Práve som sa vrátil z osláv zimného slnovratu. Kultúrny dom v dedinke pod Tatrami, krásny výhľad, aj Slniečko nám vyšlo – boli to deň a noc priateľských stretnutí, obradov, rozhovorov, hostiny a hudby. Vianočný stromček sme nemali – niesli sme sa skôr v znamení nového ohníka, ktorý bol vykresaný do tmy ako iskra nového roka. Zasvietili sme.
Tento čas začiatku zimy je výnimočný. Najdlhšia noc, najkratší deň – preto to pomenovanie Vianoce (doslova svätené noci) a dnes už menej známe slovo Kračún (najkratší). Slnovrat – vracia sa Slnko – staré Slnko dokonalo a s ním starý rok. Novým ránom povstáva Slnko nové a dni sa začínajú predlžovať. Končí Dedo Mráz a rodí sa malý Ježiško – nejde teraz o kresťanstvo, o socializmus či o naše pôvodné staré báje, ide tu o skutočnosť, že kolobeh sa uzavrel. Slnko skonalo a zároveň sa rodí. V bielom zimnom náručí Zeme sa rodí nový život, nové kolo.
Rodí sa nové
Začiatok je citlivý! Nie len zrodeniu Boha predchádza nepoškvrnené počatie – aj zrodeniu nového roka! Je dôležité, aby sme sa očistili od ruchov, od starých nánosov aj väzieb. Aby bol nový rok už v začiatku čistý a dobre naladený – pretože neskôr sa to už ťažšie opraví! Dakedy sa prelomom roka dokonca odpúšťali dlhy a končila sa platnosť zmlúv – aby sme ako ľudia a susedia mohli spolu začať znova načistom… Púšťame, odpúšťame, zdieľame: dlhy aj dary. Veď sme ľudia! Prajeme si – sme priatelia!
Vítame sa, zdravíme sa, objímame sa, blahoželáme… Vo Svite sa rozprávame o gazdovskej obrode aj o dávnych krvavých dejinných udalostiach, ktoré vtedy, ak sú zamlčané, odsúdené a vytlačené z nášho vedomia, hrozia, že sa zopakujú…
Celkovo je však veselo – hráme na píšťalách, tancujeme v jednom kruhu. Obradne sa dymom čistíme, vítame bábätká, ktoré tento rok prišli na svet. Vítame ich bystrou vodičkou, prajným slovom, silou piesne: „Ochraňuj ich živa, daj im silu žiarivú!“ Na štyri strany sa obradník pri tom otočil, zem pod nohami a nebo nad hlavou pocítil. Čarovne opísal – očiaral okolo nás kruh – posvätný kruh ochrany: kruh sveta.
Obraz sveta
Svet má svoj stred a svoje hranice. Má začiatok a koniec a zároveň je v istom zmysle večný, presahujúci. Jeho rámcom je kríž opísaný kruhom (kríž-kráž). V troch rozmeroch sa rozpína na štyri svetové strany a po osi hore a dole. Svet je svetlý, je to svarga – za jej ochranným krajom zanechávame neznámo, neistotu, temnotu a zmätok.
Veď ten obraz sveta poznáš! Náš, slovenský, ctený, posvätný obraz bohatstva: aj na minciach ho máme, aj na mestských erboch Zvolena či Žiliny. Je aj v znaku ministerstva vnútra! Ochranný kruh sveta strážia po stranách hory, na vrchu v jeho strede rastie strom života – tento v podobe viac-ramenného kríža predstavuje os sveta. Po stranách bývajú dva žiarivé body: Slnko a Mesiac. Svet predstavuje prirodzený poriadok, je to usporiadanie polôh a smerov, postáv a postojov, bytostí a vzťahov.
Svet žije, nestojí. Život je zmena, je to prúd a pohyb: Vstúpi k nám nový prvok, niečo sa zmení či niečo odíde? Prižení sa nevesta? Narodí sa dieťa? Zo ženy sa stane matka? Prichádza zima? Otec odcestuje? Zabehnutý poriadok sveta sa tým naruší alebo zmení. Niečo už nesedí, možno neladí, neprúdi, chýba alebo viazne. Vzťahy sa napínajú, hromadí sa napätie, tlak či úzkosť. Svet je krivený, trhaný. Cez pukliny uniká sila. Praskliny nás vzájomne vzďaľujú a vrhajú tiene: skrze ne sa nevidíme, necítime… Svetlo sa na zlomoch sveta lomí, zvláštne zrkadlí a tratí. Nastupuje obdobie bojov a rozporov, nemoci a temnoty.
Obriadenie
Prúdenie viazne, a napätie sa hromadí… Keď to ide sťažka, keď vzťahy a dotyky bolia a z nepríjemnosti vedomie radšej uniká… Vtedy je čas pochopiť a uznať zmeny, ustúpiť im, s pokorou prijať, že skutočnosť sa zmenila – že môj bývalý svet sa rozpadol do zmätku – že sám som na prahu zmeny a moja úloha a postavenie už budú iné.
Je čas pustiť sa sveta, s dôverou sa uvoľniť – aby sa svet mohol obrodiť. Aby sa mohol bývalý poriadok preusporiadať, naše vzťahy sa mohli rozvoľniť a znova nadviazať, zahojiť sa, znova sa sceliť. Stojí pred nami výzva prijať a začleniť to nové a zatiaľ cudzie: to, čo čas, okolie a kolobehy života priniesli. V podstate je to prirodzený dej a má svoju zákonitosť: zmena zvyčajne prebieha v tepe štyroch po sebe nasledujúcich dôb.
Črtou prvej doby býva pretvárka, možno až pokryteckosť. Snažíme sa spolu vychádzať prostredníctvom ústupkov. Predchádzame stretom a čím ďalej sme si tak vzdialenejší, odcudzenejší, nešťastnejší. Držíme sa v živle zeme, avšak zem sa už zmenila a spojenie s ňou a so sebou navzájom strácame. Držíme sa už len spomienok a skúseností, dohôd a zvykov, presvedčení a predstáv. Veci sú už inak, pravda je už iná – my však ešte pokračujeme v zabehnutom poriadku. Pod povrchom sa hromadí napätie, ale navonok sa ešte stále na seba silene usmievame, popierame zmeny, predstierame najlepší poriadok. Tvárime sa, že je stále všetko v pohode či dokonca tomu pevne veríme, aj keď skutočnosť je už iná a skutočnú „pôdu pod nohami“ sme už dávno stratili.
Druhá doba býva v znamení zápasu. Už prevláda živel ohňa, dvíhajú sa vetry. Skutočnosť zmeny je teraz už neprehliadnuteľná! Vo vzduchu visí strach, neistota až hrôza z neznáma. Domnelý poriadok, ktorým sa istíme, sa nám rozsýpa – zmenu však stále ešte neprijímame. Tých, ktorí ju hlásajú, odsudzujeme a zavrhujeme. Zakazujeme novoty, silou-mocou sa držíme svojich presvedčení, upíname sa na zvyky a pravidlá, slepo sa ich chytáme ako záchrany. Bojíme sa zmeny a zápasíme s ňou: myslíme si, že zmena odíde a vráti sa bývalý stav. Naša snaha však prináša len ďalšie zmeny.
Tretej dobe je vlastná prázdnota a uvoľnenie – nesie sa v ladení živlov vetra a vody. Vzdali sme sa. S búrkou už nebojujeme, sme na dne. Čas ničoty je predzvesťou napojenia na skutočnú a pre nás novú živú zem, je to zvláštny prah. Konečne sa vysilení voľky-nevoľky pustíme a vzdáme sa, poddáme sa temnote. Prijmeme svoju bezmocnosť a strach, oddáme sa neznámu. Vzdušné zámky, tie matice predstáv, na ktoré sme sa spoliehali, sa rozpadli. Naše očakávania aj nároky idú k zemi. Už nič nie je tak, ako sme si mysleli, že je a bude… Sme na dne, na konci svojich možností. Priestor nášho ducha sa vyprázdnil. Cítiť hlboké uvoľnenie a dotyk pravdy, niektorí plačú, iní sa z duše smejú.
Očistení sme padli k zemi, ku skutočnosti, k tomu, čo je, k pravde Vesmíru. Kde sme? Je to prázdnota, ničota, smrť? Prázdnota je však priestor, miesto pre pohyb, pre zmenu, pre vstup a začlenenie nového prvku, pre preusporiadanie, pre stvorenie nového! Napätie sa uzemnilo, predstavy sa rozpustili, duše sa očistili… Do svieža! Sme iní a svet je už iný.
Štvrtou dobou ožíva nový svet v novom zdravom usporiadaní, kde sa znova vzájomne otvárame, prepájame a cítime, kde sme celiství a vzťahy s našimi blízkymi sú zase raz na poriadku. Sme jedno a cítiť tú bájnu lásku – je to slávnosť – svet je znova celý, svetlý. Cítiť mier.
Život je zmena
Čas však nesie ďalšie zmeny, kolo sa ďalej točí a my si zase raz uvedomíme, že niečo už len predstierame. Doba sa opäť zmenila. V priebehu života sa ti svety menia. Ako bábätko sa rodíš do sveta, kde ty si stredom a tvoja matka sa okolo teba točí – ona je zdrojom potravy, nehy, lásky, spoločnosti. Neskôr sa objaví otec a dieťa už chodí, už je to ono, ktoré sa teraz okolo rodičov krúti.
Svet predškoláka je iný… A svet dospievajúceho? Ten sa už netočí okolo jeho samého, ani okolo rodičov, tých ústredných, pre dieťa až božských postáv otca a matky. Mladý človek spoznáva iných otcov, iné matky, iné postavy a názory. Spoznáva, že jeho svet nie je jediný, že je ich mnoho, že sú rôzne. Svetov a stredov je veľa, dotýkajú sa, narážajú… Začína sa boj! Niekdajší detský svet sa narušil, upadol do zmätku. Hádky s rodičmi, ťažkosti, svojvôľa, súperenie, zmätok, strach a neistota, pokúšanie hraníc, skúmanie a učenie sa. Snaha ovládať iných, citové výkyvy, dospievanie. Jeden svet sa skončil, v medziobdobí už nový sa črtá.
Teraz sa toho veľa rozhodne – kam ďalej životom, na aké chodníčky sa mladý človek dostane? Možno nezvládne poskladať rozbité svety, možno ukrivdený na svojich rodičov zanevrie. Možno sa spozná ako jednotlivec, ako bezohľadný sám sebe pán – ako namyslený malý boh, ktorý môže, čo chce, na čo má, čo sa odváži si predstaviť… Možno bez ohľadu na tých, ktorí mu dávajú život. Veď on to dokáže, on im ukáže, tým, na ktorých zanevrel.
Proroctvá konca
Práve tu sme ako ľudstvo, teraz keď sme si prestali ctiť úrodnú Zem a pred žiarivým Bohom sa radšej chránime opaľovacím krémom. Sme v tretej dobe? V kríze, v zmätku, boji? Čo je nám sväté? Čo je svet? A tá nasledujúca doba? Tá toľko ráz prorokovaná? Apokalypsa, koniec dejín? Postfaktuálna postmoderna? Globálny klimatický a ekologický tobogán? Čo nasleduje? Veď my vieme…
Tú bájnu štvrtú dobu si stále pripomíname v rozprávkach, vo zvykoch, v obrazoch ľudového duchovna. My sme svet! Všetci sedíme okolo spoločného ohňa, okolo spoločných darov, hostiny, okolo zdroja. Všetci sme si rovní v odlišnosti, cítime, ctíme a ceníme si našu rôznorakosť – veku, postojov, úloh, názorov, tiel aj poslaní…
Veď to nie je nič cudzie či nové, je nám to prirodzené! Kolo bytostí! Vo vzájomnej odlišnosti sa dopĺňame a obohacujeme. Každý vieme a vidíme niečo iné: iný názor, inú polohu a úlohu máme, v inú stranu sveta sa pozeráme… Polohy sa menia, vzťahmi sa v tanci, v prúde, vo víre života držíme – a vyvažujeme. Súznieme, spievame, pracujeme a bavíme sa, spoločne tvoríme. V dôvere sme celok, kruh. Vidíme sa, sme si blízki, úprimní, láska prúdi v zladení. V bájnom mieri dýchame – životom na Zemi.
Slávnosť
Hlavne teraz na prahu zimy je to potrebné: v medziobdobí smrti a zmätku, zmeny a prechodu. Menia sa ročné obdobia a mení sa celý rok. Stretli sme sa v období temna, stretli sme sa pod Tatrami, stretli sme sa k oslave! Oslovujeme sa, slávime, svietime, svätíme! Zišli sme sa ako priatelia, objímame sa, prajeme si, vítame sa, prijímame sa. Prívetiví, od srdca si vymieňame vety, dary. Sceľujeme rok, spájame koniec so začiatkom. Ducha s dušou. Premosťujeme zmenu, prajeme si silu, v dobrom vplývame na jemný nový začiatok.
Je to výzva, pretože v novom svetle vystupujú temné, tienisté veci. Na Slnovrate v spoločnosti priateľov to ide ľahko, vo vlastnej rodine ťažšie… Pod Tatry sme si naše rodinné ťažkosti neťahali, nechali sme ich doma. O pár dní na Štedrý večer však budú boľavé rany s nami pri stole. Ustojíme to? Budú tieto sviatky príjemné? Alebo sa zopakuje krútňava napätia, trápenia a rodinných hádok? Našim predkom dakedy pomáhali obrady, keď sa čistili, obriadili dom pred sviatkami – umyli nielen okná, ale aj svoje duše… Pustili predstavy, nechali zazlievania za sebou, napravili sa, zrovnali, odpustili.
Nech je začiatok čistý – veď sa máme radi! Vlastne sa nemusíš správať podľa mojich predstáv – veď každý sme jedinečný! Názor a svet dieťaťa je rovnako opodstatnený ako názor a svet dospelého – aj keď majú odlišnú váhu. Každý máme svoje miesto! Azda každý je na niečo dotklivý a zasluhujeme si úctu, vnímavosť, zhovievavosť… Veď sa nám toho za veky zmätku a bojov v dušiach nakopilo!
Je na čase prijať to, čo sa stalo, priznať si chyby aj rany, prijať svoj stav, náš stav. Ak dávnu ranu stále ešte popieraš – kým ju neotvoríš a nevyčistíš, nezahojí sa. Až to, čo je plne prijaté, môžeš pustiť – oprostiť sa, očistiť sa – sceliť sa a vykročiť ďalej. Budúcnosť nemusí byť zápas ani trpný výsledok okolností! Keď sa vzchopíme, scelíme – v pochopení a uvoľnení sa stávame spolutvorcami našich svetov.
Naši dávni predkovia vedeli, že keď nebudú robiť obrady, nové Slnko nevyjde – nastane temnota. Vedeli, že tak uviazneme v zmätku a neprejdeme do sveta. Vedeli, že svety sa začínajú a končia – veď hádam všetky báje o stvorení sveta hovoria aj o jeho zničení, o zmätku, o kríze… Práve s ňou máme dočinenia práve teraz.
Držme si svetlo v srdci, držme si spoločný oheň – zápal, nadšenie pre život, ktorý má zmysel! Širší zmysel, ktorý nás všetkých presahuje… Tam pramení šťastie – z plnej oduševnenej účasti. Lebo keď tak nespravíme, keď sa nám to nepodarí… Ak ostaneme zatrpknutí, zavretí a nezúčastení… Potom skutočne skončíme v temnote, tápajúc a blúdiac ako nevidomí, nevedomí, utrápení, uviaznutí… Slnko nevyjde – to Slnko v našom vnútri…
Tieto dni sú dobou vhľadov, čarov – slov, zámerov a prianí: práve teraz máme moc ovplyvniť budúcnosť.
Utvorme si priestor prijatím temnoty a smrti. Poďme k zemi – k novej Zemi! Očistime sa, uvoľnime sa, odpútajme sa od utkvelých predstáv. Zanechajme minulosti všetko, čo už nie je na mieste… Presvieťme svet svojím vedomím, prijmime blízkych s pochopením. Na to sa zamerajme, čo si prajeme… Kam sa pozeráme – tam raz možno prídeme! Ctime Slnko, držme si ho v srdci! Žiarme a prepájajme – stojac pevne na Zemi, v oddaní skutočnosti!