Objektívny priestor a subjektívny svet

Spoločnosť je orga­nizá­cia. Orga­nizá­cia je uspo­ri­adanie. Uspo­ri­adanie je pori­adok. Pori­adok je rád, je to nástroj, ktorý umožňu­je ľuďom spolupra­co­v­ať a začleniť sa do celku. Celok koná jed­notne, súladne a vedome.

Zmena celku

Vždy, keď vstúpi nová časť do celku, celok sa mení, preu­sporadúva. Keď sa nová časť pok­loní a uctí si celok, celok sa otvorí, časť sa začlení a uspo­ri­adanie sa zmení. Podob­ným spô­sobom sa pori­adok mení, keď nejaká časť odíde či keď zmení svo­ju polo­hu. Ako prík­lad si pred­stav akúkoľvek spoločnú prácu, kde jeden robí to, druhý ono a všetko je to spolu zladené v čase a náväznos­ti.

Spoločen­ské zme­ny bývali vždy spre­vádzané obrad­mi a slávnosťa­mi, kde sa všetky časti celku spolu stretli a uzav­reli kruh a svet. Bolo to vykroče­nie mimo objek­tívny čas a pries­tor, mimo bežné pravidlá, bola to noc uvoľ­ne­nia, kde sa úlo­hy mohli povymieňať a kde si ľudia vyjas­nili a našli svo­je nové miesto. Svo­je miesto tu mala hra, postavy, mas­ky, divad­lo – dia­lo sa to na svad­bách, na karoch, na Vianoce či Let­ný slno­vrat – pri všetkých dôležitých zmenách jedné­ho celku, jedné­ho spolupracu­júce­ho spoločen­st­va.

Cesta do sveta a zároveň cesta domov

Dospieva­júce­ho člove­ka to vedie na skusy, vedie ho to do sve­ta. To však nez­na­mená, že on vo svete nie je – on len ne­vie, že tam je. Aby si to uve­domil, musí svet zdan­li­vo opus­tiť, opustiť domov. Je to ces­ta z objek­tívne­ho „dobrého“ priestoru, preč z domo­va, kde sa o tvoj svet stara­jú iní, kde sa oň stará otec a mat­ka, pán či umelá spoločnosť, autori­ta, inštitú­cia… Je to ces­ta z „nor­mál­ne­ho“ „dobrého“ objektív­neho priestoru, za jeho hran­ice, tam, kde všetko môže byť inak. Tam, kde sa dobro mení na zlo a zlo na dobro, tam, kde ty sám môžeš byť iný, nový.

Je to pre­rod. Človek dospe­je tým, že si uve­domí svoj stred a svo­je okolie, svo­je vnútro a vonka­jšok, že si uve­domí svoj Svet, svoj vplyv, svo­ju zod­poved­nosť. Keď uvidí, že nie len činom, že aj slovom, že jem­nou myšlienk­ou tvorí. Keď si uve­domí, že všetky jeho vnú­torné obavy a závis­losti, všetky pri­a­nia či radosti sa mu vo vonka­jšom svete pre­javu­jú.

Na kon­ci ces­ty je uve­dome­nie, že nemusíš nikam ísť, nič dosa­ho­vať, o nič sa snažiť. Si. Vždy si tam bol! Vždy si bol Doma, vždy bol v Celku. Ter­az si to uve­do­mu­ješ, ter­az zaží­vaš ten svetlý, posvät­ný Svet. Slávia to s tebou všet­ci, vrátil si sa. Už vieš, že si našou súčasťou, súčasťou celku a celok sám.

Odmietnutie života

Dospelí ľudia majú schop­nosť vidieť celok a vidieť prav­du – a teda sa vedia začleniť a pre­vzi­ať úlo­hu, ktorá im pri­padá. Ve­dia sa pok­loniť, vedia cítiť a ctiť. Ak dôjde do stre­tu, k po­týčke – vedia si to medzi sebou vyriešiť bez toho, aby niek­to z nich musel odísť, bol vylúčený či zabitý. Podob­ne ako u divých zvier­at, „agresív­na“ potýč­ka je pri­amy a úprim­ný spô­sob ako vec vyriešiť. Iným spô­sobom je divad­lo či hra.

Uznáme sa navzájom, v polo­hách, ktoré sme si vytvo­rili. Nadri­adený uzná podri­adeného a naopak. Opro­ti tomu, ak sa vec zas­trie za pretvárku, pre­tože je „pod úroveň“ plne sa od­dať hre… Keď sa vec obíde či násilne pot­lačí v mene nemenné­ho pori­ad­ku a utkvelého uspo­ri­ada­nia, pre­tože my sme „inteli­gentní“, vlastne ustrašení ľudia odsudzu­jú­ci ná­silie… Vtedy sa pori­adok dostá­va do roz­poru s prav­dou a ži­votom celku.

Keď sa vyhneme ceste do sveta

Niečo ostane nevyriešené, pot­lačené, vylúčené, vin­né. Ta­kýto pori­adok vedie k neis­tote a stra­chu. Otvára­jú sa záku­lisné hry, dvo­jtvárnosť, intri­gy, vedomé či neve­domé. Celok zahodil možnosť zme­ny, odsúdil, odmi­etol dar, ktorý mu ži­vot priniesol. Kolo sa odmi­et­lo pohnúť do novej polo­hy. Účast­ní­ci sa odmi­etli pohnúť, preuspo­ri­adať, pre­nas­taviť svo­je vzťahy. Odmi­etli zmenu, ktorá je živ­ot. Odmi­etli po­moc, ostá­va­jú ne­mocní.

Časť, ktorá mohla celku prispieť, osta­la neví­taná, musí odísť a celok tratí. Zme­na mohla priniesť silu, mohla rozprúd­iť živ­ot. Nie ohňa či hne­vu, ale zme­ny sme sa zľahli. Zľak­li sme sa sily a ostá­vame čím ďalej slabší. Agre­sivi­ta pri tom nie je násilie, je to prostriedok, ako sa násil­iu vyh­núť. Sku­točná agre­sivi­ta nie je útok, je to pre­jav sily a pravdy. Je to výz­va k dohode o novom pori­ad­ku, k dohode dospelých ľudí o vlast­nom celku.

Všetci patríme celku, sme celok

Celok je pori­adok. V celku má každý svo­je miesto a každá úlo­ha je rov­nako dôležitá. Hla­va je rov­nako dôležitá ako chvost. Ruka je rov­nako dôležitá ako konečník. Dospelý človek toto vie a vie, že bez ohľadu na to, či z potýčky vyjde ako nadradený či podradený, bude to pre dobro celku a teda aj jeho samého.

Dospelý človek vie, že je od celku závis­lý a je odd­aný celku. Vie, že nadradenosť zna­mená väčšiu zod­poved­nosť – väčšiu schop­nosť zod­povedať, odpovedať na vnú­torné a von­kajšie zme­ny. Zna­mená to širší obzor, širšie vedomie. Vod­ca musí vidieť, ctiť a cítiť všetkých, neštítiť sa ničo­ho. Ak by mu bolo niečo odporné, ak by sa s tým prel, popier­al by to, bojo­val – tak by vlastne popier­al nejakú časť celku a seba samého. Celok by nemo­hol pra­co­v­ať správne.

Dospelý človek vie, že je súčasťou – bezpod­mienečne. Bez ohľadu na to, aká úlo­ha mu zrov­na pri­padne. Kolo živo­ta sa totiž točí a každé­mu raz pri­padne každá úlo­ha. Až po­tom z neho vyjde von ako slo­bod­ný. Až potom zno­va príde čas, aby sa ako Boh rozhodol.

Pred prahom dospelosti

Ťažkosť nastá­va, keď je v uspo­ri­adaní príliš málo dospelých ľudí. Keď je v spoločnos­ti príliš veľa ľudí, ktorí sa len snažia byť dospelý­mi. Snažia sa niekým byť, niečo dosi­ah­nuť. Ta­kýto ľudia nev­idia, nec­tia celok. Vidia len svo­ju časť, stotož­ňujú sa s ňou a boja sa o svo­je miesto. Vlastne sú v ustavič­nom stra­chu. O to horšie, ak odmi­eta­jú do sve­ta vykročiť, ak sa boja, ak sa chrá­nia namyslenosťou, umelou spoločnos­ťou, au­toritou, inštitú­ciou…

Nedospelí muži žijú v roz­pore so svo­jou sku­točnosťou. Chcú, aby veci boli inak, ale­bo boja sa, aby veci neboli inak. Boja či ští­tia sa istých polôh kola živ­ota, kruhu, celku. Pretláč­ajú sa a bijú sa, ale nie sme­lo, otvorene a pri­amo – ale úlisne, bokom, sprostred­ko­vane, zba­be­lo. Boja sa výzvy. Zneuží­va­jú pori­adok, zneuží­va­jú spoločnosť pre ten­to svoj vnú­torný boj.

Strach zo zmeny

Celok trpí, spoluprá­ca viazne. Prá­ca neplynie prirodzene a ľahko, naopak, časti sa do nej nútia. Použí­va­jú sa donucujú­ce prostried­ky ako vina, zákon, povin­nosť a hroz­ba vylú­čenia. Pori­adok už nie je nástroj pre spoluprácu, oveľa čas­tejšie spoluprá­ci bráni.

Nedospelí ľudia sa brá­nia zmene polôh kola. Brá­nia sa prirodzenej výmene úloh. Snažia sa vyh­núť preusporiada­niu na zák­lade vonka­jšej či vnú­tornej zme­ny. Boja sa že sa v novom sve­tle ukáže, že vlastne nie sú hod­ní svo­jej polo­hy. Boja sa zme­ny a boja sa živ­ota. Boja sa, pre­tože celok a živ­ot v pod­state nikdy plne nepri­jali.

Zem a Boh

Nedospelí ľudia sa boja samých seba. Boja sa, že bez poriad­ku by boli nikým. K pori­ad­ku zároveň vzh­li­ada­jú ako k mati­ci, ako k svo­jej matke, ktorá chráni a živí. Umelý pori­adok si za­mieňajú za sku­točný živý pori­adok, umelou mati­cou na­hradili svo­ju matku a Matku Zem. Aj boha vidia vše­likde inde, len nie v celku. Zbožňu­jú peni­aze, moc či seba samé­ho. Zbožňu­jú pred­me­ty, ktoré vlast­nia a ovlá­da­jú: objek­ty, deti, milenky.

Napl­nia sa nenávisťou, keď sa zbožňo­vaná časť ne­správa podľa ich pred­stáv, keď ich zradí či opustí. Obeťou ich zlosti býva veľ­mi čas­to žena či Mat­ka Zem, až tak čas­to, že sa toto konanie sta­lo nor­mál­nym a teda nev­iditeľným. Nedi­víme, ako žen­skú a zem­skú pod­stavu vyko­risťu­jeme a popier­ame. Po­kročilo to až tak, že väčši­na žien sa k svo­jej prirodzenej pod­state neprizná­va.

Zneužitý ustrnutý poriadok

Spoluprá­ca viazne, celok viazne a my namiesto tvore­nia vy­korisťujeme. Nemáme totiž silu, a tú, ktorú máme, tú v stra­chu ovlá­dame, usmerňu­jeme, zadrži­avame, hro­madíme. Sila neprú­di, kolo sa nekrúti. Vzniká napätie. Dôvera v prúd, v celok, v mier, v druhých a v seba samého bola nahradená ná­silím.

Uspo­ri­adanie už nie je nástro­jom celku, už nes­lúži pre dobro celku. Z pori­ad­ku sa stá­va väze­nie. Z nedospelých ľudí sa stá­va­jú obete a tyrani, dozor­covia aj väzni – všet­ci sú vin­ní, povin­ní. Nechcú to vidieť, nev­idia to. Sú namyslení a slepí. Ich duša chce ujsť, uniknúť z kruhu von.

Pohľady na celok života

Kruh živ­ota však nie je zlý, on nie je väzením. Nemusíme ničiť seba ani druhých, nemusíme sa pre­jedať, spotrebová­vať, vy­korisťovať, zabí­jať, aby sme to väze­nie a živ­ot zničili. Zlé je, že sme zabudli dospievať. Namiesto objavo­va­nia všetkých roz­merov sku­točnos­ti sme sa upli ja jed­inú prav­du. Túto sme vyh­lásili za „objek­tívnu real­i­tu“.

Na celok je veľa uhlov pohľadu a toto je len jeden z nich, je to len jeden názor. Podľa toho, kde v kole živ­ota sto­jíš, z ta­kého mies­ta sa na prav­du poz­eráš. „Objek­tív­na reali­ta“ je po­hľad z polo­hy ešte nedospelého mladého muža. Ten­to už nie je dieťaťom, ktoré si ľahkovážne poska­kuje. Nie je ešte ale vá­ženým pánom, ktorý vie, čo robí, a ktorý ctí celok, ktorý pred­stavuje.

Objektívna realita

„Objek­tív­na reali­ta“ je to pohľad toho puber­ti­a­ka, ktorý skúša, ktorý sa snaží a zároveň sa bojí… Bojí sa odd­ať sa celku, pre­tože to zna­mená jeho smrť. Je to koniec všetkého, čím doter­az bol. Objek­tivi­ta ho chráni ako tá mat­i­ca, objek­tívne zákony sú to, čím sa kry­je. Je to súbor pred­stáv, ktorým zastiera tú hrozi­vú veľarozmernú nepred­staviteľnú prav­du. Tú prav­du, ktorú zati­aľ celkom nev­idíš a ktorej za­tiaľ celkom neod­povedáš.

Vykroče­nie z objek­tiv­i­ty zna­mená pre­brať zodpoved­nosť za celok, za dobro celku. Je to vys­túpe­nie z polo­hy ob­jektu, z polo­hy, keď si objek­tom, pred­me­tom, obeťou okol­ností. Ter­az už nie si objek­tom. Ani tvo­je okolie už nie je objek­tom, ktorý môžeš vyko­risťo­vať či znásilňo­vať, ako si zmys­líš. Stá­vaš sa pánom svo­jho sve­ta, stá­vaš sa pod­me­tom – tým, kto podnecu­je.

Cez prah vedie cesta do sveta

Vitaj v „sub­jek­tívnej realite“ a vedz, že toto je sku­točnosť do­spelého člove­ka. Nez­na­mená to, že si sám vo svo­jom svete. Nez­na­mená to, že by „objek­tív­na reali­ta“ prestá­vala jestvo­vať a mať moc. Ona je časť, ktorá má v novom celku svo­je miesto. Obzor sa otvo­ril a ty si sa stal tvor­com. Už nie si objek­tom, nie si pred­me­tom – si živou bytosťou. Si cel­kom. Sú súčasťou a všetkým zároveň.

Všetko je inak, ako bolo. Už vidíš. Už vieš. Všetko je živé, krásne, posvät­né. Všetko má prá­vo žiť. V kole má všet­ko svo­je miesto. Kolo živ­ota oži­lo a ty si nekonečne vďačný za ten­to zázrak. Už neu­nikáš, už sa nes­nažíš niekam ísť či nie­kým byť – jednodu­cho si. Hran­i­ca medzi vnú­torným a von­kajším sa stiera. Hran­i­ca medzi tebou a celkom sa stiera. Ter­az si moc­ný, sil­ný, zdravý – ter­az dokážeš cítiť, ctiť a ďalej rásť – do šírky Vše­homieru.

Si celok a časť zároveň

V žiješ tepe sub­jek­tu a objek­tu, pána a odd­aného, nády­chu a výdy­chu. Si voľný, dobrý – si v tom dobrovoľne, srdečne. Uspo­ri­adanie je vzorom živ­ota, sieťou vzťa­hov celku. Vzťah­mi prú­di sila. Celok je svet a svet je vždy sub­jek­tívny. Vždy má svoj stred. Vždy má bod, z ktorého vzh­li­adaš.

Tak ako tvo­je telo je celok, ktorý je zdravý, milo­vaný, ktorý hlad­ko pracu­je – tak aj tvoj svet je celok, rov­nako milo­vaný. Aj on sa začí­na uzdravo­vať.