Spoločnosť je organizácia. Organizácia je usporiadanie. Usporiadanie je poriadok. Poriadok je rád, je to nástroj, ktorý umožňuje ľuďom spolupracovať a začleniť sa do celku. Celok koná jednotne, súladne a vedome.
Zmena celku
Vždy, keď vstúpi nová časť do celku, celok sa mení, preusporadúva. Keď sa nová časť pokloní a uctí si celok, celok sa otvorí, časť sa začlení a usporiadanie sa zmení. Podobným spôsobom sa poriadok mení, keď nejaká časť odíde či keď zmení svoju polohu. Ako príklad si predstav akúkoľvek spoločnú prácu, kde jeden robí to, druhý ono a všetko je to spolu zladené v čase a náväznosti.
Spoločenské zmeny bývali vždy sprevádzané obradmi a slávnosťami, kde sa všetky časti celku spolu stretli a uzavreli kruh a svet. Bolo to vykročenie mimo objektívny čas a priestor, mimo bežné pravidlá, bola to noc uvoľnenia, kde sa úlohy mohli povymieňať a kde si ľudia vyjasnili a našli svoje nové miesto. Svoje miesto tu mala hra, postavy, masky, divadlo – dialo sa to na svadbách, na karoch, na Vianoce či Letný slnovrat – pri všetkých dôležitých zmenách jedného celku, jedného spolupracujúceho spoločenstva.
Cesta do sveta a zároveň cesta domov
Dospievajúceho človeka to vedie na skusy, vedie ho to do sveta. To však neznamená, že on vo svete nie je – on len nevie, že tam je. Aby si to uvedomil, musí svet zdanlivo opustiť, opustiť domov. Je to cesta z objektívneho „dobrého“ priestoru, preč z domova, kde sa o tvoj svet starajú iní, kde sa oň stará otec a matka, pán či umelá spoločnosť, autorita, inštitúcia… Je to cesta z „normálneho“ „dobrého“ objektívneho priestoru, za jeho hranice, tam, kde všetko môže byť inak. Tam, kde sa dobro mení na zlo a zlo na dobro, tam, kde ty sám môžeš byť iný, nový.
Je to prerod. Človek dospeje tým, že si uvedomí svoj stred a svoje okolie, svoje vnútro a vonkajšok, že si uvedomí svoj Svet, svoj vplyv, svoju zodpovednosť. Keď uvidí, že nie len činom, že aj slovom, že jemnou myšlienkou tvorí. Keď si uvedomí, že všetky jeho vnútorné obavy a závislosti, všetky priania či radosti sa mu vo vonkajšom svete prejavujú.
Na konci cesty je uvedomenie, že nemusíš nikam ísť, nič dosahovať, o nič sa snažiť. Si. Vždy si tam bol! Vždy si bol Doma, vždy bol v Celku. Teraz si to uvedomuješ, teraz zažívaš ten svetlý, posvätný Svet. Slávia to s tebou všetci, vrátil si sa. Už vieš, že si našou súčasťou, súčasťou celku a celok sám.
Odmietnutie života
Dospelí ľudia majú schopnosť vidieť celok a vidieť pravdu – a teda sa vedia začleniť a prevziať úlohu, ktorá im pripadá. Vedia sa pokloniť, vedia cítiť a ctiť. Ak dôjde do stretu, k potýčke – vedia si to medzi sebou vyriešiť bez toho, aby niekto z nich musel odísť, bol vylúčený či zabitý. Podobne ako u divých zvierat, „agresívna“ potýčka je priamy a úprimný spôsob ako vec vyriešiť. Iným spôsobom je divadlo či hra.
Uznáme sa navzájom, v polohách, ktoré sme si vytvorili. Nadriadený uzná podriadeného a naopak. Oproti tomu, ak sa vec zastrie za pretvárku, pretože je „pod úroveň“ plne sa oddať hre… Keď sa vec obíde či násilne potlačí v mene nemenného poriadku a utkvelého usporiadania, pretože my sme „inteligentní“, vlastne ustrašení ľudia odsudzujúci násilie… Vtedy sa poriadok dostáva do rozporu s pravdou a životom celku.
Keď sa vyhneme ceste do sveta
Niečo ostane nevyriešené, potlačené, vylúčené, vinné. Takýto poriadok vedie k neistote a strachu. Otvárajú sa zákulisné hry, dvojtvárnosť, intrigy, vedomé či nevedomé. Celok zahodil možnosť zmeny, odsúdil, odmietol dar, ktorý mu život priniesol. Kolo sa odmietlo pohnúť do novej polohy. Účastníci sa odmietli pohnúť, preusporiadať, prenastaviť svoje vzťahy. Odmietli zmenu, ktorá je život. Odmietli pomoc, ostávajú nemocní.
Časť, ktorá mohla celku prispieť, ostala nevítaná, musí odísť a celok tratí. Zmena mohla priniesť silu, mohla rozprúdiť život. Nie ohňa či hnevu, ale zmeny sme sa zľahli. Zľakli sme sa sily a ostávame čím ďalej slabší. Agresivita pri tom nie je násilie, je to prostriedok, ako sa násiliu vyhnúť. Skutočná agresivita nie je útok, je to prejav sily a pravdy. Je to výzva k dohode o novom poriadku, k dohode dospelých ľudí o vlastnom celku.
Všetci patríme celku, sme celok
Celok je poriadok. V celku má každý svoje miesto a každá úloha je rovnako dôležitá. Hlava je rovnako dôležitá ako chvost. Ruka je rovnako dôležitá ako konečník. Dospelý človek toto vie a vie, že bez ohľadu na to, či z potýčky vyjde ako nadradený či podradený, bude to pre dobro celku a teda aj jeho samého.
Dospelý človek vie, že je od celku závislý a je oddaný celku. Vie, že nadradenosť znamená väčšiu zodpovednosť – väčšiu schopnosť zodpovedať, odpovedať na vnútorné a vonkajšie zmeny. Znamená to širší obzor, širšie vedomie. Vodca musí vidieť, ctiť a cítiť všetkých, neštítiť sa ničoho. Ak by mu bolo niečo odporné, ak by sa s tým prel, popieral by to, bojoval – tak by vlastne popieral nejakú časť celku a seba samého. Celok by nemohol pracovať správne.
Dospelý človek vie, že je súčasťou – bezpodmienečne. Bez ohľadu na to, aká úloha mu zrovna pripadne. Kolo života sa totiž točí a každému raz pripadne každá úloha. Až potom z neho vyjde von ako slobodný. Až potom znova príde čas, aby sa ako Boh rozhodol.
Pred prahom dospelosti
Ťažkosť nastáva, keď je v usporiadaní príliš málo dospelých ľudí. Keď je v spoločnosti príliš veľa ľudí, ktorí sa len snažia byť dospelými. Snažia sa niekým byť, niečo dosiahnuť. Takýto ľudia nevidia, nectia celok. Vidia len svoju časť, stotožňujú sa s ňou a boja sa o svoje miesto. Vlastne sú v ustavičnom strachu. O to horšie, ak odmietajú do sveta vykročiť, ak sa boja, ak sa chránia namyslenosťou, umelou spoločnosťou, autoritou, inštitúciou…
Nedospelí muži žijú v rozpore so svojou skutočnosťou. Chcú, aby veci boli inak, alebo boja sa, aby veci neboli inak. Boja či štítia sa istých polôh kola života, kruhu, celku. Pretláčajú sa a bijú sa, ale nie smelo, otvorene a priamo – ale úlisne, bokom, sprostredkovane, zbabelo. Boja sa výzvy. Zneužívajú poriadok, zneužívajú spoločnosť pre tento svoj vnútorný boj.
Strach zo zmeny
Celok trpí, spolupráca viazne. Práca neplynie prirodzene a ľahko, naopak, časti sa do nej nútia. Používajú sa donucujúce prostriedky ako vina, zákon, povinnosť a hrozba vylúčenia. Poriadok už nie je nástroj pre spoluprácu, oveľa častejšie spolupráci bráni.
Nedospelí ľudia sa bránia zmene polôh kola. Bránia sa prirodzenej výmene úloh. Snažia sa vyhnúť preusporiadaniu na základe vonkajšej či vnútornej zmeny. Boja sa že sa v novom svetle ukáže, že vlastne nie sú hodní svojej polohy. Boja sa zmeny a boja sa života. Boja sa, pretože celok a život v podstate nikdy plne neprijali.
Zem a Boh
Nedospelí ľudia sa boja samých seba. Boja sa, že bez poriadku by boli nikým. K poriadku zároveň vzhliadajú ako k matici, ako k svojej matke, ktorá chráni a živí. Umelý poriadok si zamieňajú za skutočný živý poriadok, umelou maticou nahradili svoju matku a Matku Zem. Aj boha vidia všelikde inde, len nie v celku. Zbožňujú peniaze, moc či seba samého. Zbožňujú predmety, ktoré vlastnia a ovládajú: objekty, deti, milenky.
Naplnia sa nenávisťou, keď sa zbožňovaná časť nespráva podľa ich predstáv, keď ich zradí či opustí. Obeťou ich zlosti býva veľmi často žena či Matka Zem, až tak často, že sa toto konanie stalo normálnym a teda neviditeľným. Nedivíme, ako ženskú a zemskú podstavu vykorisťujeme a popierame. Pokročilo to až tak, že väčšina žien sa k svojej prirodzenej podstate nepriznáva.
Zneužitý ustrnutý poriadok
Spolupráca viazne, celok viazne a my namiesto tvorenia vykorisťujeme. Nemáme totiž silu, a tú, ktorú máme, tú v strachu ovládame, usmerňujeme, zadržiavame, hromadíme. Sila neprúdi, kolo sa nekrúti. Vzniká napätie. Dôvera v prúd, v celok, v mier, v druhých a v seba samého bola nahradená násilím.
Usporiadanie už nie je nástrojom celku, už neslúži pre dobro celku. Z poriadku sa stáva väzenie. Z nedospelých ľudí sa stávajú obete a tyrani, dozorcovia aj väzni – všetci sú vinní, povinní. Nechcú to vidieť, nevidia to. Sú namyslení a slepí. Ich duša chce ujsť, uniknúť z kruhu von.
Pohľady na celok života
Kruh života však nie je zlý, on nie je väzením. Nemusíme ničiť seba ani druhých, nemusíme sa prejedať, spotrebovávať, vykorisťovať, zabíjať, aby sme to väzenie a život zničili. Zlé je, že sme zabudli dospievať. Namiesto objavovania všetkých rozmerov skutočnosti sme sa upli ja jedinú pravdu. Túto sme vyhlásili za „objektívnu realitu“.
Na celok je veľa uhlov pohľadu a toto je len jeden z nich, je to len jeden názor. Podľa toho, kde v kole života stojíš, z takého miesta sa na pravdu pozeráš. „Objektívna realita“ je pohľad z polohy ešte nedospelého mladého muža. Tento už nie je dieťaťom, ktoré si ľahkovážne poskakuje. Nie je ešte ale váženým pánom, ktorý vie, čo robí, a ktorý ctí celok, ktorý predstavuje.
Objektívna realita
„Objektívna realita“ je to pohľad toho pubertiaka, ktorý skúša, ktorý sa snaží a zároveň sa bojí… Bojí sa oddať sa celku, pretože to znamená jeho smrť. Je to koniec všetkého, čím doteraz bol. Objektivita ho chráni ako tá matica, objektívne zákony sú to, čím sa kryje. Je to súbor predstáv, ktorým zastiera tú hrozivú veľarozmernú nepredstaviteľnú pravdu. Tú pravdu, ktorú zatiaľ celkom nevidíš a ktorej zatiaľ celkom neodpovedáš.
Vykročenie z objektivity znamená prebrať zodpovednosť za celok, za dobro celku. Je to vystúpenie z polohy objektu, z polohy, keď si objektom, predmetom, obeťou okolností. Teraz už nie si objektom. Ani tvoje okolie už nie je objektom, ktorý môžeš vykorisťovať či znásilňovať, ako si zmyslíš. Stávaš sa pánom svojho sveta, stávaš sa podmetom – tým, kto podnecuje.
Cez prah vedie cesta do sveta
Vitaj v „subjektívnej realite“ a vedz, že toto je skutočnosť dospelého človeka. Neznamená to, že si sám vo svojom svete. Neznamená to, že by „objektívna realita“ prestávala jestvovať a mať moc. Ona je časť, ktorá má v novom celku svoje miesto. Obzor sa otvoril a ty si sa stal tvorcom. Už nie si objektom, nie si predmetom – si živou bytosťou. Si celkom. Sú súčasťou a všetkým zároveň.
Všetko je inak, ako bolo. Už vidíš. Už vieš. Všetko je živé, krásne, posvätné. Všetko má právo žiť. V kole má všetko svoje miesto. Kolo života ožilo a ty si nekonečne vďačný za tento zázrak. Už neunikáš, už sa nesnažíš niekam ísť či niekým byť – jednoducho si. Hranica medzi vnútorným a vonkajším sa stiera. Hranica medzi tebou a celkom sa stiera. Teraz si mocný, silný, zdravý – teraz dokážeš cítiť, ctiť a ďalej rásť – do šírky Všehomieru.
Si celok a časť zároveň
V žiješ tepe subjektu a objektu, pána a oddaného, nádychu a výdychu. Si voľný, dobrý – si v tom dobrovoľne, srdečne. Usporiadanie je vzorom života, sieťou vzťahov celku. Vzťahmi prúdi sila. Celok je svet a svet je vždy subjektívny. Vždy má svoj stred. Vždy má bod, z ktorého vzhliadaš.
Tak ako tvoje telo je celok, ktorý je zdravý, milovaný, ktorý hladko pracuje – tak aj tvoj svet je celok, rovnako milovaný. Aj on sa začína uzdravovať.
One thought on “Objektívny priestor a subjektívny svet”