Prechod do dospelosti

0a918361e4b1d371ad59c02a5e30a756

Dospelý človek je ten, kto sa stal celistvým. Ten, kto pre­šiel štyrmi obdobiami kola života a všetky plne prijal: jar, leto, jeseň, zimu. Vodu, vietor, oheň, zem.

Zem je smrť. V zemi sa to stretá, koniec aj začiatok. Jar a voda je detstvo až mladosť. Leto a vietor je mladosť až zrelosť. Jeseň je zrelosť až staroba. Zima je staroba až smrť a zároveň obdobie dieťaťa pred jeho naro­dením, v⁠ maternici – v tom milujúcom priestore, kde nie je roz­diel medzi ním a svetom.

Kolobehy sa zanorujú, menšie kolo má v sebe väčšie kolá. Od zeme po nebo a späť. Závitnica závitníc. Tep srdca. Nádych a výdych. Deň a noc. Mesiac. Rok. Ľudský ži­vot… Dospelý človek je ten, ktorý zažil celé kolo a vedo­me prešiel bránou konca a začiatku.

Bránou smrti

Že je takých málo? Áno, dnes je takých málo. Málo je tých, ktorí súcitili so zomierajúcim človekom. Málo je takých, ktorí sami stáli na hrane, ktorých vedomie opus­tilo telo a⁠ vrátilo sa. Tých, ktorí prešli prahom zmeny a⁠ vrátili sa do iného tela… Tých, ktorí opustili svoje detské telo a vrátili sa do tela dospelého človeka. Smrť je zmena a⁠ zmena v⁠ pravý čas je liečivá.

Oproti tomu, choroba je známkou toho, že človek nie je v súlade s pravdou, s prúdom života – že vzdoruje zmene, ktorú kolo času nesie. Choroba je príbeh zmeny, zmeny z⁠ jedného stavu do druhého. Zo stavu, v ktorom si možno nezdravo ustrnul, uviazol, v ktorom si sa zabudol, do stavu nového, zdravého, živého, vedomého.

Vždy na to slúžili obrady prechodu, keď sa z chlapca stával muž, keď sa z dievky stávala žena. U všetkých prírod­ných národov boli v ich duchovne ukotvené často drsné po­stupy, ktoré mladého človeka viedli bránou, vied­li zážitkom smrti. Mohlo to byť požitie rastliny, takej, ktorá môže byť jedom, ak sa jej človek bude brániť – a⁠ ktorá môže byť rov­nako aj liekom, ak sa jej človek s⁠ dôve­rou oddá. Pomôže mu prejsť cez smrť bez toho, aby musel stratiť telo.

Spoločný celok

Prejdúc smrťou, uzatvoriac kolo života, človek je znovuz­rodený – ako dospelý. Ako ten, kto videl celok, ako ten, ktorý bol celkom častí a časťou celku zároveň. Celok je Zem a Celok je Boh.

Povstal vedomý človek, taký, ktorý ctí to, čo nás spája. Takýto človek neverí. On vie. Vie, že ce­lok jestvu­je. Vie, že on je celok. Že my všetci sme celok. Že Zem je živá bytosť, že Zem je celok, ktorého sme všetci súčasťou. Vie, že Vesmír je celok, a že Boh je celok mož­ných vesmírov…

Spravovať veci spoločné a spoločenské je možné len s⁠ vedomím celku a časti. Dospelý človek si uvedomuje to, čo nás spája. Uvedomuje si to, čo je spoločné. Dospelý človek dokáže zastať hranice celku. Dokáže spolupracovať ako časť s inými časťami. Pokora, úcta, česť, cnosti… Láska, súcit, ve­domie, vedenie… Oddanie i panovanie, dávanie aj prijí­manie… Dary i rany. Všetko má svoje miesto a zmysel, keď uzrieš svet za prahom.

Muži a obrady prechodu

Všetky pôvodné duchovná – všetky prírodné kultúry mali v sebe ukotvené zvyky a obrady, ktoré chlapcom pomáha­li prejsť touto bránou. Pomáhali prekonať samého seba, stať sa niekým a ničím zároveň: pokoriť sa, vzdať sa, oddať sa, pustiť sa, uvoľniť sa, rozplynúť sa – a znovu sa zro­diť ako samosprávny vedomý dospelý muž.

Náboženstvo patrilo mužom. Duchovno v⁠ zmy­sle predstáv o spoločenskom a prírodnom po­riadku, v zmysle viery v zákon a v zmysle uctievania boha bolo vecou mužov. To nezna­menalo, že by muži boli dôležitej­ší či nadradení ženám. Duchovno slúžilo mu­žom, pretože oni sú chúlostivejší. Majú sklon skryť sa pred pravdou, citom a smrťou, kryť sa hrubou silou, osobnosťou, obrniť sa odstupom a namys­lenosťou. Oni potrebovali pomoc určiť pevné hranice a⁠ zároveň po­môcť hranicou prejsť, obradne prejsť bránou k vedomiu celku, k⁠ ve­domiu Zeme a Boha. Muži potrebovali návody, okázalé obrady, bohaté slová, zvyky. Muži potrebovali kultúru, aby im pomohla dostať sa cez seba sa­mých.

Ženy a smrť

Oproti tomu, ženy prechádzali bodom konca a⁠ za­čiatku v⁠ kolobehu života prirodzene v súvislosti s⁠ mater­stvom. Počas tehotenstva a pôrodu žena priamo čelila tvárou v⁠ tvár smrti. Aby pôrod prebehol zdarne, musela sa oddať prírodným pochodom, musela sa poddať prúdu života. Cesta nového života viedla ženu k smrti toho, čím bola, k⁠ rozplynutiu v pravzore matky. Žena musela stratiť svoju osobnosť, plne prijať život ako dobrý a stať sa na čas Veľkou matkou, inak by pôrod neprežila, ona alebo dieťa.

Dnes však ani ženy nedospievajú, o pôrod sa stará umelá matica. Postará sa oň nemocnica. Dieťa nerodí žena, porodia ho namyslení lekári štítiaci sa smrti za kaž­dú cenu. Ženy sa tak vyhnú prechodu a vlastne sa matka­mi plne ne­stávajú. Nemusia sa oddať Veľkej matke aby prežili – na­opak, ocitnú sa v závislosti na umelej matici. Žena sa plne neodovzdá materstvu a čím nie je, tým ani nedokáže prestať byť. Po tom, ako matky prestanú kojiť, nevedia polohu mat­ky opustiť a znova sa stať ženami, milenkami, sestrami či, neskôr, babami – vedmami.

Matka má totiž opodstatnenie len vo vzťahu k⁠ bá­bätku, ku kojencovi. Zo žien sa dnes v nemocniciach stávajú obete a slúžky v područí matíc. Sú ovládané strachom zo smrti, navonok sa stotožňujú s úlohou matky a⁠ ustrašene „mamičkujú“ všetko, čo príde: nie len svo­je deti, aj svojho manžela, zaťa či psa. Uviazli sme.

Neživí-nemŕtvi: duchovia a matice

Naša civilizácia, ako aj spoločenská správa, je založená na umelých maticiach. Matice, to sú dohody a myšlienkové vzory – sú to duchovná, ktoré ovládajú ľudí a hmotu. Stara­jú sa o nás, chránia nás pred smrťou a zmenou. Držia nás v polohe detí, vtedy nás dokážu ovládať. Vtedy sme ich neve­domými otrokmi. Potrebujú nás, sme ich ľudské zdroje. Úlo­hu matky len predstierajú, je to klam. Aby im lož vyšla, snažia sa zastrieť a nahradiť skutočnú Veľkú matku, zastrieť Matku zem, tú dokonalú sieť vzťahov, tú dušu, tú pravdu, ktorej sme súčasťou.

Matice sú vlastne duchovia, ktorí odmietli zomrieť, ktorí odmietli prejsť bránou smrti. Umelé matice, to sú ne­mocnice, školy, štáty, korporácie, inštitúcie. Ovládnu nedospelého človeka, posadnú ho, zabránia mu nájsť vlast­ný stred. Uväznia ho a čerpajú z neho silu. Držia ho v⁠ napätí a strnulosti. Vedú jeho pozornosť von od seba sa­mého. Nú­tia ho sústrediť sa na cieľ, na vonkajšok, na časť – a nevidieť tak celok.

Prvoradým celkom je totiž človek sám, on sám a jeho vnútro. Posadnutí ľudia sú nevedomí a slabí. Aj keď si o⁠ sebe myslia presný opak. Nevidia skutočnosť, nevidia pravdu, vidia len to, čo si myslia. Predstavy a viery im za­streli zrak. Duch im zastrel zrak. Duchovia a umelé matice sa boja smrti a zmeny. Deti sa boja duchov a⁠ ume­lých matíc. Dospelí ľudia sa duchov neboja, oni smrti a⁠ zmene dôveru­jú. Dôverujú životu a vedia, že smrť je súčasť kolobehu živo­ta.

Pôvodné duchovno

Vedú nás matice, ktorým sme sa oddali, ktoré nás posadli. Tieto matice sú slepé. Sú to duchovia. Títo duchovia nedokážu vidieť pravdu, pretože sami uviazli mimo sku­toč­nosť. Sú bez duše, bez dychu, bez tepu a tela, stratení v čase. Sú to časti, ktoré sa odtrhli od celku. Myš­lienky, pís­ma, predpisy, knihy, obrazy, predstavy, viery, poznatky – to všetko sú veci ducha.

Dnešné duchovno, dnešná kultúra, nás vedie do otroc­tva. Pôvodne však bolo duchovno dobré, pôvodne bolo celistvé, bolo v súlade s dušou. Bolo späté s obradmi pre­chodu v podobe obradoslovia, piesní, úloh, zvykov a⁠ bájí. Pôvodné duchovno bolo súčasťou bytosti menom Zem. Po­máhalo nám dospieť k vedomiu celku, k nájdeniu samého seba – k uzemneniu, k slobode a dospelosti. Po­má­halo človeku dospieť k bodu, keď duchovno už sám nepotrebuje, ale vie ho používať na sprevádzanie ďalších.

Dospelý človek

To zato tí budhisti: čistá myseľ, zbaviť sa predstáv, zbaviť sa ducha. Čo potom ostane? Cit, súcit, vyvstanú vzťahy a⁠ duša. Závoj myšlienok sa rozplynie, pravda sa vyjasní. To zato tí raní kresťania: krst, očistenie vodou, zmytie pred­stáv, aj tých o Bohu! Oddanie a prekonanie samých seba, rozplynu­tie svojej osobnosti v tme jaskyne, v hĺbke a po­koji Matky zeme. Čo ti potom ostane? Láska. Ostane ti čistý vzťah, bez predstáv a očakávaní, čistý vzťah všet­ké­ho so všetkým, vzťah celku.

Dospelý človek je celistvý a vedomý si svojej duše, tela aj ducha, svojho vnútra aj vonkajška. Je si vedomý celku, ktorým je, a celkov, ktorých je súčasťou. Koná nie z⁠ obáv, ale z dôvery, z dôvery v seba, v teba, v celok.

Mužskou stránkou dospelého človeka je žiariť, viesť zmenou, viesť naprieč hranicou a zároveň hranicu určo­vať a⁠ brániť. Mužské je dávanie a prijímanie, darov aj rán. Mužské je oddanie. Ženskou stránkou dospelého človeka je otvárať priestor dô­very, bezpečia a lásky vnútri hraníc, vnútri čarovného, chráneného kruhu. Ženské je udržiavanie tepla domova, napĺňanie, vyživovanie a uzdravovanie.

U dávnych prírodných národov dostávali muži počas ob­radu prechodu dar, dar ktorý im mal pripomínať celok, stred, večnosť a čas. Mohol mať rôznu podobu. Mohol to byť ruženec, ktorý muži v ru­kách preberali, modliac sa, dr­žiac a obnovujúc si vedomie časti a celku.