Divá a divná

Odklo­ni­ac sa od prírody a božst­va, stali sa obo­je divný­mi. To, čo nie je umelé, čo nie je majetkom člove­ka – to, čo nie je uchopené, sta­lo sa nepochopeným. Čo nebo­lo uko­ris­tené, osta­lo divým. Slo­bod­né a voľné, sta­lo sa divným:

„div, divný, div­it se, podi­v­it se, udi­v­it. Praslo­van­sky dziw, rusky div, staroslo­van­sky divъ. Pro praslo­van­ské *divъ lze vyjít z⁠ in­doevropského*deiuos, které je v litevském diẽ­vas ‘bůh’, latin­ském dīvus ‘božský’, staro­indickém Dēvá- ‘bůh’, od indo­evrop­ského *dei- ‘zářit’ (srov­nej den). Výz­namový posun by byl ‘bůh, božský’→ ‘úžas(ný), zázrak’. Jsou však nejas­nos­ti ve vztahu k dívat se i divý.“ — Jiří Rejzek. Český ety­mo­log­ický slovník. Skrátené.

Stvore­nie, príro­da je zázrak. Keď si človek otvorí oči a⁠ zbadá, naprík­lad tie vče­ly, ako všetky spolupracu­jú, hmý­ria, tan­cu­jú… Ako to všetko má zmy­sel – od najmen­šieho, po celý les, celú Zem. Neostá­va iné, len sa diviť, dívať sa v⁠ úžase. Nád­hera!

Zázrak. Každý nádych! Čo všetko sa v mojom tele de­je? Každá čias­toč­ka sa chve­je! V tepe celku. Dýchaš voľne, sme­lo, slo­bodne, divo? Dívaš sa, divíš sa? Je svet pre teba zázrak? Či len zákonitá sús­ta­va vlnení a prvkov? Podľa seba súdim teba – súdiš druhých, vlastne celý svet…

Boh je divný. Boh je div. Zem sa otvára a na svet­lo vy­chádza bohat­st­vo! Ak tomu nero­zumieš, netráp sa.

Dievča, diev­ka, deva – divá, divoká – dívať sa, diviť sa, obdi­vo­vať – cítim tam súvis­losť. Stretá­va sa to v dive. Avšak, z pohľadu jazykovedy tam súvis­losť nie je. Sú­vislosti však nezried­ka rozum prekraču­jú. Samodi­va je víla – je to bytosť, že­na, ktorá sa nám dnes javí divná a⁠ nad­pri­ro­dze­ná – dnes, keď sme sa v našom myslení a⁠ pred­stavách tak vzdia­lili od prirodzenos­ti a⁠ prírody.

Diva sa sta­la nepochope­nou a div­nou. Stále však žije v⁠ našom duchu, stále je v našej duši. Aj keď tomu­to ob­razu nerozu­mieme – nemožno mu totiž rozu­mieť… Divá, nespú­taná – tá, čo pusti­la putá. Tá, čo odpusti­la. Ona odpusti­la – ale my nie. My rozum­ní… Baba Jaga – že zlá čar­o­de­jni­ca – hov­o­ria o nej zlé jazy­ky. Tie jazyky, čo ne­rozumejú? Koreň slo­va napovedá inak: Jaga ako ja­ga­vá, žiarivá. Ani dobrá, ani zlá? Rozu­mom neu­cho­piteľná.

Tak, ako v tebe je obsi­ah­nuté dedičst­vo – sústre­dený dar tvo­jich pred­kov – tak v prí­tom­nom okami­hu je ob­siah­nutá celá naša min­u­losť. Aj náš jazyk v sebe nesie sto­py činov dáv­no minu­lých… Rozum­ní kňazi v dobrej viere šíriaci svet­lo, vzde­laní muži boju­jú­ci pro­ti tem­note… „Snažme sa a bude dobre, bude nebo…“ Lebo nie je! Ne­po­kojní a⁠ ne­spokojní, niečo im stále unika­lo: Do­bro sami nemali! Čo teda šírili? Ohňom a mečom… Muži od­su­dzu­júci Zem, zmy­sel­nosť a⁠ ženu seka­jú naše korene – pre­tože tie neza­pada­jú do ich pred­stáv, pre ich osvi­etený rozum sú ony tem­né, neu­cho­piteľné, neovlá­dateľné, divé.