Svadba na Sekieri

V to ráno som vstal pred pia­tou. Spal som v humne – mal som poc­it, že by bolo vhod­né, aby sme posled­nú noc pred sobášom spali odd­e­lene. Na sep­tem­ber bolo pomerne chlad­no, nad ránom sa na lúkach povyše statku belela ino­vať. Vyšiel som cez drevené vrá­ta von, že sa pre­j­dem po okolí – žiadal sa mi nad­hľad: náš spoločný veľký deň – práve dnes. Cítil som sa nesvoj a trochu napätý – hlavne pri pomyslení na to, čo všetko ešte tre­ba zari­adiť… Prišli sme síce už v pred­včerom večer – avšak priestor hum­na, kde sa máme zísť k hos­tine, ešte zďale­ka nie je pripravený.

Ranná modlitba

Kráčam hore kop­com. Briež­di sa. Pozoru­jem lúče Sln­ka, ako sa derú spomedzi mrakov tesne nad obzorom a chy­ta­jú vrcholce stro­mov rastú­ci­ch na hrebeni medzi Kráľovou a Zaježovou. Už som hore – tu niekde budeme mať obrad. Poz­dravím štyri smery, vlastne všetkých sedem: hore k nebu, dolu k zemi aj k sebe do vnú­tra – k srd­cu. Mod­lím sa za dobré vzťahy, za krás­nu svad­bu a šťast­né kroky do nového stavu – manžel­ského. Usmievam sa. Teším sa.

Z výšky sa poz­erám na lúky, na hŕstku domčekov, na dvor a na široké veľké Zaježovské údolie rozprestier­a­júce sa poniže. Bežím späť dolu. Uvoľňu­jem sa každým krokom po mäkkej tráve, nám­raza sa už roztá­pa. Na dvore vidím prvé postavy – môj dobrý pri­ateľ a zároveň náš stare­jší už vstal. Ideme do toho!

Prípravy

Prvý krok: pre­po­jiť sa s mojou milou. Zisťu­jem, že večer doš­lo medzi nami k nedorozu­me­niu. Svet­lanka je ter­az zvlášť citlivá – aj mal­ičkosti ju niekedy rozho­dia. To asi pozná každá žena, ktorá bola tehot­ná. Je šesť hodín ráno a nachádzame k sebe ces­tu. Nie, tú SMS, ktorú si mi večer posielala, som nev­idel. Doter­az neprišla, to sa na lazoch stá­va. Chvíľu to vyz­erá, že svad­ba neb­ude. Po štvrťhodinke sa to medzi nami roz­pustí a zase sme v objatí. Veď sa ľúbime! Zvlád­neme to! V šťastí a kráse!

Priprav­iť v humne stoly, nas­merovať hostí, aby našli ten­to koniec sve­ta, zari­adiť odvoz pre tých, ktorí sa na prechádzku z údo­lia necí­tia, vyložiť veci – a hro­ma­da ďalších mal­ičkostí. Pre­došlý deň ma veľ­mi mrze­lo, že sme doma nestih­li upiecť vlast­ný chle­bík. Možno sa to ešte sti­hne! Zohnal som od sekier­skych ražný kvas, múku a ter­az bežím zakúriť v pastierni. V tej­to malej slamenej dreveničke je veľká hli­nená pec – a vedľa nej máme na dvo­j­posteli pod malým okienkom svo­je pre­chod­né mlado­manžel­ské hniez­dočko. Pred­sa bude chle­bík!

Svadobčania

Ešte že máme zopár pri­ateľov, čo prišli na pomoc. Slnko stú­pa vyššie a s ním stú­pa­jú hore prví hos­tia – vítame sa. Rodičia, súro­den­ci a ľudia, ktorí sú nám blíz­ki, s ktorý­mi nás poja hlboké zážitky. Črtá sa krás­ny teplý deň – vďa­ka Bohu! Svet­lanka so žena­mi dokonču­je výz­dobu a pomedzi to odbieha do spod­ného domu, kde jej pri­ateľ­ka kra­jčír­ka dokonču­je svadob­né šaty. Ja behám hore-dole po dvore, v prúde toho všetkého, čo sa ešte pýta sprav­iť. Usmerňu­jem prípravy, medz­itým v letku vítam a vzájomne pred­stavu­jem novo­prí­chodzích, už sa bavia a so záu­j­mom pozoru­jú náš pra­cov­ný vír. Kuchyňa sa už včera rozbalila v kôl­ni – priestorom sa začí­na šíriť vábivá vôňa.

Na dverách hum­na prepisu­jem pri­b­ližný rozvrh dňa – tak sobáš o druhej asi neb­ude, na tretiu to hádam sti­h­neme. Sede­nie už je – hurá na obed! Teda, všet­ci okrem mňa… Ja vykrý­vam, čo sa dá a ani nie som hlad­ný. Ešte som si chcel sprav­iť pred obradom chvíľu samo­ty a sám sa priprav­iť, nal­adiť. Vytratím sa, žia­da sa mi okú­pať v neďalekom jazierku. Svi­eti Slniečko. Chvíľu rozjí­mam, avšak ani voda mi nepomôže úplne pre­pustiť napätie.

Sprievodca

Bokom prichádza na aute duchovný, ktorý nás bude odd­á­vať. Vlastne zabezpečo­vať obrad, držať pole kruhu, prinášať mod­l­it­bu a prehlbo­vať napo­je­nie toho­to pradávne­ho obradu sobáša: obradu spo­je­nia muža a ženy do rodiny. Budeme si svo­ji. Je to náš dobrý pri­ateľ, oblečenú má slávnos­t­nú mod­rú košeľu, náhrdel­ník s korá­lik­mi, vlasy má v čelenke. Hlboko mu dôveru­jeme: vie, o čom manžel­st­vo sku­točne je. V jeho prí­tom­nos­ti sme si mohli pre­jsť niek­torý­mi z najsil­ne­jších a najhlbších zážitkov, aké sme kedy mali. Je to muž veľkého srd­ca. So Svet­lank­ou sme sa zhodli a celé to zladili tak, aby mohol prísť. Je nedeľa, 22. 9. 2019 – deň jesen­nej rovn­oden­nos­ti. S Jorgem sa objímeme a krátko sa rozprá­vame. Cítim sa pripravený.

Už je čas. Stare­jší v kožuchu spre­vádza hostí – pozvoľ­na sa svadobča­nia dostá­va­jú na vrchol. Trošku fúka, pre­sunieme sa teda do záve­tria k lesu. Už sme tu všet­ci? Kým sa čaká na neves­tu, odí­dem opo­di­aľ a predýchavam veľkú chvíľu. Už prišli. Otec vedie svo­ju dcéru. Sto­jíme v obrad­nom kruhu. Pár rých­lych slov s Jorgem a stare­jším – a začí­name.

Odobierka

Poc­i­ty sa ťažko podá­va­jú slo­va­mi, vo vzduchu je dojatie, slzy. Pýtam Svet­lanku od jej rodičov. Táto príleži­tosť ich po rokoch priv­ied­la k vzájom­né­mu stret­nu­tiu. Prosím ich o pre­puste­nie dcéry a požehnanie náš­mu zväzku. Kyt­ice vymenia ruky, navzájom sa objímeme. Krížom cez kruh sa na nás díva­jú moji rodičia – cítia vážnosť celej chvíle, vidím, že vnútri sú pohnutí. Vediem k nim Svet­lanku, moju neves­tu – prosím aj svo­jich o požehnanie, o pri­jatie mojej milej do rodiny. Otcovia aj mamy majú pre nás pra­jné, starostlivé slová, pár sĺz aj láskavé rady.

Vydymenie

Koľko sa nás na obrad ziš­lo? Aj s deť­mi rátame šesťde­si­at deväť duší, aj pár psíkov behá naoko­lo. Chceli sme aj živý ohník – pripravené ohnisko však osta­lo obďaleč na vet­ernej strane. Tu nás ten­to živ­el spre­vádza aspoň vo vydy­movacej miske. S vejárom z peria a zväzkom voňavých bylin­iek obchádza kruh naša pri­ateľ­ka v úlo­he širokej – dym ladí a očisťu­je.

Modlitba k smerom

S prvka­mi obleče­nia vo far­bách smerov sto­ja po sve­tových stranách kruhu štyri dvo­jice. Dohod­nuté páry jeden po druhom pozý­va­jú do kruhu našich prapred­kov a prosia ich o pod­poru – obra­ca­jú sa k prírod­ným živlom:

• Z východu vstupu­je do kruhu cez piesne našich pri­ateľov sila ohňa, nadše­nie vnú­torného dieťaťa a radosť z nových zači­atkov.
• Z poludňa­jšej strany prichádza za bub­no­va­nia a spe­vu manželov sila lad­nej vody, citu, čírej prí­tom­nos­ti, prispô­so­bivosti, naplne­nia a vnú­tornej ženy.
• Na západe víta dvo­ji­ca našich pri­ateľov silu zeme, vyrov­nanosť a úvahu vnú­torného muža, uče­nie pra­me­ni­ace z pochope­nia svo­jich tieňov a skúsenos­tí.
• Na severe sto­ja manželia slo­va­mi pozý­va­jú­ci živ­el vetra, silu večnej pre­men­livosti a času mimo čas, prehlbu­je sa vnú­torné spo­je­nie s naši­mi pred­ka­mi — akíkoľvek sú, vďa­ka ním tu sme.

Voda prepája

Toľko pozornos­ti, toľko pri­aní. Všet­ci sa na nás díva­jú. Sto­jím drži­ac Svet­lanku za ruku. Až mi je ťažko to celé uniesť. Jorge mi usilovne pomáha, fareb­ným vejárom s papagájích pierok občas zašvi­torí oko­lo našich hláv a čistí moju žiaru, už sa mi lep­šie dýcha. Nevraví toho veľa – napĺňa misku pra­meni­tou vodou, podá­va mi ju: Napi sa. Voda ako lás­ka, ako prú­de­nie, ako zlade­nie, napo­je­nie, očis­te­nie, pohlade­nie… Živá svätá voda, ktorá nás tvorí, ktorou sme – napo­jím sa a ponúkam dúšok Svet­lanke. Miska s vodou ide po smere Sln­ka po kruhu, každý z hostí si ovlaží pery a pre­rečie pár pra­jných slov. Nech sa darí nastá­va­júcim mlado­manželom!

Sľuby

Prstene za mňa nemuseli byť, ale Svet­lanka na tom trvala. Strieborné, ručne kované s kvetinovým vzorom. Jej má kres­bu na vonka­jšej strane — môj na vnú­tornej. Priv­o­lám k nám svo­ju ses­tričku Lucku, ktorá ich stráži.

Obrá­tim sa k mojej snúbeni­ci:

Milá Svet­lanka!
❤ Ľúbim Ťa! Zakúsil som, aké je to s tebou i bez teba. Tak­to som sa rozhodol. Rád by som Ťa poňal za ženu a spolu s Tebou žil, zdieľal jeden svet a spolu­vytváral domov.
❤ Na túto krás­nu zem, ktorá nás všetkých pojí – Ti prisahám – budem zmýšľať, riecť aj kon­ať najlepšie, ako viem – Teba ľúbiť, cítiť, ctiť – ako muž na Zemi svo­je poslanie plniť – spolu s Tebou ved­no žiť.
❤ O naše deti sa budem starať, v láske ich budem mať. Budem svo­jím dobrým vzorom ich zdravý vývoj ladne aj perne pod­porovať – z našich spoločných chvíľ sa budem radovať. To sľubu­jem, hrdo a zod­povedne. Spolu s tebou sa budem rád učiť od našich pred­kov aj potomkov – od druhov našej veľkej rodiny.
❤ Každým rokom oko­lo jesen­nej rovn­oden­nos­ti, nech sa tak­to stret­neme. Nech nájdeme rovnováhu medzi mužským rázom a žen­sk­ou pod­sta­tou. Bohat­st­vo jesene si spoločne vychut­náme a zažitý rok zhod­notíme. Poki­aľ sa nerozhod­neme inak, náš zvä­zok nech trvá – do krásy.
❤ Milá Svet­lanka! Keď žiar­iš, keď sa usmievaš – nemôžem inak, len Ťa milo­vať. A keď si smut­ná a hneváš sa – aj vtedy s tebou sto­jím – poki­aľ si nepra­ješ inak.
❤ Pri­jmeš ma za muža, Lucia Svet­lana *** – tu a ter­az, takého, aký som?

Podob­ne sil­né slová má aj ona pre mňa – nech náš zvä­zok až do naplne­nia trvá! Spečatí to bozk. Všet­ci sa usmieva­jú. Jorge vraví, že žena by mala nosiť prsteň na ľavej pri­jí­ma­júcej ruke – a muž na pravej dáva­júcej – aby sa dopĺňali vo vyrov­naní. Zisťu­jeme však: obrúč­ka mi je na prst na pravej ruky malá! Až sa nahlas všet­ci sme­jeme. Neskôr sa to dorieši. Slá­va mlado­manželom!

Oheň

Jorge vyťahu­je čanupu – „fajku mieru“, ktorú si jeho duchovní pred­kovia držia ako jeden z najvzác­ne­jších a najdôležite­jších pred­me­tov vôbec. Je to nástroj mod­l­it­by a pre­po­je­nia so Stvoriteľom. Stretá­va­jú sa v nej všetky živ­ly, keď sa obradne zapáli. Do rúk ju pri­jí­mam v pod­state prvý raz, roz­pači­to pri­paľu­jem, na tretí pokus sa tabak chytá. Snažím sa precítiť vážnosť chvíle. Badám, aký som opro­ti šírke stvore­nia malý a ako málo si uve­do­mu­jem. V duchu sa skláňam s úctou k všetké­mu, čo je. Obláčik dymu sa roz­plý­va. Svet­lanka medz­itým zapaľu­je druhú čanupu, nará­ba s ňou o niečo zručne­jšie než ja. V duchu sa tiež mod­lí, oči má vlhké od doja­tia. Dymovú mod­l­it­bu odovzdá­vame ďalej – čanupy obchádza­jú kruh. Niek­to pripo­jí pár pekných slov, popra­je nám, poradí, vyjadrí pod­poru…

Dary

Prvé svadob­né dary máme od Jorge­ho: manžel­skú prikrývku, hrubú, vlnenú, krásne tkanú, ktorá nás ako plášť zabalí do lásky. Ako ženích dostá­vam zrkad­lo, aby som sám seba videl vo Svet­lanke ako v odraze a chá­pal, ako si v páre vzájomne veci zrkadlíme. Svet­lanka dostá­va vejár z pierok dravého vtá­ka, ktorý dokáže čis­tiť a uvoľniť ovz­dušie a rozdúchať môj vnú­torný ohník — keď tre­ba.

Sto­jíme na Zemi na tráve, nad nami svetlá oblo­ha s oblak­mi – oko­lo sa otvára­jú úžas­né výhľady. Z hĺbky duší ďaku­jeme za to, čo sa nám dosta­lo a dostá­va. Ďaku­jeme a tešíme sa – sme muž a žena, sme manželia, sme rod­i­na! V brušku sa čosi pohne – áno, aj ty! Ľúbime sa v jed­nom kruhu, svorne, svo­ji. Tak to má byť.

Vďačnosť

Slnko sa poma­ly chys­tá k obzoru o ponú­ka krásne svet­lo pre fotky. Z vrchu Pos­tup­ne zos­tupu­jeme lúk­ou dolu k hum­nu – pod veľkým ore­chom všet­ci zas­taneme. Toto miesto sme vybrali pre slávnosť vďaky. Posled­né lúče Sln­ka osvetlia naše tváre pri spoločnom fotografo­vaní.

Pieseň

Čas by bol na hud­bu a tanec – keby sa nám všetko o dve hodiny nebo­lo poposú­va­lo – vlastne ani na riad­nu prípravu nám nezvýšil čas. Ale veď by to chýba­lo… Zas­tavím sa na okamih. Všetko stíhame! Aspoň v mal­om – dávam do hro­mady hus­ličky a spevákov. Za zvuku piesne Svadob­ná od Žiarisla­va sa so Svet­lank­ou v objatí v tepe hud­by hýbe­me, spolu dýchame.

…
tak ako ráno vstá­va
nech kvitne rodu slá­va
a nech sa vám dobre žije
v jed­nej rodine

chá­pať ľúbiť a ctiť
v lete v zime ved­no byť
tak v rodin­nom kruhu
ochraňu­jte dúhu
čo svi­eti na rod­nú niť

tak ako vtáčik spie­va
duša sa rozochvie­va
keď on a ona ľúbia sa
až oblo­ha je belasá
…

Žiarislav. Piesňoslová. Svadob­ná

Máme dary pre Jorge­ho, pre pomoc­níkov aj hostí – niek­torí sa už lúčia, aj oni majú pre nás dary. Pra­jeme si, tešíme sa a objí­mame. Hod­váb­ne šatky na strome vejú.

Jedlo

Je čas na hostinu! So stare­jším vtip­ku­jeme a uvádzame hostí k sede­niu v humne. Jed­lo máme bezmäsité ale výborné, kapust­nicu, pečené zemi­aky so zeleni­nou, ovo­cie, šalá­ty, už ani neviem, čo všetko sa sprav­i­lo či prinies­lo. Na stole nechý­ba ani džbán kefíru a čer­st­vo upečený chle­bík. Patrí sa všetko pochváliť, piesňou posvätiť, beriem si slo­vo – ako mladí pán a pani otvárame hostinu mod­l­it­bou-piesňou:

Chvála za dary s čistého zdro­ja, chvála aj bytos­ti­am, cez ktoré prišli. Večné svet­lo živé sve­tom, daruj silu rod­nú živu, v noci aj vo dne buď vedomie, ochraňuj dušu, osvetľuj ducha, pomôž v múdrosti, pomôž v ľúbosti, pomôž v chá­paní všetkých bytostí.

Môjho otca prosím o príhovor. Cítim spoko­jnosť a lásku, teším sa a stískam si po boku Svet­lanku. Jeho slová sú pre mňa veľ­mi hod­not­né, niečo v našom rode ako­by sa touto udalosťou lieči­lo.

Prípitok

Pripí­jame si obrad­ným kakaom, svadob­ným darom našich pri­ateľov. Alko­hol sme na svadbe nechceli – pri­ali sme si, aby naše vedomie osta­lo jas­né. Kakao je odd­áv­na povzbudzu­jú­ci nápoj lásky, nápoj napo­je­nia na posvät­nú tvorivú silu, ktorá všetkým hýbe. Do priestoru sa rozľahli krásne a liečivé piesne v podaní našej pri­ateľky. Bavíme sa, ľúbime sa. Dospelí, det­ská aj mačky sa tešia zákuskom, s prek­vapením poz­eráme, odki­aľ sa vza­li toľké koláče a také torty. Pokraču­júcim večerom sa niek­torí hos­tia lúčia, balíme im na domov zákusky. Kúpeme sa v svadob­nej nálade.

Do noci…

Kým sme sa v humne bav­ili, pri­blížil sa nočný chlad. Presú­vame sa k teplu ohní­ka v strede lúky. Dian­ie chyti­lo vlast­ný živ­ot, dak­torí spieva­jú, hra­jú, rozprá­va­jú sa, už je nás len hŕst­ka. Napriek povzbu­di­vé­mu kakau na mňa padá úna­va, so Svet­lank­ou ležíme v objatí pri ohníku – dívam sa do plameňov. Akýsi psík sa k nám tlačí do pelechu. Čas na posled­nú fotku-spomienku – a potom ísť do našej postieľky.

Kráčame pod hviezd­nym nebom dolu a hore briežkom k pastierni. Poniže sa pasie stá­do kôz, popra­jeme im dobrú noc. Zaliezame do útul­nej izbičky v dreveničke so sla­me­nou stre­chou a veľk­ou hli­ne­nou pecou. Spolu a sami, slad­ko zaspíme.

Ďalší deň nás čaká dážď, uvoľ­ne­nie aj upra­to­vanie a bale­nie – ešte že sa nemusíme nikam zvlášť ponáhľať. Riad­nu mlado­manžel­skú noc si uží­vame až ten­to večer. Tešíme sa!

Srdečná vďa­ka Vám všetkým!

A zvlášť: Vladenke a Mate­jovi, bez ktorých by sa naše veci nedostali hore a západ­ný smer by ostal prázd­ny; oby­vateľom a správ­com Sekiera za krásne miesto pre svad­bu a za pomoc pri príprave; Michalovi za svoj výkon v úlo­he stare­jšieho, tanečníkovi Sln­ka Jorge­mu za neu­veriteľne sil­ný obrad sobášu; posvät­né­mu kruhu, Zemi a Bohu, pred­kom a živlom, za to že sú a sme; Pavlínke a Mar­ti­novi za výborné jed­lo, za piesne a vítanie východu; Marekovi a Per­line za pomoc s prípravou a žehnanie severu; Saške za krásne svadob­né šaty; Ladi­vke a Tomášovi za pod­poru, lásku, piesne a dary juhu; Ivke a (zno­va) Vladenke za podarené fotky; pani Evke a Katke za torty a pod­poru; Fil­ipovi a Nike za lahod­né kakao; všetkým našim rodičom za živ­ot; všetkým príbuzným a blízkym za pra­jnú spoločnosť; všetkým vám v kruhu za bytost­nú pod­poru! (Hádam som niko­ho nez­abu­dol.) Aha! Sebe samým, ako sme to celé zvládli 🙂

V láske a náde­ji,
svo­ji,

Svo­rad a Svet­lanka

---