Pokora nie je cnosť

Poko­ra je od odvo­dená o slovného koreňa “koriť”, čo zna­mená “urážať, haniť, trestať”. Zdroj: Stručný ety­mo­log­ický slovník slovenčiny. Príbuzné slová sú: príko­rie, kárať, priekor, úkor.

• 

• 

Cnosť z poko­ry sprav­ili stre­dovekí nábožen­skí kaza­telia. Poko­rený, teda pod­lomený, potu­pený, potrestaný, porazený človek bol pre nich ideálom dobrého kresťan­ského nevoľníka.Žiaľ, dodnes máme v jazyku a v našom mod­er­nom duchovne také­to veci. Poki­aľ sa na naše kresťan­ské dedičst­vo nepozrieme triezvy­mi, pri­amy­mi oča­mi, nezbavíme sa toho. Je to okrem iného dedičst­vo križi­ack­ych ťažení pro­ti západ­ným Sloven­om, keď bola časť západ­ných Sloven­ov doslo­va vyh­ladená. Vojaci Svätej rímskej ríše vypaľo­vali “pohan­ské” dediny a zabí­jali aj ženy a malé deti.

Kresťanst­vo sa u nás šíri­lo nie ako nábožen­st­vo lásky, ale ako nás­toj vojenskej moci, pod­ma­ne­nia a zotroče­nia ľudí a ich zeme. Pod hrozbou smr­ti bola do nás zasadená otrokárs­ka a otrocká ide­oló­gia. V mno­hom dodnes ovpyvňu­je naše zmýšľanie a naz­eranie, bez toho aby sme si to vôbec uve­do­movali. Rana bola zasadená hlboko.

Duchovné­mu ras­tu ani sce­le­niu a ozdrave­niu ducha a duše nepomôže sna­ha byť “dobrý” — poslušný, pokorný.Pomôže nám stopo­vanie a pochope­nie svo­jich tieňov. Toto je jeden z nich.

Radšej osob­ne použí­vam namiesto poko­ry slová ako úcta, úctivosť, uznanie. Nie poko­rný, ale prostý, úctivý, jednoduchý, prí­padne odd­aný…

Poko­ra má aj prínos­nú stránku. Je to stav, keď si uve­domím a pri­pustím svo­ju necelistvosť, svo­ju vnú­tornú roztrieštenosť, svoj zmä­tok v duši. Uve­domím si svo­je zra­ne­nia, ktoré som si pred tým nedo­vo­lil cítiť, vidieť. Ak zároveň vidím nad sebou a oko­lo mňa veľkosť, krá­su a celistvosť (za pred­pok­ladu, že som nikde v divej prírode) — môže to byť zači­a­tok hoje­nia.

Som aj nie som súčasťou tohto celku. Neladím a bolesti­vo sa ma to dotý­ka. Vietor, chlad aj tep­lo, dážď. Hnev a smú­tok zároveň. Trpím. Som poko­rený tým všetkým. Z tohto bodu sa obra­ci­am na To, Tú, Toho…Prosím o uzdrave­nie, o sce­le­nie, o šťastie, o pri­jatie, o vyjave­nie mojej ces­ty, jej zmys­lu.

Je to teda bod, z ktorého viem rásť k zdrav­iu a svo­j­mu posla­niu. Nie je to ideál ani cnosť. Podob­ne, ako utr­pe­nie nie je cnosť. Je to skrát­ka stav, ktorý môže a nemusí byť východiskom. Záleží, ako sa k tomu postavím.

• 

•