Boh a Zem

Boh a Zem

Byť slovák, sloven, slo­van je od pod­staty vec duchovná. Slo­vo súvisí s duchom, duch nie je hmo­ta, nie je to telo. Sloven­st­vo je du­chovné dedičst­vo, nie telesné, nie hmot­né: Je to kultú­ra. Slo­vo kultúra je cud­zie slo­vo a má vo svo­jom koreni kult – to, čo je v úcte, uctievané – vlastne duchovno. Sloven­st­vo sila Slo­va a vedomé zachádzanie so slo­va­mi, pre­tože ony pre­durču­jú budúc­nosť. Byť sloven zna­mená byť tvor­com svo­jej budúc­nos­ti, svo­jho živ­ota.

Byť tvor­com zna­mená vní­mať a ovplyvňo­vať svet, svoj svet, svo­je svety, ktorých som súčasťou… Svety, ktoré zdieľam s iný­mi bytosťa­mi. Svet je od pod­staty svetlý. Ak vní­maš tem­no­tu, boj, roz­por – nie si vo svete, si v zmät­ku. Sloven­st­vo obsa­ho­va­lo a obsahu­je duchovné nástro­je, ako vstúpiť do svetlého sve­ta.

Zmätok a rana

Živ­ot je zme­na, všetko sa mení a svet sa opako­vane po­nára do zmätku. Zmä­tok je stav, keď duch neladí s du­šou, keď slová nela­dia s čin­mi, keď myšlienky nela­dia so skutoč­nosťou, keď sa ľudia prú, keď sa odsudzu­jú, keď sú pred­stavy pred­ne­jšie ako živ­ot, keď človek zakročí, preto­že si mys­lí, a nie pre­to, že vedome cíti – vie.

Zmä­tok je stav, keď Boh stratil Zem a Zem Boha, keď muž stratil ženu a žena muža. Nie je medzi nimi lás­ka, ale str­nulé, útrp­né napätie. Hád­ka v rodine, roz­por, sek… To je sek v kmeni stro­mu živ­ota, v tom kmeni, ktorý spá­ja zem s nebom, min­u­losť s budúc­nosťou. Ten­to sek bolí. Zasia­hnutý je prí­tom­ný okamih. To pre­to tak čas­to ute­káme k neve­domiu, k rozp­týle­niu. Radšej sa sústredíme na čokoľvek iné, len nie na nás samých, na náš stav práve ter­az – na naše vzťahy, tie sú naším sku­točným stre­dom. Zamest­ná­vame sa, budu­jeme, pripravu­jeme to či ono. Sme neprí­tom­ní, sme v⁠ myšlien­kach, v duchu a nev­idíme sku­točnosť. Sku­točnosť je to, čo je.

Pravda je práve

Sku­točnosť sa nedá opísať slo­va­mi. Prav­da sa nedá za­chytiť myšlienk­ou. Myšlienky sú nástro­je tvor­by budúc­nosti, nie vide­nia pravdy. Na to sa tre­ba sústrediť. Nie na žiad­nu pred­stavu! Sú­strediť na prítom­nosť. Byť pri tom prí­tom­nom prcha­vom okami­hu.

Dych! Tep srd­ca! Vní­mať. Rozjí­mať. Sú­stredený na stred sve­ta. Ja som stre­dom svo­jho sve­ta. Až ako sústre­dený sa môžem odovz­dať širšiemu spoločné­mu stre­du – a⁠ ne­stratiť pri tom seba. Stred je spo­jni­cou, vzťahy sú tým, čo nás spá­ja.

Cítiť. Ctiť. Vidieť. Vedieť. Len v prí­tom­nos­ti skutoč­ne vní­mam, vidím iné bytosti. Akonáh­le poviem, čo vidím, už je to klam. Slo­vo je brá­nou k pravde, ale nie je prav­dou. Prst, čo ukazu­je na mesi­ac nie je mesi­a­com.

Dôvera a viera

Prav­da a dôvera sú veci Zeme. Dôveru­ješ tomu, čo vidíš, cítiš, čoho sa dotýkaš – tomu, čo je sku­točné. Napro­ti tomu, veríš v správu, slo­vo myšlienku, veríš v obraz, od­kaz. Veríš v to, čo nie je sku­točné, ale môže byť. Viera je Boh. Viera nesúvisí s prav­dou prí­tom­nos­ti, ale s mož­nou budúc­nosťou, ktorú si pra­jem.

Dôvera je zák­lad. Dôvera v prav­du, dôvera, že to, čo cí­tim a vidím, je sku­točnosť! Nie to, čo je v kni­he! Nie to, čo mi kto povedal, nie to, čo si mys­lím. Prav­da nie je uchopi­teľná ani pocho­piteľná mysľou. Myseľ a viera sú nástro­je pre tvor­bu, nie pre poz­nanie sku­točnos­ti. Na to máme ve­domie. Sme vedomé bytosti.

Zmätok predstáv

Pred­stavy sa napĺňa­jú. Slová majú silu. Sme sloveni, do­kážeme tvoriť budúc­nosť, dokážeme čarovať! Ale musíme byť na Zemi! Musíme vidieť prav­du, to je nut­ný predpo­klad pre zdar! Pre­tože ak meníš to, čo nev­idíš, tvoríš zmä­tok. Ub­ližuješ, škodíš, ničíš.

Takí sme my všet­ci, kto sme ustavične ponorení do myš­lienok a pred­stáv. Bojíme sa seba samých, bojíme sa svo­jej sku­točnos­ti, svo­jej sily a min­u­losti. Bojíme sa a⁠ bo­jujeme. Príz­nakom toho je napätie a nez­dravý spô­sob živ­ota. Ničíme samých seba, pre­tože je neprí­jem­né byť, neprí­jem­né žiť. Ustavične od živ­ota unikáme, do pohod­lia, do stálosti, do vzdušných zámkov. Živ­ot je zme­na a my sme stratili schop­nosť zmene čeliť, ustr­nuli sme. Už nevieme, ako sa zo zmätku zapiera­nia vrátiť späť do svetlého dobré­ho sve­ta.

Výdych a nový nádych!

Sústrediť sa do prí­tom­nos­ti, sceliť ducha a dušu. Uvoľ­niť sa! Zmier­iť sa s min­u­losťou. Očis­tiť sa od pred­stáv bu­dúcn­osti. Čistá myseľ otvára vide­nie.

Pomôže očis­tiť telo, pomôže stu­dená voda a ľahká stra­va, pomôže ústranie od ruchov – vtedy vidím, čo sku­točne v sebe mám. Umelé čis­ti­ace prostried­ky nepo­môžu, čisté živ­ly hej! Voda, vietor, oheň, zem! Pros­to­ta! Naho­ta! Pustiť všetky pred­stavy o sebe, o svete!

Pri­jať, to, čo bolo, pre­tože je to všetko mojou súčas­ťou, všetko to tvorí jed­nu veľkú horu min­u­losti, na ktorej vrc­hole som ja. Práve ter­az. Pri­jí­mam svo­je korene, prijí­mam svo­ju min­u­losti, rodovú, ľud­skú, zem­skú min­u­losť, takú, aká je. Nebo­lo zlá ani dobrá. Skrát­ka bola.

Pri­jí­mam svo­jich rodičov, takých, akí sú. Už nič im ne­vyčítam, už nič nepopier­am, nepo­sudzu­jem, neodsu­dzujem. S poko­rou sa skláňam k Zemi – nech sme všet­ci oslo­bo­dení! S poko­rou, s vďak­ou za živ­ot, celej min­u­losti, celej zemi, celým dejinám vďačím za to, že tu som.

Až keď sa zmier­im sám so sebou, až keď sa oprostím od chce­nia, napä­tia, snahy. Až vtedy sa rozí­du závo­je pred­stáv, tie zástery myšlienok, ktoré si pre­mietam pred zrak, až keď sa roz­plynú, uvoľ­nia pred­stavy, ktoré zatie­ňujú sku­točnosť a prav­du. Ony ma chránili, chránili môj vzdušný zámok. Ale zároveň ma udržo­vali v utr­pení.

Tanec života

Bol som stŕp­nutý, ale už sa uvoľňu­jem. Uvoľňu­jem telo, dych, myseľ. Začí­nam tan­co­v­ať. Živ­ot je tanec! Vtedy, keď cítim, keď sa radu­jem, keď sa dokážem hýbať v súlade.

Keď pri­jmem Zem, môžem sprav­iť krok do budúc­nosti! Už mám pevný bod, už sa mám odki­aľ odraz­iť! Už netr­pím, už sa netrápim, nemusím sa snažiť – stá­vam sa, tvor­com, tvoriteľom! Uvidím prav­du a v hlbokej úcte sa skloním pred posvät­nosťou Zeme! Od­dávam sa!

Strá­cam všetko, čo som si myslel, všetko, s čím som sa sto­tožňo­val, všetko, čom som vlast­nil. Ostá­va len to skutoč­ne vlast­né. Vše­duša a Vše­duch túžia po spo­jení, oba­ja po­máhajú ako môžu, aby sa skrze teba zno­va stret­li, scelili v láske, milo­vaní – a spo­lutvo­rili!

Plodne, radostne, prekvi­tali! V kaž­dom okami­hu je príleži­tosť! Len tie rany tak bolia… Svet sa celí, uzdravu­je a zázraky sa dejú! Myseľ sa uvoľňu­je a začí­na byť možné všetko! Opa­trne, každá pred­stava pred­stavu­je, tvorí…

Tvorme spoločne, ako jeden kruh! Spoloč­ne vstú­pime do svetlého sve­ta!

Sloveni, slávme!

O tom boli všetky obrady, hostiny, slávnos­ti, spoločen­ské udalosti… Očis­tiť sa. Oprostiť sa. Spoločne sa stret­núť, spo­jiť skrze jed­lo, skrze hud­bu, spev, tanec, spo­jiť sa živ­lami, s kolom roka, so zme­na­mi na Zemi – zladiť sa, sceliť sa ako spoločen­st­vo, pri­jať jeden druhého…

Hostíme hostí! Všet­ci ste vítaní! Všet­ci sem patríte, pre­tože tu ste, v tom­to kruhu nášho sve­ta! Prvý ako posled­ný – každý, kto má vôľu pri­dať sa, odd­ať sa, plne sa začleniť. Uvoľňu­jeme sa, hojíme rany napä­tia a svárov, odpúšťame. Zmieru­jeme sa. Zavládne mier a spoko­jnosť, lás­ka – pros­to, ľud­sky.

Scelíme kruh a naplníme sa – osob­nosť sa rozširu­je a mení. Získame silu, spo­jíme ju so zámerom, nal­adíme sa v dobrej nálade. Až ter­az vstupu­jú pred­stavy ako dobré nástro­je, ter­az sa spoločne na niečom zhod­neme a spra­víme ten krok do budúc­nos­ti… Do tej, ktorú sme si spoločne pred­stavili, vys­ní­vali.

Oddych

A môžme sa uvoľniť. Pred­stavy sa napl­nia ako­by sami, s⁠ ľahkosťou. Stá­vam sa len prostým, odd­aným – služobní­kom samého seba, samých seba, celku, či Vše­homieru.

To sú tie dve roviny, tie dva pro­tik­la­dy: vede­nie a odd­anie, Boh a Zem, vod­ca a služob­ník, nadradený a pod­daný… Nech sa scelia, tie dve doby! Nádych a vý­dych! Sme jed­no! Sme jed­na a tá istá oso­ba v dvoch dobách, ktoré sa doko­la opaku­jú, tvori­vo dopĺňa­jú. V spo­jení pro­tik­ladov vy­stupujem do posvät­na, do celku, do spo­ločenstva. Kruh sa uzatvára a je z neho svet. To je to tajom­st­vo, ktoré sa nedá slo­va­mi vysvetliť a mysľou mu porozu­mieť. Len zažiť. Pokúsil som sa.

One thought on “Boh a Zem

  1. realista

    Kopa slov, znôš­ka banalít, sur­re­al­i­stická báseň, ktorou chcel autor niečo povedať, ale sám nevie čo. No skrát­ka, je to o všeličom a ničom.

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *