„A mne v škôlke zakazovali hrať sa na psíka,“ sťažuje sa moja sestrička. V istom veku nás to prirodzene tiahne napodobovať zvieratká. Máme z toho radosť – tak ako zo všetkého, čím prúdi život – tam je rozvoj. „Ale čo si ty nejaký pes?!“ počujem v duchu zlostiť sa tú vychovávateľku. Áno, som pes. A som aj nespočetne veľa iných zvieratiek.
Neskôr na biológii ti povedia: „Ontogenéza je skrátenou formou fylogenézy.“ Inými slovami: vývoj bytosti je skrátenou podobou vývoja druhu. Naša biologikárka nám pri tom ukazovala, ako má ľudský zárodok v maternici chvostík. A má aj kadečo iné! Aby sa naše telo mohlo vyvinúť do dospelosti, musí si prejsť všetkými vývojovými obdobiami, počnúc od bičíkovcov, ako sa stretli s jednobunkovým vajíčkom, zatancovali si spolu a splynuli v mnohobunkovú bytosť – takto človek vzniká!
Vyspelosť k cnostiam
Je niečo také ako duchovná vyspelosť – tá sa prejavuje cnosťami ako súcit, odvaha, česť, láska a sebaláska, úcta a sebaúcta… Vážnosť, vedomie a sebadôvera, schopnosť viesť seba a druhých, schopnosť s dôverou nasledovať, schopnosť vidieť, ako sa veci majú…
Dospelý človek vidí za naše predstavy, za myšlienkové rámce a pravidlá a už sa na ne neupína – tieto sú preňho len pomôckou, on či ona, muž či žena, vidí skutočnosť. Tú skutočnosť, ktorá sa stále mení a čo platilo včera, dnes je nový deň! „Nevstúpiš dva razy do tej istej rieky,“ povedal jeden múdry človek. „Všetko plynie,“ vraví iný – život je zmena. Plynieme životom a meníme sa. Rastieme, rozvíjame. Tak, ako tvoje telo si musí prejsť všetkými obdobiami vývoja života, živočícha, človeka, aby bolo schopné rozvinúť všetky danosti – tak aj tvoj duch…
Bol si raz jedinou bunkou a stále sa z buniek skladáš – bol si raz rastlinou a stále v istom zmysle si – bol si raz červíkom a vlastne stále sčasti si! Stále máš v svojej živej sústave vlastnosti zdedené od týchto bytostí. Sú to základy, na ktorých staviame – neradno nič preskočiť!
Bol si raz rybou a stále si. Bol si raz žabou, bol si raz jašterom a stále čiastočne si. Bol si raz cicavcom a stále si. A navrch, nad tým všetkým – si človekom. Si človekom? Si človekom, ak ti je žaba odporná a hada sa štítiš?
Doplniť chyby…
Si človekom, ak si niečo preskočil či zaprel? Ak si niečo vynechal a ostalo to nedovyvinuté? Človekom si, ale nie dospelým – si určite človečí, avšak nie plne ľudský. Nedospelí majú ťažkosti spoločensky žiť, voľne a nenásilne spolupracovať a žiť od srdca ako ľudia. Padne im sťažka mať druhých v úcte, cítiť druhých, ctiť si druhých. Väčšinou vlastne nectia, necítia a nemajú v úcte ani sami seba. Nevidia druhých, vlastne ani seba samých takých, akí skutočne sú – sú nevedomí. Vedomie sa plne nerozvinulo.
Tak ako telo dospievajúc prechádza všetkými vývojovými stupňami, tak aj vedomie a cit. Po ceste sa prirodzene prepájaš s inými bytosťami, vnímaš ich, vžívaš sa do nich. Napríklad sa na ne hráš, rozvíjaš sa hrou – viac či menej uvedomelo. Bábätko sa plazí ako červík, vrtí ako ryba. Neskôr už vie chodiť, zaujmú ju kvetinky… Už je z neho dievčatko očarené psíkmi – na štvornožky a šteká ako ony. Každého psíčkara na ulici pozdraví, pozerá sa na psíka, psík na ňu – vidia sa.
Vžívaním sa do iných bytostí rozvíjame cit, súcit – prijímame ich svetlo do nášho vedomia. Nie skrze predstavu, rozprávanie či obrázok veveričky v knižke či telke – nie prostredníctvom, ale bezprostredne, priamo. Len takto si bytosť uvedomíme, pojmeme do seba, pochopíme. Tu sa rozvíjajú tie cnosti, ktoré sme poniektorí niekde zabudli: úcta, láska, cit, úprimnosť zodpovednosť, česť.
V tvojom vnútri je celý svet
Začína to v mojom vnútri. Cit, vedomie aj zážitok sú veci vnútorné. Sú subjektívne, nie objektívne. Keď pohladíš psíka, cítiš hebkú srsť a teplo života – cítiš to cez svoje vnútro. Vzruch ide z dlane dovnútra, hore do mozgu, do určitého miesta, ktoré náleží vzruchom ruky. Mozog je obrazom, mapou tela, ústia tam na rôznych miestach zakončenia dráh nesúcich správy z celého teba. Cítiš sa! Nie tak, že na seba očami zvonka hľadíš, nie tak, že si niečo myslíš. Cítiš prosto cez seba, priamo, skrze vnútro!
Nemôžeš cítiť iné bytosti, kým necítiš seba. Nemôžeš vnímať a chápať iné bytosti, kým nevnímaš a nechápeš seba. Kým si si nie vedomý živých súčastí svojho vnútorného sveta, tak sú pre teba tie bytosti, ktoré vidíš, rovnaké ako obrázky v knižke. Nie sú živé. Sú to len tvary. Nieto súcitu, nieto úcty.
Vtedy je to len o rozume. Cit sa nevyvinul, nebol mu daný priestor. Dieťa bolo dvíhané zo zeme: „Čo sa tu vrtíš ako červ?“ Batoľa skúmajúce chôdzu po štyroch, bolo dvíhané na dve, ťahané za rúčku: „Tu sa pozeraj do knižiek, tu blikajúci mobil! Veď ty si človek, človek rozumný.“
Dieťa bolo ťahané preč od skutočnosti, preč od pravdy – smerom k obrazom, k myšlienkovým útvarom. Bez hĺbky zážitku však dieťa nevie, čo pojmy predstavujú. Obrazy ostávajú plytké, povrchné. Z dieťaťa vyrastá povrchný človek, ktorý nevie, len verí – ktorý nevidí, len si myslí… Namyslene mieni, že skutočnosť je taká, ako si myslí – a keď nie je – zavrie oči, poprie ju alebo zaútočí…
Vlastné nedostatky radšej nevidí a dráždia a dotýkajú sa ho chyby druhých. Ťažko totiž padne prijať, že som v skutočnosti ešte nedospel, že ešte nie som úplný… Ťažko prijať chybu – prijať, že mi niečo bytostné ešte chýba. Ťažko možno padne s dôverou sa otvoriť vo svojej nedokonalosti, otvoriť sa a prijať to nové, rozšíriť svoju bytosť, svoje vedomie. Ťažko sa mi žije, keď sa tvárim vážne, keď som urážlivý, namyslený, uzavretý a ustrašený – ľahko, keď som radostný, hravý, tvorivý a prostý!
Cez prijatie seba prijímam iné bytosti
Kde je tá múdrosť, vedomie, súcit, česť či tvoja úcta? Človek si, ale kde sme ako ľudia? Meníme podoby, meníme telá, rastieme. Z chlapca sa stáva muž. Prechádzame malými smrťami, aby sme sa objavili v inej podobe. Prijmi tú smrť, premeň sa, doplň čo ti chýba! Smelo ži, a keď spravíš chybu – cíť to, uvedom si, čo ti chýbalo! Prijmi to, naplň sa! Načítaj ten vzor života. Pojmi tú časť ako dar od inej bytosti, ktorá je celá – hoci aj od rastliny, zvieratka, alebo od celej Zeme, či priamo od živého Boha! Buduješ základ, na ktorom sám stojíš.
Keď cítiš iné bytosti, deje sa to cez tvoje vlastné telo, vlastné vnútro. Súcit je vec vnútorná – má čo do činenia nie s myslením a pozorovaním, ale s otváraním sa a vžívaním sa: so záujmom, s dôverou, súc plne prítomný. Tráviš a začleňuješ nové zážitky, nové poznatky. Spájaš články príbehu života a pojímaš, uchopuješ ich do celku. Chápeš? Prijímaš, hráš sa, život prúdi spojeniami a ty žiariš, pretože prúd je sila. Plne prítomný žiješ naplno!
V mozgu sa ti otvárajú prepojenia. Viac si v tele, v pravde – si viac uzemnený, v napojení na živú sieť Zeme. Hýbeš sa celistvejšie a ladnejšie. Všetko ide zrazu jednoduchšie, pružnejšie a ľahšie – už sa netrápiš. Ani s tou matikou! Tie prepojenia, ktoré v mozgu vzniknú vďaka hre na zvieratká, tie ti pomôžu aj pri chápaní sínusu a kosínusu. Všetko sú to vlny, ktoré súvisia. Čím máš v sebe viac živých prepojení, tým lepšie chápeš, čo ti druhý hovorí, čo ti Svet hovorí. Tým ľahšie sa učíš.
Som voda
Už ten učiteľov výklad pre teba nie sú len slová – už vidíš za tie slová. Slová sú totiž len odkazmi, múdrosť leží za nimi, v skutočnosti. Nie je v rozume, ona je v živote! Už vidíš a naplno žiješ, preto vieš. Už netrpíš, netŕpneš, voľne sa hýbeš, smelo. Telo sa ti vďaka pestrým pohybom rozhýbalo a uvoľnilo… Už to nie je len hore a dole, dozadu a dopredu ako na chodníku, na rovnej dlážke telocvične či v posilňovni… Pohyb je závitnica, je to vír, pozri ako ten psík beží! Ako sa tá ryba vlní! To nie je pohyb dvoch svalov, bicepsu a tricepsu, to je vlna celej bytosti!
Keď zapojíš do pohybu všetky svoje svaly, celú svoju bytosť v zladení, spolu s duchom, vedomím, bdelosťou… Vtedy ťa to stojí oveľa menej námahy – rozvíja sa vír. Duša sa nadchýna a silu netratíš, naopak, získavaš ju. Stávaš sa plachetnicou v prúde života.
Na počiatku si bol voda. Na tom samom počiatku, pred tými všetkými prvokmi, živočíchmi, predchodcami… Bol si živá voda. Stále ňou si, z troch štvrtín je tvoje telo vodou. Voda je kľúčom, bránou k celistvosti. Voda prijíma, prepája, vedie prúd. Predstav si, že sám si voda, už toto samotné je liečivé! Voda je celok. Skús sa hýbať ako voda, ladne, plynulo, celistvo, vedome, v prúde! Veď!
Vnímaj svoj dych, svoje myšlienky. Uvoľni sa. Nevzdoruj. Neprekážaj sám sebe vo vnímaní. Uzemni svoje predstavy, uzemni tie slová, uvoľni ich! Zmy tie súdy a vzory, čo ti lietajú v duchu a bránia ti vidieť pravdu. Myšlienky ti bránia cítiť. Pusť ich! Teraz ich nepotrebuješ, teraz nech si myseľ oddýchne, nech sa otvorí.
Zatni päsť a predstav si, že ona je tvoj mozog. Teraz ju uvoľni a otvor! Až teraz môžeš prijímať nové skúsenosti a zážitky a dary – uchopovať ich, ponímať a začleňovať do celku svojho života a príbehu. Teraz môžu vnikať nové spojenia, nové vzťahy a prúdy.
Otváram sa novému, v dôvere! Rozplývam sa a uvoľňujem. Vyčleňujem si v priebehu dňa priestor, bezpečný priestor pre hru. Uvoľním sa, skúmam seba, svoje telo… Mám čas, vyhradil som si ho – teraz nič nemusím, nič ma netrápi, všetko púšťam. Prepájam sa a celím sa, hojím sa.
Uvoľňujem sa a pozerám, nechávam sa viesť pohybom, cítim, ako ma celok vedie… Hrám sa, vžívam sa do živých bytostí, vžívam sa do seba, počúvam sa. Cítim svoj tep srdca, dych, vlnenie, svoje myšlienky, spomienky, svoje vnútorné hlasy.
Som napätý? Kam ma to ťahá? Čo s tým spraví pozornosť, sústredenie, predýchanie? Cítim, že som. Som človek, telo či duch? Som voda, vedenie, vedomie? Stojím v strede svojho Sveta. Zadržím dych. A keď som ustatý, uvoľním sa celý, rozpustím sa v Zemi. V zdravom spánku sa príbeh môjho dňa zavŕši a naplní.