Slnovrat a obroda sveta

Slnovrat a obroda sveta

Koláč svargovník
Zdroj obráz­ka: Rodnacesta.sk

Práve som sa vrátil z osláv zim­ného slnovratu. Kultúrny dom v⁠ dedinke pod Tatra­mi, krás­ny výhľad, aj Slniečko nám vyš­lo – boli to deň a noc pri­ateľských stret­nutí, ob­radov, rozho­vo­rov, hostiny a hud­by. Vianočný stromček sme nemali – nies­li sme sa skôr v⁠ zna­mení nového ohní­ka, ktorý bol vy­kresaný do tmy ako iskra nového roka. Zasvi­etili sme.

Ten­to čas zači­atku zimy je výn­i­močný. Najdl­hšia noc, najk­ratší deň – pre­to to pomen­o­vanie Vianoce (doslo­va svä­tené noci) a⁠ dnes už menej známe slo­vo Kračún (naj­kratší). Slnovrat – vra­cia sa Slnko – staré Slnko do­konalo a s ním starý rok. Novým ránom po­vstáva Slnko nové a⁠ dni sa za­čínajú pre­dlžovať. Končí Dedo Mráz a rodí sa malý Je­žiško – nejde ter­az o⁠ kresťan­stvo, o social­iz­mus či o na­še pôvod­né staré báje, ide tu o skutoč­nosť, že ko­lo­beh sa uza­vrel. Slnko skon­a­lo a⁠ zároveň sa rodí. V⁠ bielom zim­nom náručí Zeme sa rodí nový živ­ot, nové kolo.

Rodí sa nové

Zači­a­tok je citlivý! Nie len zro­de­niu Boha pred­chádza nepo­škvrnené počatie – aj zro­de­niu nového roka! Je dô­ležité, aby sme sa očisti­li od ruchov, od starých nánosov aj väzieb. Aby bol nový rok už v zači­atku čistý a dobre naladený – pre­tože ne­skôr sa to už ťažšie opraví! Dakedy sa prelo­mom roka do­konca od­púšťali dlhy a konči­la sa plat­nosť zmlúv – aby sme ako ľudia a⁠ suse­dia mohli spolu začať zno­va načis­tom… Púš­ťame, odpúš­ťame, zdieľame: dlhy aj dary. Veď sme ľudia! Pra­jeme si – sme pri­atelia!

Vítame sa, zdravíme sa, objí­mame sa, bla­hoželáme… Vo Svite sa rozprá­vame o gaz­dovskej obrode aj o dáv­nych krva­vých dejin­ných udalos­ti­ach, ktoré vtedy, ak sú za­mlča­né, od­súdené a⁠ vyt­lačené z nášho vedo­mia, hrozia, že sa zopaku­jú…

Celko­vo je však vese­lo – hráme na píš­ťalách, tan­cujeme v⁠ jed­nom kruhu. Ob­radne sa dymom čis­tí­me, ví­tame bábätká, kto­ré ten­to rok prišli na svet. Vítame ich bystrou vodičk­ou, pra­jným slo­vom, silou pies­ne: „Ochraňuj ich živa, daj im silu žiarivú!“ Na štyri stra­ny sa obrad­ník pri tom otočil, zem pod noha­mi a⁠ nebo nad hlavou pocítil. Čarovne opísal – očiar­al oko­lo nás kruh – posvät­ný kruh ochra­ny: kruh sve­ta.

Obraz sveta

Svet má svoj stred a svo­je hran­ice. Má zači­a­tok a koniec a⁠ zá­ro­veň je v istom zmysle večný, pre­sahu­jú­ci. Jeho rám­com je kríž opísaný kruhom (kríž-kráž). V troch roz­me­roch sa roz­pí­na na štyri sve­tové strany a po osi hore a⁠ dole. Svet je svetlý, je to svar­ga – za jej ochran­ným kra­jom zanechá­vame nezná­mo, neis­totu, tem­no­tu a zmä­tok.

Veď ten obraz sve­ta poznáš! Náš, sloven­ský, ctený, po­svätný obraz bo­hat­stva: aj na min­ci­ach ho máme, aj na mest­ských er­boch Zvole­na či Žiliny. Je aj v zna­ku ministers­tva vnú­tra! Ochran­ný kruh sve­ta strážia po stranách hory, na vrchu v⁠ jeho strede ras­tie strom živ­ota – ten­to v⁠ podobe viac-ramen­ného krí­ža pred­sta­vuje os sve­ta. Po stranách býva­jú dva žiarivé body: Slnko a⁠ Mesi­ac. Svet pred­stavu­je prir­odzený poria­dok, je to uspo­ria­danie po­lôh a⁠ sme­rov, po­stáv a⁠ po­sto­jov, bytostí a⁠ vzťa­hov.

Svet žije, nesto­jí. Živ­ot je zme­na, je to prúd a pohyb: Vstú­pi k nám nový prvok, niečo sa zmení či niečo odíde? Pri­žení sa ne­vesta? Nar­o­dí sa dieťa? Zo ženy sa stane mat­ka? Prichádza zima? Otec odces­tu­je? Zabehnutý pori­adok sveta sa tým naruší ale­bo zmení. Niečo už nese­dí, možno neladí, ne­prúdi, chý­ba ale­bo viaz­ne. Vzťahy sa napí­najú, hro­madí sa na­pätie, tlak či úzkosť. Svet je krivený, trhaný. Cez puk­liny uni­ká sila. Praskliny nás vzájom­ne vzďa­ľujú a⁠ vr­hajú tiene: skrze ne sa nev­idíme, necí­time… Svet­lo sa na zlo­moch sve­ta lomí, zvláštne zrkad­lí a tratí. Na­stupuje obdo­bie bojov a⁠ roz­porov, nemo­ci a tem­no­ty.

Obriadenie

Prú­de­nie viazne, a napätie sa hro­madí… Keď to ide sťaž­ka, keď vzťahy a dotyky bolia a z neprí­jem­nos­ti vedomie radšej uniká… Vtedy je čas po­chopiť a uznať zme­ny, ustúpiť im, s⁠ po­korou pri­jať, že skutoč­nosť sa zme­ni­la – že môj bývalý svet sa roz­pa­dol do zmätku – že sám som na prahu zme­ny a⁠ moja úlo­ha a⁠ po­stavenie už budú iné.

Je čas pustiť sa sve­ta, s⁠ dô­ve­rou sa uvoľniť – aby sa svet mohol ob­rodiť. Aby sa mohol bývalý pori­adok preu­sporiadať, naše vzťahy sa moh­li roz­voľ­niť a zno­va nad­viazať, zaho­jiť sa, zno­va sa sce­liť. Sto­jí pred nami výz­va pri­jať a⁠ za­členiť to nové a za­tiaľ cud­zie: to, čo čas, okolie a kolobe­hy živ­ota prinies­li. V pod­sta­te je to pri­rodze­ný dej a má svo­ju zá­konitosť: zme­na zvyča­jne pre­bieha v tepe šty­roch po sebe nasle­du­jú­ci­ch dôb.

Črtou prvej doby býva pretvár­ka, možno až pokrytec­kosť. Snaží­me sa spolu vychádzať prostred­níctvom ústup­kov. Pred­chá­dzame stre­tom a čím ďalej sme si tak vzdi­alene­jší, odcu­dzenejší, ne­šťastnejší. Držíme sa v živle zeme, avšak zem sa už zme­ni­la a spo­je­nie s⁠ ňou a⁠ so sebou na­vzájom strá­came. Držíme sa už len spomie­nok a⁠ skúsenos­tí, dohôd a⁠ zvykov, presvedčení a⁠ pred­stáv. Veci sú už inak, prav­da je už iná – my však ešte pokra­ču­jeme v zabe­hnutom poriad­ku. Pod po­vr­chom sa hro­madí napätie, ale navonok sa ešte stá­le na seba silene us­mie­vame, popier­ame zme­ny, predstiera­me naj­lepší pori­adok. Tvá­ri­me sa, že je stále všetko v pohode či do­kon­ca tomu pev­ne veríme, aj keď sku­točnosť je už iná a⁠ sku­toč­nú „pôdu pod noha­mi“ sme už dávno stratili.

Druhá doba býva v zna­mení zápa­su. Už pre­vlá­da živ­el ohňa, dvíha­jú sa vetry. Sku­točnosť zme­ny je ter­az už nepre­hliadnuteľná! Vo vzduchu visí stra­ch, neis­to­ta až hrôza z ne­známa. Dom­nelý pori­adok, ktorým sa istí­me, sa nám roz­sýpa – zmenu však stále ešte neprijí­ma­me. Tých, ktorí ju hlá­sajú, od­su­dzujeme a zavrhu­jeme. Zaka­zu­jeme novo­ty, silou-mocou sa držíme svo­jich pre­svedčení, upína­me sa na zvy­ky a⁠ pra­vidlá, sle­po sa ich chytáme ako záchrany. Bojíme sa zme­ny a⁠ zápasíme s ňou: mys­líme si, že zme­na odíde a vráti sa býva­lý stav. Naša sna­ha však prináša len ďalšie zme­ny.

Tretej dobe je vlast­ná práz­dnota a uvoľ­ne­nienesie sa v⁠ la­dení živlov vet­ra a vody. Vzdali sme sa. S⁠ búrk­ou už ne­bo­ju­jeme, sme na dne. Čas ničo­ty je predzvesťou napo­jenia na sku­točnú a pre nás novú živú zem, je to zvlášt­ny prah. Kone­čne sa vysilení voľky-nevoľky pu­stíme a vzdá­me sa, poddá­me sa tem­note. Pri­jmeme svo­ju bez­moc­nosť a⁠ stra­ch, odd­áme sa nezná­mu. Vzdušné zámky, tie mat­ice pred­stáv, na ktoré sme sa spo­liehali, sa roz­padli. Naše očaká­vania aj nároky idú k⁠ zemi. Už nič nie je tak, ako sme si mys­leli, že je a bude… Sme na dne, na kon­ci svo­jich možnos­tí. Priestor nášho ducha sa vy­prázd­nil. Cí­tiť hlboké uvoľ­ne­nie a do­tyk prav­dy, niek­torí pla­čú, iní sa z duše sme­jú.

Očis­tení sme padli k zemi, ku sku­točnos­ti, k⁠ tomu, čo je, k⁠ pravde Ves­míru. Kde sme? Je to práz­dnota, ničo­ta, smrť? Prázd­no­ta je však priestor, miesto pre pohyb, pre zmenu, pre vst­up a začle­ne­nie nového prvku, pre pre­usporia­danie, pre stvo­renie nového! Napätie sa uzem­ni­lo, pred­stavy sa rozpus­tili, duše sa očis­tili… Do svieža! Sme iní a svet je už iný.

Štvr­tou dobou oží­va nový svet v novom zdravom usporiadan­í, kde sa zno­va vzájomne otvárame, prepá­jame a⁠ cí­time, kde sme celiství a vzťahy s naši­mi blízky­mi sú zase raz na pori­ad­ku. Sme jed­no a cítiť tú bájnu lásku – je to sláv­nosť – svet je zno­va celý, svetlý. Cítiť mier.

Život je zmena

Čas však nesie ďalšie zme­ny, kolo sa ďalej točí a my si zase raz uve­domíme, že niečo už len pred­stier­ame. Doba sa opäť zme­nila. V priebe­hu živ­ota sa ti svety menia. Ako bábätko sa rodíš do sve­ta, kde ty si stre­dom a tvo­ja mat­ka sa oko­lo teba točí – ona je zdro­jom potravy, nehy, lásky, spoloč­nos­ti. Ne­skôr sa ob­javí otec a dieťa už chodí, už je to ono, ktoré sa te­raz oko­lo rodičov krúti.

Svet predškolá­ka je iný… A svet dospieva­júce­ho? Ten sa už netočí oko­lo jeho samého, ani oko­lo rodičov, tých ústred­ných, pre dieťa až božských po­stáv otca a⁠ mat­ky. Mladý člo­vek spoz­náva iných otcov, iné matky, iné posta­vy a názo­ry. Spoz­náva, že jeho svet nie je jed­iný, že je ich mno­ho, že sú rôzne. Sve­tov a⁠ stre­dov je veľa, dotý­kajú sa, naráža­jú… Za­čína sa boj! Niek­da­jší det­ský svet sa narušil, upadol do zmätku. Hád­ky s⁠ rodič­mi, ťažkosti, svoj­vôľa, súpere­nie, zmä­tok, stra­ch a⁠ neis­tota, pokúšanie hraníc, skú­manie a uče­nie sa. Sna­ha ovlá­dať iných, citové výkyvy, dospievanie. Jeden svet sa skon­čil, v⁠ me­dziobdobí už nový sa črtá.

Ter­az sa toho veľa rozhodne – kam ďalej živ­o­tom, na aké chod­níčky sa mladý človek dostane? Možno nezvlád­ne po­skladať rozbité svety, možno ukriv­dený na svo­jich rodičov zanevrie. Možno sa spozná ako jed­notlivec, ako bezo­hľad­ný sám sebe pán – ako namyslený malý boh, kto­rý môže, čo chce, na čo má, čo sa odvá­ži si pred­sta­viť… Možno bez ohľadu na tých, ktorí mu dáva­jú živ­ot. Veď on to dokáže, on im ukáže, tým, na ktorých zanevrel.

Proroctvá konca

Práve tu sme ako ľud­st­vo, ter­az keď sme si pre­stali ctiť úrod­nú Zem a pred žiarivým Bohom sa radšej chrán­ime opaľovac­ím kré­mom. Sme v⁠ tretej dobe? V krí­ze, v zmät­ku, boji? Čo je nám svä­té? Čo je svet? A tá nasle­du­jú­ca doba? Tá toľko ráz proro­kovaná­? Apoka­lyp­sa, koniec dejín? Post­faktuálna po­stmoderna? Glo­bálny kli­mat­ický a⁠ eko­log­ický tobogán? Čo nasle­du­je? Veď my vieme…

Tú bájnu štvrtú dobu si stále pripomí­name v⁠ rozpráv­kach, vo zvykoch, v obra­zoch ľudového duchov­na. My sme svet! Všet­ci sedíme oko­lo spoločného ohňa, oko­lo spoloč­ných darov, hosti­ny, oko­lo zdro­ja. Všet­ci sme si rovní v odlišnos­ti, cítime, ctíme a⁠ ceníme si našu rôz­no­rakosť – veku, pos­to­jov, úloh, názorov, tiel aj poslaní…

Veď to nie je nič cud­zie či nové, je nám to prirodzené! Kolo bytostí! Vo vzá­jomnej odlišnos­ti sa dopĺňame a⁠ oboha­cuj­eme. Každý vieme a vidíme niečo iné: iný ná­zor, inú polo­hu a úlo­hu máme, v inú stranu sve­ta sa poz­eráme… Polo­hy sa menia, vzťah­mi sa v tan­ci, v prúde, vo víre ži­vota držíme – a⁠ vy­važujeme. Sú­znieme, spieva­me, pracu­jeme a bavíme sa, spoloč­ne tvoríme. V dôvere sme celok, kruh. Vidíme sa, sme si blíz­ki, úprim­ní, lás­ka prú­di v zladení. V⁠ báj­nom mieri dýcha­me – živ­o­tom na Zemi.

Slávnosť

Hlavne ter­az na prahu zimy je to potreb­né: v medziobdo­bí smr­ti a zmätku, zme­ny a pre­chodu. Menia sa ročné ob­dobia a⁠ mení sa celý rok. Stretli sme sa v období tem­na, stretli sme sa pod Ta­trami, stretli sme sa k oslave! Oslo­vu­jeme sa, slávi­me, svi­etime, svätíme! Zišli sme sa ako pri­atelia, objí­mame sa, pra­jeme si, ví­tame sa, pri­jí­mame sa. Príve­tiví, od srd­ca si vymieňame vety, dary. Sceľu­jeme rok, spája­me koniec so za­čiat­kom. Ducha s⁠ dušou. Pre­mosťu­jeme zme­nu, pra­jeme si silu, v⁠ dobrom vplý­vame na jem­ný nový za­čiatok.

Je to výz­va, pre­tože v novom sve­tle vys­tupu­jú tem­né, tienis­té veci. Na Slnovrate v spoločnos­ti pri­ateľov to ide ľah­ko, vo vlast­nej rodine ťažšie… Pod Tatry sme si naše rodin­né ťaž­kosti neťa­hali, nechali sme ich doma. O⁠ pár dní na Šted­rý večer však budú boľavé rany s nami pri stole. Usto­jíme to? Budú tieto sviat­ky prí­jem­né? Ale­bo sa zopaku­je krútňa­va na­pätia, trápe­nia a⁠ rodin­ných hádok? Našim pred­kom dakedy pomá­hali ob­rady, keď sa čis­tili, obri­adili dom pred svi­atka­mi – umyli nie­len okná, ale aj svo­je duše… Pus­tili pred­stavy, nechali za­zlievania za sebou, naprav­ili sa, zrov­nali, odpustili.

Nech je zači­a­tok čistý – veď sa máme radi! Vlastne sa ne­musíš sprá­vať podľa mojich pred­stáv – veď každý sme jedi­nečný! Názor a svet dieťaťa je rov­nako opod­stat­nený ako názor a⁠ svet dospelého – aj keď majú odlišnú váhu. Každý máme svo­je miesto! Azda každý je na niečo dotkli­vý a za­sluhujeme si úctu, vní­mavosť, zhovievavosť… Veď sa nám toho za veky zmätku a⁠ bojov v duši­ach nako­pilo!

Je na čase pri­jať to, čo sa sta­lo, priz­nať si chy­by aj rany, pri­jať svoj stav, náš stav. Ak dávnu ranu stále ešte popie­raš – kým ju neotvoríš a nevyčistíš, neza­ho­jí sa. Až to, čo je plne prija­té, môžeš pustiť – oprostiť sa, očis­tiť sa – sceliť sa a⁠ vy­kročiť ďalej. Bu­dúc­nosť nemusí byť zápas ani trp­ný vý­sledok okol­nos­tí! Keď sa vzchopíme, scelíme – v⁠ pochopení a uvoľ­ne­ní sa stá­vame spolutvorcam­i na­šich sve­tov.

Naši dávni pred­kovia vedeli, že keď neb­udú robiť obrady, nové Slnko nevyjde – nas­tane tem­no­ta. Ve­de­li, že tak uviaz­neme v zmätku a nepre­jdeme do sve­ta. Vede­li, že svety sa za­čínajú a⁠ končia – veď hádam všetky báje o stvorení sve­ta hovo­ria aj o⁠ jeho zničení, o zmätku, o kríze… Práve s ňou máme doči­ne­nia práve ter­az.

Držme si svet­lo v srd­ci, držme si spoločný oheň – zápal, nadše­nie pre živ­ot, ktorý má zmy­sel! Širší zmy­sel, ktorý nás všetkých pre­sahu­je… Tam pra­mení šťastie – z plnej odušev­ne­nej účasti. Lebo keď tak ne­spravíme, keď sa nám to ne­podarí… Ak ostaneme zatrp­knutí, zavretí a nezúčas­tení… Potom sku­točne skon­číme v tem­note, tá­pajúc a blú­di­ac ako nevido­mí, neve­domí, utrápení, uvi­aznutí… Slnko nevyjde – to Slnko v⁠ našom vnútri…

Tieto dni sú dobou vhľadov, čarov – slov, zámerov a pria­ní: práve ter­az máme moc ovplyvniť bu­dúcnosť.

Utvorme si priestor pri­jatím tem­noty a smrti. Poďme k⁠ ze­mi – k novej Zemi! Očis­time sa, uvoľn­ime sa, odpú­ta­jme sa od utkvelých pred­stáv. Zanecha­jme min­u­losti všetko, čo už nie je na mieste… Presvieť­me svet svo­jím vedo­mím, pri­jmime blízkych s pochopením. Na to sa zam­er­a­jme, čo si pra­jeme… Kam sa poz­eráme – tam raz možno prídeme! Ctime Slnko, drž­me si ho v srd­ci! Žiarme a prepá­ja­jme – sto­jac pevne na Zemi, v odd­aní skutoč­nosti!

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *