Otázka

Nemusíme ísť skrze krízu, roz­pad – nemusím si pre­jsť tou budúc­nosťou, ktorá sa nám črtá… Nemusíme zažiť roz­pad všetkého, čo nám bolo milé, všetkého, na čo sme sa spo­liehali, od čoho sme boli závis­lí.

Roz­pad – mám ter­az na mys­li tie veľké zem­ské po­hy­by ako otep­ľovanie, suchá a víchrice, znečis­te­nie ži­vot­né­ho pro­stredia, zne­hod­note­nie poľno­hospodárskych pôd, od­vo­dňovanie kra­jiny, naruše­nie morských prú­dov, prúdy kli­matických utečen­cov valiaci­ch sa do Európy… Neho­voriac o iných veľkých veci­ach, ktorým čelí­me, ale zati­aľ si to ako spoločnosť pramá­lo uvedomu­jeme: uvi­aznu­tie ľud­ského vedo­mia vo vir­tuál­nych pries­toroch bez spoje­nia so sku­točnosťou a Zemou, stra­ta vlast­ného stre­du, stratený­mi duch­mi ovlád­nutá spoločen­ská sprá­va, ťaž­ba ľud­ských zdro­jov, roz­pad medz­iľud­ských vzťa­hov, naruše­nie schop­nos­ti do­spievať…

Nemusíme ďalej ísť ces­tou roz­padu. Sme v kríze – sto­jíme na križo­vatke. Je s nami kríž. Je pred nami roz­hodnutie! Nemusíme pokračo­vať tadi­aľ­to! Nemusíme, ak si dokážeme súvis­losti uve­domiť už skôr. Nemusíme, ak dokážeme už ter­az pri­jať ten dar, ktorý nám nesie roz­pad umelých matíc, na ktoré sa pútame.

Ak si dokážeme pri­pustiť a pri­jať ten roz­pad… Ak sa dokážeme zmier­iť sa s⁠ touto mož­nou skutoč­nos­ťou, po­tom ona ne­musí nas­tať. Ale môže, ak sa rozhod­nem, že to chcem zažiť – dobro­voľne. Vtedy som v tej kríze však už v⁠ úplne inej polo­he – už nie som jej obeťou. Pri­jí­mam utrpe­nie aj radosť, dobré aj zlé zarovno – ako záži­tok.

Už nie som obeťou, som tvor­com. Som si totiž vedo­mý celku, zámerov, vedo­mia a príbe­hov stvore­nia, ktoré utr­pe­nie aj radosť pre­sahu­jú. Moje pohnu­tia už nezávisia od vyhliad­ky utr­pe­nia či radosti, bohat­st­va či chu­do­by, dobra či zla. Vní­mam to všetko ako zážitky príbe­hu živ­ota – a⁠ konám slo­bodne. Účast­ním sa na stvorení – súc účast­níkom, plyniem v⁠ prúde živ­ota. V tom­to prúde je sila a ja si zaží­vam bohat­st­vo, blaženosť, ra­dosť – bez ohľadu na okol­nosti a názo­ry iných. Zároveň som však plne s ni­mi, žijem v tele vedomý si svo­jho dychu! Plne pri­jí­mam bolesť aj pohlade­nie – pri­jí­mam všetky svo­je vzťahy. Te­ším sa z⁠ celého príbe­hu.

Tak vyvstá­va otáz­ka: Idem skrze roz­pad? Ale­bo vez­mem skratku? Čo ty na to – ako sa rozhod­neš?

Týka sa to vás všetkých, pre­to­že toto rozhod­nu­tie zoberie tvoj príbeh tým či oným smerom.