Mal som dnes sen. Zdalo sa mi, že ležím vonku na tráve, na lúke pred chatou, svieti slnko. Pozorujem, ako sa po neďalekom múriku plazí zmija. Pekná je, veľká, s čiernou vlnkou na chrbte, pomaly ale bdelo sa vlní, skúma okolie. Vlezie do diery a vylezie z nej, blíži sa ku mne popri mojich nohách ako ležím, cítim jej blízkosť. Zaujal som ju. Sledujem ju a cítim, že som stuhol. V duchu sa ubezpečujem: je to v poriadku, nie je nebezpečná, len sa prudko nepohnúť… Cítim jej dych, vlieza mi cez krátky rukáv pod košeľu, stočí sa a dotkne sa ma svojím chladným telom. Zmeraviem a zavriem oči. Zrazu precitnem: na perách som pocítil bozk. Je bledá a pozerá sa na mňa. Jej pery sú ružové, má krátke svetlé vlasy a pekné menšie prsia. Do očí sa jej nepozriem. Hladí ma a ja hladím ju, je studená, necítim nič. Vítam ju a som rád. Som však vnútri stiahnutý, stuhnutý a neviem, čo s tým – mrzí ma to… Je studená, ale ja viem: je to moja necitlivosť, moja vlastná meravosť, som akoby zamrazený, neuvoľnený.
Ráno v sprche sa na ten sen rozpamätám. Bol za tým nejaký dávny strach? Zranená dôvera? Znova ma zamrzí, že som nedokázal byť plne s ňou, prítomný a uvoľnený, dôverovať a otvoriť sa… V duchu sa jej na to pýtam. Ona ma upokojí, chápe ma: Nevadí, že si bol taký. Aj tak sa jej to páčilo, vraví, nech sa pre to neobávam. „Netráp sa tým, prídem zas a rada!“ Možno nie len vo sne…
Má ťa rada. Je rada s tebou, tebe dáva zmysel, je zmyselná, je príťažlivá. Je milá, je krásna. Príde do priestoru, ktorý obhájiš: do kruhu domova. Naplní ho láskou.
Ty si ten muž, kto utvorí Svet, tak, že postaví hranice. Ty si ten muž, ktorý udrží Svet živý… Ty si tým mužom, ktorý v priebehu zmien sprevádza druhých cez hranice do Sveta. Prichodí čas, keď Svet sa prerodí… Keď hranice sa rozpadli vo víre zmien do zmätku… Čoho sa vtedy chytiť, na búrlivých vlnách zmien? Oddaj sa jej, tej vode, v jej vedení nájdi radosť a zmysel! Voda ťa povedie, vlní sa, vedie k nej – to ona ťa priťahuje – všepríťažlivá Zem.
Je plodná, ona je tou zmenou. Je zmyselná, plná, ona ti dá to, čo ty sám si dať nedokážeš. Ona je živou pravdou, od ktorej sa zase raz môžeš odraziť – a zo svojho stredu, od srdca žiariť do Sveta! Z nej, zo ženy sa všetko rodí, rodná Zem, milá Zem – hravá je, zmyselná aj láskavá.
Keď si dieťa, je ti matkou, ktorá ťa objíme a napojí… Keď si chlapec či chlap, vtedy je ti sestrou, ktorá ťa podporí, bavíte sa, ľúbite sa – ako sestra ťa sprevádza cestou-necestou, v mieri aj v boji… Keď v priebehu dospievania narazíš, ona ti je vedmou – bude ti tou kmotrou smrťou, ktorá ťa prevedie vlastným prerodom v muža.
Keď pochopíš to veľké tajomstvo, keď uvidíš celok a časť, keď prekonáš hranice umelého, keď sa otvoríš láske, potom je ti milenkou, je ti ženou… Ona je ten cieľ, ten jediný konečný ciel, ktorý je koncom aj začiatkom.
Zem ako žena, ako vedma, ktorá vedie a vie – Zem ako voda, ako prapodstata, ako matica života, Zem ako poriadok, ako večnosť večnej zmeny… Všepríťažlivá priťahuje samého ducha, samého boha. Teba.
Len zdanlivo všemohúci – ten namyslený, ktorý žije v klame, úbohý a neprítomný, bezmocný a nemocný, bez spojenia s pravdou… Ten boh, ktorý sa stratil… Otvor sa a oddaj sa jej, nevadí, že tam ešte nie si, že ešte nie si pripravený, spokojný, hotový, že vo svojom cieli ešte nie si… Ona ťa volá, ľúbi ťa… Nevadí, že si zmeravel, zneistel… Je to v poriadku, uvoľni sa, máme čas, máme celú večnosť… Dôveruj! Oddaj sa Jej. Môžme sa milovať! Muž a žena. Duch a duša. Boh a Zem.
Buď zhovievavý, k sebe aj k nej – možno ste sa obaja boli stratili. Možno sa hľadá, tak ako ty ju… Už sa vidíte!
zmyja je s tvrdym y
Had má aj úplne inú symboliku, pre ľudí, ktorí sa neboja pravdy, o tom bude ďalší článok 😉
Celkovo si trochu mimo, nie len čo sa symboliky týka. Zmija sa píše s mäkkým i.
Slovník praví:
zmija “vretenica” — Praslovansky *zmьja; stará odvodenina od indoeurópskeho výrazu zachovaného v praslovančine *zem — doslova asi “čo je, žije na/v zemi a podobne, pôvodne tabuistické označenie pre nebezpečné plazy (na rozdiel od domových hadov?)