Peniaze a hodnota

Bavím sa so svo­jou ses­tričk­ou. Poz­eráme na počí­tači roz­právky o poníkoch, Lenka ich potom kres­lí, hrá sa s nimi. S otcom rada hrá takú hru, že niečo chce. Kúp mi to, kúp mi ono. „Dobre,“ hov­orí otec, „ale spoločne vyberieme, dám ti peni­az, mala si meniny.“ Tak vyberú nejaké ume­lo­hmotné zvier­atko, pekne verne spravené, za päť eur. Ale­bo takého poní­ka ako z tej rozprávky.

Deti a zvieratká

Ideme si tak s Lenk­ou domov z prechádzky, vedľa nás psík, reč padne na tie eurá a zvier­atká. Za čo vlastne platí­me? Čo to zna­mená, tá cena? Prečo vlast­ne zvierat­ká? Rád by som to Lenke vysvetli. Pýtam sa sám seba, prichádzam na zau­jí­mavé odpovede.

Deti prirodzene od istého veku smeru­jú širšie, do širšieho sve­ta, do toho, ktorý pre­sahu­je ľud­skú spoloč­nosť: smerom k prírode, k zvier­atám, k na­šim dru­hom v⁠ iných telách. Vedie ich to zvier­atá spozná­vať, cítiť ich, odpovedať si – učiť sa vzťa­hom, hre, spoluprá­ci.

Dakedy deti chy­tali jaš­ter­ičky, moja starká ako malá ešte pásala husi a kravy. Dnes však zvier­atá oko­lo detí niet, a keď ná­ho­dou aj, tak niet slo­bod­ného priestoru na skú­manie a vzá­jomné pôsobe­nie či hru. Ak aj privedieme dieťa do jaz­di­arne k poní­kovi, sú oba­ja pod dohľadom. Nieto priestoru sa uvoľniť, vzájomne sa vyciťo­vať, sa­mostatne nad­vi­azať vz­ťah, pozoro­vať sa, rečou tela si odpo­vedať. Všetko je dané, vy­tvorili sme to: „Tu tak­to sa posadíš, toto je sed­lo – a po­zor, oko­lo zad­ku koníkovi nechoď, mohol by ťa kop­núť!“

Majetok namiesto vzťahu

Dieťa túži po naplnení, pre­tože skrze napĺňanie rastie, do­spieva, rozkvitá. Dieťa si to pýta, tak ako vie. Ak však nie je ces­ta? Ak ho matkin stra­ch nepustí cez hranu Sve­ta, do nových vzťa­hov? Ak pozná len plyšáky a gýčové akože-zvier­atká z telky? Pre­tože tieto sú „bezpečne­jšie“. Účinne ochrá­nia die­ťa pred tým, aby sa rozví­ja­lo. Dieťa si nerozví­ja cíte­nie iných bytostí, súc­it, vní­manie, pozoro­vanie, hru… Nena­učí sa primer­ane odpovedať, nepo­jme, čo je to zod­poved­nosť, nenaučí sa cítiť a ctiť hran­ice nie­koho dru­hého – a⁠ po­tom, keď bezo­hľadne siahne na psa a⁠ ten po ňom varov­ne chňap­ne… Sa­mo­zrejme: je to chy­ba psa – a⁠ ty Lenka poď, ne­plač, kúpime ti zvier­atko.

Kúpime ti ho a ty ho budeš vlast­niť! Budeš ho mať, bude tvo­je. Tak­to sa s ním spo­jíš, tak­to svo­ju túžbu napl­níš. Nenaplníš. Len oklameš. Veď už ter­az máš zvier­atiek, ume­lohmotných, plyšových či nakreslených, plnú izbu. Ne­po­máha to. Chvíľ­kovo ťa to poteší, na čas ťa upla­tia, aby si bola dobrá a spoko­jná. Otec pravidelne kupu­je Lenke zvie­ratko, keď ideme k babke – bab­ka dá peni­az a⁠ Lenka sa k⁠ babke teší. Inak by sa neteši­la?

Skrytá cena

Kráčame tak so psíkom pomedzi kríky dolu stráňou. Zapadá slnko a ja vysvetľu­jem Lenke hod­no­tu vecí. Tých päť euro, to nie je celá cena – to zvier­atko sto­jí oveľa viac. Čís­lo na cen­ovke je len malý zlomok. To zvier­atko bolo vyrobe­né z⁠ umelej hmo­ty v továrni, pravde­podob­ne nie­kde v⁠ Ázii, mož­no ho far­bili a balili také deti, ako si ty. Možno to boli mladé ženy, ktoré namiesto toho, aby sa starali o⁠ rastliny a o⁠ deti, namiesto toho, aby pra­co­v­ali vo vzťa­hoch s iný­mi živý­mi bytos­ťami, sedia v továrni. Aby zaro­bili peni­az, pre seba, pre rod­inu.

Pracu­jú v továrňach. Zapredá­va­jú svo­je vzťahy za pe­niaze. Možno z núdze a možno uver­ili, že toto je jed­iná ces­ta pokroku. Zapredá­va­jú svo­ju dušu – duša je priestor vzťa­hov. Sú ďaleko v meste, rod­inu zanechali na vidieku. Vlastne boli azda aj rady – ušli od tých vzťa­hov, pre­tože vzťahy boleli. Vzťahy bolia, keď sme násil­ní, necitliví, bezohľad­ní, neve­domí či namyslení… Keď sme si ako deti nemali možnosť vzťahy zdra­vo utvoriť, spoz­nať, v⁠ dôve­re sa im otvoriť, hrať sa v⁠ nich, vzájomne sa cítiť, dotýkať.

Ťažia silu Zeme, ťažia silu vzťahov

„Cenou toho koní­ka je ten čas tých ľudí, tých pre­davačov, dodá­vate­ľov, robot­níkov za pásom, účtovníkov,“ vravím Lenke. Je to čas, sila, zdravie a pozornosť tých mužov na rop­ných ploši­nách a⁠ v⁠ chemic­kých továrňach, k tomu nák­la­dy na pre­vádzku stro­jov, na dopravu. Skry­tou cenou toho poní­ka je tá plocha Zeme, ktorá bola znásil­nená, ktorej bohat­st­vo bolo vyťažené, ktorá bola priemys­lom na púšť pretvorená, otrávená, zamorená odpa­dom. Skry­tou cenou sú medz­iľud­ské vzťahy, ktorých sila bola odčer­paná. Láska k rodine sa zme­ni­la na chlad, han­bu, vinu, stra­ch či hnev – po tom, ako bolo dievča poslané, najprv len do školy, neskôr do mes­ta do továrne. Možno svo­je šťast­né miesto na Zemi už nikdy nenaš­lo.

Zem bola znásil­nená necitlivý­mi ľuď­mi, tými, ktorí ni­kdy nemali možnosť sku­točne sa pre­po­jiť s iný­mi by­tos­ťa­mi, so zvier­ata­mi, s rastli­na­mi. Tými, ktorí sa bo­ja, pre­tože nedôveru­jú. Títo sa nikdy neuzem­nili, nenašli spo­je­nie na veľkú sieť vzťa­hov bytostí, vzťa­hov hry, tan­ca, boja a rados­ti, vzťa­hov náručia živej Zeme.

Kúpil si si možnosť

Hod­no­ta toho umelohmot­ného poní­ka nie je tých päť eur, ktoré si zaň zaplatil. Jeho hod­no­tou nie je to, že ho ter­az ty vlast­níš. Nie si pre to väčším človekom, nerozv­in­ul si sa do šírky, neobo­hatil si sa – získal si len prostriedok. Získal si možnosť, nástroj. Kúpil si si bre­meno – vzal si do svo­jho vzťahu, do priestoru svo­jej duše, tú púšť, ktorú výro­ba hrač­ky zanecha­la – kúpil si si možnosť túto púšť naplniť, pretvoriť v⁠ záhradu!

Cena bude vyrov­naná a hod­no­ta sa ti vráti len vtedy, keď kúpenú vec použi­ješ tvori­vo. Vtedy, keď jej prínos nad­šenia, prínos vzájom­nej hry, ktorú pod­ni­eti… Vtedy, keď po­tešenie, ktoré pri­ne­sie, posil­ní a uzdraví naše vzťa­hy. Keď nás spraví bližší­mi, keď vďa­ka vzájom­ným darom utužíme naše pri­ateľstvá. Je to lás­ka a spoluprá­ca, je to vzájom­né cíte­nie a na ňom postavená dôvera, ktorá nás oživí, naplní, ozdraví.

Vzťahy prepájajú, napĺňajú dušu

Cez hry, cez spoločné hry v kruhu ľudí, cez hry so živý­mi bytosťa­mi sa máme možnosť otvoriť, uzrieť, spoz­nať sa­mých seba – a keď sa vidím, môžem sa aj zmeniť – stačí zámer. Stačí pri­an­ie! Keď sa v dôvere otvoríme a⁠ prij­me­me dar aj úder, pre­tože vieme, že sme v tom spolu.

Ako človek rastie, ako sa vyví­ja, prekraču­je svo­ju ľud­skú rod­inu, svo­jich rodičov, súro­den­cov. Otvára sa no­vým pri­ateľom, iným, cud­zím deťom, dospelým – otvára sa širšie, vzťa­hom a hrám s⁠ rast­linami, so zvier­ata­mi. Ne­mu­sí ich jesť a vlast­niť, aby sa s nimi pre­po­jil – práve naopak. Nemusí ničiť, poží­vať, použí­vať – môže sa hrať, rovno­cenne, ako­by v tan­ci, v hre sa skú­mať – s⁠ úc­tou a⁠ cit­om. Prepá­jaš sa a rastieš – tvo­ja rod­i­na sa roz­rastá. Príde okamih, keď ňou budú všetky by­tosti Zeme.