S týmto námetom vyšiel dávnejšie na Rodnej ceste článok od Žiarislava. Ako návnadu pripájam úryvky:
Slovo česť súvisí so slovom „čítať“ v zmysle nazerať, rozoznávať, avšak časom ho predkovia odlíšili do významu „považovať, vzdávať úctu“. A teda na to, aby bol človek schopný cti, potrebuje nielen schopnosť rozlišovať, ale aj schopnosť vzdávať úctu (vzdávať česť). Vzdávať úctu iným, ku ktorým sa správa čestne. Môžeme teda vyhodnotiť, že ten, kto nerozlišuje tieto duchovné pojmy a má ťažkosti s nazeraním a úctou k iným, vlastne nemôže vedieť, čo je to česť. Ak začne vnímať iných, rozlišovať ich duchovné odtienky a mať k tým úctu, vtedy sa môže zjaviť schopnosť čestného konania. Keď pochopíme význam slova „česť“, môžeme pochopiť významy slov s tým súvisiacimi, ako je čestnosť, počestnosť, ctnosť, ctiť si, poctiť, pocta, poctivosť, ale i úcta a úctivosť.
Ajhľa, slovanská úcta k hosťom je čosi, o čom sa môžeme dočítať v dávnych spisoch iných národov, germánskych, či Byzantíncov. Vieme, že aj keď predkovia si ctili svoju vlasť, zem, národ, rod… a nerozpredávali tieto hodnoty, ako sa to deje dnes, mali úctu k hosťom a to už v predkresťanskom období . Zaujímavé je, že tieto hodnoty – česť a úcta – majú veľkú hodnotu už v predkresťanskej kultúre Slovenov a to i v samotnom nositeli národného ducha – v jazyku, z ktorého a ktorému sa môžeme aj dnes len úctivo učiť. Čo nám o tomto povie náš koreňový duchovný jazyk, nositeľ nášho ducha?
Odkaz na celý článok: Čo je to česť?