Liečba choroby,  ktorú nesie kliešť

Liečba choroby, ktorú nesie kliešť

Začn­ime pekne od zači­atku: zákoni­tosťa­mi Ves­míru. Všetko je silou, ener­giou. Ten vzor­ček E=mc^2 videl z nás hádam každý: Sila je rovná hmot­nos­ti krát rýchlosť svet­la na druhú. Hmo­ta je vlastne veľ­mi zhus­tená sila. Ďalší fyzikál­ny zákon je zákon za­chovania ener­gie, ten praví, že silu nemožno zničiť ani stvoriť, len pretvo­riť z jed­nej podo­by na druhú. My nič netvoríme, len pretvárame.

Niečo tu však je, niečo stvorené bolo – čiže niečo so schop­nosťou tvoriť jestvu­je… Nazvime si toto niečo Stvoriteľ a spomenuté zákoni­tosti zákony stvore­nia. Nič nemožno zničiť. Iný­mi slo­va­mi: Tvo­je prvot­né prá­vo je jestvo­vať – bytosť má prá­vo byť – všet­ko stvorené, má prá­vo jestvo­vať. Toto je zákon od Stvorite­ľa, nie nejaký umelý zákon. Ten­to prirodzený zákon je nad­ra­dený ume­lým zákonom. Je tu bez ohľadu na to, čo si myslí­me.

Premena

Silu nie sme schop­ní tvoriť. Máme však dar silu pre­mieňať. Sila je pod­sta­tou všetkých vecí a my máme moc ich pretvárať. Začí­na sa to myšlienk­ou… Najľahší spô­sob, ako pretvo­riť jed­nu vec na druhú, je, že veci dáš nový výz­nam. Hrn­ček na čaj pretvoríš na črep­ník tak, že ho zaň vyh­lásiš. Pred­stavíš si, že je to črep­ník. Potom už nie je ťažkosť zasa­diť do hrnče­ka kvet. Zača­lo sa to zámerom, slovom a zme­nou prís­tupu. Pred­sta­va pred­chádza stavbu. Zem­i­na a voda a rastlin­ka už šli prirodzene, samovoľne.

Zme­na výz­na­mu ne­musí byť výsadou čar­o­de­jníkov. Sme toho schop­ní všet­ci! Zda­lo by sa, že hrnček bol zni­čený – už sa z neho nedá piť čaj. Hrnček zmi­zol. Ani črepy z neho neos­tali… Niečo nové sa objav­i­lo.

Nemožno vyhrať, len sa vzdať – komu?

Čo sa stane, keď porušíš zákon? Vykážu ťa z kruhu von! Poli­ca­j­ta, keď nafú­ka, vyrazia z práce. Zlode­ja zavrú do tmy, preč zo spoločnos­ti, preč z kruhu domo­va. Ves­mír, Vše­homi­er, je však všetko, čo je. Nemožno ťa vykázať preč. Možno len po­môcť tej druhej strane, tej, ktorej prá­vo si poprel. Tej, ktorej bytie si poprel. Tej, s ktorou sa preš. Tej, ktorá je v tvo­jich pred­stavách zlá a ktorú sa pre­to pokúšaš zničiť, vymazať ju z kola sve­ta. Tej, ktorá by podľa teba nemala jestvo­vať. Celý Vše­homi­er sa na­pne, aby tej­to by­tosti dodal silu! Čím viac sa prieš, tým sil­ne­jší je tvoj protiv­ník! Až kým sa nevzdáš, kým sa nepod­dáš, neod­dáš… Muse­lo to byť?

Čomu si sa odd­al? Čomu si sa stal odd­aným? Kruhu? Celku? Je to od pod­staty iné, ako keď sa odd­áš hocičo­mu iné­mu. Keď sa odd­áš nadri­adené­mu v prá­ci, stá­vaš sa otro­kom. Ledaže by on sám bol odd­aným celku, čo zväčša nie je ten prí­pad. Keď sa odd­áš niečo­mu čiastkové­mu, strá­caš seba. Strá­caš svo­ju celistvosť, svo­ju silu, strá­caš vedomie, cit, živ­ot. Taký­to vzťah je závis­losťou. Je to nezákon­ná pyra­mí­dová hra. Je to hra upírov, kde väčší upír vysá­va a ovlá­da menšieho. Bez sily sa totiž stá­vaš hlad­ným. Keď odovzdáš seba, keď odo­vzdáš svoj stred, strá­caš svoj živ­ot a s ním aj nadše­nie, prú­denie, zdroj sily. Keď sa odd­áš časti, spraví to z teba spraví upíra.

Hosť do domu, boh do domu!

Vrana k vrane sadá. Upír upíra si hľadá. Čo je upír? To je taký cud­zopas­ník. Pijav­i­ca? Komár? Kliešť? Pije krv! Rozčuľuj­e! Vyvádza z rovnováhy! Šíri stra­ch! Avšak… Pijav­i­ca lekárs­ka niekedy lieči­la. Mračná komárov v luž­ných lesoch, ktoré dakedy pokrý­vali väčšinu níži­natého južného Sloven­ska, nás, mimo iného, zachránili pred otrokársky­mi ťaže­niami Svä­tej ríše rímskej. Iné, čo nás zachráni­lo, bolo po­hostinstvo.

Naši pred­kovia boli zná­mi svo­jou úctou k hosťom. Vítan­ie s chle­bom a soľou – s tým naj­cen­nejším, čo vtedy mali, tým, čo dokáza­lo poces­t­ného najvi­ac potešiť – jed­lom! Na svi­atky sa uchová­va­jú dávne zvyky a jed­ným z nich je pre­strieť aj pre neprí­tom­ného či náhod­ného hosťa. Sprav­iť miesto aj tým, ktorí tu s nami nie sú, ale sú súčasťou kruhu, súčasťou celku! Aby mohol prísť ako očaká­vaný, ako vítaný, či sa už zjaví v podobe žobrá­ka, pút­ni­ka – či príde ako duch, duch pred­kov… Aj v ľudových rozprávkach sa nezried­ka boh zjaví v podobe cud­z­in­ca. Už vošiel! Odo­prieme mu miesto ako cud­zopas­níkovi? Či ho pri­jmeme ako hosťa?

Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva

Vzťah je vždy obo­js­tran­ný. Ako si spravíš, tak máš. Ako si vzťah na zači­atku nas­tavíš, taký je. Ty si ten, kto dáva výz­nam… Je to celok, to, čo ti práve priš­lo do živ­ota, ale­bo len hlad­ná časť? Časť čoho? Dokážeš ju pri­jať?

Ak vzťahu predchá­dzajú pred­sud­ky, pred­stavy, oča­ká­vania či stra­chy… Možno si ani nevšim­neš, že to moh­lo byť celé inak… Veci nie sú dané. Nie sú pre­durčené. Sú dané len vtedy, keď im ty sám nedáš výz­nam. Keď ty sám nečaru­ješ, vtedy ťa zakľa­jú – do kli­etky. Vtedy dá veci­am (a tebe!) výz­nam niek­to iný, bez tvo­jho vedo­mia.

Kto? Ten upír, ktoré­mu si sa odd­al? Nemusí to byť človek… Môže to byť na­príklad prá­ca, postave­nie, rozum, peni­aze… Niekedy sa to stavia do polo­hy dieťaťa a ty sa o to staráš, zak­ladáš si na tom, pýšiš sa tým… Ťahá ti to silu, sám ostá­vaš si bez­moc­ný. Nevlád­ny, nesamostat­ný, nezod­poved­ný. Neži­ješ, si obe­ťou okol­nos­tí. Akokoľvek sa biješ, prieš, brániš, ako za­kliaty, slepý tápeš v tem­note…

Je tu kliešť! Ako odpovieš?

A zrazu! Poz­eráš, čo sa ti to zahry­z­lo do kože… Malý čierny roz­toč, prepá­ja sa s tvo­jím krvným obe­hom. Saje krv! Čo sa ti to hlavou ženie? Je tam odpor, stra­ch? Ak ho z nenávisti či na­myslenosti, či len tak – zabi­ješ…

Čer­vený fľak po uhryznutí sa zväčšu­je a pos­tupu­je, poma­ly je ako dlaň. Jeho vnútro začí­na bled­núť a zapá­lený prstenec ti prestupu­je telom. Nákaza sa šíri a ty si slabší a slabší. Nemocn­ý. Chorý. Bolia ťa kĺby, nevládzeš sa hýbať… Telo boju­je a ty sa odd­á­vaš lekárom. Je tá žena v bielom plášti časťou či celkom? Pred­pisu­je antibi­otiká, tetra­cyk­líny… Je to nevyliečiteľné, vravia ti.

Zanevrieš na nich. Berieš si späť seba a svo­ju zod­povedn­osť. Bore­lióza, zháňaš o nej poz­natky, vraj je to au­toimunitné ochore­nie… Autoimu­nit­ný zna­mená samo-odol­ný: odolá­vaš, brániš sa sám sebe, boju­ješ sám pro­ti sebe. Borélie sú vlastne pomerne neškod­né, čítaš. Ľudia ich v sebe majú a vese­lo si žijú bez akýchkoľvek prízna­kov. Keď sa ich však tvo­ja obran­ná sús­ta­va pokúša zničiť… Tieto jed­nobunkové zvier­atká sú dosť chytré na to, aby sa uhli, a ty si ničíš vlast­né tkanivá. Ničíš sám seba. Ony sú tvo­jou súčasťou ako mno­ho iných bytostí. V tvo­jom tele je viac cud­zích buniek ako tvo­jich vlast­ných. Ty nie si len človek, ty si prostredie pre živ­ot!

Čierna diera a to za ňou

Už to vieš, ale chorý byť neprestá­vaš. Nes­tačí vedieť. Ne­stačí sa prestať odd­á­vať pred­stavám, stra­chom, učeným pá­nom upírom…

Je pred tebou ďalší krok, ty však nevieš kam vedie. Je to krok cez vlast­né obzo­ry. Je to krok za to, čo si mys­líš, za to všet­ko, čo si kedy poz­nal a v čo veríš… Krok do tem­no­ty. Pre­tože to, kam ideš, je iné, ako čokoľvek, čo si doter­az zažil. Odpusť, pusť sa, daj zemi všetky skúsenos­ti, všetko to, čo si mys­líš a čo ťa predur­čuje, všetko to, čo ťa ťaží, púta… Prechádzaš smrťou a prechá­dzaš nahý, prostý výz­na­mu. Čistý prechádzaš brá­nou. Dôvera je od nej kľúč.

Sám si stratený. Uvidíš všetky stra­chy a pnu­tia. Pusť ich! Odpusť a vykroč. Osamelosť je očis­tou, samo­ta je brá­nou. Brá­nou k jed­note, k tomu celku, ktorý jed­iný je hod­ný tvo­jho odd­a­nia. Tajom­ná je tá brá­na. Mystická. Celok je kruh. V kruhu zači­a­tok je kon­com. Posled­ný je prvým. Naj­menší je najväč­ším. Posled­ný služob­ník je prvým pánom. Had si kladie hlavu na svoj chvost.

Priatelia si prajú

Nemusel si ho zabiť. Bola aj iná možnosť. Je aj iná mož­nosť. S vďak­ou ho pri­jať. Dať mu tú krv, dať mu tú silu, pohostiť ho… Tak ako tá stará bab­ka, čo sa jej pýtali, či na ňu nejdú klieš­te, či nemá tú chorobu. Ona si ich nevy­berá: „Nech sa oni nasajú, potom sami odpad­nú…“ Môžeš si ho aj vy­brať, klieš­ťa… Ja ho pred tým vždy upo­zorním, sľúbim, že ho nez­abi­jem. Poďaku­jem mu, že mi pomo­hol – nemusím ve­dieť ako. Dal som mu výz­nam: on nie je upír, čo mi škodí, pri­jí­mam ho ako celok, ako služob­ní­ka celku, ako posla Zeme. Prišiel od Zeme, aby mi pomo­hol, aby niečo odovz­dal, pripomenul… Náj­dem mu pekné miesto niekde v tráve, nech po­kračuje v žití svo­jho príbe­hu. Pohostený, požehnaný na ces­te. Veď sme pri­atelia!

Roz­pamä­tal si sa. Pri­jal si nemoc a stal si sa moc­ným. Pri­jal si nepri­ateľku a sta­la sa pri­ateľk­ou. Už sa ona nemusí báť o svo­je bytie, dal si jej miesto vo svo­jom svete, v tom cel­ku, ktorým si! Už nemusíme bojo­vať, môžeme spolupra­covať. Dal si im iný výz­nam, kliešťovi, chorobe aj tým bak­tériám, boréliám… Pre­me­nili sa, pre­me­nil si sa. V dôvere.

Stal si sa čarodejní­kom, sta­la si sa čar­o­de­jk­ou. Stal sa zázrak. Si pá­nom svo­jho ži­vota a jeho služob­níkom zá­roveň. Vo vlnivom tan­ci živ­ota. V tan­ci množst­va bytostí a zároveň jed­nej jedinej.

2 thoughts on “Liečba choroby, ktorú nesie kliešť

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *