Škola nech je ohniskom

Dieťa sa učí to, čo teba zau­jí­ma, to, čo tebe robí radosť. Keď dieťa vidí blízke­ho člove­ka vykoná­vať nejakú čin­nosť s⁠ nad­šením – vtedy sa ono od neho rado, samovoľne, pri­rodze­ne učí. Doslo­va je k tomu pri­ti­ah­nuté, k tej čin­nos­ti. V školách sa tak­to, hoci aj od výborného učiteľa, dieťa doká­že pri­na­jlepšom naučiť ako učiť, ako učiť druhých. Pre­tože ten učiteľ len učí, ner­obí nič iné.

Škola ako činorodé zázemie

Zdravé školy by nemali byť vedené učiteľ­mi, ale ľuď­mi, čo robia čokoľvek a robia to s nadšením. Školy by mali byť plat­for­ma­mi pre nadšených ľudí, nech je ich povolanie akékoľvek. Mali by byť zázemím pre tých, ktorí sú otvore­ní a ochot­ní pra­co­v­ať v spoločnos­ti detí – a keď ony prej­avia záu­jem, ukázať im, vysvetliť im, viesť ich, aby deti sami zažili krá­su tej čin­nos­ti a poňali jej zmy­sel.

Školy by mali byť takými­to spoločen­ský­mi základňa­mi, mali by utvárať priestor a dávať prostried­ky. Predov­šetkým by mali byť miestom stret­nutí dospelých ľudí s⁠ deť­mi – sku­točných dospelých, takých, ktorí našli v⁠ ži­vo­te svo­je poslanie a naplne­nie – takých, ktorí tvo­ria svo­je život­né dielo. Školy nech sú mies­ta­mi stret­nutí, kde by sa práve toto mohli deti naučiť: ako byť samostat­ný a⁠ zároveň spoločen­ský, zod­poved­ný a tvo­rivý, ako si do­bre viesť a žiť dobrý živ­ot. Ako neostať tým dieťaťom, ktoré po­tre­buje, ako nech­cieť byť potreb­ný – ale rozv­inúť sa – skrát­ka byť, žiť a žiar­iť… S ľahkosťou pra­co­v­ať a byť pro­spešný a úspešný nie pre­to, že chcem peni­aze a potre­bujem uznanie spoločnos­ti, ale skrát­ka pre­to, že som.

Priestor pre zdieľanie nadšenia

Spoločnosť by mala vytvoriť priestor – nie tá nejaká spo­ločnosť, ale my, rodičia, súro­den­ci, pri­atelia detí. Mali by sme spoločne vytvoriť taký­to priestor, také­to zázemie. Je to v našom spoločnom, ľud­skom, všeobec­nom záu­jme, aby sa nadaní ľudia neven­o­vali len svo­jim veci­am, ale aby mali v svo­jej prá­ci priestor aj pre deti, pre našu živú bu­dúcnosť. Aby mali popri prá­ci pod­mienky svo­je nad­šenie, zápal a radosť zdieľať s nami ostat­ný­mi.

Nie len deti to totiž potre­bu­jú – my všet­ci sme pod­vyživení, hlad­ní, nenaplnení. Nám všetkým chý­ba tá sila a radosť žiť, pra­co­v­ať, tvoriť, robiť svoj živ­ot a svo­je okolie pekným. Nerozv­in­uli sme si túto zá­klad­nú schop­nosť – schop­nosť dýchať s ľahkosťou v prúde, schop­nosť žiar­iť do oko­lia prí­tom­nosť pohrúže­nia, v ktorom sa rozdiel me­dzi prá­cou, zábavou a⁠ odpočin­kom stiera. Je to schop­no­sť odd­ať sa mno­horozmernej zmyslu­plnej čin­nos­ti! Vte­dy idú veci ľah­ko, vtedy sa Svet stá­va svetlým!

Všetci môžme byť učiteľmi

Ty sám si učiteľ, keď máš radosť z toho, čo robíš. A keď nie, keď to robíš iba z povin­nos­ti, keď trpíš ako obeť pred­určená okol­nosťa­mi, keď je to zadaná rob­o­ta pre dom­nelý pros­pech iného – dieťaťa, spoločnos­ti? Keď sa snažíš, keď si mys­líš, že musíš pomáhať druhým, ktorí nie sú dosta­toční – pomáhaš im, aby boli podľa pred­stáv, pomáhaš im, aby aj oni boli v napätí a trpeli a tŕpli pre dom­nelý cud­zí cieľ… Keď sa obe­tu­ješ či za­predávaš seba pre „do­bro“ nieko­ho iného… Vtedy silu a nad­šenie nemáš. Bez ohľadu na tvo­je za­mestnanie a papiere, ty učiteľ nie si. Nie si napo­jený a ostá­vaš suchý, neplod­ný, nenaplnený, hlad­ný. Nič deťom nedá­vaš – naopak, silu im krad­neš.

Sku­točné uče­nie je vždy vzájom­né. Keď to obo­ma smer­mi prú­di, vtedy nie len žiak – aj učiteľ sa živo učí – vte­dy oheň horí. Nejde totiž o uči­vo, ktoré učiteľ už ovlá­da, ale o vzájom­né stret­nu­tie bytostí v mno­horozmernej prítom­nosti, tam sa ukrý­va vzrušu­jú­ca hĺb­ka možnos­tí!

Sme v tom spolu, deti, učitelia, pracu­jú­ci aj dôchod­covia – učiteľom môže byť každý z nás – tým, čo žije! Ten, kto rád číta a rád píše, ten nech učí čítanie a písanie. Len ako­by pomi­mo nech si k deťom odskočí – vtedy to pojmú rady. Deti totiž nema­jú byť tým stre­do­bodom záu­j­mu, je ním naša spo­ločná súhra, to celé dian­ie, priebeh, príbeh.

Takže nena­dávajme, ale poti­ah­n­ime spolu za správ­ne konce. Vytvorme priestor, pod­porme sa navzájom! Kaž­dým svo­jim dychom, tepom svo­jho srd­ca, tým ako žije. Nech ty sám môžeš byť vzo­rom svo­j­mu okoliu!

Tvoja úloha

Pra­ješ si, aby veci boli lep­šie? Ty si stre­dom svo­jho sve­ta – ty sám si ho utváraš. Až ľudia, ktorí našli samých seba, svoj stred a poslanie, až tí dokážu tvori­vo a s nadšením zmyslu­plne spolupra­co­v­ať. Až tí môžu ako samostat­ní jed­in­ci spoločne vytvoriť niečo živé. Novú školu! Nové zdravé pojatie školy – takej, ktorá by nebo­la o⁠ vzde­lávaní dru­hých – takej, ktorá by bola priestorom vzájom­nej spo­lu­práce za prí­tom­nos­ti detí.

Až vtedy, keď deti pre­javia záu­jem, vtedy, keď sa zani­etia, otvo­ria… Vtedy, nech je tu priestor ven­o­vať sa im, rozví­jať ten zápal, ukázať, viesť ich, primer­ane ich veku a schop­nos­tiam – poma­ly rozdúchavať ten pla­mienok. Najprv ho však tre­ba zažať a ešte skôr priprav­iť chrá­nený priestor kruhu – naše spoločné ohnisko. Až z⁠ ne­ho môže vzísť nová, zdravšia spoločnosť!