Dary vedomia z tábora remesiel

Vždy máme voľbu, aj keď nie vždy vedomie. Vždy máme voľbu, komu, čomu sa odd­áme, dáme, daru­jeme. V dôvere, ale nie sle­po – máme oči a vidíme. Strom poznáš po ovocí. Aké rastie na Medzi?

Odd­al som sa na týždeň a pol živ­o­tu na Medzi. Ako pomoc­ník na tábore reme­siel, gaz­dova­nia a preži­tia som sa odd­al vede­niu Žiarisla­va a Ladomíry. Väčši­nou to ľuďom dnes smrdí, nieko­mu sa odd­á­vať. O to viac sa však (ako oko­lo seba badám) neve­dome oci­ta­jú v odd­aní rôznym civ­i­liza­čným namotávkam, v pod­daní umelým mati­ci­am a najro­zlične­jším závis­los­ti­am. „Veď je to nor­málne, veď to robia všet­ci.“ Ja som sa už dávne­jšie pre­stal porovná­vať s ostat­ný­mi a obha­jo­vať sa mienk­ou väčšiny. Je mi jed­no, vese­lo si kydám hnoj. Zametám kozie bobky, kon­ský trus. Čo by nie. Dary sú to, zelen­i­na raz z nich vyrastie.

Ladomíra povedala, odd­al som sa, konám. Keď myseľ prestane vymýšľať, stá­va sa čin­nosť ľahk­ou, prá­ca prú­di. V pod­daní je slo­bo­da – je to pro­tizmy­sel? Vec prís­tupu. Keď sa odd­ám nieko­mu, kto ma cíti, ctí, kto vie a vidí. Nemusím chá­pať. S poko­rou uzná­vam, že moje vedomie zati­aľ nie je dosť široké, aby som videl… Niečo však vidím. Prúd živ­ota. Krá­su stvore­nia oko­lo! Aj keď mi je v tom mies­ta­mi nepo­hodlne, mies­ta­mi sa trápim, uhýbam tým prú­dom, prú­dom dažďa z oblo­hy naprík­lad.
Zaliezť za počí­tač? Pekne do tepla? Tam vonku je však niečo iné. Tam je zme­na. Zme­na je živ­ot. Živ­ot prú­di. To len my sme niek­torí ustr­nuli. Stuh­li, stŕ­pli – to pre­to trpíme. Keď trpím, vedomie sa zatvára, cíte­nie, zmys­ly sa zatvára­jú. Kde je zmy­sel­nosť? Zmy­sel?

Spievam si. Ako viem. Spraví to náladu, popri prá­ci, keď sa cítim nepo­hodlne, keď sa myseľ bráni, keď nerozu­mie… Možno nerozu­miem tomu, aký zmy­sel má vyro­biť si luk či pradávnym „suchým“ spô­sobom založiť ohník – bez kre­sad­la či zapaľo­vača či zápaliek, len s kúskom špagá­tu a pár drievka­mi…

„Poma­ly sa začí­nam pre ten luk nad­chý­nať,“ vravím Žiarislavovi, po tom, ako som spr­voti jeho ponuku dre­va z jaseňa odmi­etol. Ale najprv lies­ka, sám som si ju našiel v lese – aby som sa najprv naučil, ako sa luk vyrezá­va, vyrá­ba – a nepokazil vzác­ne­jšie dre­vo. Dnes už aj šípy mám – teším sa a zároveň som zve­davý.
Z luku som už raz dávne­jšie strieľal. Nenad­ch­lo ma to. Nati­a­hol som tetivu, šíp dakam vyle­tel. Trafil som? Netrafil? Odložil. Nič som nepocítil, nema­lo to hod­no­tu. Piš­toľ strieľa lep­šie, ale vlastne ani tá ma nikdy nenad­ch­la. Nuda. Ter­az však už budem ten výstrel vní­mať inak. Dostane sa mu viac pozornos­ti, vedo­mia – už vidím, ako ten luk rás­tol roky v tom kroví na kra­ji lesa za východ­nou lúk­ou. Už viem, že sú to hodiny práce prírod­niny na nástroj pretvoriť. Už vidím, že tie perá na šípe dakedy divé­mu vtákovi slúžili. Celé tie príbe­hy sa v jed­nom okami­hu sústre­dia a poslanie sa naplní. Šíp vyletí. Čo zasi­ahne?

Mňa. Zbadám sa! Zbadám, kde som. Aký som vyrov­naný, ako presne mier­im. Veď už na tom luku vid­no mňa samého. Jed­no rameno je slabšie, obe som pre isto­tu látk­ou obmo­tal, uchránil. Ešte stále si dosta­točne nev­erím, nie som dosť pevne na zemi. Krásne sa mi to zrkadlí a vedomie poma­ly rozširu­je. Veľa veľa som si toho uve­domil, ako som ráno-večer kozy dojil, dvor upra­to­val, z ľuď­mi sa zhováral.
Tábor preži­tia – ako budú vyz­er­ať tí ľudia, čo preži­jú? Ktorých rod preži­je? Určite budú s prírodou za dobre, určite budú vedieť dobre hospodáriť, gaz­dovať, určite budú zruční – zruční do reme­siel… A svorní. Budú sa radovať. Na Slnovrate som pri­jal meno Svorirad, tak mi priš­lo, a len pos­tup­ne si uve­do­mu­jem, čo všetko to vlastne zna­mená.

Možno niek­torým tábor nes­plnil očaká­va­nia. Niečo sa nedi­a­lo či nesta­lo tak, ako si mys­lia, že by sa malo. Vlastne málo ich aj vôbec priš­lo ten­to rok na tábor. Možno si mysleli, že potre­bu­jú niečo iné. Ja práve skú­mam tú druhú ces­tu, menej si mys­lieť, viac zaží­vať ako pracu­je odd­anie. Odd­anie vedeniu, vedomiu. Vlast­né­mu vnú­torné­mu, keď som dosť čistý, keď ma stu­dená voda poto­ka v údolí ráno očistí – a aj tomu vonka­jšiemu, ľud­ské­mu. Dôvera oslo­bodzu­je.

Odnášam si dary, v ruke luk, šípy, zápästky od Vidimíra, bre­zové púz­dro, syry, vyživený nie len dobrým jed­lom od Ladomíry. Odd­al som sa a bolo mi dané. Vďa­ka za ten čas na Medzi, za to, čo sa udi­a­lo. Preží­val som to, ako by to bolo posled­ný raz. Teším sa, že sa vrá­tim zas.