Slnovrat a obroda sveta

Koláč svargovník

Práve som sa vrátil z osláv zimného slnovratu. Kultúry dom v⁠ dedinke pod Tatrami, krásny výhľad, aj slniečko nám vyšlo – bol to deň a noc priateľských stretnutí, spo­loč­ných obradov, rozhovorov, hostiny a hudby. Vianočný stromček sme nemali – bolo to v⁠ znamení skôr nového ohníka, ktorý bol vykresaný do tmy ako iskra nového roka. Zasvietili sme.

Tento čas okolo Vianoc je výnimočný. Najviac noci, najkratší deň. Možno zato to pomenovanie Vianoce a⁠ dnes už menej známe slovo Kračún. Slnovrat – vracia sa Slnko – staré akoby dokonalo a s ním starý rok. Novým ránom po­vstáva Slnko nové a dni sa začínajú predlžovať. Končí Dedo Mráz a rodí sa malý Ježiško – nejde teraz o⁠ kresťanstvo, o socializmus či o naše pôvodné staré báje, ide tu o skutoč­nosť, že kolobeh sa uzavrel. Slnko skonalo a⁠ zároveň sa rodí. V náručí Matky Zeme sa rodí nový život, nové kolo…

Rodí sa nové

Nepoškvrnené počatie! Hej, je dôležité, aby sme sa očisti­li… Aby bol nový rok čistý. Dakedy sa dokonca týmto dňom od­púšťali dlhy, aby sme ako ľudia a susedia mohli začať znova načisto, od začiatku, priateľsky… Púšťame, odpúšťame, zdieľame: dlhy aj dary. Veď sme ľudia! Pra­jeme si, sme priatelia!

Vítame sa, zdravíme sa, objímame, blahoželáme… Vo Svite sa rozprávame o gazdovskej obrode, aj o dáv­nych krvavých dejinných udalostiach, ktoré, vtedy ak sú za­mlča­né, odsúdené a vytlačené z nášho vedomia, hrozia, že sa zopakujú…

Celkovo je však veselo, hráme na píšťa­lách, tan­cujeme v spoločnom kruhu. Obradne sa dymom čistíme, ví­tame bábätká, čo tento rok prišli na svet. Vítame ich bystrou vodičkou, vľúdnym prajným slo­vom a⁠ silou pies­ne: Ochraňuj ich živa, daj im silu žiarivú! Na štyri strany sa obradník otočil, zem pod nohami a⁠ nebo nad hlavou pocítil. Opísal, očiaral okolo kruh – ten posvätný kruh ochrany. Kruh sveta.

Obraz sveta

Svet má svoj stred a svoje hranice. Má začiatok a koniec a⁠ zároveň je akosi večný, čas presahujúci. Svet je svetlý. Je to kríž-kráž v kruhu rozpínajúci sa na štyri strany a po osi hore a⁠ dole. Je to svarga a za jej ochranným krajom: tam je neznámo, neistota, temnota, zmätok…

Veď ten obraz sveta poznáš, slovenský, ctený, posvät­ný obraz bo­hat­stva: Aj na minciach ho máme. Ochranný kruh držia po stranách vrchy a na tej hore v strede rastie strom života, v⁠ podobe viac-ramenného kríža predstavuje os sveta. Svet je vlastne poriadok, je to usporiadanie po­lôh a smerov, postáv a postojov, bytostí a⁠ vzťahov…

Život je však zmena, prúd a pohyb. Vstúpi nový cudzí prvok, niečo sa zmení, či niečo odíde. Prižení sa nevesta? Narodí sa dieťa? Zo ženy sa stane matka? Na­stúpi zima? Otec odcestuje? Poriadok sveta sa naruší. Niečo už nese­dí, neladí, neprúdi, viazne. Vzťahy sa napí­najú, hromadí sa na­pätie, tlak, možno úzkosť. Svet je krivený, trhaný, cez praskliny uniká sila… Pukliny nás vzájomne vzďaľujú a⁠ vr­hajú tiene – skrze ne sa nevidíme, necí­time… Svetlo sa na zlomoch sveta lomí, divne zrkad­lí, tratí… Vstupuje boj, rozpor, choroba, temnota.

Obriadenie

Vtedy treba pochopiť, uznať zmeny – ustúpiť im s pokorou – prijať, že skutočnosť sa zmenila, že moja úloha a miesto vo svete sa zmenili. Je čas ustúpiť a s dôverou sa uvoľniť, aby sa svet sám mohol obrodiť, preusporiadať a zahojiť, znova sa sceliť a⁠ za­členiť to nové, to cudzie, čo čas priniesol. Je to prirodze­né a má to svoju zákonitosť: Začlenenie zmeny väčšinou prebieha na štyri po sebe nasledujúce doby.

Črtou prvej doby je popieranie zmeny a predstieranie poriadku. Tvárime sa, že je stále všetko v pohode či do­kon­ca tomu pev­ne veríme, aj keď skutočnosť je už iná.

Druhá doba býva v znamení zápasu. Skutočnosť zmeny je teraz už nepre­hliadnuteľná, cítime ohrozenie, zmenu však stále neprijí­mame. Bojíme sa a bojujeme. Myslíme si, že zmena odíde a vráti sa bývalý poriadok. Väčšinou však naša snaha prine­sie len ďalšie zmeny…

Tretej dobe je vlastná práz­dnota. Je to zvláštny prah. Konečne sa vysilení voľky či nevoľky vzdá­me, poddáme sa temnote, oddáme sa neznámu. Matica pred­ostretých pred­stáv sa rozsypala. Naše očakávania aj nároky inú k zemi. Už nič nie je, ako sme si mysleli, že je, že bude… Pokora. Priestor nášho ducha sa vyprázdnil.

Oddaní sme padli k zemi, ku skutočnosti, k⁠ tomu, čo je – k Pravde Všehomieru. Kde sme? Práz­dnota, ničota, smrť? Prázdnota je však priestor, miesto pre pohyb, pre zmenu, pre vstup a začlenenie nového prvku, pre pre­usporia­danie, pre stvorenie nového! Niekedy stačí pár čaro­vných slov. Prekvapení vnímame zázrak: Úľava? Uvoľnenie? Smiech? Tá smrť bola ozdravná! Napätie sa uzemnilo, pred­stavy sa rozpustili, duše sa očistili… Do svieža! Sme iní a svet je zrazu iný.

Štvrtou dobou ožíva nový svet v novom zdravom usporiadaní, kde sa znova vzájomne otvárame, prepájame a⁠ cítime, kde sme celiství a vzťahy s našimi blízkymi sú zase raz na poriadku. Sme jedno a cítiť tú bájnu lásku – je to slávnosť – teraz je svet zase celý, svetlý. Cítiť mier.

Môžeš mi veriť, nemusíš. Nedá sa to sprostred­kovať slovami, len zažiť.

Život je zmena

Čas však nesie zmeny, kolo sa ďalej točí a my si zase raz uvedomíme, že niečo už len predstierame. Doba sa opäť zmenila. V priebehu života sa ti svety menia. Ako bábätko sa rodíš do sveta, kde ty si stredom a tvoja matka sa okolo teba točí – ona je zdrojom potravy, nehy, lásky, spoloč­nos­ti. Neskôr sa objaví otec a dieťa už chodí, už je to ono, ktoré sa teraz okolo rodičov točí.

Svet predškoláka je už iný… A svet dospievajúceho? Ten sa už netočí okolo neho samého, ani okolo rodičov, okolo tých ústredných akoby božských po­stáv otca a⁠ mat­ky. Mladý človek spoznáva iných otcov, iné matky, iné posta­vy a názory. Spoznáva, že jeho svet nie je jediný, že je ich mnoho, že sú rôzne. Svetov a stredov je veľa, dotý­kajú sa, narážajú… Za­čína sa boj!

Niekdajší detský svet sa narušil, upadol do zmätku. Hádky s rodičmi, ťažkosti, svoj­vôľa, súperenie, pokúšanie hraníc, smútok, neistota, skúmanie, učenie sa, upínanie, citové výkyvy – skrátka mladosť. Jeden svet sa skon­čil a⁠ v⁠ me­dziobdobí už nový sa črtá…

Teraz sa toho veľa rozhodne – kam ďalej životom, na aké chodníčky sa mladý človek dostane? Možno nezvlád­ne poskladať rozbité svety, možno ukrivdený na svojich rodičov zanevrie. Možno sa spozná ako jednotlivec, ako bezohľadný sám sebe pán – ako malý boh, ktorý môže, čo chce, alebo skôr: na čo má peniaze a čo sa odvá­ži si pred­staviť – možno zaslepene a možno bez ohľadu na tých, ktorí mu dávajú život… Veď on to dokáže, on im ukáže, tým, na ktorých zanevrel.

Proroctvá konca

Možno práve tu sme ako ľudstvo, teraz keď sme si prestali ctiť Matku zem a pred bohom Otcom sa radšej chránime opaľovacím krémom. Sme v tretej dobe? V kríze, v zmät­ku, boji? Čo je nám sväté? Čo je svet? A tá nasledujúca doba? Tá toľko razí prorokovaná? Apokalypsa, koniec dejín? Post­faktuálna post­moderna? Globálny klimatický a⁠ ekologický tobogán? Čo nasleduje? Veď my vieme…

Tú bájnu štvrtú dobu si stále pripomíname v⁠ roz­právkach, vo zvykoch, v obrazoch ľudového duchov­na.

My sme svet! Všetci sedíme okolo spoločného ohňa, okolo spoloč­ných darov, hostiny, okolo zdroja. Všetci sme si rovní v odlišnosti, cítime, ctíme a ceníme si našu rôz­norakosť – veku, postojov, úloh, názorov, tiel či poslaní…

Veď to nie je nič cudzie či nové, je nám to prirodzené! Kolo bytostí! Vo vzá­jomnej odlišnosti sa dopĺňame a⁠ obo­ha­cujeme. Každý vieme a vidíme niečo iné, iný ná­zor, inú polohu a úlohu máme, v inú stranu sveta sa pozeráme… Polohy sa menia, vzťahmi sa v tanci, v prúde, vo víre ži­vota držíme – súznieme, spievame, pracujeme, bavíme sa, spoločne tvoríme. V dôvere máme najväčšiu silu, sme celok, kruh. Tu sme si blízki, tu láska prúdi v⁠ zladení. V⁠ bájnom čase mieru držíme svet.

Slávnosť

Hlavne teraz na prahu zimy je to potrebné: v medziobdo­bí smrti a zmätku, zmeny a prechodu. Menia sa ročné ob­dobia a mení sa celý rok. Stretli sme sa v období temna, stretli sme sa pod Tatrami, stretli sme sa k oslave! Slovíme, slávime, svietime, svätíme! Zišli sme sa ako priatelia, objí­mame sa, prajeme si, vítame sa, prijímame sa. Sceľujeme rozťatý rok, spájame koniec so začiatkom. Ducha s dušou. Premosťujeme zmenu, prajeme si silu, v⁠ dobrom vplývame na tento jemný nový začiatok.

Je to výzva, pretože v temnote vystupujú temné veci. Na Slnovrate v spoločnosti priateľov to ide ľahko, vo vlast­nej rodine ťažšie… Do Svitu sme si naše rodinné bôle neťa­hali, nechali sme ich doma. O pár dní na štedrý večer však budú rany s nami pri stole. Ustojíme to? Budú tieto sviatky príjemné? Alebo sa zopakuje krútňava na­pätia, snahy a rodinných hádok… Našim predkom dakedy pomáhali ob­rady, keď sa pomyseľne a obrazne čistili, obriadili dom pred sviatkami, umyli nie len okná bytu, ale aj svojej duše… Pus­tili predstavy, nechali za­zlievania za sebou, napravili, odpustili. Nech je začiatok čistý, veď sa vlastne máme radi! Veď sa nemusíš správať podľa mojich predstáv – každý sme jedi­nečný a⁠ názor a svet dieťaťa je rovnako cen­ný ako názor a⁠ svet dospelého – aj keď majú odlišnú váhu. Každý máme rany a zasluhu­jeme si úctu, citlivosť, zhovievavosť… Veď sa nám toho za veky zmätku v dušiach nakopilo. Je na čase prijať, čo sa stalo, prijať svoj stav, náš stav. Totiž: až to, čo je plne prija­té, môžeš pustiť – oprostiť sa, očistiť sa – a⁠ vykročiť ďalej. Veď bu­dúc­nosť nemusí byť zápas ani trpný výsle­dok okolností! V⁠ uvo­ľnení sa stávame tvorcami.

Naši dávni predkovia vedeli, že keď nebudú robiť ob­rady, tak nové Slnko nevyjde a nastane temnota, zmätok, koniec sveta… Vedeli, že svety sa začínajú a končia – veď hádam všetky báje o stvorení sveta hovoria aj o jeho zničení, o zmätku, o kríze… Tak práve s ňou máme doči­ne­nia práve teraz. Držme si svetlo v srdci, držme svet! Lebo keď tak nespravíme, keď sa nám to nepodarí, tak naozaj skončíme v temnote, tápajúc a blúdiac v tme ako nevido­mí, nevedomí, uviaznutí. Slnko nevyjde – to Slnko v našej duši… Tieto dni sú dobou vhľadov, veštenia, čarovania – teraz máme moc ovplyvniť budúcnosť.

My sme tí tvorcovia svetov! Utvorme si priestor tem­notou a smrťou. Presvieťme svet svojím vedomím, prij­mime našich blízkych s pochopením. Ctime Slnko, drž­me si ho v srdci, stojac pevne v oddaní Zemi, skutočnosti!