Aby sme boli ako ľudia skutočne živí a vyživení, nestačí jedlo. Ako tvori spoločenskí potrebujeme pre správny vývoj aj objatia a dotyky, zdieľanú radosť a lásku a aj spoločenské hranice, ktoré nám dávajú istotou bezpečia. Keď nám niečo z tohto ostalo upreté, alebo sme sa voči tomu z nejakého dôvodu uzavreli – ostávame nenaplnení. Vtedy mávame sklon si spoločenskú výživu vynahradzovať, nezriedka práve jedlom. Sladkosti prekryjú hlad po materskej láske a bezpodmienečnom prijatí. Ťažkými, mastnými a slanými jedlami si niektorí zase vynahradzujú nedostatok skutočného uznania a váhy, spokojnosti a sebahodnoty.
Vtedy máme nutkanie či sklon jesť nezdravé a nevyvážené potraviny – keď sami sme vnútri nezdraví a nevyvážení. Uspokojenie je prchavé – navyše, môže vzniknúť závislosť. Namiesto toho, aby sme šli ku koreňu veci a pozreli sa na svoj vnútorný svet – keksami, zmrzlinou, cukríkmi či čipsami od potrieb vlastnej duše unikáme.
Podobným únikom môže byť kniha či film, ktoré nás rozptýlia. Odvedú ťa od vlastného príbehu, ktorý je možno práve teraz nudný, smutný, zmätený, ťažký či napätý. Aj alkohol či prejedenie pomôže na čas zabudnúť na skutočného seba samého… Otupím sa, prekryjem si vedomie závojom. Ďalej si o sebe a druhých môžem namýšľať to či ono.
Možno sa vnútri cítim malý a bezmocný… Možno sa nedokážem prekonať k zmene a rozvoju… Možno som zranený a priamy krok príliš bolí, možno som nemocný. Zástupným konaním býva hromadenie neživého majetku či rozširovanie svojej moci nad druhými nie zdravo cez rast a dôveru, ale cez strach, riadenie, zneužívanie závislosti a potláčanie.
Keď človek nežije svoj vlastný príbeh, neblčí v ňom ohník. Vtedy nie je vnútorne vyživený. Je odkázaný na výživu z vonku – je závislý. Reve a kričí, myslí si, chce a požaduje. Nárokuje si pozornosť, zdroje, veci či práva – pýta si silu, ktorú sám nemá. Nie je nadšený, nie je tvorivý, nie je v prúde, vo víre naplňujúceho života. Živorí bez zdravých vzťahov s druhými. Takýto človek, dieťa či dospelý, sa správa ako upír: kam príde, tam z druhých saje ich chuť žiť, berie im nadšenie… Kam príde, tam kazí skupinu. Buď ako obeť vyžaduje pozornosť ostatných, alebo sa ich ako tyran snaží riadiť a ovládať. Často sa deje oboje zároveň.
Ako vedieme naše deti? K vlastnému rozvoju, víru, ohníku a zápalu – k nadšeniu pre učenie a sebarozvoj? Alebo im strkáme sladkosti namiesto pohybu? Kupujeme im umelohmotné hračky, namiesto utvorenia priestoru pre spoločnú živú hru v dotyku pravdy?
Pohybová hra dieťaťu ukáže oveľa viac, ako seriál či hopsačka na tablete. Pre ľudí, ktorí dlhodobo žijú v namyslenom sebaklame – v obmedzení vlastných predstáv – však môže byť dotyk pravdy veľmi bolestivý. Dotkne sa rán na ich duši – tých rán, ktoré sami popreli a odmietajú vidieť. Dotyky otriasajú vzdušnými zámkami: narušujú maticu zabehnutých nepružných názorov, utkvelých vzorcov myslenia a posudzovania, zvykov odpovedania a správania…
Možno si títo rodičia mysleli, že hry na mobile či tablete sú pre ich deti bezpečnejšie, ako voľná hra na ihrisku s ďalšími deťmi a dospelými… Nik si pri niech neodrie koleno… Mysleli si, že prípadný plač, hnev či modrina sú známkami zlyhania… Boli presvedčení, že za všetkým treba hľadať vinníka. Predstavovali si, že tým, že deti vedú ku knihám, že ich odkladajú do bezpečia k televízií či do pevných lavíc a rámcov vzdelávania – že ich takto ochránia. Že im zabezpečia istú budúcnosť… Šťastnú budúcnosť? Robia to zo strachu aj z lásky. Chránia svoju nás pred pravdou a rozvojom.
Keď sa deti nestretnú s celistvou výživou… Keď nespoznajú pohybové hry ani tance bezpečne rámcované stretnutiami priateľov či rodiny, slávnosťami v kruhu blízkych… Ak deti nezažijú výživný spoločenský vír… Keď zdravé správanie nepojmú od starších, ktorí im v hre idú príkladom… Ak sa do toho nedoktnú v prostredí, ktoré držia vedomí ľudia…
Zákonite to potom príde neskôr a hrozí, že úpadkovo. Udeje sa to možno v neprajnom, nevedomom, nečistom a nebezpečnom prostredí. Nie všetky podujatia sú tu pre spoločné dobro, rozvoj a potešenie. Niektoré slúžia ako zdroj príjmov pre pár nemocných jednotlivcov zneužívajúcich prázdnotu ľudských duší. Zarábajú podporovaním chorobnej závislosti.
Komercia, reklama, konzum, pútavé multimédiá, stále viac, vyššie, rýchlejšie… Až kam? Čo, keď deti nespoznajú, čo to je byť napojený na vlastný zdroj, na vlastný prúd života… Keď nespoznajú, čo je to byť samým sebou… Keď sa nenaučia veriť svojmu telu, citu a predtuche, vo svojej rovnováhe si držať zdravé hranice. Niekde pod pódiom telo na tele, vo vlnách davu a alkoholovom opojení… Niekde v cudzej ďalekej krajine, unesení na vlnách im podobných… Bez seba v ošiali rušivých, dráždivých, návykových podnetov… Kde je zmysel? Len hltaj, ber ako ostatní! Ako všetci?
Oddáme sa všetci bohapustej spotrebe a trhu, kde slepé peniaze určujú, čo je správne a čo nie?
Deti a mladí nasledujú vzory. Nasledujú ľudí, u ktorých vidia nadšenie, život, plný voľný dych. Nech sa títo venujú čomukoľvek – je to zmysluplné, tvorivé, vyživujúce, obohacujúce. Skutočnými hrdinami sú ľudia, ktorých život baví, ktorých napĺňa! Premyslene navrhnuté osobnosti z obrazoviek sú len chabou náhražkou. Postavy počítačových hier, ani televízne hviezdy či youtuberi to za nás nespravia…
Sami môžeme byť tými hrdinami hodnými nasledovania! Nik iný to za nás nespraví. Keď som pánom svojho vlastného príbehu, keď som šťastný v hre, keď dokážem zmysluplne, tvorivo, plodne spolupracovať s druhými… Keď som súčasťou spoločenstva a zároveň sám, samostatný a zodpovedný, oddaný pravde, slobodný… Vtedy som zdravým vzorom.
Keď sám si utváram svoj život, žijem svoj príbeh, ktorý ma baví – v láske ho spolutvorím s mojimi blízkymi… Vtedy ma druhí sledujú, možno len skryte obdivujú – mimovoľne sa odo mňa učia… Keď sa sám rozvíjam každým dňom – vtedy vediem druhých k rozvoju a svet sa mení k dobrému.