dne, na kon­ci svojich možností. Priestor nášho ducha sa vyprázd­nil. Cítiť hlboké uvoľnenie a do­tyk prav­dy, niektorí pla­čú, iní sa z duše smejú.

Očistení sme padli k zemi, ku skutočnosti, k⁠ tomu, čo je, k pravde Všehomieru. Kde sme? Je to práz­dnota, ničo­ta, smrť? Prázdnota je však priestor, miesto pre pohyb, pre zmenu, pre vstup a začlenenie nového prvku, pre pre­usporia­danie, pre stvorenie nového! Napätie sa uzemnilo, pred­stavy sa rozpustili, duše sa očistili… Do svieža! Sme iní a Svet je už iný.

Štvrtou dobou ožíva nový Svet v novom zdravom usporiadaní, kde sa znova vzájomne otvárame, prepájame a⁠ cítime, kde sme celiství a vzťahy s našimi blízkymi sú zase raz na poriadku. Sme jedno a cítiť tú bájnu lásku – je to slávnosť – svet je znova celý, svetlý. Cítiť mier. Môžeš mi veriť, nemusíš. Ťažko sa to sprostred­kúva slovami, dá sa to však zažiť – keď sa tomu odovzdáš naplno a celý!

Život je zmena

Čas však nesie ďalšie zmeny, kolo sa ďalej točí a my si zase raz uvedomíme, že niečo už len predstierame. Doba sa opäť zmenila. V priebehu života sa ti svety menia. Ako bábätko sa rodíš do sveta, kde ty si stredom a tvoja matka sa okolo teba točí – ona je zdrojom potravy, nehy, lásky, spoloč­nos­ti. Neskôr sa objaví otec a dieťa už chodí, už je to ono, ktoré sa teraz okolo rodičov krúti.

Svet predškoláka je už iný… A svet dospievajúceho? Ten sa už netočí okolo jeho samého, ani okolo rodičov, okolo tých ústredných, pre dieťa až božských po­stáv otca a⁠ mat­ky. Mladý človek spoznáva iných otcov, iné matky, iné posta­vy a názory. Spoznáva, že jeho svet nie je jediný, že je ich mnoho, že sú rôzne. Svetov a stredov je veľa, dotý­kajú sa, narážajú… Za­čína sa boj!

Niekdajší detský svet sa narušil, upadol do zmätku. Hádky s rodičmi, ťažkosti, svoj­vôľa, súperenie, zmätok, strach a neistota, pokúšanie hraníc, skúmanie a učenie sa, sna­ha ovládať iných, citové výkyvy, dospievanie. Jeden svet sa skon­čil, v⁠ me­dziobdobí už nový sa črtá.

Teraz sa toho veľa rozhodne – kam ďalej životom, na aké chodníčky sa mladý človek dostane? Možno nezvlád­ne poskladať rozbité svety, možno ukrivdený na svojich rodičov zanevrie. Možno sa spozná ako jednotlivec, ako bezohľadný sám sebe pán – ako namyslený malý boh, ktorý môže, čo chce, na čo má, čo sa odvá­ži si pred­staviť… Možno bez ohľadu na tých, ktorí mu dávajú život. Veď on to dokáže, on im ukáže, tým, na ktorých zanevrel.

Proroctvá konca

Práve tu sme ako ľudstvo, teraz keď sme si prestali ctiť úrodnú Zem a pred žiarivým Bohom sa radšej chránime opaľovacím krémom. Sme v⁠ tretej dobe? V krí­ze, v zmät­ku, boji? Čo je nám sväté? Čo je svet? A tá nasledujúca doba? Tá toľko razí proro­ko­vaná? Apoka­lyp­sa, koniec dejín? Post­faktuálna post­moderna? Globálny klimatický a⁠ ekologický tobogán? Čo nasleduje? Veď my vieme…

Tú bájnu štvrtú dobu si stále pripomíname v⁠ roz­právkach, vo zvykoch, v obrazoch ľudového duchov­na. My sme svet! Všetci sedíme okolo spoločného ohňa, oko­lo spoloč­ných darov, hostiny, okolo zdroja. Všetci sme si rovní v odlišnosti, cítime, ctíme a ceníme si našu rôz­no­rakosť – veku, postojov, úloh, názorov, tiel aj poslaní…

Veď to nie je nič cudzie či nové, je nám to prirodzené! Kolo bytostí! Vo vzá­jomnej odlišnosti sa dopĺňame a⁠ obo­ha­cujeme. Každý vieme a vidíme niečo iné, iný ná­zor, inú polohu a úlohu máme, v inú stranu sveta sa pozeráme… Polohy sa menia, vzťahmi sa v tanci, v prúde, vo víre ži­vota sa držíme – súznieme, spievame, pracujeme, bavíme sa, spoločne tvoríme. V dôvere máme najväčšiu silu, sme celok, kruh. Tu sme si blízki, tu láska prúdi v⁠ zladení. V⁠ báj­nom miery držíme svet, dýchame životom na Zemi.

Slávnosť

Hlavne teraz na prahu zimy je to potrebné: v medziobdo­bí smrti a zmätku, zmeny a prechodu. Menia sa ročné ob­dobia a mení sa celý rok. Stretli sme sa v období temna, stretli sme sa pod Tatrami, stretli sme sa k oslave! Oslo­vu­jeme sa, slávime, svietime, svätíme! Zišli sme sa ako priatelia, objí­mame sa, prajeme si, vítame sa, prijímame sa. Sceľujeme rok, spájame koniec so začiatkom. Ducha s⁠ dušou. Premosťujeme zmenu, prajeme si silu, v⁠ dobrom vplývame na tento jemný nový začiatok.

Je to výzva, pretože vo svetle pravdy vystupujú tem­né, tienisté veci. Na Slnovrate v spoločnosti priateľov to ide ľahko, vo vlast­nej rodine ťažšie… Pod Tatry sme si naše rodinné ťažkosti neťa­hali, nechali sme ich doma. O pár dní na šted­rý večer však budú boľavé rany s nami pri stole. Usto­jíme to? Budú tieto sviatky príjemné? Alebo sa zopakuje krútňava na­pätia, ovládania a rodinných hádok? Našim predkom dakedy pomáhali ob­rady, keď sa obradne čistili, obriadili dom pred sviatkami – umyli nie len okná bytu, ale aj svojej duše… Pus­tili predstavy, nechali za­zlievania za sebou, napravili, odpustili.

Nech je začiatok čistý, veď sa máme radi! Vlastne sa nemusíš správať podľa mojich predstáv – veď každý sme jedi­nečný! Názor a svet dieťaťa je rovnako opodstatnený ako názor a⁠ svet dospelého – aj keď majú odlišnú váhu. Každý máme svoje miesto! Každý máme rany a zasluhu­jeme si úctu, citlivosť, zhovievavosť… Veď sa nám toho za veky zmätku v dušiach nakopilo! Je na čase prijať, čo sa stalo, prijať svoj stav, náš stav. Totiž: až to, čo je plne prija­té, môžeš pustiť – oprostiť sa, očistiť sa – a⁠ vykročiť ďalej. Veď bu­dúc­nosť nemusí byť zápas ani trpný výsle­dok okolností! V⁠ uvo­ľnení sa stávame tvorcami.

Naši dávni predkovia vedeli, že keď nebudú robiť obrady, tak nové Slnko nevyjde – nastane temnota. Ve­de­li, že uviazneme v zmätku a neprejdeme do nového sveta. Vede­li, že svety sa začínajú a končia – veď hádam všetky báje o stvorení sveta hovoria aj o jeho zničení, o zmätku, o kríze… Tak práve s ňou máme doči­ne­nia práve teraz.

Držme si svetlo v srdci, držme svet! Lebo keď tak nespravíme, keď sa nám to nepodarí, tak skutočne skon­číme v temnote, tápajúc a blúdiac v tme ako nevido­mí, nevedomí, utrápení, uviaznutí. Slnko nevyjde – to Slnko v⁠ našej duši… Tieto dni sú dobou vhľadov, veštenia, čaro­vania – teraz máme moc ovplyvniť budúcnosť.

My sme tí tvorcovia svetov! Utvorme si priestor pri­jatím tem­noty a smrti. Presvieťme svet svojím vedo­mím, prijmime blízkych s pochopením. Ctime Slnko, drž­me si ho v srdci, stojac pevne v oddaní Zemi, skutočnosti!

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *