Slnovrat a obroda sveta

Slnovrat a obroda sveta

Koláč svargovník
Zdroj obrázka: Rodnacesta.sk

Práve som sa vrátil z osláv zimného slnovratu. Kultúrny dom v⁠ dedinke pod Tatrami, krásny výhľad, aj Slniečko nám vyšlo – boli to deň a noc priateľských stretnutí, ob­radov, rozho­vo­rov, hostiny a hudby. Vianočný stromček sme nemali – niesli sme sa skôr v⁠ znamení nového ohníka, ktorý bol vy­kresaný do tmy ako iskra nového roka. Zasvietili sme.

Tento čas začiatku zimy je výnimočný. Najdlhšia noc, najk­ratší deň – preto to pomenovanie Vianoce (doslova svä­tené noci) a⁠ dnes už menej známe slovo Kračún (naj­kratší). Slnovrat – vracia sa Slnko – staré Slnko do­konalo a s ním starý rok. Novým ránom po­vstáva Slnko nové a⁠ dni sa za­čínajú pre­dlžovať. Končí Dedo Mráz a rodí sa malý Je­žiško – nejde teraz o⁠ kresťan­stvo, o socializmus či o na­še pôvodné staré báje, ide tu o skutoč­nosť, že ko­lo­beh sa uzavrel. Slnko skonalo a⁠ zároveň sa rodí. V⁠ bielom zimnom náručí Zeme sa rodí nový život, nové kolo.

Rodí sa nové

Začiatok je citlivý! Nie len zrodeniu Boha predchádza nepo­škvrnené počatie – aj zrodeniu nového roka! Je dô­ležité, aby sme sa očisti­li od ruchov, od starých nánosov aj väzieb. Aby bol nový rok už v začiatku čistý a dobre naladený – pretože ne­skôr sa to už ťažšie opraví! Dakedy sa prelomom roka do­konca od­púšťali dlhy a končila sa platnosť zmlúv – aby sme ako ľudia a⁠ susedia mohli spolu začať znova načistom… Púš­ťame, odpúš­ťame, zdieľame: dlhy aj dary. Veď sme ľudia! Pra­jeme si – sme priatelia!

Vítame sa, zdravíme sa, objímame sa, blahoželáme… Vo Svite sa rozprávame o gazdovskej obrode aj o dáv­nych krva­vých dejinných udalostiach, ktoré vtedy, ak sú za­mlča­né, od­súdené a⁠ vytlačené z nášho vedomia, hrozia, že sa zopaku­jú…

Celkovo je však veselo – hráme na píš­ťalách, tan­cujeme v⁠ jed­nom kruhu. Ob­radne sa dymom čis­tí­me, ví­tame bábätká, kto­ré tento rok prišli na svet. Vítame ich bystrou vodičkou, prajným slo­vom, silou pies­ne: „Ochraňuj ich živa, daj im silu žiarivú!“ Na štyri stra­ny sa obradník pri tom otočil, zem pod nohami a⁠ nebo nad hlavou pocítil. Čarovne opísal – očiaral okolo nás kruh – posvätný kruh ochra­ny: kruh sveta.

Obraz sveta

Svet má svoj stred a svoje hranice. Má začiatok a koniec a⁠ zá­ro­veň je v istom zmysle večný, presahujúci. Jeho rám­com je kríž opísaný kruhom (kríž-kráž). V troch roz­me­roch sa roz­pí­na na štyri svetové strany a po osi hore a⁠ dole. Svet je svetlý, je to svarga – za jej ochranným kra­jom zanechávame nezná­mo, neis­totu, temnotu a zmätok.

Veď ten obraz sveta poznáš! Náš, slovenský, ctený, po­svätný obraz bo­hat­stva: aj na minciach ho máme, aj na mest­ských er­boch Zvolena či Žiliny. Je aj v zna­ku ministers­tva vnú­tra! Ochranný kruh sve­ta strážia po stranách hory, na vrchu v⁠ jeho strede ras­tie strom života – tento v⁠ podobe viac-ramen­ného krí­ža pred­sta­vuje os sve­ta. Po stranách bývajú dva žiarivé body: Slnko a⁠ Mesiac. Svet predstavuje prir­odzený poria­dok, je to uspo­ria­danie po­lôh a⁠ sme­rov, po­stáv a⁠ po­sto­jov, bytostí a⁠ vzťahov.

Svet žije, nestojí. Život je zmena, je to prúd a pohyb: Vstú­pi k nám nový prvok, niečo sa zmení či niečo odíde? Pri­žení sa ne­vesta? Narodí sa dieťa? Zo ženy sa stane matka? Prichádza zima? Otec odcestuje? Zabehnutý poriadok sveta sa tým naruší alebo zmení. Niečo už nese­dí, možno neladí, ne­prúdi, chý­ba alebo viaz­ne. Vzťahy sa napí­najú, hro­madí sa na­pätie, tlak či úzkosť. Svet je krivený, trhaný. Cez pukliny uni­ká sila. Praskliny nás vzájom­ne vzďa­ľujú a⁠ vr­hajú tiene: skrze ne sa nevidíme, necí­time… Svetlo sa na zlomoch sveta lomí, zvláštne zrkad­lí a tratí. Na­stupuje obdobie bojov a⁠ roz­porov, nemoci a temnoty.

Obriadenie

Prúdenie viazne, a napätie sa hromadí… Keď to ide sťažka, keď vzťahy a dotyky bolia a z nepríjemnosti vedomie radšej uniká… Vtedy je čas po­chopiť a uznať zmeny, ustúpiť im, s⁠ po­korou prijať, že skutoč­nosť sa zmenila – že môj bývalý svet sa roz­pa­dol do zmätku – že sám som na prahu zmeny a⁠ moja úloha a⁠ po­stavenie už budú iné.

Je čas pustiť sa sveta, s⁠ dô­ve­rou sa uvoľniť – aby sa svet mohol ob­rodiť. Aby sa mohol bývalý poriadok preu­sporiadať, naše vzťahy sa moh­li roz­voľ­niť a znova nad­viazať, zahojiť sa, znova sa sce­liť. Stojí pred nami výzva prijať a⁠ za­členiť to nové a za­tiaľ cudzie: to, čo čas, okolie a kolobehy života priniesli. V pod­sta­te je to pri­rodze­ný dej a má svoju zá­konitosť: zmena zvyčajne prebieha v tepe štyroch po sebe nasledujúcich dôb.

Črtou prvej doby býva pretvárka, možno až pokrytec­kosť. Snaží­me sa spolu vychádzať prostredníctvom ústupkov. Pred­chá­dzame stretom a čím ďalej sme si tak vzdialenejší, odcu­dzenejší, ne­šťastnejší. Držíme sa v živle zeme, avšak zem sa už zmenila a spojenie s⁠ ňou a⁠ so sebou na­vzájom strácame. Držíme sa už len spomie­nok a⁠ skúseností, dohôd a⁠ zvykov, presvedčení a⁠ pred­stáv. Veci sú už inak, prav­da je už iná – my však ešte pokra­ču­jeme v zabe­hnutom poriad­ku. Pod po­vr­chom sa hromadí napätie, ale navonok sa ešte stá­le na seba silene us­mie­vame, popierame zmeny, predstiera­me naj­lepší poriadok. Tvá­ri­me sa, že je stále všetko v pohode či do­kon­ca tomu pev­ne veríme, aj keď skutočnosť je už iná a⁠ sku­toč­nú „pôdu pod nohami“ sme už dávno stratili.

Druhá doba býva v znamení zápasu. Už prevláda živel ohňa, dvíhajú sa vetry. Skutočnosť zme­ny je teraz už nepre­hliadnuteľná! Vo vzduchu visí stra­ch, neistota až hrôza z ne­známa. Domnelý poriadok, ktorým sa istí­me, sa nám roz­sýpa – zmenu však stále ešte neprijí­ma­me. Tých, ktorí ju hlá­sajú, od­su­dzujeme a zavrhujeme. Zaka­zu­jeme novoty, silou-mocou sa držíme svojich pre­svedčení, upína­me sa na zvy­ky a⁠ pra­vidlá, slepo sa ich chytáme ako záchrany. Bojíme sa zmeny a⁠ zápasíme s ňou: myslíme si, že zmena odíde a vráti sa býva­lý stav. Naša snaha však prináša len ďalšie zmeny.

Tretej dobe je vlastná práz­dnota a uvoľnenienesie sa v⁠ la­dení živlov vet­ra a vody. Vzdali sme sa. S⁠ búrkou už ne­bo­ju­jeme, sme na dne. Čas ničoty je predzvesťou napo­jenia na skutočnú a pre nás novú živú zem, je to zvláštny prah. Kone­čne sa vysilení voľky-nevoľky pu­stíme a vzdá­me sa, poddá­me sa temnote. Prijmeme svo­ju bezmocnosť a⁠ strach, oddáme sa nezná­mu. Vzdušné zámky, tie matice pred­stáv, na ktoré sme sa spo­liehali, sa roz­padli. Naše očaká­vania aj nároky idú k⁠ zemi. Už nič nie je tak, ako sme si mys­leli, že je a bude… Sme na dne, na kon­ci svojich možností. Priestor nášho ducha sa vy­prázd­nil. Cí­tiť hlboké uvoľnenie a do­tyk prav­dy, niektorí pla­čú, iní sa z duše smejú.

Očistení sme padli k zemi, ku skutočnosti, k⁠ tomu, čo je, k⁠ pravde Vesmíru. Kde sme? Je to práz­dnota, ničo­ta, smrť? Prázdnota je však priestor, miesto pre pohyb, pre zmenu, pre vstup a začlenenie nového prvku, pre pre­usporia­danie, pre stvo­renie nového! Napätie sa uzemnilo, pred­stavy sa rozpus­tili, duše sa očistili… Do svieža! Sme iní a svet je už iný.

Štvrtou dobou ožíva nový svet v novom zdravom usporiadan­í, kde sa znova vzájomne otvárame, prepájame a⁠ cí­time, kde sme celiství a vzťahy s našimi blízkymi sú zase raz na poriadku. Sme jedno a cítiť tú bájnu lásku – je to sláv­nosť – svet je znova celý, svetlý. Cítiť mier.

Život je zmena

Čas však nesie ďalšie zmeny, kolo sa ďalej točí a my si zase raz uvedomíme, že niečo už len predstierame. Doba sa opäť zme­nila. V priebehu života sa ti svety menia. Ako bábätko sa rodíš do sveta, kde ty si stredom a tvoja matka sa okolo teba točí – ona je zdrojom potravy, nehy, lásky, spoloč­nos­ti. Ne­skôr sa ob­javí otec a dieťa už chodí, už je to ono, ktoré sa te­raz okolo rodičov krúti.

Svet predškoláka je iný… A svet dospievajúceho? Ten sa už netočí okolo jeho samého, ani okolo rodičov, tých ústred­ných, pre dieťa až božských po­stáv otca a⁠ mat­ky. Mladý člo­vek spoz­náva iných otcov, iné matky, iné posta­vy a názory. Spoz­náva, že jeho svet nie je jediný, že je ich mnoho, že sú rôzne. Svetov a⁠ stredov je veľa, dotý­kajú sa, narážajú… Za­čína sa boj! Niekdajší detský svet sa narušil, upadol do zmätku. Hád­ky s⁠ rodičmi, ťažkosti, svoj­vôľa, súperenie, zmätok, strach a⁠ neis­tota, pokúšanie hraníc, skúmanie a učenie sa. Sna­ha ovládať iných, citové výkyvy, dospievanie. Jeden svet sa skon­čil, v⁠ me­dziobdobí už nový sa črtá.

Teraz sa toho veľa rozhodne – kam ďalej životom, na aké chodníčky sa mladý človek dostane? Možno nezvlád­ne po­skladať rozbité svety, možno ukrivdený na svojich rodičov zanevrie. Možno sa spozná ako jednotlivec, ako bezohľadný sám sebe pán – ako namyslený malý boh, kto­rý môže, čo chce, na čo má, čo sa odvá­ži si pred­sta­viť… Možno bez ohľadu na tých, ktorí mu dáva­jú život. Veď on to dokáže, on im ukáže, tým, na ktorých zanevrel.

Proroctvá konca

Práve tu sme ako ľudstvo, teraz keď sme si prestali ctiť úrod­nú Zem a pred žiarivým Bohom sa radšej chránime opaľovac­ím kré­mom. Sme v⁠ tretej dobe? V krí­ze, v zmät­ku, boji? Čo je nám svä­té? Čo je svet? A tá nasledujúca doba? Tá toľko ráz proro­kovaná­? Apoka­lyp­sa, koniec dejín? Post­faktuálna po­stmoderna? Glo­bálny klimatický a⁠ ekologický tobogán? Čo nasleduje? Veď my vieme…

Tú bájnu štvrtú dobu si stále pripomíname v⁠ rozpráv­kach, vo zvykoch, v obrazoch ľudového duchov­na. My sme svet! Všetci sedíme okolo spoločného ohňa, oko­lo spoloč­ných darov, hosti­ny, okolo zdroja. Všetci sme si rovní v odlišnosti, cítime, ctíme a⁠ ceníme si našu rôz­no­rakosť – veku, postojov, úloh, názorov, tiel aj poslaní…

Veď to nie je nič cudzie či nové, je nám to prirodzené! Kolo bytostí! Vo vzá­jomnej odlišnosti sa dopĺňame a⁠ oboha­cuj­eme. Každý vieme a vidíme niečo iné: iný ná­zor, inú polo­hu a úlohu máme, v inú stranu sveta sa pozeráme… Polohy sa menia, vzťah­mi sa v tanci, v prúde, vo víre ži­vota držíme – a⁠ vy­važujeme. Sú­znieme, spieva­me, pracujeme a bavíme sa, spoloč­ne tvoríme. V dôvere sme celok, kruh. Vidíme sa, sme si blízki, úprimní, láska prúdi v zladení. V⁠ báj­nom mieri dýcha­me – životom na Zemi.

Slávnosť

Hlavne teraz na prahu zimy je to potrebné: v medziobdo­bí smrti a zmätku, zmeny a prechodu. Menia sa ročné ob­dobia a⁠ mení sa celý rok. Stretli sme sa v období temna, stretli sme sa pod Ta­trami, stretli sme sa k oslave! Oslo­vu­jeme sa, slávi­me, svietime, svätíme! Zišli sme sa ako priatelia, objí­mame sa, prajeme si, ví­tame sa, prijímame sa. Prívetiví, od srdca si vymieňame vety, dary. Sceľujeme rok, spája­me koniec so za­čiat­kom. Ducha s⁠ dušou. Premosťujeme zme­nu, prajeme si silu, v⁠ dobrom vplývame na jemný nový za­čiatok.

Je to výzva, pretože v novom svetle vystupujú tem­né, tienis­té veci. Na Slnovrate v spoločnosti priateľov to ide ľah­ko, vo vlast­nej rodine ťažšie… Pod Tatry sme si naše rodinné ťaž­kosti neťa­hali, nechali sme ich doma. O⁠ pár dní na Šted­rý večer však budú boľavé rany s nami pri stole. Usto­jíme to? Budú tieto sviat­ky príjemné? Ale­bo sa zopakuje krútňava na­pätia, trápenia a⁠ rodinných hádok? Našim predkom dakedy pomá­hali ob­rady, keď sa čistili, obriadili dom pred sviatkami – umyli nielen okná, ale aj svoje duše… Pus­tili predstavy, nechali za­zlievania za sebou, napravili sa, zrovnali, odpustili.

Nech je začiatok čistý – veď sa máme radi! Vlastne sa ne­musíš správať podľa mojich predstáv – veď každý sme jedi­nečný! Názor a svet dieťaťa je rovnako opodstatnený ako názor a⁠ svet dospelého – aj keď majú odlišnú váhu. Každý máme svoje miesto! Azda každý je na niečo dotkli­vý a za­sluhujeme si úctu, vnímavosť, zhovievavosť… Veď sa nám toho za veky zmätku a⁠ bojov v dušiach nako­pilo!

Je na čase prijať to, čo sa stalo, priznať si chyby aj rany, prijať svoj stav, náš stav. Ak dávnu ranu stále ešte popie­raš – kým ju neotvoríš a nevyčistíš, nezahojí sa. Až to, čo je plne prija­té, môžeš pustiť – oprostiť sa, očistiť sa – sceliť sa a⁠ vy­kročiť ďalej. Bu­dúc­nosť nemusí byť zápas ani trpný vý­sledok okolností! Keď sa vzchopíme, scelíme – v⁠ pochopení a uvoľ­ne­ní sa stávame spolutvorcam­i na­šich svetov.

Naši dávni predkovia vedeli, že keď nebudú robiť obrady, nové Slnko nevyjde – nastane temnota. Ve­de­li, že tak uviaz­neme v zmätku a neprejdeme do sveta. Vede­li, že svety sa za­čínajú a⁠ končia – veď hádam všetky báje o stvorení sveta hovo­ria aj o⁠ jeho zničení, o zmätku, o kríze… Práve s ňou máme doči­ne­nia práve teraz.

Držme si svetlo v srdci, držme si spoločný oheň – zápal, nadšenie pre život, ktorý má zmysel! Širší zmysel, ktorý nás všetkých presahuje… Tam pramení šťastie – z plnej odušev­ne­nej účasti. Lebo keď tak ne­spravíme, keď sa nám to ne­podarí… Ak ostaneme zatrpknutí, zavretí a nezúčastení… Potom skutočne skon­číme v tem­note, tá­pajúc a blúdiac ako nevido­mí, nevedomí, utrápení, uviaznutí… Slnko nevyjde – to Slnko v⁠ našom vnútri…

Tieto dni sú dobou vhľadov, čarov – slov, zámerov a pria­ní: práve teraz máme moc ovplyvniť bu­dúcnosť.

Utvorme si priestor pri­jatím tem­noty a smrti. Poďme k⁠ ze­mi – k novej Zemi! Očistime sa, uvoľnime sa, odpútajme sa od utkvelých predstáv. Zanechajme minulosti všetko, čo už nie je na mieste… Presvieť­me svet svojím vedo­mím, prijmime blízkych s pochopením. Na to sa zamerajme, čo si prajeme… Kam sa pozeráme – tam raz možno prídeme! Ctime Slnko, drž­me si ho v srdci! Žiarme a prepájajme – sto­jac pevne na Zemi, v oddaní skutoč­nosti!

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *