Dve podoby kresťanstva

Dve podoby kresťanstva

Keď som bol prvý raz v⁠ kostole na omši, ostal som hlboko otrasený. Kde je to sväté miesto lásky? Kde je to svetlo, ten stret du­cha a⁠ duše? „Pán, pán…“ opakovali ve­ria­ci. Pán kňaz im spred oltára kázal. Po stenách viseli šibe­nice. Boh asi na­ozaj trpí, pri pohľade na tento zjav určite. „Ľudia, trpte, čím viac, tým lepšie,“ asi taký bol odkaz tohoto kostolného zjavu. „Moja-vina-moja-vina opa­kujte a pod krížom sa namyslene pokorte! Ďakujte za to, že vám podlomili a že vás vierou zviazali!“

Čo sa stalo? Kedy sa zmenilo náboženstvo lásky na ná­boženstvo utrpenia, poddanstva, otroctva? Nikto o⁠ tom nehovorí. Všetci trápne čušia. Aj v⁠ učebniciach dejepisu tento kúsok chýba.

Voláme sa Sloveni, Slovania – sme Slovenky a Slováci. V⁠ zápa­do­európs­kych jazykoch sa vyskytuje podobné slo­vo: esclave, Scla­vus, slave – s⁠ významom: otrok. Tieto slová majú svoj koreň práve v⁠ našom mene.

Slave (anglicky ,otrok‘) – pôvodne ,Slav‘ takto použí­vané v⁠ druhotnom význame, pretože veľa Slovanov bolo predaných do otroctva doby­vateľmi. Tento vývoj je dôsled­kom križiackych vojen Ota I. Veľkého a⁠ jeho na­sledovníkov proti Slovanom.“ – Online Etymology Dictionary, skrátené a preložené.

Sloven je otrok – aspoň pre vzdelaných obyvateľov vtedajšej západnej Európy. Táto časť Európy bola v⁠ ran­om stredoveku už kresťan­ská. Naše slovenské územie bolo vtedy ešte z⁠ veľ­kej časti „po­han­ské“. Žili tu nie ľudia, ale „pohanskí psi“ – prírodný zdroj otrokov.

Vierozvestci k⁠ nám nechodili šíriť lásku k Bohu a⁠ slo­vo Ježišovo. Mali úplne iný záujem. Priniesli písmo. Šírili hlavne písané zákony zakazujúce „pohanstvo“. Tento no­vý zá­ko­n kriminalizoval našu kultúru, zakázal naše slo­ven­ské obyčaje a duchovno. Pod akým trestom? Hádajte. V prvejpísanej zbierkezákonov z nášho územia stojí:

Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o⁠ Božej prav­de. Preto svätý Kon­štantín v⁠ prvom zákone napísal a⁠ po­vedal takto: Každá dedina, v⁠ kto­rej sa konajú obety alebo prísahy pohan­ské, nech je odo­vzdaná Božiemu chrá­mu so všetkým ma­jetkom, ktorý patrí ľuďom v⁠ tejto de­dine. Tí, ktorí vykonávajú obety a⁠ prísahy, nech sa preda­jú so všetkým svojím majetkom a⁠ získaný výnos nech sa dá chu­dob­ným.“  – Konštantín-Cyril. Zakon sud­nyj ľudem, 9. storočie.

Hodil si mincu do studničky, obetinu živej vode – zdro­ju života? Ozdobil si stuž­kou strom? Zosobá­šil si sa s⁠ milou vo svätoháji?⁠ Prisahal si na po­svätný kameň? Budiž predaný do otroctva! Nie len ty, spolu s tebou nech je predaná hneď celá tvoja dedina! Tak káže slovo páno­vo! To, čo ti je vlastné, to, kam patríš, nech je roz­dané nám „chudob­ným v du­chu“ – nám kresťanom!

Prečo sa o tomto neučíme na dejepise? Vo vedeckých kruhoch sú to všeobecne uznávané a zná­me skutoč­nos­ti:

Pre panovníkov a⁠ im podriadených bis­kupov a⁠ kňazov malo obracanie ,pohanov predo­všetkým mocenský a⁠ hos­podársky vý­znam. Používali často tých naj­krutejších pros­triedkov zjavného násilia.“ – PhDr. Magda­léna Beranová, DrSc. Slované. Kapi­tola Kresťanské mise, strana 239.

Ste ovce, nasledujte Pána, vášho pastiera a⁠ spasite­ľa – to bol odkaz toho výjavu, ako som ho vní­mal vtedy v⁠ kostole. Taká bola tá správa: „Modlite sa k⁠ ši­benici, mod­lite sa k⁠ obrazu Pána, ktorý chu­dák za vás trpí! Na výstrahu pribitý! Toto sme spravili s vaším Bo­hom, toto sme spravili s Láskou! Nasledujte tento vzor, neste jeho kríž! Toto žite, toto si tvorte! Vy ste za to vinní! Ste obe­te! Pán vás súdi! Pokorte sa, poddajte, plaťte a slúžte.“

Rúhajú sa. „To nie my, to kniha, to pís­mo, to zákony,“ hlá­sajú, „to knihy nesú zodpo­vednosť za naše konanie.“ Oni nič, oni muzi­kanti.

Je divné, že tu za týchto okolností ešte stále sme. My, Slováci – ľudia slo­va – sloveni. Je za nami veľká sila. Vyše tisíc rokov sme tu napriek zákazu svojej kultúry, napriek otrokárskym ťaženiam, vykorisťovaniu a vyko­re­ňovaniu vy­trvali. Napriek svätej vojne proti nám vedenej, napriek nevoľníc­tvu, mučeniu, zabíjaniu a⁠ predávaniu.

Slnko je silné. Zem je silná. Slovo je silné a náš strom života stále dýcha. Nože sa očisťme od kostolných blu­dov. Rozpamä­tajme sa! Spomeňme si, čo učili raní kresťania. Cesta srdca, oddania sa láske a pravde, nie knihe! Spolu v⁠ dôvernom kruhu, napojení na svoje vnútorné vedenie. V⁠ pro­stote a úpri­mnosti, v⁠ prianí a pravdivosti je sila! Spo­meňme si na našich predkov, na naše pôvodné rodné a živé prírodné duchovno. Je tu stále. Len si ho pre vrstvu nánosov už neuvedomujeme.

Zmyme väzniace pís­mená! Stretnime sa pod ochra­nou čarovného kruhu. Boh nepa­trí cirkvi – je nás všet­kých! Je to náš stred, ten obraz, ktorý nás spája. Zem nepatrí pánom – a už vôbec nie právnickým osobám! My patríme Zemi – sme jej súčasťou a ona našou! Nech je nám cťou na rodnej zemi prírodne a slobodne hos­podá­riť, spra­vodlivo a⁠ zdravo našu zem slovenskú spravovať!

Druhý raz na omši

Uplynulo pár rokov a v kostole som bol zas. V Kreuzbergu v Berlíne stojí vedľa Görlitzkého parku zaujímavá stav­ba. Po vojne zničený a v novom duchu postavený, v duchu čistom, znovuzrodenom: evanjelický Emmaus Kirche.

V srdci kostola je kaviarnička s príjemným pánom a⁠ ká­vou za jedno euro, nad ňou na poschodí zas tvorivá diel­ňa pre deti. Vedľa, priamo pod kostolnou vežou, je „Svetový ob­cho­dík“ s⁠ pest­rými vecami od spriatelených výrobcov rôzne po svete. Oproti obchodu sa otvára loď, dlhá a⁠ vy­soká, jednoduchá, veľkolepá, ale bez okázalého bohatstva, pro­stá. V rohu stojí organ, uprostred sú stolič­ky usporiadané do kruhu. Prichádzam do vnútra, s úctou vzopnem dlane pred srdcom, ako hosť ustupujem do domu. Je nás tu dosť, ľudia sa usadili a teraz niektorí po jednom vstávajú a⁠ chodia k svietnikom. On či ona odpáli sviečku a⁠ povie pár slov. Zväčša za niečo ďakujú, či sa za niekoho modlia, prípadne prosia prítom­ných o⁠ prianie blíž­nemu, ktorý je v ťažkom životnom rozpoložení. Se­diac tam s⁠ ni­mi, prekva­pe­ný to celé ticho pozorujem.

Postaví sa muž, prejde k organu a začína hrať. Vlny krásnej hudby sa šíria priestorom. Kňaz nás privíta spolu so ženou po jeho boku. Počúvame slová z⁠ Písma. Číta ich žena. Je to príbeh o človeku, ktorého zhltla veľryba, p­beh o tom, ako sa plavili námorníci na lodi. Takto si ho s⁠ odstupom vybavujem:

Boli v tom všetci spolu, v oddaní moru, vlnám, živo­tu. Sypalo sa na nich nešťastie za nešťastím. Príčina útrap bola skrytá v podpalubí: bola v jednom z⁠ more­plavcov, ktorý vo svojom vnútri zápasil sám so sebou. Zápasil s⁠ bohom. Ten duševný vír, tá búrka hádzala celou loďou. Ten námorník sa volal Jonáš a skrytý v⁠ tme pod palubou ohrozoval životy všetkých ostatných. Bol tam s nimi na jednej lodi, a⁠ zároveň nebol – bol v⁠ zmätku, v⁠ rozorvaní vnímajúc ledva seba samého. Nebolo s ním reči, nebolo mu pomoci. Posád­ke padlo sťažka roz­hod­núť sa, všetci videli, čo sa deje, len on nie. Nakoniec letel cez palubu. Vyhodený z lode sa Jonáš topil vo vlnách, až kým ho more nepohltilo. Prijala ho voda, pohltila ho smrť, zhltla ho bytosť mora, bytosť Zeme. Pohltilo ho to, čoho sa najviac bál, to, čomu sa tak vzpieral: Vzala ho tá pravda, s⁠ ktorou jeho duch zápasil. Poddal sa, oddal sa smrti, vode, prúdu, Bohu. Stratil sa, aby sa mohol nájsť ako nový človek. Prejdúc bránou smrti a⁠ znovu­zrode­nia, prekvape­ný a živý, zachránený veľkou rybou, tou rybou, ktorú mali v znaku raní kresťania.

Žena čítala príbeh, muž ho dopĺňal svojím vý­kladom. Pomedzi to znel striedavo organ a striedavo prítomní spie­vali. Žena po častiach čítala a kňaz vysvetľoval, pre­kladal príbeh do jazyka dnešných ľudí. Predstavoval ho ako odraz vnútor­ného zápasu človeka. Vravel, že psy­chológovia to opisujú ako boj vedomia s podvedomím, ako zápas ega, v⁠ jazyku náboženstva je to zas boj ducha s⁠ du­šou, boj človeka s Pravdou.

Čo je Boh? Slovo? To slovo, ktorému máš veriť? Je Boh láska? Tá láska, ktorej sa otvoríš a oddáš? Ak Boh je slovo, ktoré predurčuje budúcnosť, tak nech tým slovom je láska. Bol to Ježiš, kto zmenil ten význam: Nech Boh je Láska. Láska je Matka. Matka je Zem. Voda. Ryba…

Bol som silne pohnutý. Chvel sa celý priestor a⁠ ja som plakal. Dojatý som plakal, potichúčky, aby som os­tatných v kruhu nerušil. Voda sĺz niečo zmyla, uvoľnila. Krása, cítil som ten závan ozdrave­nia, niečo sa vo mne zahojilo, rozpustilo – odpustil som. Predsa to môže byť dobré! Od­púšťajúc sebe, predkom, kresťanom, utrel som si slzy.

Po omši sa väčšina ľudí presunula do kaviarničky v⁠ stre­de kostola a tam spolu s kňazom pokračovali vo veselom rozhovore. Ja som sa zavrel do tmy na záchode v⁠ podzemí kostola, odkiaľ som ich tlmene počul. Mal som potrebu si to celé v⁠ samote ešte doprežívať.

Z Berlína som si doniesol dar. Idúc domov ulicami pritiahla môj pohľad kniha v škatuli pred jednými dvera­mi. Ľudia tam takto nechávajú pred prahom veci, ktoré už nepotrebujú a ktoré ešte môžu druhým poslúžiť. Chy­tím knihu do ruky, prek­vapený váhou zväzku otváram čierne dosky, listujem. Mám pocit, akoby tá kniha žiarila. „Die Bibel, Heilige Schrift“, švaba­chom tlačené slová, „nach der deutschen Uebersetzung D. Martin Luthers, Ber­lin 1900“. Prijímam tento dar. Chvála, ďakujem.

One thought on “Dve podoby kresťanstva

  1. Juraj Drlička

    Pekne napísané, hlavne prvá časť. Ovšem, nemožno zabúdať na dva podstatné fakty: prvý – Ježišove učenie je bolo a je určené pre nápravu „skazeného židovského národa, ktorý sa odvrátil od Boha“. A za druhé – on sám vyzýval učeníkov, aby šírili jeho učenie i medzi inými národmi, ale aby nevchádzali medi Slovanov (Sam´Árijcov, spomenutí sú Chanaánci a Filipania), pretože „tí žijú cnostným životom podľa svojich Bohov“.
    Nuž teda, dnes má každý Slovan, a najmä každý Slovien slobodnú možnosť výberu, či sa vráti ku svojej skutočnej Slovanskej viere, alebo zotrvá pri cudzej viere určenej k náprave židov. Treba však súčasne vedieť, že zotrvanie v kresťanstve je i plné rešpektovanie cirkevnej hierarchie, inštitúcií, nespochybňovanie jej činov, teda plná spoluzodpovednosť za jej dejinné skutky. To sa vyžaduje od pravého kresťana. Kam dnes kresťanská cirkev smeruje, je pritom jasne zreteľné z vyjadrení a činov jej hlavy, súčasného pápeža.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *