Žena a Zem

Vipera berus5

Mal som dnes sen: zdalo sa mi, že ležím vonku na tráve, na lúke pred chatou, svieti slnko. Pozorujem, ako sa po neďalekom múriku plazí zmija. Pekná je, veľká, s čiernou vlnkou na chrbte, pomaly a bdelo sa vlní, skúma okolie. Vlezie do diery a vylezie z nej, blíži sa ku mne: popri mojich nohách ako ležím, cítim jej blízkosť. Zaujal som ju. Sledujem ju a cítim, ako som stuhol. V duchu sa ubez­pečujem: je to v poriadku, nie je nebezpečná, len sa prud­ko nepohnúť… Cítim jej dych, vlieza mi popri ruke pod košeľu, stočí sa a dotkne sa ma svojím chladným telom. Zmeraviem a zavriem oči. Zrazu precitnem: na perách som pocítil bozk. Je bledá a pozerá sa na mňa. Jej pery sú ružové, má krátke svetlé vlasy a pekné menšie prsia. Do očí sa jej nepozriem. Hľadí ma a ja hľadím ju, je studená, necítim nič. Vítam ju a som rád, som však vnútri stia­hnutý, stuhnutý a neviem, čo s tým – mrzí ma to… Je studená, ale ja viem: je to moja necitlivosť, moja vlastná meravosť, som akoby zamrazený, neuvoľnený.

Ráno v sprche sa na ten sen rozpamätám. Bol za tým nejaký dávny strach? Zranená dôvera? Znova ma zamrzí, že som nedokázal byť plne s ňou, prítomný a uvoľnený, dô­verovať, otvoriť sa… V duchu sa jej na to pýtam. Ona ma upokojí, chápe ma, nevadí, že som bol taký – aj tak sa jej to páčilo, nech sa pre to neobá­vam: „Netráp sa tým, prídem zas a rada!“ Možno nie len vo sne…

Má ťa rada. Je rada s tebou, tebe dáva zmysel, je zmy­selná, je príťažlivá. Je milá, je krásna. Príde do priestoru, ktorý obhájiš: do kruhu domo­va. Naplní ho láskou.

Ty si ten muž, kto utvorí svet, tak, že postaví hranice, ty si ten muž, ktorý drží svet živý… Ten, kto v priebehu zmien naprieč hranicami sveta bytosti sprevádza… Pri­chodí čas, keď svet sa prerodí, keď hranice sa rozpadli vo víre zmien do zmätku – a vtedy, čoho sa chytiť vo vlnách búrky? Od­daj sa jej, tej vode, jej vedeniu, nájdi radosť a⁠ zmysel – voda ťa vedie, vlní sa, vedie k nej. To ona ťa priťahuje, všepríťažlivá Zem.

Je plodná, ona je tou zmenou, je zmyselná, plná, ona ti dá to, čo ty sám nedokážeš, ona… Z nej, zo ženy sa všet­ko rodí, rodná zem, milá zem – je hravá aj láskavá… Keď si dieťa, je ti matkou, ktorá ťa objíme a napojí… Keď si chalan, je ti sestrou, ktorá ťa podporí: bavíte sa, ľúbite sa a ona ťa sprevádza cestou-necestou, v mieri aj v boji… Keď v priebehu dospievania narazíš – ona ti je vedmou, tou kmotrou smrťou, ktorá ťa prevedie vlastným prero­dom – v muža.

Keď pochopíš to veľké tajomstvo, keď uvidíš celok a⁠ časť, keď prekonáš hranice umelého, keď sa otvoríš láske, potom je ti milenkou, je ti ženou… Ona je ten cieľ, ten jediný konečný ciel, je koncom aj začiatkom.

Zem ako žena, ako vedma, ktorá vedie a vie, zem ako voda, ako prapodstata, ako matica života, ona ako poria­dok, ako večnosť večnej zmeny… Všepríťažlivá, priťahuje samého boha. Teba.

Ten všemocný, ktorý žije v klame, neprítomný, bez spojenia s⁠ prav­dou… Ten boh, ktorý sa stratil… Otvor sa a⁠ oddaj sa jej, nevadí, že tam ešte nie si, že nie si pri­pravený, spokojný, hotový, že v tvojom cieli ešte nie si… Ona ťa volá, ľúbi ťa… Nevadí, že si zmeravel, zneistel… Je to v⁠ pohode, uvoľni sa, máme čas, máme celú večnosť… Dôveruj! Od­daj sa Jej. Môžme sa milovať! Muž a⁠ žena. Duch a duša. Boh a Zem.

Buď zhovievavý, k sebe aj k nej – možno ste sa obaja boli stratili. Možno jej samej ušla vlastná podstata a hľa­dá sa, tak ako ty ju… Už sa vidíte!

  • vercarsen

    zmyja je s tvrdym y

    • Had má aj úplne inú symboliku, pre ľudí, ktorí sa neboja pravdy, o tom bude ďalší článok 😉

      Celkovo si trochu mimo, nie len čo sa symboliky týka. Zmija sa píše s mäkkým i.

      Slovník praví:
      zmija “vretenica” – Praslovansky *zmьja; stará odvodenina od indoeurópskeho výrazu zachovaného v praslovančine *zem – doslova asi “čo je, žije na/v zemi a podobne, pôvodne tabuistické označenie pre nebezpečné plazy (na rozdiel od domových hadov?)