Semienko a rieka

Bez dobrej min­u­losti nemôže byť dobrá budúc­nosť – tak uver, uver, že min­u­losť bola dobrá. Rozhod­ni sa, že bola dobrá! Bude to kľúčovým rozhod­nutím tvo­jho živ­ota. Prij­mi, že pred tým všetkým, čo ťa z dejín naučili – že za tým všetkým je dávny bájny vek, je tam raj. Pri­j­mi, že zima končí, že začí­na sa jar!

Tak ako zimu a tem­no­tu semi­ačko prečká, v spánku chrá­nené hrubou škrupinou – tak aj ty si spal, ale už sa pre­búdzaš! Už sa uvoľňu­ješ, už škrupina puká. Tá škrupi­na – to sú tie stuh­nu­tia, tie utkvelé pred­stavy, tie viery, predpo­klady, skúsenos­ti, stra­chy. Tie všetky ti pomohli prežiť, po­mohli ti to udržať si živ­ot. Dlhou reťa­zou pred­kov si sa do­stal až sem, budúc­nosť sa práve otvára.

Trpeli sme, narážali sme do seba, nútili sme sa, nie len ako cud­zí, aj ako rod­i­na. Tvrdé škrupiny rodových pro­g­ramov na seba narážali, trpeli sme mer­aví v rôznych po­lo­hách, naše vzťahy škrí­pali…

Už sa nemusíš snažiť, nemusíš po­máhať druhým, sta­rať sa, ani ich ľuto­vať. Nie je potre­ba nútiť seba ani druhých do zme­ny. Uvoľni sa! Nebo­juj! Povoľ! Všetko, čo potreb­uješ, je vnútri teba. O zvyšok sa Zem a Boh posta­rajú, ten vysoký otec, tá šíra mať. Spočiň spoko­jný. Už vychodí Slnko, samé sa pre­rodi­lo, žiari živou! Už je čas. Otvor sa v dôvere! Vedomie sa vra­cia, pre­búdzame sa. Semi­ačko puká, puk­liny bolia, ale vedz, že tá škrupi­na, čo zomiera – vedz, že to nie si ty. Ty si ten pries­tor pod ňou! Ot­váraš sa a sily začí­na­jú prúdiť, rastlin­ka púšťa ko­reň do zeme, raší výhonkom do neba. Pojí sa na to, čo ju pre­sa­huje, na to sku­točné, divé, živé! Pije, na­pája sa živ­o­tom.

Nie si tým, čím si si myslel. Odd­aj sa tomu – živ­o­tu, ktorý sa pre­búdza. Nič nemusíš, len sa uvoľniť. Dobré veci sa dejú, pre­tože ty sám si od pod­staty dobrý. Všetko je od pod­staty dobré, aj deň aj noc, aj tá min­u­losť. Pri­chodí nám svetlá, pri­ateľská budúc­nosť. Spoločne, sme v⁠ jed­nom kruhu, všet­ci máme jed­nu Matku a jed­ného Otca. Vitaj doma, sme Rod­i­na!

Si ako kory­to pre rieku, tvo­je dedičst­vo sa otvára, všet­ko si si priprav­il – ty sám si to bol. Všetko, čo po­trebuješ, si si bol prichys­tal, uložil pod ochranu škrupiny. Ter­az to ob­javuješ ako dar – ako dary vo sve­tle Sln­ka a⁠ sku­točnos­ti Zeme. Upokoj sa, cíť svoj stred, to srd­ce, ktorým sila a krv prú­dia – prú­di ním rieka a sil­nie. Otvor svo­je bre­hy víru, otváraj svo­je vedomie. Živ­ot chytá silu, chytá prúd a ty sám seba pre­sahu­ješ, zas a zas.

Uvoľni sa, voda vie, voda je múdra, ona je pod­sta­tou živ­ota a ty sám si nádobou, kory­tom na vodu – si tok. Otváraj svo­je bre­hy, v odd­aní, v láske, nechaj sa viesť! Voda vie, kam má ísť – k vyrov­na­niu, steká k sútoku. Stretá­vame sa, vítame ako pri­atelia, spoločne. Všetky tie drob­né čias­toč­ky, ktoré raz padli z neba ako kvap­ky… Ter­az sa schádza­jú ako potoky, stretá­va­jú sa ako riečky. Pred­sa ne­strácajú svo­ju osob­nosť, sú tou istou bytos­ťou – len ich vedomie sa rozšíri­lo. Si to stále ty, vždy si bol. Neboj sa, že sa stratíš, že stratíš seba – ty len škrupinu a⁠ bre­hy zanechá­vaš, na­opak, sám sa nachá­dzaš.

Ty vieš, voda je vede­nie, vedomie. Vedz, ideme dom­ov, prúdime, rastieme ako ten strom, koreň­mi sa spá­jame hlb­šie a hlbšie so Zemou a navzájom. Strom vie, kam má rásť, vie ako byť vyrov­naný a bohatý. Do oblo­hy prúdiš, rastieš, rozví­ja­jú sa lístky, už pučia výhonky, ktoré raz vy­kvitnú. Ten strom je ešte len mal­ou rastlink­ou, ale raz bu­de mohut­ný – tak ver, dôveruj ako tá rastlin­ka, sme­lo sa otváraj! Toto je tvo­ja ces­ta, ces­ta k plnos­ti, na­plneniu.

Je to ces­ta domov, ces­ta kvap­ky, ktorá letela nebom, ces­ta sne­hovej vločky, ktorá letela zimou a tem­no­tou. Je to ces­ta duchov smerom k duši, k zemi, ces­ta krás­nej bytosti, ces­ta k celistvosti. Je to ces­ta osob­nos­ti k spo­ločnosti, je to ces­ta znovunáj­de­nia vzťa­hov, všetkých vzťa­hov, vzťa­hov veľkej Rodiny. Už nás nedelí čas ani priestor, nové a nové rozmery živ­ota sa otvára­jú.

Rieka tečie, vez­mi si z nej prík­lad, napi sa tej múdrej vody – napoj sa – aj ty tak teč živ­o­tom. Semi­ačko klíči, vtedy vyk­líči, keď je pravá doba, klíči a otvára sa… Už sa sta­lo, už sa tak rozhod­lo, už sa odd­a­lo živ­o­tu, oži­lo, už niet ces­ty späť. Už je len tej jed­nej ces­ty, ces­ty živ­ota, tan­ca ciest, nechaj sa niesť! Možno to bude ťažké, možno príde rana, krupobi­tie… Ty si sa však už odd­al, už si pre­siahol seba sa­mého, sme to my, kto rastieme. Neboj sa, je nás veľa, je ťa veľa.

Strom bude raz hrubý, sil­ný, str­mo a krásne sa bude k⁠ nebu týčiť. Poskytne pod­poru, oporu, miesto pre živ­ot toľ­kým bytos­ti­am. Zasype svet bohat­stvom kve­tov, bo­hat­stvom plodov, semi­en – a tie raz… Tie zas, ak príde zima, tem­no­ta, chlad… Sil­ný strom vytrvá, a keby aj nie, v⁠ zemi ležia semi­ač­ka, chrá­nené pev­nou škrupinou. Ča­ka­jú na svo­ju ces­tu, ces­tu k sile, k Rodine, na svoj nový príbeh čarovnej ces­ty, ces­ty Domov.