O jedle

ved.sk-jablka

Pozerám sa na ľudí okolo seba a vidím, že mnohí z nich sa stravujú zvláštne. Jedia veci, ktoré boli vyrobené, nie aby človeka vyživili – ale aby dlho vydržali na sklade a aby na pohľad priťahovali pozornosť. Deje sa to už dlh­šie – ako­by sme zabúdali, čo to potraviny vlastne sú… Hlavne, že je vec pekne zabalená a predovšetkým – že je lacná. Stojí nám to za tie ropné vojny, ktoré – využívajúc globálne dodávateľské reťazce, chemické poľnohospodár­stvo a jed­norazové platové obaly – ticho podporujeme? Platíme za to svojou dušou, svojím zdravím, svojou bu­dúcnosťou, na­šou a našej Zeme.

A predsa to napíšem, aj keď znie neuveriteľne, že je to neuveriteľné: Za veľa chorôb vrátane roztr­žitosti, nad­váhy, lenivosti, vysokého krvného tlaku či cukrovky môžu práve choré potraviny. Tieto vyvedú naše telo z⁠ pri­rodze­nej miery a látková výmena následne nepre­bieha tak, ako by mala. Nie len tá – aj výmena sily vo všeobecnosti – na­še medziľudské väzby, aj tie širšie vzťahy, medzi-druhové, zemské… Ne­prúdi to tak, ako by to zdravo mohlo.

Prajem si, aby sme boli zdraví. Tak sa vraví, nech je jedlo tvojím liekom. Stačí málo! Získať môžeme tak veľa. Už len tým, že sa k tomu odhodláme, že svoje staré zvyky prekonáme. Že zmením svoj prístup k jedlu, k jedeniu a⁠ k⁠ sebe samému.

Nebudem sa teraz kryť vedeckými výskumami. Môžte mi veriť, nemusíte. Článok ladím skôr naivne, skôr jedno­du­cho ako zložito. Aj čo sa jazyka týka, pokúsim sa držať ne­zvyklo pri zemi. Vychádzam hlavne z toho, čo mne osob­ne dáva zmysel, čo som sám skúsil a čím žijem.

Je to už pár rokov, ako som začal od základu znovu­objavovať jedlo. Bol to vtedy môj prvý rok na vysokej ško­le, sám som sa ocitol mimo domova. Vtedy sa mi otvoril priestor skúmať a meniť to, čo bolo pred tým dané. Prvý raz som varil ryžu. Pýtal som sa sám seba základné, mož­no samozrejmé, pre iného aj hlúpe otázky… Akú ryžu? Čo použiť, masť či olej? Koľko vody, kedy soľ? Postupne som nachádzal odpovede – a nie len, čo sa ryže týka. O tie sa s⁠ vami delím, nech padnú na úžitok! Článok je obšírny a⁠ prejdem „na preskáčku“ veľa oblastí – také, aké si s⁠ jed­lom bežne spája­me, ale aj iné, neobyčajné…

Tuky a oleje

Úplne by som sa vyhol stuženým tukom – ich jedinou vý­hodou je, že sú veľmi lacné – to zato ostáva toľko peňazí na reklamu. Tieto tuky sa nachádzajú aj v kú­pe­nom pečive, v polotovaroch, v lístkovom ceste a podobne. Rov­nako nedoporučujem jesť rafinované oleje ako ten bežný slnečnicový či rep­kový. V priebehu priemyselného spra­co­vania sa dostá­vajú neprirodzenej podoby, ktorá vnáša zmätok do lát­kovej premeny v tele. Nehovoriac o tom, ak sú tieto oleje používané na smaženie a sú prepálené.

Naopak, na varenie a smaženie je najlepšie prepuste­né maslo známe aj ako ghí. Môžem použiť aj olivový olej – ale skôr do tej miery, že osmažiť si cibuľku pre zá­klad polievky. Do šalátov či ku chlebíku sú dobré oleje tie za studena lisované, napríklad olivový či tekvicový. Prepus­tené maslo sa u nás niekedy bežne robievalo, nie je to novinka z Indie. Je to vlastne maslo zbavené bielkovi­novej zložky. Mne osobne chutí dokonca viac ako čerstvé a ľahko si ho vyro­biť aj doma. Jeho hlavnu výhodou je, že sa nepripaľuje a⁠ vy­drží aj mimo chladničky.

Klíčenie

Spôsob prípravy jedla, ktorý som si obľúbil, je klíčenie. Obilné či strukovinové semená sa nechajú v pohári vyklí­čiť a⁠ svojou povahou sa tak priblížia viac k zeleni­ne. Najradšej mám pšeničné klíčky, slnečnicové semia­čka, mun­go „chvostíky“ či naklíčnú šošo­vi­cu.

Pri klíčení treba dať pozor na jednu vec: aby sa tam neuchytila nejaká pleseň, ktorá môže byť jedovatá a ne­musí byť voľným okom viditeľná. Klíčené semená je preto dôležité dva razy za deň dobre prepláchnuť vodou. Ho­tové sú po troch-štyroch dňoch, keď je výhonok dlhší ako semeno. Možno ich potom dať do chladničky, kde sa rast zastaví. Naklíčené semená môž­me jesť surové, na­príklad pridať do hotovej polievky či šalátu. Výnimkou je fazuľa, ktorú je nutné krátko povariť, pretože surová je jedovatá.

Varenie, mixovanie, kvasenie

Zeleninu nemá zmysel hodinu variť. To sa robilo v⁠ stre­doveku, keď hlavne v mestách nebola možnosť ju dobre umyť a na hnojenie sa používali aj naše vlastné výkaly. Dnes to nemá až také opodstatnenie: môže­me jesť ze­leninu surovú, alebo ju len krátko pražiť, dusiť, alebo naj­lepšie: pariť na troche vody a tú v jedle nechať – vývar by bolo škoda vylie­vať. Va­rená zele­nina je ľahšie strá­vi­teľná, varom sa totiž porušia bunkové steny rastliny.

Inou, dnes celkom vychytenou možnosťou je drahý vysokootáčkový mixér. Tu si však treba dať pozor, aby bo­lo čo žuť – sliny sú totiž dôležitou súčasťou trávenia. Preto by som do zeleninovo-ovocnej „smoothie“ kašičky určite nakoniec pridal napríklad naklíčené slnečnicové semiačka. Výhodou tých mixérov je, že dokážu pripraviť aj jedlé divorastúce zeliny, napríklad žihľavu či mladé li­po­vé listy, do lákavej a chutnej podoby.

Výborná je ze­lenina nakvasená – nie zaliata octom, ale nasolená a⁠ naložená podobne, ako sa robí kyslá kapu­sta. Po angli­cky to volajú „pickles“, sú na to návody. Pri dlhodobejšom kvasení je dobré sa poistiť pridaním naprí­klad čili, cibule, cesnaku alebo zázvoru – tieto pod­porujú správne zloženie baktérií mliečneho kvasenia.

Príjemné je aj chrúmať zeleninu surovú, ale varená či kvasená zelenina je lepšie stráviteľná. Klíčky zas ob­sa­hujú o poznanie viac vitamínov ako nenaklíčené semená a⁠ oveľa menej škodlivých látok. Naklíčené strukoviny na­vyše zďaleka tak nenadúvajú.

Poľnohospodárstvo

Obrať si jablká zo stromu, poďakovať mu za jeho dar? V⁠ du­chu aj tým dobrým ľuďom ďakujem, ktorí tieto jab­lone v okolí vysadili. Maličké sú jabĺčka, ale chutia! Ak ná­hodou nájdem červíka, nevadí. Červík značí, že jabl­ko je jedlé. Nebolo dvadsať razí (nepreháňam!) po­strekované ako tie z veľkoskladu.

Už za domom mám kopu zeleniny, ktorá je oveľa vý­živnejšia a hodnotnejšia, ako tá dovezená zo Španielska či Holandska – nerástla na vodných roztokoch vo fóliov­níkoch, ale priamo tu pod nebom a zo zeme – a navyše je zadarmo! Dnešné priemyselne pestované obilniny a⁠ ze­le­nina obsahujú opro­ti stavu pred 70 rokmi zhruba už len jednu pätinu minerálnych látok. Je to dôsledok priemy­sel­ného poľnohos­podárstva, keď je sila zeme nahradzo­vaná hnojivami a⁠ polia sú zhutnené vplyvom ťažkých strojov. V zhutnej pôde voda nevsakuje do hĺbky, ale ste­ká po povrchu – vrchná vrstva humusu je tak z pôdy vy­mý­vaná a odplavovaná. Časté kyslé dažde navyše brá­nia minerálnym látkam, aby sa viazali v pôde.

Tie živiny, ktoré ešte v rastline sú, sa následne zväčša zni­čia priemyselným potravinárskym spracovaním. Vý­sled­kom je jedlo, ktoré nám síce dodá silu (kalórie), je to však sila prázdna, jednostranná, nevyvážená – je bez života a potrebných životodárnych látok. Nie je to plno­hod­notná výživa pre celú ľudskú bytosť. Takáto strava ti umožní živoriť, ale nie rozvíjať sa do nových rozmerov, rásť a celistvo dozrievať, dospievať. My ľudia potom len jeme a jeme a stále ostávame hladní, neuspokojení, ne­spo­koj­ní, nepokojní. Sme vyhladovaní a často záro­veň tučnieme, pretože náš obeh látok v tele je narušený.

Divé jedlé rastliny

Stále však máme na výber. Práve divorastúce byliny nám môžu pomôcť nahradiť chýbajúce látky. Plané a divé jedlé „buriny“ sú na stopové prvky a minerály veľmi bohaté – a⁠ nie len na ne: aj na tú životnú silu, ktorá nám tak chý­ba… Osobne by som sa nebál zbierať aj priamo v meste, sa­mozrejme ďalej od ciest a psíčkarských chodníčkov.

Výborné sú jarné listy lipy, medvedí cesnak, púpava, pŕhľava, hviezdi­ca, mrlík, šťaveľ či začiatkom zimy šípky. Dary priamo z⁠ prí­rody človeka pre­pája­jú s vlastnou priro­dze­nosťou, di­vo­kosťou, slobodou, voľ­nosťou. Prijímané s⁠ ve­domou úctou a vďa­kou sa z⁠ pla­ných jedlých rastlín stávajú bez­prostredné da­ry Zeme prepája­júce človeka s⁠ je­ho božskou pod­sta­tou. Vítajú nás v tanci života!

Zladenie a vedenie

Celkovo platí, že najlepšie jesť to, čo s nami ladí. Vte­dy nás to najmenej oslabuje – posilňuje nás to. Súznejú s⁠ na­mi potraviny, ktoré vyrástli buď priamo pre nás, alebo v podobných podmienkach ako my, v našej krajine, v⁠ na­šom okolí. Jedzme to, čo rastie okolo a vtedy, keď to rastie – rastie toho veľa – stačí sa obzrieť dookola!

Z hľadiska zladenia sa s ročným obdobím a ako och­rana pred chorobami, ktoré sú často dôsledkom nesú­ladu jedinca s jeho okolím, je dobré jesť v zime zeleninu zim­nú – takú, ktorá v našich podmienkach do zimy vydrží. Cudzokrajné tropické ovocie nás v zime rozlaďuje, os­la­buje. Dať si trošku, sviatočne, však nezaškodí. Dobrá stra­va sa prirodzene s dobou mení – či už ide o denný čas, o⁠ ročné obdobie alebo o obdobie života človeka.

Naše telo nás samo navedie k tomu, čo je pre nás zrov­na dobré jesť. Je ale potrebné sa najprv dostatočne prečistiť, aby som svoje telo dokázal vnímať – hlavne je potrebné vzdať sa utkvelých predstáv o výžive a tiež sa očistiť od chorobných závislostí: hlavne na mäse, bielom pečive a na bielom rafinovanom cukre.

Výborným pomocníkom môže byť jedno- či dvojdňo­vý pôst či dočasné úplné vylúčenie lepku a živočíšnych výrobkov. Osobne mám deň bez jedla pravidelne skoro každý týždeň, prichádza to prirodzene, samovoľne, samo telo si to vypýta – v ten deň ani nie som hladný. Pôstom sa čistí nie len telo, ale aj duch, myseľ – v⁠ ten deň mám zvláštny nad­hľad, vidím veci v mojom živote jasnejšie.

Mliečne kvasenie

Teším sa mlieku, ale prijímam ho len v podobe kefíru, prí­padne nakyslo ako kyslú smotanu alebo jogurt. Surové mlieko totiž ľuďom (s výnimkou kojencov) nie je nepri­rodzené, vo väč­šom množstve nám vyslovene škodí. Síce sa dá si na čerstvé mlieko zvyknúť – tak isto ako na lepok, mäso, cukor alebo alkohol – ale aj keď sa už príznaky otravy po vytvorení návyku nedostavujú, stále nám tieto látky neprospievajú.

V kyslé mlieko je výsledkom práce jednobun­kových priateľov, ktorí tie pre nás nepriaznivé látky v mlie­ku trávia a premenia. Takéto baktériami pred­trávené kyslé mlie­ko je pre nás v poriadku a prospieva nám. Vlastne sa jedná o vonkajšie trávenie a ľudia ho využívali odjakživa: v praveku sa kvasilo v mechoch z bachorov prežúvavcov, neskôr v hlinených nádobách na teple pri peci. Za celým tým zázrakom stoja druhy baktérii blízke tým, aké máme sami v⁠ našom tráviacom ústrojenstve. Kyslé mliečne vý­rob­ky spätne prospievajú aj vlastným spoločenstvám malých bytostí v našom vnútri. Dokonca máme týchto bytostí v⁠ našich črevách viac, ako je buniek nášho tela – lakto­bacily sú totiž oveľa men­šie ako ľudské bunky. Naša trá­viaca sústava je úzko previazaná s obrannou sústavou nášho tela – čím je črevná mikroflóra zdravšia, tým sme aj my voči chorobám odolnejší a celkovo zdravší.

Nakoľko žijem v meste a nemám priamy prístup k ni­komu, kto by choval kravy či kozy, vítam mliečne auto­maty, ktoré ponúkajú mlieko z družstiev z blízkych dedín. Tiež sa tak vyhnem zbytočnému odpadu z obalov. Mlieko z automatu sa odporúča uviesť do teploty blízkej varu (70-80 °C), tým sa zničia mi­kroorga­nizmy, s ktorými by sa naša obranná sústava oslabená oč­kovaniami či nezdra­vým spôsobom života nemusela vyrovnať. Aby mlieko potom dobre skyslo, treba tam nejaké dobré kultúry zasa pridať. Ak pridáš ly­žičku jogurtu, vznikne ti jogurt, ob­dobne je to s kyslým mliekom. Ak pridáš kefírovú hub­ku, spraví sa ti kefír. Práve môj obľúbený kefír vedie z⁠ hľa­dis­ka pestrosti a rôz­norodosti prospešných živých bytostí. Výhodou kefíru tiež je, že pracuje pri izbovej teplote – netreba preň 30 °C ako pre jogurt – keď kefír dám potom do chladničky, tak zhustnie. Osobne mlieko z⁠ automatu ne­preváram, mikro­orga­nizmy mliečneho kva­senia totiž sa­mi vytvárajú kyslé prostredie, v ktorom iné nežiadúce baktérie hynú – to je ale na každom z nás.

Poctivé kysnutie

Podobne ako s mliekom je to aj s chlebom. Naše staré ma­my používali pri kysnutí cesta divý kvások. Je to zmes­ka kvasnicových jednobunkových húb a baktérií, ktorá sa prirodzene vyskytuje na zrne a na koreňoch rastlín. Tieto rôznorodé mikroorganizmy dokážu predtráviť obilnú mú­ku oveľa dokonalejšie, ako dnešný jeden druh kvasníc nachá­dzajúci sa v droždí. Mimo iného podstatne znížia obsah lepku. Dnešné droždie síce spôsobí rýchle kysnu­tie, ale – práca chvatná málo platná. Naše telo získa z ta­kéhoto chleba oveľa menej živín. Potravinárske droždie navyše nezvláda roz­ložiť všetky škodlivé látky, ktoré sa v⁠ zrne prirodzene vyskytujú. Nehovoriac o tom, že dneš­ná múka má od niekdajšej čerstvo zomletej celozrnnej ďa­leko. Chlieb je viac, ako len základná potra­vina za pár eur zo sa­moobsluhy: ctili sa ním hostia, je to boží dar!

Doma pečieme pravidelne a⁠ posledné roky už jem chlieb len domáci a kváskový – chutí mi aj keď je už star­ší. Ak sa na miesenie použije sa­močinná pekárnička, ani práce s tým veľa nie je a v kuchyni to vonia krásne!

Voda a vzor života

Čo piť? Vodu. Všetko ostatné pôsobí viac či menej odvod­ňujúco – človek ostane smädný, aj keď zmysly možno na­čas oklame, často ostáva až dlhodobo odvod­nený. Slad­ké či liehové nápoje môžu byť liekom či jedom – v⁠ závis­losti od miery a použitia. Ich účelom nie je uhasiť smäd – by­linkový odvar s⁠ medom či pá­lenka boli pôvodne liekmi. Ovplyvňujú kolobeh látok v⁠ tele a aj vnímanie a⁠ vedomie. Dokážu liečiť, pri pravi­delnom nadmernom užívaní však strácajú dobré účinky a⁠ začínajú škodiť.

Voda má svoj vzor – kvet života, vidieť ho napríklad v⁠ snehových vločkách. Najkrajší vzor má pramenitá voda, voda z bystriny či šťava rastlín. Živé­mu vzoru vody pro­spieva prirodzený vlnivý pohyb, prú­denie. Naopak, vzor po­škodzujú pravouhlé potrubia, rovné upravené ko­rytá riek, chemické prímesy či rôzne druhy umelého žiarenia.

Voda je prijímajúca, berie na seba citový náboj, zá­me­ry a informácie z jej okolia, napríklad z nádoby, v⁠ kto­rej je. Naša zemská podoba života je úzko spätá s vodou a⁠ naše ľudské telá, rovnako ako telá rastlín a⁠ živočíchov, so vzorom vody súznejú – z vody sme niekedy dávno vyšli a voda je stále základom našich tiel. Neprekvapí teda, že sami máme schopnosť vzor vody opraviť, vyladiť – ale len vtedy, keď sami sme zdraví a vyladení. Na vodu pôsobí aj to, aký význam jej dáme, vtisneme, ako ju označíme. Keď k nej pristupujem ako k⁠ živej, živou sa pre mňa stáva. Na­opak, keď ju označkujem čiarovým kódom, uzavriem do fľaše a vyhlásim za tovar, ona potom svoj prirodzený živý vzor stráca. My všetci sme schopní takto s vodou pra­co­vať – záleží len na tom, akí prostí sami sme: aký čistý je náš zámer, akí otvorení a žiariví sme.

Sám pijem najradšej čistú vodu a hneď ráno po tom, ako vstanem, pol litra aj viac. Vodu z vodovodu ne­chávam odstáť, aby chlór vyprchal. Niekdy ju nechám pretiecť cez uhlíkový filter, hlavne ak bude na čaj. Pred pitím vodu pek­ným slovom a živou silou od srdca pre­žiarim. Prajem si, aby mi bola dobrá, aby jej vzor bol živý, ladný, zdravý, prirodzený. Voda sa upraví.

Živý vzor má ešte jednu veľmi príjemnú vlastnosť: do­káže sa šíriť, zapĺňať a opravovať miesta, kde sa pred tým kvet života poškodil a stratil. Keď v čistej ná­dobe zmiešam trochu pramenitej vody s väčším množ­stvom tej z vodo­vo­du, vzor života sa rozšíri na celý obsah nádoby.

Mäso

Mäso jem len výnimočne. Naši predkovia mäso jedli, ale málo – len tak raz do týždňa a hlavne v zime. Jedli ho účelne – aby prežili zimu, keď nebolo dostatok iného jed­la, a aby nevyšli nazmar hospodárske zvieratá, ktoré mu­seli pred zimou poraziť, pretože by tieto nemali čo žrať. Nebolo zďaleka možno zabezpečiť na zimu seno pre všetky zvieratá. My ľudia mäso nepotrebujeme: rastlinná potrava doplnená o kyslé mlieko, syry a vajíčka nám plne po­stačí. Mäso je ťažko stráviteľné: sila, ktorú nám mäso dodá nezriedka ani neprevýši silu potreb­nú na jeho strá­venie. Toto je dôvod, prečo boli v⁠ mi­nu­losti cenené hlav­ne tuky a vnútornosti, nie svalo­vina.

Mäso však neodsudzujem. Dokonca ani po duchovnej stránke nemusí byť zabíjačková slanina vždy zlá: niekedy je žiaduce zjesť niečo ťažšie a pevnejšie zasadiť svoje ve­domie do teda – uzemniť sa. Je však dôležité, aby zvie­ra bolo zabité so súcitom a s úctou, tak ako to robili naši pred­kovia, keď zvieratá sami chovali a mali s nimi vzťah.

V dnešnej dobe by som ani mastné jesť neodpo­rúčal, pokiaľ nie je domáce alebo z diviny. Poľ­nohospo­dárstvo je presiaknuté jedmi a tieto jedy sa sústre­ďujú mimo iného práve v tuku zvierat. Navyše, normou je chovať zvieratá v⁠ neprirodzených, strašných pod­mienkach a aj toto je na duchovnej úrovni v tuku a⁠ mä­se uložené. Požívaním mäsa a zvieracích tukov sa naše osudy s⁠ osudmi týchto zvierat prepletajú: sami sa postupne ocitáme v ich polohách, ich utr­penie, strach, predurčenosť, bezmocnosť a bez­ná­dejný do vnútra otočený hnev na nás vplývajú. Prijímame tak aj zvrátenú duchov­nú silu, ktorá ide proti životu a musíme vynakladať vlast­nú životnú silu, aby sme túto meravú silu preladili. Odhliadnuc od tohto, priveľa bielkovín v⁠ stra­ve spôsobuje, že bunky sa množia rýchlejšie, ako je ich naša nezriedka oslabená ochranná sústava schopná us­ledovať. Vý­sledkom býva choroba s menom raka.

Vykorisťovanie Zeme

V priemere je potrebných na dorobenie jedného kilo­gra­mu mäsa toľko zdrojov, koľko by postačilo na získanie ôsmych kilogramov rastlinnej stravy. Pri chove dobytka tre­ba na výsledný jeden kilogram mäsa sto-krát viac vody ako na vypestovanie jedného kilogramu obilia. Z⁠ hľadiska ekosystémov a po­tra­vi­no­vých reťazcov platí, že každým článkom reťazca sa stráca 90% zhromaždenej sily. Ak si objem sily Slnka, ktorú lán obilia v priebehu zrenia uloží do svojho zrna, postavíme rov­no 100%, tak sviňa kŕmená týmto obilím vo svojom tele uloží najviac 10% z⁠ tejto sily. Toto obmedzenie je dané fyzikálnymi zákonmi, zvyšok sily je spotrebovanej životnými pochodmi zvieraťa.

Keď človek potom večeria bravčovinu, na tanieri má už len drobný zlomok pôvodne v klasoch uchovanej sily. V prepočte platí, že rozloha zeme, ktorá uživí približne se­dem bezmäsito sa stravujúcich ľudí, uživí len jedného takého, ktorý si zvykol jesť na obed mäso s prílohou.

Jedenie mäsa v „dobrej“ viere, že sa to musí, alebo zo zvyku, závislosti či kvôli jedálenskej norme, je teda aj nesmier­nym mrhaním. Je to práve nezmyselné jedenie mä­sa, ktoré spôsobuje hladomory, vojny, ničenie prírod­nej krajiny a vypaľovanie pralesov.

Za potrebou jesť mäso s každým jedlom je ešte čosi viac. Takéto správanie je znám­kou neuzemnenosti. V⁠ mä­sovom pokrme je z hľadiska vzťahov sústredená obrovská plocha Zeme a práve s ňou sa človek cez mäso môže spo­jiť. Dnes je však bežné, že ľudia sú nie len neuzemnení, vtedy by zjedenie mäsa hádam pomohlo, ale hlavne majú k Zemi a⁠ jej by­tos­tiam odpor. Štítia sa prachu, špiny a⁠ hu­musu, boja sa divých zvierat, medveďov, vlkov, kliešťov či komá­rov, boja sa svojej vlast­nej prirodzenosti. Chránia sa pred živlami, istia sa pred náhodou… Nadávajú si: „Ty krava, sliep­ka, hus, koza, suka, sviňa…“ Dakedy to všetko boli posvätné zvieratá Matky Zeme.

Títo ľudia sa tvária, že oni sú niečo výnimočné, niečo mimo prírodu, mimo bežný poriadok, mimo Zem. Na Zem sa dívajú ako na niečo nízke, podradné, špinavé, na niečo, s čím sa spojiť vôbec nech­cú. Driapu sa do oblakov, do ne­ba, do vesmíru! Vlastne sú akoby mimozemšťanmi a⁠ tá­to ich namys­lená nadradenosť spô­sobuje, že Zem pre­hliadajú, nedbajú na ňu, ničia ju. Zem je pre nich humus, hovno, špina, nič… Títo neuzem­není ľudia trpia cho­rob­nou závislosťou jesť mäso: ako v začarovanom kruhu sa opa­kovane snažia tráviť tú obrov­skú plochu zeme v⁠ mä­se sú­stredenú. V podstate je to pri­ro­dzená túžba prepojiť sa, začleniť sa do kola bytos­tí Zeme – táto túžba duše je však následkom pokri­ve­ného ducha zvrátená.

Prijatím mäsa sa spojiť so Zemou ľuďom nedarí. Nedarí sa to práve preto, že sú voči Zemi uzavretí: sú obrnení predstavou nadradenosti, sú namyslení. Oni si len myslia, že ve­dia, čo to Zem je – v⁠ skutočnosti nemajú poňatia. Ich duch sa Zeme desí – tých­to ľudí ovládajú predstavy: ich utkvelé predstavy nedopus­tia, aby Zem sami pochopili a poňali. Zem je totiž prav­da. Tieto pred­stavy majú moc a vládnu ti práve vtedy, keď si myslíš, že oni sú pravdou – toto je podstatou ich kla­mu. Desia svojho odhalenia: potom by stratili svoju moc nad tebou. Sú to stratení duchovia, ktorí už veky okupujú myseľ človeka a⁠ pro­stredníctvom nej sa bránia, štítia sa Zeme a pravdy, zatemňujú ľuďom zrak, ako vedia. Sú to myšlien­ky, ktoré sa hostia na človeku – ich namyslení hostitelia živoria v⁠ kla­me, hlcú mäso, boja sa, bijú sa, trávia sa…

Takíto ľudia mrha­jú zemskými zdrojmi, akoby to ne­bolo nič, vlastne neve­dia čo činia. Bez lona Matky Zeme totiž nie sú schopní duchovne dospieť a rozšíriť svo­je vedomie, vedenie a⁠ vi­denie na iné bytosti. Pro­stred­níct­vom jedenia mäsa Zem len ešte viac ničia. Ich uzem­nenie je pr­chavé, pretože ho neprijímajú, rovnako ako neprijí­majú to utr­pe­nie tých zvierat, ktoré jedia.

Riešením je práve prestať jesť mäso, Prestať Veľkú Matku znásilňovať, vykorisťovať a začať sa po­maly čistiť. Postupne sa vyčistí aj zrak, aj myseľ a⁠ člo­vek uzrie. Uzrie, čo konal a poprosí o⁠ odpustenie. Pustí, zanechá namysle­nosť, nadradenosť. Pokloní sa k Zemi. Potom, keď obrad­ne vezme s⁠ pl­ným vedomím do úst kúsok divého mäsa, až potom sa – s dotykom pravdy a večnosti, naplnený vďač­nos­ťou, v dôvere, bezbranný a otvorený – znovu­zrodí. S⁠ pokorou sa oddá Zemi, vždy bol jej súčasťou. Až teraz môže začať skutočne rásť, od Zeme sa ako bytosť rozvíjať.

Náhrada mäsa

Dnes je mäso často nahradzované sójou, hlavne v⁠ podobe tofu. Sójové „mäso“ je posun dobrým smerom: je lepšie jesť sóju, ako mäso zvierat kŕmených sójou. Nie je to však žiadna výhra: 90% predávanej sóje je geneticky uprave­nej a je pestovaná veľmi jedovato.

Navyše, sója prirodzene ob­sa­huje škodlivé látky, ktoré bránia tráveniu a majú semená chrániť pred tým, aby boli zjedené. Kvasenie, ktoré je súčasťou výroby tem­pehu a sójovej omáčky tieto látky zväčša odstráni, avšak vegetariánmi obľúbené tofu alebo sójové „mäso“ kvase­ním neprechádza. Na sóju našťastie nie sme odká­zaní: máme hrach, cizrnu, fazuľu, šošovicu…

Semená vo všeobecnosti obsahujú látky, ktoré ich majú chrániť pred zjedením. To je dôvod, prečo sa stru­koviny pred varením nechávajú na noc napučať. Semeno sa totiž vo vode začne pripravovať na klíčenie a začne tieto jedovaté látky pre­tvárať na látky prospešné. Z tohto dôvodu je dobré na noc pred varením namočiť aj pšenicu či iné obilniny, navyše sa potom aj rýchlejšie uvaria.

Dôležitým bodom pri bezmäsitej strave je vitamín B12, ktorý sa nachádza len v potravinách živočíšneho pôvodu. B-dvanástka sa dokáže v tele dlhodobo uchovať, takže jej nedostatok v strave sa začne prejavovať len postupne, napríklad pocitom úzkosti či telesnou slabos­ťou. Na pokrytie dennej potreby sa človeku doporučuje vypiť asi tri poháre kyslého mlieka den­ne alebo zjesť štyri vajíčka, či kus syra – môže to byť aj viac v závislosti na tvojej váhe a danostiach. Keď pôvodní obyvatelia Ameriky ulovili bizóna, jeho pečeň rozdelili, aby z nej kúsok dostal kaž­dý člen kmeňa – podobne aj hovädzia pečeň je na B12-ku výnimočne bohatá: dva de­kagramy by mali samé pokryť tvoju týždennú potrebu. Možnosť pre ľudí, ktorí sa úpl­ne stránia živočíšnych výrobkov, je uží­vať vitamín B12 v⁠ po­do­be výživového doplnku z lekárne.

O prísun bielkovín pri bezmäsitej strave by som sa vôbec nebál, bielkovín je veľa v rôznej zelenine, napríklad v⁠ ke­ly, bro­kolici, špenáte či v karfiole.

Korenie, soľ a bylinky

Strukoviny môžu nadúvať – tu nám vie pomôcť kore­nie, napríklad zázvor, rasca, tymián, aníz či v Indii obľúbená asa­foetida. Korenie celkovo spraví dobre, čo sa chuti, strá­viteľnosti a aj výživy týka.

Korenie je dobre na za­čiat­ku kratučko opražiť na ole­ji, aby chuť lepšie prešla do jedla. Čili, cesnak či zázvor podporujú správny druh kvasenia a chránia takto ucho­va­né jedlo. Rôzne vegetové zmesi a bujóny neod­porúčam: umelou príchuťou klameme samých seba a so­ľou či glu­ta­manom otupujeme svoju schopnosť vnímania chutí.

Čo sa solenia týka, naša chuť na slané väčšinou ne­znamená, že naše telo potrebuje kuchynskú soľ (NaCl), ale skôr hromadu iných minerálnych solí. Tieto sa v⁠ prí­rode prirodzene nachádzajú spolu s NaCl, či už v⁠ slanej morskej vode alebo v slaných hlinách, ktoré sa v⁠ minu­losti bežne pridávali do chlebového cesta. To kilo soli za pár korún z obchodu tieto látky neobsahuje, rov­nako ako ich neobsahujú slané pochutiny. Arašidy, lu­pienky ani chrumky našu chuť po soli neuhasia – len nás odvodnia a⁠ ešte toho viac pokazia, pretože sama kuchynská soľ má na naše telo dosť nepriaznivých účinkov. Lepšia je mor­ská soľ. Osobne používam soľ hlavne pri nakladaní zele­niny či pri výrobe syrov, pri varení len striedmo.

Nech je jedlo tvorím liekom! Všetko, čo zjeme nás nejak ovplyvňuje a veľmi záleží od nášho naladenia a⁠ sta­vu. Čo jednému pomôže, môže inému uškodiť. Záro­veň si na veľa vecí dokážeme zvyknúť. Najlepšie ti povie vlastný pocit, pohnutie a vnútorný hlas – keď sa naučíš ich vní­mať. Táto hranica medzi jedlom a sa liekom stráca aj pri bylinách. Veľa z nich neradno užívať dlhodobo či v⁠ spo­jení s neja­kými inými – alebo naopak: mali by sa užívať v⁠ zmesi. Je však aj pár takých bylín, ktoré sú liečivé a⁠ zároveň sa môžu užívať každodenne. Neúčinkujú totiž jednostranne na nejakú našu časť, ale celistvejšie – do­kážu naše telo celkovo vyladiť. Do tejto skupiny lieči­vých bylín patrí naša čakanka, ktorej opražený rozomletý ko­reň sa pije v⁠ podobe kávoviny (cigorka), alebo tiež zelený čaj či zázvor (ďumbier). Výborné účinky má aj kurkuma, hlavne v spojení s trochou čierneho korenia.

Bylinky sú posli našej milej Zeme. Otvor sa im, prij­mi ich dar, prijmi ju: Zem je liečivá! Osta­neš možno pre­kva­pe­ný, keď pochopíš, čo to je, byť šťastný a zdravý!

Slávnosť pôžitku a bohatstva

Nejde len o chuť – pri sýtení sa sú dôležité všetky zmysly: zrak, čuch, hmat, cit a dokonca aj sluch. Predov­šetkým hmat, cit a sluch sú dnes opomíňané. Príbory sa do novo­veku nepoužívali a dôvod je prostý – človeku naj­lepšie chutí jesť berúc jedlo jednoducho do prstov. Je tiež rozdiel jesť lyžicou kovovou a drevenou. Mimo bež­ných zmyslov máme aj vnútorný cit – cítime, ako je jedlo nala­de­né a ako ladí s nami. Odporúčam pocit ne­potláčať, ale naopak: riadiť sa ním.

A čo zvuk? Odpradávna sa ľudia pred jedlom modlili. Pred tým, ako náboženstvá hriechu a viny potlačili pri­rodzenú ľudskú radosť, bývalo toto prianie veselé – bol to spev. Chválime dary, spoločné jedlo je slávnosť vďaky – pieseň spraví dobre nášmu vlast­nému naladeniu ako aj jedlu a vode v ňom a v nás.

Po duchovnej stránke čistý priestor je tiež dôležitý – spolu s jed­lom ľahko do seba prijímame aj obrazy a⁠ myš­lienky. Priestor bezpečia nám pomôže plne sa otvoriť jed­lu aj sebe navzájom – vzájomne sa v láske prijať.

Veľmi zaujímavé je aj to, ako vytvárame jedlá – aké potraviny navzájom spájame. Veľmi časté hlavné jedlá sú mäso so zemiakmi či ryžou. Naše telo však pre bielkoviny vytvára podstatne iné tráviace prostredie ako pre škroby. Ak sa v⁠ žalúdku ocitnú spoločne, priebeh trávenia je zlo­ži­tejší. Enzýmy rozkladajúce škroby pracujú v⁠ zása­di­tom prostredí našich slín, kým k rozkladu bielkovín do­chá­dza v kyslom žalúdku. Zásady a kyseliny sa navzá­jom rušia, do hry preto musí vstúpiť ďalší enzým a⁠ trávenie sa výra­zne sťa­ží a spomalí. Dnes je však bežné na raňajky chleba so sy­rom a na obed rezeň s ryžou a⁠ zaváraným ovocím. Prečo sú naše jedlá takéto? Prečo sme si zvykli jesť ťažko stráviteľné zostavy?

Pretože toto nie sú jedlá určené pre bežný čas! Jedlá z⁠ dnešného jedálničku neboli bežnou každodennou stra­vou. V minulosti vznikli ako jedlá hostín a sviatkov, keď každý niečo priniesol na spoločný pestrý stôl. Spoločne na­ši predkovia zažívali pocit hojnosti, pestrosti, bohat­stva. Človek jedol z toho i z toho, mohol sa presýtiť tým všet­kým a ce­lý sa preniesť cez svoje iné strádanie. Bol to vlastne obrad, bola to slávnosť. Ak sa to podarilo, jeden potom našiel svoju mieru a⁠ už si nepotre­boval nič brať na úkor druhého: spoločen­stvo sa uzdravilo, vzá­jom­né vzťa­hy sa uzdravili. V dávnych spoločnostiach bývalo zvykom, že bohatí usporiadali takúto hostinu – v⁠ tej dobe bolo hodnotou priamo jedlo – a na hostine svoje bohat­stvo zdieľali s ostatnými. Prišli tak o⁠ ma­jetok ale porástla ich vážnosť a spoločenská hodnosť.

Neskôr sa to zvrhlo a bohatí ľudia si začali dokazovať svoje často násilne vydobyté spoločenské postavenie práve vyžívaním sa v hostinách. V stredoveku nebolo na šľa­ch­tických dvoroch zriedkavosťou prejedať sa, až kým člo­vek jedlo nevydávil a potom pokračovať, podobne ako to dnes robia niektorí mladí s alkoholom. Nevhodne zo­sta­vené a ťažko stráviteľné jedlá teda neslúžia ako strava! Účel týchto jedál je dnes rovnaký ako vtedy: zmyslové, vlast­ne celkové naplnenie a vynahradenie strádania…

Keď sme dnes nespokojní, keď stále niečo chceme… Čo nám to chýba? Možno práve tie spoločne pripravené hostiny, kde každý niečo obetoval pre pros­pech celku, kde tak spravil z lásky a lásku cez jedlo späť získal… Slávnosti zdieľania a bohatstva sa vytratili… Ľudia sú dnes málokedy skutočne vnútorne bohatí, o to viac sa snažia bohatstvo ukázať navonok, samým sebe aj iným. Celé to prebieha podvedome, nevedome – hrdíme sa plnými taniermi jedla-nejedla a mys­líme si: „Jesť treba!“ alebo „Je to normálne, všetci tak robia.“ Pod povrchom predstáv sa skrýva zvrátená pod­stata.

Sviatočné jedlá hodov a⁠ hostín sa dnes dostali do všedného jedál­nička. Vedome či nevedome túžime mať bohatstvo – dotknúť sa božstva – a míňame ho.

Skús raz obedovať ako vte­dy, nie každý ponorený do svojho zvláštneho taniera… Obetovať jedlo spoločnému celku, zo spoločnej misy si lyžicou načie­rať, zdieľať pokr­my a⁠ vidieť ako sme všetci rovnakí a zároveň odlišní, ako sú naše chute a potreby spolu vzájomne previazané, v⁠ ko­le dávania a prijímania…

Najväčším bohatstvom je zdravie – telesné, duševné, zdravie – zdravé a živé vzťahy. Bohatstvom je naplnenie: keď sami sme celí, potom môžeme zdravo priať druhým. Lás­ka je priateľský vzťah. Láska ide cez žalúdok.

Jednoduchá strava

Je čas uvedomiť si toto všetko a vo všedný deň sa vrátiť k⁠ prirodzenej strave – k strave, akú sme vždy jedli. K⁠ jed­noduchej strave, keď sa je naraz jedlo iba jednej pova­hy a⁠ mäso len výnimočne.

Pomôžu pri tom zásady delenej stravy, keď sa potra­viny delia na skupiny podľa zložky, ktorá v⁠ nich prevláda:

  • bielkovinová skupinu
  • škrobová sku­pinu
  • všestranná skupinu
  • ovocná skupina

Vše­stranná skupina sa môže na tanieri spájať so všetkými ostatnými, s výnimkou väčšieho množstva ovocia. Vše­stranné potraviny (patria sem tuky, oleje, orechy, jogurt, kefír, kyslé mlieko, kyslá smotana, zelenina, kvasená ze­lenina, klíčky, koreniny, huby, se­miač­ka) môžeme veselo jesť spo­lu so škrobovými potravinami (obilniny, zemiaky, ku­ku­rica, strukoviny, med, cukor) alebo s biel­kovinovými po­tra­vinami (vajcia, syry, čerstvé mlieko, ryby, sója, araši­dy, mandle). Škrobové a bielkovinové potraviny by sa však navzájom miešať nemali. Ovocie naj­lepšie jesť na práz­dny žalúdok a samé.

Napríklad omaste­né halušky s⁠ kyslou smotanou ale­bo kyslou kapustou sú v⁠ pohode (škroby s tukom alebo ze­leninou), ale vyprážaná ryba so zemiakovým šalátom v⁠ poriadku nie je. S bielkovinami ide zeleninový šalát, kľudne aj s orechmi či trochou sušeného ovocia.

Ďalej je dôležité nechať si medzi rôznymi jedlami do­statok času, aby sa žalúdok vyprázdnil. Ovocie sa v žalúd­ku spracúva rýchlo, do polhodiny-hodiny, a malo by sa jesť samé a najlepšie naraz len jeden druh. Škrobovo-zele­ninové jedlo sa v žalúdku trávi asi dve-tri hodiny. S⁠ biel­kovinovo-zeleninovým jedlom to môže byť rôzne: va­jíčko, tvaroch, hydina či ryba pobudnú v žalúdku asi dve hodiny a⁠ tvrdý syr či tuhšie mäso aj päť-šesť hodín. Zvyčajné pre­stávky medzi raňajkami, desiatou, obedom, olovrantom a⁠ ve­čerou pri jednoduchej strave postačujú. Oproti tomu, väčší objem zle zostaveného jedla môže ležať v⁠ ža­lúdku aj deň. Navyše, pri ťažkom trávení vzni­kajú škodlivé látky, ktorým sa telo bráni tak, že obaľuje črevá hlienom, toto však zároveň bráni vstrebá­vaniu žiaducich látok. Vlastne je tento dnes rozšírený spô­sob stravovania aj neúctivým mrhaním živinami.

Osobne si v lete ráno rád dám ovocné raňajky, keď je chladnejšie zas raňajkujem najčastejšie kašu so sušeným ovocím či orechmi – tá sa dá pripraviť pomerne rýchlo a⁠ na veľmi veľa spôsobov: ako základ poslúži pohanka, pšenové, ryžové či ovsené vločky, kukuričná krupica, väč­ši­nou rôzne zmesi, na sladko alebo na kyslo s kefírom či jogurtom. Obed mávam zväčša škro­bovo-zeleninový a čo sa chutí týka, zväčša si ho spra­vím veľmi pestrý. Na ve­čeru zjem sem-tam aj niečo biel­kovinovo-zeleninové, na­príklad syr alebo rybu so ze­leni­novým šalátom. Ak som pomedzi to hladný, chrúmem surovú zeleninu, jablká či orechy. Výsledok takéhoto spô­sobu stravovania je, že som bystrejší, neťahá ma to poobede spať, jem menej a cítim sa celkovo lepšie a⁠ zdravšie. Nebránim sa však toto dele­nie aj porušiť – už však lepšie vnímam, čo sa vnútri môj­ho tela deje a zriedkakedy mi to stojí za tú záťaž navyše.

Závislosť na chorobnom stave

V akom pomere jesť rôzne druhy potravín? Keď dáte pred potkanov misky s rôznym jedlom, tieto zvieratká si doká­žu z každého vybrať toľko, koľko potrebujú, aby boli zdra­vé. Tohto sme schopní aj my – keď naše telá upokojí­me a vyčistíme, keď sa prestaneme rozptyľovať a zbavíme sa závislostí. Jedy či lieky (alkohol, biely cukor, lepok, stužené tuky, mäso…) sú návykové. Dôvod je jednoduchý: Ak dlhšie žijeme v jedovatom neprirodzenom prostredí, naše telo sa mu do istej miery prispôsobí, zmení spôsob látkovej premeny a my sa na nezdravých podmienkach stávame závislými. Časom sa tento zmenený stav stáva zvyčajným a jedy sú vyžadované, aby telo pracovalo tak, ako si zvyklo. Keď jedy náhle vysadíme, cítime sa choro – pretože spôsob, akým si telo zvyklo pracovať, je narušený.

Stáva sa aj to, že zmena spôsobí, že sa náhle prejavia pred tým potlačované príznaky – vysadenie toho, čo ti škodí tak môže dočasne spôsobiť zhoršenie zdravotného stavu. Už to je úspech, že človek skúsi niečo zmeniť, ľudia totiž bývajú po dlhotrvajúcom nezdravom stave vyčerpa­ní a nemajú sily nazvyš, aby sa vnútorne dokázali zmeniť. Už len pomyslenie na zmenu môžu vtedy vnímať ako ohrozenie. Ľahšie im príde sa so svojím chorým stavom stotožniť a zakladať si na ňom. Ak vďačia svojej cho­robe za nejaké výhody, napríklad za zvláštnu pozornosť, vtedy si často ani nepripustia, že zdravý stav je možný a⁠ dosia­hnuteľný. Všetko toto sa môže diať podvedome.

Závislosť na jede si môžeš predstaviť ako dom s⁠ níz­kym stropom, kde musíš stále chodiť prikrčený. Zo za­čiat­ku ťa bolieval chrbát, ale už si si na ne­zdravé pro­stredie a zohnutý krk zvykol. Bolesť ustúpila a tebe už nízky strop prichodí normálny. Tvoje svaly sa upravili, aby udržali tvoje telo v neprirodzenej polohe. Keď potom vyj­deš z⁠ domu von na zdravý vzduch a pokúšaš sa narov­nať sa – ide ti to ťažko a bolí to. Bude nejakú dobu trvať, kým si stuhnuté svaly a väzy zvyknú. Cítiš sa zle – vieš ale, že chodiť vy­stretý je prirodzené a zdravé. Vytrváš, kým si od „jedova­tého“ nízkeho stropu odvykneš.

Keď sa potom dostaneš do pri­rodzeného čistého sta­vu, začneš znova cítiť, čo je pre teba zdravé a dobré, a čo nie je – už sa do takého domu ne­vrátiš. Tvoje telo ani myseľ ťa už nebude miasť. Už si čistý, už počuješ vnútor­ný hlas, už cítiš, čo jesť a⁠ v⁠ akom pomere.

Jedeniu, dýchaniu a pitiu škodlivých látok sa nikdy úplne nevyhneme a ani to nesmie byť cieľom. Aj jedy sú prirodzené – v miere. Sem-tam vojdeš aj do domu s⁠ níz­kym stropom – dôležité je, nezdržiavať sa tam pridlho, aby si neochorel, aby si sa nestal závislým.

Očista a priestor pre zmenu

Naše telo je schopné sebaočisty. Tú treba ale umož­niť, dať očiste priestor. Ak sa stále za niečím naháňame, niečo chceme, ak stále niečo prichádza, ak stále niečo trávime, potom priestor na očistu neostáva. Najjednoduchšie je spraviť si krátky pôst – stačí jednodňový, prípadne dvoj­dňový, raz za týždeň alebo raz za mesiac. Keď sa vyčistíš – vtedy môže prísť niečo nové. Pôst je liečivý, umožní telu up­ra­tať sa a pripraviť sa na zmenu k novému zdrav­šiemu stavu. Kým si človek na pôsty zvykne môže byť dôležité jedlo v ten deň nevidieť. Ak začnem slintať a⁠ spustí sa činnosť trá­viacej sústavy, nerobí to dobré veci – potom môže byť lepšie predsa sa najesť. Už po prvom dni pôstu sa mení stav vedomia, myseľ sa vyčistí, vnemy sú jasnejšie, čas plynie pomalšie… Dobrá vec na pre­čis­tenie sú aj čerstvé ovocné a⁠ zeleninové šťavy.

Často nie je vhodné byť príliš vyhranený. Aj nezdravé veci sú totiž občas či v primeranom množstve prirodzené. Neodporú­čam pristupovať k strave priveľmi úzkostlivo. Nepatrí sa napríklad na návšteve odmietnuť ponúknuté jedlo – do­brý spoločenský pocit môže byť dôležitejší, ako dobrý pocit telesný. Nezaškodí si výnimočne zažiť aj kraj­nosť, aj sa zašpiniť, aj pripo­menúť žalúdku a telu ťažšie veci – dôležité však je, aby bežný stav bol stav zdravý, silný, rovnovážny a umierne­ný.

Chvála za dary

Rovnako dôležité ako pôvod a akosť jedla, je tvoj prí­stup k nemu – byť pri jedle prítomný svojou pozornosťou, vážiť ho. Poďa­kovať zaň. Prežiariť si ho svojou životnou silou, pies­ňou či slovom. Jedno také prianie znie:

Chvála za dary z čistého zdroja
chvála aj bytostiam cez ktoré prišli!

Večné svetlo živé svetom
daruj silu rodnú živu
v noci aj vo dne buď vedomie
ochraňuj dušu osvetľuj ducha
pomôž v múdrosti pomôž v ľúbosti
pomôž v chápaní všetkých bytostí!

Prijímanie jedla je vo svojej podstate posvätný úkon – dostalo sa ti milosti, že môžeš byť teraz tu, že sa môžeš najesť, naplniť. Spájaš sa s tvojim okolím, splývaš s⁠ ku­som po­travy, s darom od Prírody, Slnka, Zeme – spro­stredkovane prijímaš silu Slnka, uchovanú a⁠ pretvo­renú Zemou. Keď si uvedomíš, čo za tým jedlom vlastne stojí, príde ti ako prirodzené ctiť si jeho zdroj, ďakovať zaň, ne­plytvať ním. Smutnou štatistikou je, že polovica potravín je v našej civili­zácii vyhodená. Najlepšie nič nevyhadzo­vať, zvyšky daro­vať – a čo ostane kompostovať, darovať Matke Zemi.

Čo pomôže, ak sa prejedám? Skús si jedlo viac vy­chutnať. Pred jedením poďakovať, chvíľku rozjímať. Jesť pomaly a precítiť každé sústo. Je to obrad. Si v čase mimo času, sústredený na dary. Pomaly dobre prežúvaš každý kúsok. Už len oči by ti jedli? Pomaličky vychut­návaj, tak­to nasýtiš aj svoje zmysly.

Prajem ti veľa šťastia pri varení stále nových jedál. Varme z toho, čo je, kedy je, tak ako to cítime. Objavujme staronové veci. Schádzajme sa pri hostine! Zdieľajme to bohatstvo – nech to medzi nami prúdi, nech naše vzťahy žijú zdravím! Dobrú chuť. 🙂

  • Martin K.

    Dakujem. Martin.