Semienko a rieka

Vytvoril Lipien Jan Vaněk

Bez dobrej minulosti nemôže byť dobrá budúcnosť – tak uver, uver, že minulosť bola dobrá. Rozhodni sa, že bola dobrá! Bude to kľúčovým rozhodnutím tvojho života. Prij­mi, že pred tým všetkým, čo ťa z dejín naučili, za tým všetkým je dávny bájny vek, je tam raj. Prijmi, že zima končí, že začína sa jar!

Tak ako zimu a temnotu semiačko prečká, v spánku chránené hrubou škrupinou – tak aj ty si spal, ale už sa pre­búdzaš! Už sa uvoľňuješ, už škrupina puká. Tá škrupi­na, to sú tie stuhnutia, tie utkvelé predstavy, tie viery, predpo­klady, skúsenosti, strachy. To všetko ti pomohlo prežiť, po­mohlo ti to udržať si život. Dlhou reťazou pred­kov si sa do­stal až sem, nový vek sa otvára.

Trpeli sme, narážali sme do seba, nútili sme sa, nie len ako cudzí, aj ako rodina. Tvrdé škrupiny rodových prog­ramov na seba narážali, meraví v rôznych polohách, naše vzťahy škrípali. Už sa nemusíš snažiť, nemusíš po­máhať druhým, starať sa ani ľutovať. Nie je potreba meniť seba ani nútiť druhých do zmeny. Uvoľni sa. Nemusíš sa snažiť, nebojuj, len sa uvoľni, všetko čo potrebuješ je vnútri teba. O zvyšok sa Zem a Boh postará, ten vysoký otec, tá šíra mať. Spočiň spokojný.

Už vychodí Slnko, samé sa prerodilo, už žiari živou! Už je čas, otvor sa. Vedomie sa vracia, prebúdzame sa. Semiačko puká, pukliny bolia, ale vedz, že tá škrupi­na, čo zomiera, vedz, že to nie si ty. Ty si ten pries­tor pod ňou! Ot­váraš sa a sily začínajú prúdiť, rastlinka púšťa koreň do zeme, raší výhonkom do neba. Pojí sa na to, čo ju presa­huje, na to skutočné, divé, živé! Pije, na­pája sa životom.

Nie si tým, čím si si myslel. Oddaj sa tomu, životu, ktorý sa prebúdza. Nič nemusíš, len sa uvoľniť. Dobré veci sa dejú, pretože ty sám si od podstaty dobrý. Všetko je od podstaty dobré, aj deň aj noc, aj tá minulosť. Prichodí nám svetlá, priateľská budúcnosť. Spoločne, sme v⁠ jed­nom kruhu, všetci máme jednu matku a jedného otca. Vitaj doma, sme rodina!

Si ako koryto pre rieku, tvoje dedičstvo sa otvára, všet­ko si si pripravil – ty sám si to bol. Všetko, čo po­trebuješ, si si bol prichystal, uložil pod ochranu škrupiny. Teraz to ob­javuješ ako dar, ako dary v svetle Slnka, v⁠ sku­točnosti Zeme. Upokoj sa, cíť svoj stred, to srdce, ktorým sila, krv prúdi, prúdi ním rieka a silnie. Otvor svoje brehy tomu víru, otváraj svoje vedomie. Život chytá silu, chytá prúd a ty sám seba presahuješ, zas a zas.

Uvoľni sa, voda vie, voda je múdra, ona je podstatou života a ty sám si nádoba, nádoba na vodu, si tok. Otváraj svoje brehy, v oddaní, v láske, nechaj sa viesť! Voda vie, kam má ísť – k vyrovnaniu, steká k sútoku, stretávame sa, vítame ako priatelia, spoločne. Všetky tie drobné čias­toč­ky, ktoré raz padli z neba ako kvapky… Teraz sa schádzajú ako potoky, stretávajú sa ako riečky. Predsa ne­strácajú svoju osobnosť, a zároveň sú tou istou bytos­ťou – len ich vedomie sa rozšírilo. Si to stále ty, vždy si bol. Neboj sa, že sa stratíš, že stratíš seba – ty len škrupinu tratíš, na­opak, ty sa nachá­dzaš.

Ty vieš, voda je vedenie, vedomie. Vedz, ideme dom­ov, prúdime, rastieme ako ten strom, koreňmi sa spájame hlb­šie a hlbšie so Zemou a navzájom. Strom vie, kam má rásť, vie ako byť vyrovnaný a bohatý. Do oblohy prúdiš, rastieš, rozvíjajú sa lístky, už pučia výhonky, ktoré raz vykvitnú. Ten strom je ešte len malou rastlinkou, ale raz bude mohut­ný – tak ver, ver ako tá rastlinka, smelo sa otváraj! Toto je tvoja cesta, cesta k plnosti, k na­plneniu.

Je to cesta domov, cesta kvapky, ktorá letela nebom, cesta snehovej vločky, ktorá letela zimou a temnotou. Je to cesta duchom, smerom k duši, k zemi, cesta krás­nej bytosti, cesta k celku. Je to cesta osobnosti k spo­ločnosti, je to cesta znovunájdenia vzťahov, všetkých vzťahov, vzťa­hov rodiny. To, čo leží medzi nami, už nie je len čas a⁠ priestor, nové a nové rozmery života sa otvárajú.

Rieka tečie, vezmi si z nej príklad, napi sa tej múdrej vody – aj ty tak teč životom. Semiačko klíči, vtedy vyklíči, keď je pravá doba, klíči a otvára sa… Už sa tak stalo, už sa rozhodlo, už sa oddalo životu, ožilo, už niet cesty späť. Už je len tej jednej cesty, cesty života, tanca ciest, nechaj sa niesť! Možno to bude ťažké, možno príde rana, krupobi­tie… Ty si sa však už oddal, už si presiahol seba sa­mého, sme to my, kto rastieme. Neboj sa, je nás veľa, je ťa veľa.

Strom bude raz hrubý, silný, strmo a krásne sa bude k⁠ nebu týčiť. Poskytne podporu, oporu, miesto pre život toľ­kým bytostiam. Zasype svet bohatstvom kvetov, bo­hat­stvom plodov, semien – a tie raz… Tie zas, ak príde zima, temnota, chlad… Silný strom vytrvá, a keby aj nie, v⁠ zemi ležia semiačka, chránené pevnou škrupinou. Ča­ka­jú na svo­ju cestu, cestu k sile, k rodine, na svoj nový príbeh čarovnej cesty, cesty domov.