Byť slovák, sloven, slovan je od podstaty vec duchovná. Slovo súvisí s duchom, duch nie je hmota, nie je to telo. Slovenstvo je duchovné dedičstvo, nie telesné, nie hmotné: Je to kultúra. Slovo kultúra je cudzie slovo a má vo svojom koreni kult – to, čo je v úcte, uctievané – vlastne duchovno. Slovenstvo sila Slova a vedomé zachádzanie so slovami, pretože ony predurčujú budúcnosť. Byť sloven znamená byť tvorcom svojej budúcnosti, svojho života.
Byť tvorcom znamená vnímať a ovplyvňovať svet, svoj svet, svoje svety, ktorých som súčasťou… Svety, ktoré zdieľam s inými bytosťami. Svet je od podstaty svetlý. Ak vnímaš temnotu, boj, rozpor – nie si vo svete, si v zmätku. Slovenstvo obsahovalo a obsahuje duchovné nástroje, ako vstúpiť do svetlého sveta.
Zmätok a rana
Život je zmena, všetko sa mení a svet sa opakovane ponára do zmätku. Zmätok je stav, keď duch neladí s dušou, keď slová neladia s činmi, keď myšlienky neladia so skutočnosťou, keď sa ľudia prú, keď sa odsudzujú, keď sú predstavy prednejšie ako život, keď človek zakročí, pretože si myslí, a nie preto, že vedome cíti – vie.
Zmätok je stav, keď Boh stratil Zem a Zem Boha, keď muž stratil ženu a žena muža. Nie je medzi nimi láska, ale strnulé, útrpné napätie. Hádka v rodine, rozpor, sek… To je sek v kmeni stromu života, v tom kmeni, ktorý spája zem s nebom, minulosť s budúcnosťou. Tento sek bolí. Zasiahnutý je prítomný okamih. To preto tak často utekáme k nevedomiu, k rozptýleniu. Radšej sa sústredíme na čokoľvek iné, len nie na nás samých, na náš stav práve teraz – na naše vzťahy, tie sú naším skutočným stredom. Zamestnávame sa, budujeme, pripravujeme to či ono. Sme neprítomní, sme v myšlienkach, v duchu a nevidíme skutočnosť. Skutočnosť je to, čo je.
Pravda je práve
Skutočnosť sa nedá opísať slovami. Pravda sa nedá zachytiť myšlienkou. Myšlienky sú nástroje tvorby budúcnosti, nie videnia pravdy. Na to sa treba sústrediť. Nie na žiadnu predstavu! Sústrediť na prítomnosť. Byť pri tom prítomnom prchavom okamihu.
Dych! Tep srdca! Vnímať. Rozjímať. Sústredený na stred sveta. Ja som stredom svojho sveta. Až ako sústredený sa môžem odovzdať širšiemu spoločnému stredu – a nestratiť pri tom seba. Stred je spojnicou, vzťahy sú tým, čo nás spája.
Cítiť. Ctiť. Vidieť. Vedieť. Len v prítomnosti skutočne vnímam, vidím iné bytosti. Akonáhle poviem, čo vidím, už je to klam. Slovo je bránou k pravde, ale nie je pravdou. Prst, čo ukazuje na mesiac nie je mesiacom.
Dôvera a viera
Pravda a dôvera sú veci Zeme. Dôveruješ tomu, čo vidíš, cítiš, čoho sa dotýkaš – tomu, čo je skutočné. Naproti tomu, veríš v správu, slovo myšlienku, veríš v obraz, odkaz. Veríš v to, čo nie je skutočné, ale môže byť. Viera je Boh. Viera nesúvisí s pravdou prítomnosti, ale s možnou budúcnosťou, ktorú si prajem.
Dôvera je základ. Dôvera v pravdu, dôvera, že to, čo cítim a vidím, je skutočnosť! Nie to, čo je v knihe! Nie to, čo mi kto povedal, nie to, čo si myslím. Pravda nie je uchopiteľná ani pochopiteľná mysľou. Myseľ a viera sú nástroje pre tvorbu, nie pre poznanie skutočnosti. Na to máme vedomie. Sme vedomé bytosti.
Zmätok predstáv
Predstavy sa napĺňajú. Slová majú silu. Sme sloveni, dokážeme tvoriť budúcnosť, dokážeme čarovať! Ale musíme byť na Zemi! Musíme vidieť pravdu, to je nutný predpoklad pre zdar! Pretože ak meníš to, čo nevidíš, tvoríš zmätok. Ubližuješ, škodíš, ničíš.
Takí sme my všetci, kto sme ustavične ponorení do myšlienok a predstáv. Bojíme sa seba samých, bojíme sa svojej skutočnosti, svojej sily a minulosti. Bojíme sa a bojujeme. Príznakom toho je napätie a nezdravý spôsob života. Ničíme samých seba, pretože je nepríjemné byť, nepríjemné žiť. Ustavične od života unikáme, do pohodlia, do stálosti, do vzdušných zámkov. Život je zmena a my sme stratili schopnosť zmene čeliť, ustrnuli sme. Už nevieme, ako sa zo zmätku zapierania vrátiť späť do svetlého dobrého sveta.
Výdych a nový nádych!
Sústrediť sa do prítomnosti, sceliť ducha a dušu. Uvoľniť sa! Zmieriť sa s minulosťou. Očistiť sa od predstáv budúcnosti. Čistá myseľ otvára videnie.
Pomôže očistiť telo, pomôže studená voda a ľahká strava, pomôže ústranie od ruchov – vtedy vidím, čo skutočne v sebe mám. Umelé čistiace prostriedky nepomôžu, čisté živly hej! Voda, vietor, oheň, zem! Prostota! Nahota! Pustiť všetky predstavy o sebe, o svete!
Prijať, to, čo bolo, pretože je to všetko mojou súčasťou, všetko to tvorí jednu veľkú horu minulosti, na ktorej vrchole som ja. Práve teraz. Prijímam svoje korene, prijímam svoju minulosti, rodovú, ľudskú, zemskú minulosť, takú, aká je. Nebolo zlá ani dobrá. Skrátka bola.
Prijímam svojich rodičov, takých, akí sú. Už nič im nevyčítam, už nič nepopieram, neposudzujem, neodsudzujem. S pokorou sa skláňam k Zemi – nech sme všetci oslobodení! S pokorou, s vďakou za život, celej minulosti, celej zemi, celým dejinám vďačím za to, že tu som.
Až keď sa zmierim sám so sebou, až keď sa oprostím od chcenia, napätia, snahy. Až vtedy sa rozídu závoje predstáv, tie zástery myšlienok, ktoré si premietam pred zrak, až keď sa rozplynú, uvoľnia predstavy, ktoré zatieňujú skutočnosť a pravdu. Ony ma chránili, chránili môj vzdušný zámok. Ale zároveň ma udržovali v utrpení.
Tanec života
Bol som stŕpnutý, ale už sa uvoľňujem. Uvoľňujem telo, dych, myseľ. Začínam tancovať. Život je tanec! Vtedy, keď cítim, keď sa radujem, keď sa dokážem hýbať v súlade.
Keď prijmem Zem, môžem spraviť krok do budúcnosti! Už mám pevný bod, už sa mám odkiaľ odraziť! Už netrpím, už sa netrápim, nemusím sa snažiť – stávam sa, tvorcom, tvoriteľom! Uvidím pravdu a v hlbokej úcte sa skloním pred posvätnosťou Zeme! Oddávam sa!
Strácam všetko, čo som si myslel, všetko, s čím som sa stotožňoval, všetko, čom som vlastnil. Ostáva len to skutočne vlastné. Všeduša a Všeduch túžia po spojení, obaja pomáhajú ako môžu, aby sa skrze teba znova stretli, scelili v láske, milovaní – a spolutvorili!
Plodne, radostne, prekvitali! V každom okamihu je príležitosť! Len tie rany tak bolia… Svet sa celí, uzdravuje a zázraky sa dejú! Myseľ sa uvoľňuje a začína byť možné všetko! Opatrne, každá predstava predstavuje, tvorí…
Tvorme spoločne, ako jeden kruh! Spoločne vstúpime do svetlého sveta!
Sloveni, slávme!
O tom boli všetky obrady, hostiny, slávnosti, spoločenské udalosti… Očistiť sa. Oprostiť sa. Spoločne sa stretnúť, spojiť skrze jedlo, skrze hudbu, spev, tanec, spojiť sa živlami, s kolom roka, so zmenami na Zemi – zladiť sa, sceliť sa ako spoločenstvo, prijať jeden druhého…
Hostíme hostí! Všetci ste vítaní! Všetci sem patríte, pretože tu ste, v tomto kruhu nášho sveta! Prvý ako posledný – každý, kto má vôľu pridať sa, oddať sa, plne sa začleniť. Uvoľňujeme sa, hojíme rany napätia a svárov, odpúšťame. Zmierujeme sa. Zavládne mier a spokojnosť, láska – prosto, ľudsky.
Scelíme kruh a naplníme sa – osobnosť sa rozširuje a mení. Získame silu, spojíme ju so zámerom, naladíme sa v dobrej nálade. Až teraz vstupujú predstavy ako dobré nástroje, teraz sa spoločne na niečom zhodneme a spravíme ten krok do budúcnosti… Do tej, ktorú sme si spoločne predstavili, vysnívali.
Oddych
A môžme sa uvoľniť. Predstavy sa naplnia akoby sami, s ľahkosťou. Stávam sa len prostým, oddaným – služobníkom samého seba, samých seba, celku, či Všehomieru.
To sú tie dve roviny, tie dva protiklady: vedenie a oddanie, Boh a Zem, vodca a služobník, nadradený a poddaný… Nech sa scelia, tie dve doby! Nádych a výdych! Sme jedno! Sme jedna a tá istá osoba v dvoch dobách, ktoré sa dokola opakujú, tvorivo dopĺňajú. V spojení protikladov vystupujem do posvätna, do celku, do spoločenstva. Kruh sa uzatvára a je z neho svet. To je to tajomstvo, ktoré sa nedá slovami vysvetliť a mysľou mu porozumieť. Len zažiť. Pokúsil som sa.
Kopa slov, znôška banalít, surrealistická báseň, ktorou chcel autor niečo povedať, ale sám nevie čo. No skrátka, je to o všeličom a ničom.