Zmysel stromčeka

Hoci vianočný stromček v domác­nos­ti­ach je novoveký zvyk, vetvičky mali pri oslavách návratu Sln­ka odd­áv­na svo­je miesto. Tem­né obdo­bie znovuzro­de­nia svi­tu a sve­ta má svo­ju silu – naši pred­kovia ho slávili od dôb dávno pred rozšírením písaných slov aj kamen­ných príbytkov. Stromy vtedy nestáli v izbách – ľudia stáli medzi stro­ma­mi.

Niek­toré dlhoveké stromy bývali zvlášť zasvätené – doter­az to ešte býva zvykom. Posvät­né stromy sa spá­jali s kolobe­hom živ­ota, boli to mies­ta pami­atky, prísah aj posled­ného odpočinku, boli to stromy pred­kov, rodov a dedín – stre­diská zemskej spoločnos­ti. Cez ne sme sa napá­jali na svo­je korene a aj širšie, na Zem ako živú bytosť. V priebe­hu vekov však boli tieto obyča­je potláčané a účelne nahrad­zo­vané.

Zvest­covia otrokárskej kultúry vyrubo­vali našich zelených „pred­kov“ a na ich miesto stavali svo­jich svät­cov. Dôvod bol prostý – ľudia bez vlast­ných obradov, bez spo­je­nia s prírodou, bez úcty­hod­ných prar­o­dičov, bez vlast­ných stredísk, bez zeme a koreňov sú slabí, neve­domí a ľahko ovlá­dateľní. To je dôvod, prečo otrokári zaka­zo­vali obrady u stro­mov – nezried­ka pod neu­veriteľne tvrdý­mi tresta­mi.

Pod­mienky stre­doveku dali vzniknúť zvyku zdobe­nia príbytkov halúzka­mi a čeči­nou. Pod hrozbou trestov sa totiž obrady prírod­ného duchov­na sti­ahli z vere­jných pries­transtiev do vnú­tra domovov. Keď už nebo­lo možné ozdo­biť stužka­mi pri­amo stromy a rovno pod ich koruna­mi tan­co­v­ať či obvetiť dary – tak si ľudia udržo­vali spo­je­nie aspoň cez vetvičky. Neskôr v novoveku sa z ozdobených ratolestí vplyvom nemeck­ého meš­tianst­va vyv­in­ul vianočný stromček.

Strom ako obraz

Strom nie je len živou bytosťou – strom je aj duchovný obraz. Má svo­je korene, tak ako my máme svo­je korene spá­ja­júce nás so zemou a okolím. Spá­ja­jú nás s prav­dou, na ktorej sto­jíme a z ktorej vychádzame a rastieme – hoci môže byť skry­tá v tme pod povr­chom. S porušený­mi koreň­mi sme pre­li­etaví, nespoko­jní, povrch­ní, možno neistí a o to viac namyslení. Z napo­je­nia na korene pra­mení prirodzená vážnosť, roz­va­ha, sebais­to­ta, cit pre prav­du, vnú­torná spoko­jnosť aj odva­ha.

Strom má svoj kmeň. Korene s korunou spá­ja pevný okamih prí­tom­nos­ti, kde sa všetko zbieha v jed­nom prúde. Keď sto­jíme vyrov­nane a zároveň pružne – vtedy pretrváme… Keď zrov­naní sme sami so sebou aj navzájom – vtedy sme ako ten buk. Vlastne aj slo­vo zdravý má vo svo­jom jadre dre­vo – doslo­va „z dobrého dre­va“ – avšak vo výz­name živého dre­va. Korene našich slov sia­ha­jú do doby, keď sko­ro všetko dre­vo bolo živé – našich pred­kov vtedy neobklopo­vali drevené stav­by, ale lesy a lúky. Ľudia vtedy nepod­liehali korunám – silu mali občiny a kmene.

Korunou stro­mu sú naše vzťahy smerom k budúc­nos­ti. Podob­ne ako strom, aj my žiarime, kvit­neme, tvoríme bohat­st­vo dobrých vzťa­hov. Ako strom prináša plody, aj naše bytie má zmy­sel pre ďalšie bytosti. Vo vzájom­nom pri­jí­maní a dávaní sme súčasťou – nedržia nás prehnané obavy či zábrany… Ako spoko­jní, smelí, žiariví a uvoľ­není sa dokážeme zapo­jiť do veľkého príbe­hu stvore­nia. Keď si držíme svo­ju vyrov­nanosť a celistvosť – a zároveň plným dychom prúdime a dýchame ako strom – vtedy sme šťast­ní. Samot­né slo­vo šťastie má vo svo­jom jadre časť – súčasť – dobrý podiel na celku.

Hady, ľudia a vtáky

Obrazy stro­mu zvyknú dopre­vádzať aj zvier­atá. V prít­mí prízem­nej roviny sú to najčaste­jšie hady a huby. Hady pred­stavu­jú naše jadro preži­tia, pras­taré pudy (rozm­nožo­vací, obran­ný, napodobňo­vací a potravi­nový), ktoré zabezpečia pretr­vanie. Avšak samé o sebe sú tieto pudy nepružné a krátkozraké – môžu sa zachytiť do pasce závis­lostí či krútňav stra­chu, opako­va­nia, naháňa­nia či str­nu­losti. Hady sú však zároveň aj liečivé prúdy prírody, vlnia sa podob­ne ako prírod­né kolobe­hy. Huby aj obo­jživel­níky majú v sebe látky, z ktorých niek­toré sú jedovaté, avšak pri správnom zachádzaní môžu byť neu­veriteľne liečivé. Hady boli nie­len v Stre­do­morí či Indii, ale aj v sloven­ských rozprávkach spá­jané so silou, ktorá, keď sa u koreňov pre­berie a rozprú­di hore chrbti­cou, môže člove­ka vzi­ať ako drak až k nebu do oblakov. Keď sa človek zrovná a nechá cez seba tvorivú silu riadene prúdiť – môžu sa diať zázraky.

Na rovine kmeňa sto­ja u stro­mu veľké sil­né zvier­atá či ľudia: niekedy jeleň s družk­ou, inokedy tam sedí Bud­ha či visí priv­i­azaný Ódin. Aj výjav rajského stro­mu s Adamom a Evou je len obdobou tohto pôvod­ného obrazu, avšak už prekry­tý otrokárskym príbe­hom o vine a treste. Stred je rov­ina, kde sa stretá­vame – práve tu máme svo­ju silu: nie v min­u­losti ani v prí­tom­nos­ti, nie v myšlienkach ani spomienkach, nie v tom, čo bolo či môže byť – ale ter­az, práve tu. Tu sa prepá­jame, z mužského rázu a ženskej lad­nos­ti vzniká to nové a jedinečné… Také, aké tu ešte nikdy nebo­lo. Učí sa to žiť šťastne do kon­ca vekov v živom kole všetkého. Stred je miestom sku­točnos­ti – citov, pohy­bov aj skutkov.

Vetvy a listy koruny sú miestom pre vtáky aj pre duchov. Pole­tu­jú vzdu­chom sem a tam – tak ako naši­mi hlava­mi víria myšlienky, niekedy stále­jšie, niekedy nestále. Niek­torí operen­ci šte­bocú, napodobňu­jú cud­zie zvuky ale­bo výs­tražne vola­jú. Niek­torí pachtia za pestrý­mi bobuľka­mi a uďobá­va­jú z toho či ono­ho. Ďalší spieva­jú, jeden s druhým si odpoveda­jú a šíria lesom hud­bu prírody. Koruna je pestrosťou možnos­tí, do ktorých rastieme opro­ti slnečným lúčom, vyživo­vaní a umý­vaní dažďom, tan­cu­júc vo vánku, drži­ac sa vo vetre. Naša myšlienková výba­va aj duchovná kultúra sa nachádza na tej­to rovine.

Tri roviny spolu súvisia: Tak ako ten strom, aj ony sú súčasťa­mi jedinej bytosti živej v sieti vzťa­hov s bytosťa­mi iný­mi. Tak ako stromy v lese sú napo­jené na sieť húb a pevne držané mater­sk­ou zemou – my sme napo­jení na svo­je rodiny, svo­jich spolupra­cov­níkov a pri­ateľov, na svo­ju kra­jinu. Jed­lom pri­jí­mame ostatky iných bytostí, ktoré boli v min­u­losti živé. Pri­jí­mame ich – ich časti sa stá­va­jú našou súčasťou.

Čaro štedrého večera

Hostiny sú časom pre­po­je­nia nie­len vzájom­ného, ale aj širšieho – pre­po­je­nia s našou Zemou, po ktorej kráčame. Počas slávnos­tí jeme a pijeme, rozprá­vame sa, spievame, vní­mame obrazy – tieto obrazy nás vedú do budúc­nos­ti. Na čo sa poz­eráš – k tomu smeru­ješ, tam časom hádam dôjdeš. Kultúra nás vedie – ale kam? Vedú nás všetky tie obrazy, slová, myšlienky… Vedú nás k šťast­nej budúc­nos­ti, k celistvosti, k spoluprá­ci a tvorivosti? K nachádza­niu a napĺňa­niu svo­jho zmys­lu živ­ota v spleti príbe­hov stvore­nia – tu medzi Zemou a Nebom?

Niekedy bol čas vianočný vní­maný ako výn­i­močne čarovný. Doter­az takým je! Len my už čaru­jeme menej vedome…

Kam nás vedie plas­tový stromček s elek­trick­ý­mi svetielka­mi? Kam nás vedie tučný chlap v čer­ven­om s fľašk­ou slad­kého nápo­ja v ruke? Ako dospelí sme možno ustr­nuli v mer­avom zajatí nor­mál­ne­ho živ­ota… Už sa nemeníme – čary obra­zov nad nami zdan­li­vo nema­jú moc.

Kam však vedú tieto obrazy naše deti? V zahltení povrch­ný­mi ruch­mi sa pre ne stá­va svet možno nud­ným miestom… Cítia sa spú­tané tým všetkým umelým a pori­ad­nym, čo sa patrí? Príro­da ich azda desí – pre­tože ukrý­va prav­du. Stis­nutí obava­mi rodičov, utieka­jú sa do priestorov za obra­zovka­mi. Sú tam v bezpečí?

Strá­ca­jú zem spod nôh, strá­ca­jú silu nad svo­ji­mi tela­mi. Sami sa menia na povrch­né obrázky. Lieta­jú nimi kŕdle niekedy chtivých inokedy ustrašených vtáčikov. Rastú tieto decká do krásy a celistvosti? Niek­torí prepada­jú účelne budovaným závis­los­ti­am. Zmi­etaní vrtoch­mi myšlienok, kultúrnych poryvov a vlast­ných neve­domých pudov… Odcud­zení od dospelých, odcud­zení od pred­kov. Stá­va­jú sa deť­mi-otrok­mi mul­ti­médií – tých poslov právnick­ých osôb, kor­porá­cií… Zábavný priemy­sel nás zasypá­va obrázka­mi – sami si to na seba púšťame… Prichádzame nie­len o pozornosť, aj o vlast­nú silu, vôľu, slo­bo­du… Čo si to tu čaru­jeme?

Nez­abudli sme pri šte­drej večeri na niečo? Nože sa vráťme k sebe. Stíšme ruchy. Tu sme – v prí­tom­nos­ti.

Za čo sme vďační? Kým sme? Čo si pra­jeme? Aký­mi obraz­mi sa obklopíme? S aký­mi zámer­mi, v akom ladení do nového sve­ta vkročíme? Nový rok sa neza­čí­na prvého januára, ale s novým Slnkom na Vianoce.

Naši pred­kovia nám zanechali obraz stro­mu živ­ota, ktorý je osou sve­ta. V nejakej podobe ten­to obraz prešiel do kos­tol­ného útrp­ného kríža aj do štát­ne­ho znaku na tro­jvrší. V nejakej podobe je aj v tom vianočnom stromčeku, na ktorý veši­ame pekné dobroty, u ktorého kmeňa kladieme vzájom­né dary…

Zveľadíme svoj obraz? Nájdeme smelosť pozrieť sa na tem­nú prav­du našich koreňov? Veľa strašného tam je – viac však krás­ne­ho a zmy­sel­ného. Vo svo­jej celistvosti, v celistvosti obrazu stro­mu vo víre živlov – tu sa stá­vame úplní. V čase svi­atkov je tá doba – práve ter­az – pochopiť, čo chýba­lo, pri­jať, doplniť… Pustiť to, čoho je pre­miera, sprav­iť miesto pre mier.

Tak nám pra­jem: Pochope­nie toho, akú budúc­nosť sami sebe obraz­mi čaru­jeme…
Chvála za ten­to čas.

Svo­rad

---

V príprave je kni­ha Slová na Zemi o duchovnej obrode a dospievaní.