Začnime pekne od začiatku: zákonitosťami Vesmíru. Všetko je silou, energiou. Ten vzorček E=mc^2 videl z nás hádam každý: Sila je rovná hmotnosti krát rýchlosť svetla na druhú. Hmota je vlastne veľmi zhustená sila. Ďalší fyzikálny zákon je zákon zachovania energie, ten praví, že silu nemožno zničiť ani stvoriť, len pretvoriť z jednej podoby na druhú. My nič netvoríme, len pretvárame.
Niečo tu však je, niečo stvorené bolo – čiže niečo so schopnosťou tvoriť jestvuje… Nazvime si toto niečo Stvoriteľ a spomenuté zákonitosti zákony stvorenia. Nič nemožno zničiť. Inými slovami: Tvoje prvotné právo je jestvovať – bytosť má právo byť – všetko stvorené, má právo jestvovať. Toto je zákon od Stvoriteľa, nie nejaký umelý zákon. Tento prirodzený zákon je nadradený umelým zákonom. Je tu bez ohľadu na to, čo si myslíme.
Premena
Silu nie sme schopní tvoriť. Máme však dar silu premieňať. Sila je podstatou všetkých vecí a my máme moc ich pretvárať. Začína sa to myšlienkou… Najľahší spôsob, ako pretvoriť jednu vec na druhú, je, že veci dáš nový význam. Hrnček na čaj pretvoríš na črepník tak, že ho zaň vyhlásiš. Predstavíš si, že je to črepník. Potom už nie je ťažkosť zasadiť do hrnčeka kvet. Začalo sa to zámerom, slovom a zmenou prístupu. Predstava predchádza stavbu. Zemina a voda a rastlinka už šli prirodzene, samovoľne.
Zmena významu nemusí byť výsadou čarodejníkov. Sme toho schopní všetci! Zdalo by sa, že hrnček bol zničený – už sa z neho nedá piť čaj. Hrnček zmizol. Ani črepy z neho neostali… Niečo nové sa objavilo.
Nemožno vyhrať, len sa vzdať – komu?
Čo sa stane, keď porušíš zákon? Vykážu ťa z kruhu von! Policajta, keď nafúka, vyrazia z práce. Zlodeja zavrú do tmy, preč zo spoločnosti, preč z kruhu domova. Vesmír, Všehomier, je však všetko, čo je. Nemožno ťa vykázať preč. Možno len pomôcť tej druhej strane, tej, ktorej právo si poprel. Tej, ktorej bytie si poprel. Tej, s ktorou sa preš. Tej, ktorá je v tvojich predstavách zlá a ktorú sa preto pokúšaš zničiť, vymazať ju z kola sveta. Tej, ktorá by podľa teba nemala jestvovať. Celý Všehomier sa napne, aby tejto bytosti dodal silu! Čím viac sa prieš, tým silnejší je tvoj protivník! Až kým sa nevzdáš, kým sa nepoddáš, neoddáš… Muselo to byť?
Čomu si sa oddal? Čomu si sa stal oddaným? Kruhu? Celku? Je to od podstaty iné, ako keď sa oddáš hocičomu inému. Keď sa oddáš nadriadenému v práci, stávaš sa otrokom. Ledaže by on sám bol oddaným celku, čo zväčša nie je ten prípad. Keď sa oddáš niečomu čiastkovému, strácaš seba. Strácaš svoju celistvosť, svoju silu, strácaš vedomie, cit, život. Takýto vzťah je závislosťou. Je to nezákonná pyramídová hra. Je to hra upírov, kde väčší upír vysáva a ovláda menšieho. Bez sily sa totiž stávaš hladným. Keď odovzdáš seba, keď odovzdáš svoj stred, strácaš svoj život a s ním aj nadšenie, prúdenie, zdroj sily. Keď sa oddáš časti, spraví to z teba spraví upíra.
Hosť do domu, boh do domu!
Vrana k vrane sadá. Upír upíra si hľadá. Čo je upír? To je taký cudzopasník. Pijavica? Komár? Kliešť? Pije krv! Rozčuľuje! Vyvádza z rovnováhy! Šíri strach! Avšak… Pijavica lekárska niekedy liečila. Mračná komárov v lužných lesoch, ktoré dakedy pokrývali väčšinu nížinatého južného Slovenska, nás, mimo iného, zachránili pred otrokárskymi ťaženiami Svätej ríše rímskej. Iné, čo nás zachránilo, bolo pohostinstvo.
Naši predkovia boli známi svojou úctou k hosťom. Vítanie s chlebom a soľou – s tým najcennejším, čo vtedy mali, tým, čo dokázalo pocestného najviac potešiť – jedlom! Na sviatky sa uchovávajú dávne zvyky a jedným z nich je prestrieť aj pre neprítomného či náhodného hosťa. Spraviť miesto aj tým, ktorí tu s nami nie sú, ale sú súčasťou kruhu, súčasťou celku! Aby mohol prísť ako očakávaný, ako vítaný, či sa už zjaví v podobe žobráka, pútnika – či príde ako duch, duch predkov… Aj v ľudových rozprávkach sa nezriedka boh zjaví v podobe cudzinca. Už vošiel! Odoprieme mu miesto ako cudzopasníkovi? Či ho prijmeme ako hosťa?
Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva
Vzťah je vždy obojstranný. Ako si spravíš, tak máš. Ako si vzťah na začiatku nastavíš, taký je. Ty si ten, kto dáva význam… Je to celok, to, čo ti práve prišlo do života, alebo len hladná časť? Časť čoho? Dokážeš ju prijať?
Ak vzťahu predchádzajú predsudky, predstavy, očakávania či strachy… Možno si ani nevšimneš, že to mohlo byť celé inak… Veci nie sú dané. Nie sú predurčené. Sú dané len vtedy, keď im ty sám nedáš význam. Keď ty sám nečaruješ, vtedy ťa zakľajú – do klietky. Vtedy dá veciam (a tebe!) význam niekto iný, bez tvojho vedomia.
Kto? Ten upír, ktorému si sa oddal? Nemusí to byť človek… Môže to byť napríklad práca, postavenie, rozum, peniaze… Niekedy sa to stavia do polohy dieťaťa a ty sa o to staráš, zakladáš si na tom, pýšiš sa tým… Ťahá ti to silu, sám ostávaš si bezmocný. Nevládny, nesamostatný, nezodpovedný. Nežiješ, si obeťou okolností. Akokoľvek sa biješ, prieš, brániš, ako zakliaty, slepý tápeš v temnote…
Je tu kliešť! Ako odpovieš?
A zrazu! Pozeráš, čo sa ti to zahryzlo do kože… Malý čierny roztoč, prepája sa s tvojím krvným obehom. Saje krv! Čo sa ti to hlavou ženie? Je tam odpor, strach? Ak ho z nenávisti či namyslenosti, či len tak – zabiješ…
Červený fľak po uhryznutí sa zväčšuje a postupuje, pomaly je ako dlaň. Jeho vnútro začína blednúť a zapálený prstenec ti prestupuje telom. Nákaza sa šíri a ty si slabší a slabší. Nemocný. Chorý. Bolia ťa kĺby, nevládzeš sa hýbať… Telo bojuje a ty sa oddávaš lekárom. Je tá žena v bielom plášti časťou či celkom? Predpisuje antibiotiká, tetracyklíny… Je to nevyliečiteľné, vravia ti.
Zanevrieš na nich. Berieš si späť seba a svoju zodpovednosť. Borelióza, zháňaš o nej poznatky, vraj je to autoimunitné ochorenie… Autoimunitný znamená samo-odolný: odolávaš, brániš sa sám sebe, bojuješ sám proti sebe. Borélie sú vlastne pomerne neškodné, čítaš. Ľudia ich v sebe majú a veselo si žijú bez akýchkoľvek príznakov. Keď sa ich však tvoja obranná sústava pokúša zničiť… Tieto jednobunkové zvieratká sú dosť chytré na to, aby sa uhli, a ty si ničíš vlastné tkanivá. Ničíš sám seba. Ony sú tvojou súčasťou ako mnoho iných bytostí. V tvojom tele je viac cudzích buniek ako tvojich vlastných. Ty nie si len človek, ty si prostredie pre život!
Čierna diera a to za ňou
Už to vieš, ale chorý byť neprestávaš. Nestačí vedieť. Nestačí sa prestať oddávať predstavám, strachom, učeným pánom upírom…
Je pred tebou ďalší krok, ty však nevieš kam vedie. Je to krok cez vlastné obzory. Je to krok za to, čo si myslíš, za to všetko, čo si kedy poznal a v čo veríš… Krok do temnoty. Pretože to, kam ideš, je iné, ako čokoľvek, čo si doteraz zažil. Odpusť, pusť sa, daj zemi všetky skúsenosti, všetko to, čo si myslíš a čo ťa predurčuje, všetko to, čo ťa ťaží, púta… Prechádzaš smrťou a prechádzaš nahý, prostý významu. Čistý prechádzaš bránou. Dôvera je od nej kľúč.
Sám si stratený. Uvidíš všetky strachy a pnutia. Pusť ich! Odpusť a vykroč. Osamelosť je očistou, samota je bránou. Bránou k jednote, k tomu celku, ktorý jediný je hodný tvojho oddania. Tajomná je tá brána. Mystická. Celok je kruh. V kruhu začiatok je koncom. Posledný je prvým. Najmenší je najväčším. Posledný služobník je prvým pánom. Had si kladie hlavu na svoj chvost.
Priatelia si prajú
Nemusel si ho zabiť. Bola aj iná možnosť. Je aj iná možnosť. S vďakou ho prijať. Dať mu tú krv, dať mu tú silu, pohostiť ho… Tak ako tá stará babka, čo sa jej pýtali, či na ňu nejdú kliešte, či nemá tú chorobu. Ona si ich nevyberá: „Nech sa oni nasajú, potom sami odpadnú…“ Môžeš si ho aj vybrať, kliešťa… Ja ho pred tým vždy upozorním, sľúbim, že ho nezabijem. Poďakujem mu, že mi pomohol – nemusím vedieť ako. Dal som mu význam: on nie je upír, čo mi škodí, prijímam ho ako celok, ako služobníka celku, ako posla Zeme. Prišiel od Zeme, aby mi pomohol, aby niečo odovzdal, pripomenul… Nájdem mu pekné miesto niekde v tráve, nech pokračuje v žití svojho príbehu. Pohostený, požehnaný na ceste. Veď sme priatelia!
Rozpamätal si sa. Prijal si nemoc a stal si sa mocným. Prijal si nepriateľku a stala sa priateľkou. Už sa ona nemusí báť o svoje bytie, dal si jej miesto vo svojom svete, v tom celku, ktorým si! Už nemusíme bojovať, môžeme spolupracovať. Dal si im iný význam, kliešťovi, chorobe aj tým baktériám, boréliám… Premenili sa, premenil si sa. V dôvere.
Stal si sa čarodejníkom, stala si sa čarodejkou. Stal sa zázrak. Si pánom svojho života a jeho služobníkom zároveň. Vo vlnivom tanci života. V tanci množstva bytostí a zároveň jednej jedinej.
2 thoughts on “Liečba choroby, ktorú nesie kliešť”