Veľa slov a málo pochopenia

11825808_10152918656521286_6060119679068059867_n(1)

Keď pristúpim, že niečo vo svete nie je v poriadku… Pristúpim aj na to, že to, akým spôsobom používame slová, nie je v poriadku. Slová sú všade okolo, behajú mysľou, sunú sa z rádia, sú všade po miestnostiach, predmetoch, všade po uliciach sú rôzne nápisy. Pútajú našu pozornosť alebo nás robia otupenými, necitlivými. Dvaja ľudia sa stretnú – a zas, slová…

Slová neslúžia na dorozumievanie

Budem teraz trúfalý. Poviem niečo ťažko uveriteľné: Slová neslúžia na dorozumievanie. Toto nie je ich prvotná úloha. Úlohou slova je tvoriť budúcnosť, úlohou slova je dávať význam, sláviť, volať – privolávať si do sveta želané javy, zosilňovať ich. Plné slovo je slovo spojené so silou, so silou v istom ladení, s rázom citu. Slovo pôsobí.

Slová sú živé, sú čarovné, lietajú. Slová sú obrazy, sú to predstavy, ktorých životným poslaním je naplniť sa, zhmotniť sa, spojiť sa so zemou, s celkom, s domovom. Lietajú v duchu – predstav si ich ako vtáčiky. A teraz si predstav seba, ako sa zhováraš s mamou, ako na teba hrnie svoje hejno predstáv, svoju rieku slov. Každé z týchto slov túži naplniť sa, lietajú ti duchom, mysľou… Sunú ťa tam, kam si mama predstavuje.

Neuzemnená, neuvoľnená, nepravdivá…

Ona to robí v dobrej viere, čaruje, je to čarodejnica, len na to azda zabudla. Myslí si, veď ona len rozpráva, vraví ti… Chce ti dobre a viaže ťa kŕdľom vtákov. Ty si dobrý syn, dobrá dcéra, rád by si jej vyhovel, rada by si vyhovela – ale keď tých predstáv je toľko! Mama ťa vidí ako malé dieťa, chce sa o teba starať ako o bábätko. Túži sa o teba stále starať, aby ona bola plne matkou, pretože nevie byť jednoducho len ženou. Nevie ti byť ženou, priateľkou, sestrou, babou či vedmou.

Ona je matka a chce sa starať, opatrovať, aby niekým bola. Príliš dlho už je matkou, už si vyrástol a ona vyschla, už nemá lásku, ktorú by ti dala, sama pre seba ju nemá. Láska je sila, sila je prúd – ale jej prúd života už dávno ustal, v polohe matky ustrnula.

Sunie na teba slová, dáva ti slová namiesto lásky, namiesto bezpodmienečného tichého večného prijatia. Dáva ti slová namiesto pohladenia, namiesto základu podpory a dôvery, tej ženskej, zemskej podstaty, tej podstaty Veľkej Matky, Matky Zeme. Sama tieto nikdy nedostala – nemôže za to. Bez nich sa nikdy plne matkou nestala a kým ňou nebola, nedokáže ňou ani prestať byť.

Keď slová bránia vzťahu

Prečo tá žena rozpráva? Ona sa túži s tebou prepojiť, túži nadviazať vzťah, túži ťa cítiť, vnímať tvoju pozornosť, túži ti dať lásku! Len nevie ako, je medzi vami múr. Tak kričí: „Pozri sa na mňa!“ Je jedno, o čom hovorí, slová sú povrch, pod nimi je cit. V akom ladení púšťa tie slová? Hnevá sa na seba, na teba, hnevá sa za to, že vzťah neprúdi? Dokážeš prijať ten hnev? Čím viac sa sunie, tým viac sa uzatváraš?

Ona sa bojí, že strácate spojenie, že sa necítite, že ste si čím viac vzdialenejší, cudzí? Bojí sa, že ste každý inde, každý vo svojom vlastnom svete? Pokúša sa slovami narušiť tvoj svet, stiahnuť ťa do vlastného, tam kde môžete byť konečne spoločne, doma? Vlastne sama nie je vo svete, jej svet nie je svetlý, je temný, zmätený, zatienený predstavami.

Uvoľnením k naplneniu

Väzní ťa tým kŕdľom svojich služobníkov – stavia ťa medzi protichodné predstavy, stavia ťa do napätia. Ty chceš byť dobrý, chceš matke vyhovieť! Alebo sa hneváš! Nechceš, vzdoruješ: „Mami, čuš! Nechaj ma! Nechaj ma byť!“ A ona len hudie a hudie. Hádate sa, hádžete na seba tie živé slová. Tie slová, ktoré tiahnu k svojmu naplneniu.

Čo je naplnenie? Plný je celok, je celý, už nie je viac čo doplniť. Naplnenie predstáv je ich uskutočnením, uskutočnenie je uzemnením, zhmotnením predstáv. Predstavy sú možné budúcnosti. Uzemnenie predstáv je ich premena, premena prítomnosťou na čin, na pohyb, na prúd, na minulosť. Je to premena na pravdu toho, čo je a čo bolo. Slová nikdy nie sú pravdou, oni sú možnou pravdou. Až ich uzemnením sa pravdou stanú.

Zem je prítomnosť a minulosť

Lietajú naším duchom, našou mysľou kŕdle, máme ich plné byty, plné ulice, tých slov, nápisov, tých nálepiek, súdov, výrokov, údajov… Všetky chcú byť pravdou. Žiadne z nich pravdou nie je. Si to ty, kto dáva význam. Nie slovo – tvorca dáva význam, tvorí pravdu. Nie slovo, ty určuješ svoju budúcnosť. Nezáleží na tom, či si ten, kto slovo vyriekol, či ten, kto ho počul. Ty sám si určuješ, ako slovo pochopíš, akým spôsobom ho spracuješ, ako ho uzemníš. Slovo ťa nemusí spútať – naopak, ty sám mu môžeš dať slobodu. Máš tú moc naplniť jeho poslanie!

Tak, že ho začleníš do celku, do dobrého celku. Tak, že mu nájdeš miesto vo svete, na zemi. Nemusí byť v prítomnosti, môže byť pokojne v minulosti: „Už si slobodné, slovo, už si sa naplnilo! Teraz som si to uvedomil, už sa tak dávno stalo. Už som bol tým dieťaťom, už sa o mňa matka postarala, tam choďte všetky slová od matky, tam do minulosti. Tam v minulosti, tam pred rokmi, v tom období je vaše miesto.“

Prúd z neba k zemi

Uvoľňujem svoj prúd smerom k zemi. Ľudovo sa povie, „vysrať sa na to“ a ja prepúšťam, púšťam tie matkine dobre mienené slová, cez konečník púšťam, uvoľňujem, darujem ten prúd zemi. Beriem a dávam. Beriem dar a dávam slobodu, počúvam v láske, žiarim lásku, na oplátku. A beriem, prijímam, som ako koryto pre rieku, tečú slová domov, k zemi, k celku, tam kde všetky vtáčiky túžia byť, v naplnení. Sú súčasťou, vždy boli!

To preto tie ženy tak melú, tak hustia, tak kážu slovom – sami nie sú uzemnené. Berú slová, ale namiesto toho, aby ich darovali Zemi, oni ich hádžu zase druhým – nie len ony, my všetci, celá spoločnosť. Celá naša spoločnosť sa dusí slovami, lapá po dychu, po živote. Sme nimi otrávení, zahltení… Zvraciame jeden na druhého prúdy slov, namiesto toho, aby sme to všetko s láskou k Zemi, k Žene, k duši – pustili, odpustili, darovali minulosti.

Sám si tvorca, sám máš liek

Môžeš im pomôcť, tým neuzemneným myšlienkam, slovám, ženám, ľuďom, tak, že sa sám uzemníš. Ukážeš im, že sa to dá! Nemusíme si prehadzovať navzájom slová, nemusíme sa prieť, tlačiť, pretláčať, nemusíme bojovať jeden s druhým o to, koho obraz bude naplnený. Nemusíme bojovať o to, čia predstava bude pravdou. Nemusíme presadzovať svoje pravdy násilím, nemusíme sa násilím ohradzovať pred predstavami druhých! Nemusíme sa väzniť, pútať slovami… Nemusíme sa báť, nemusíme sa báť toho, čo nami lieta… Nemusíme si myslieť svoje.

Uvoľni sa. Vedz. Dôveruj. Zem sa otvára. Sprav to! Oddaj sa zemi, v oddaní sa z teba stane tok, tvoja bytosť je brehmi pre rieku, tú rieku, čo plynie, od možných budúcností, do minulosti. Ty si tu, teraz, v tele, prítomný, a voľne plynieš a prepúšťaš. Uzemňuješ, oslobodzuješ celé okolie, zamorené hladnými, zmätenými, zúfalými vtáčikmi.

Toto si povedz: „V oddaní sa skláňam k Matke Zemi, nech sme všetci uvoľnení!“ Zaspievaj si to, spievaj si každý deň, od srdca, naplň tie slová vrúcim citom, prúdom, životom!

Boli to slová, ktoré porozumeniu bránili

Až teraz, keď je to medzi nami čisté, teraz, keď sa to vyjasnilo, keď sa slová stali činmi, spojili sa s činmi dávno minulými, stali sa minulosťou. Nemusíme sa pobiť, nemusíme si ublížiť… Nemuseli sme tie všetky predstavy porozbíjať. Stačilo im nájsť miesto v minulosti, to pravé miesto v kole života, v tej závitnici, ktorá sa od vekov točí. Všetko sa už stalo.

Už tu nie sú slová. Už sa nemusíme brániť tým predstavám, ktoré nás tam či tam sunú, ťahajú, väznia. Už sa nemusíme zapierať či obraňovať. Obloha sa vyčistila. Duch sa vyčistil a my to môžeme cítiť! Priestor je čistý. Ticho. Prázdnota. Až teraz a práve teraz, práve len teraz sa môžeme chápať. Bez slov. Chápeme sa priamo. Vidíme sa. Prijímame sa. Vieme.

Sme to my a vždy sme to boli. Cítime sa, dotýkame sa. Hlboký nádych a výdych. Bolelo to, ale už je krásne. Bolo, bolo, je to jedno. Práve, tu a teraz, spolu, v prúde. Sme doma. Sme v poriadku.

Plátno je čisté, nové kolo tvorenia sa môže začať.

  • Pingback: Veľa slov a málo pochopenia – Svorad | Cesta Človeka()

  • IGI

    Budete sa smiať,ale okrem toho ,ze stale nieco melem,ked sa u matky kupem,vzdy mi aj ked mam 40rokov umýva chrbat a som holy ako jej dieta.Činy maju vacsi emocionalny naboj ako slova.Ale slovami lahsie vystaviami vysnívané vzdusne zamky