Na nový rok

15800013_10154365698527499_6247955228502452053_o

Pripravil som sviečku a poprosil sestru, nech ju so zatajeným dychom zapáli. Nech tento nový svet, nech toto nové svetlo podnieti žena! Bude to hostina, svet bezpečia, naplnenia, požehnania. Prišli sme siedmi, okolo sviečky sme rozložili dary. Ovocie, koláče, chlieb, syr, bylinky a nápoje.

Vykročenie na cestu

Zložili sme plameňu obeť, obeť nášmu spoločnému srdcu. Tomu, ktoré si prajeme, aby blčalo nadšením a láskou, aby žiarilo. Aby nás svet bol teplý, aby v spoločnom tepe prúdila naša živa, aby sme v zladení ako jeden celok touto nocou v spoločnom prúde prežili.

Tak toto je naše prianie, to je ten spoločný zámer. Cesta k nemu však môže byť kľukatá. Vydali sme sa na ňu. Približný opis poznám. Na prvom úseku cesty nás čaká predstieranie pochopenia, pohody, poriadku, je tu snaha, aby veci boli dobre.

Obrady a očista

Je tu sklon prehliadnuť či potlačiť nezhody, nezrovnalosti, prešľapy. Čím dlhšie sa nám to darí, tým môže byť doľahnutie skutočnosti náročnejšie, bolestivejšie. Pomáhajú však obrady, pomáhajú nám spoločne sa na cestu pripraviť, oddať sa spoločnému zámeru.

Zmyslom obradov je spoločne vykonať prácu pre zdar našej cesty, pomáhajú nám vložiť do toho seba samého. Obriadime sa a vďaka poriadku lepšie uzrieme samých seba, naše vlastné polohy, úlohy a nastavenia.

Leží pred nami rozprestretá hostina. Jedla sme sa však zatiaľ nedotkli. Leží pred nami neskorovečerný obed, obeť celku. Skôr než hody otvoríme, očistíme sa a scelíme sa ako kruh.

Obetina prepájajúca celok

Je to hostina pre celok a je ponúknutá celku – tomu celku v úplnom, presahujúcom zmysle slova. Spoločné jedlo prepája, láska vraj ide cez žalúdok – tak nech nás toto spoločné jedlo prepojí s celkom, prepojí láskou v celok.

Nech mňa samého prepojí v jeden celok. Nech všetky súčasti mojej bytosti jednajú, pracujú a tešia sa v zladení, nie na úkor jedna druhej, ale v miery, v láske a vedomí.

Na zdravie!

Ak choroba je boj jednej časti celku z druhou, ak je to stav keď jeden stráda a druhý sa snaží koristiť, tak zdravie je stav vzájomného prijatia, splynutia a tvorivej spolupráce.

„Tak na zdravie! Prosím prijmite tieto dary!“ Jedlo leží prestreté na zemi, ponúknuté Zemi a Bohu. Je ponúknuté v miske mačičkám, odnesené von do prírody ku stromu. Je obetované našim predkom, ktorí sú tu s nami v nás. Títo všetci túžia byť prijatí, aby my sami sme boli celiství, vo svojej plnej sile. Predkom vďačíme za to, že tu sme. Keď dávaním a prijímaním spriechodníme svoje spojenie s našimi koreňmi, hoja sa dávne dedičné rany.

Očista pred vstupom do sveta

Najprv sme sa vydymili. Obradník s perami vtáka v jednej ruke a horiacimi bylinkami v druhej nás pekne pomaly všetkých obišiel. Od chodidiel, dookola, dymom a krídlom divého vtáka naše telá pomyseľne očistil – nechali sme sa.

„Nech odíde to, čo tu je s nami, ale nechce byť plne súčasťou!“ zvolám, otvoriac dvere, aby dym mohol uniknúť. Na nohách je aj jeden z nás, ktorý sa práve vychytil vyjsť von čosi spraviť. Bolo to znamenie, predzvesť stretu, ktorý nás čakal.

Všetci za jedného, jeden za všetkých

Celok je celý, len keď sa mu všetky časti plne oddajú. Len vtedy môže celok prejsť bránou, prejsť zo zmätku, zo snahy a umelého poriadku, prejsť do sveta, do mieru a prirodzeného poriadku.

Pred tým, ako náš kruh uzavrieme, pred tým, ako vytýčime hranice nášho sveta – nech odíde to, čo s nami túto cestu spoločne spraviť nechce. Dakedy bývalo zvykom pri tejto príležitosti strašnú kliatbu predniesť, výstražne všetkých „zlých“ duchov práskaním biča vyhnať…

Časť, ktorá nedôveruje

„Zlý duch“ je tá časť, ktorá si v našej spoločnosti drží odstup, ktorá s nami nie je oduševnene. Takáto časť nie je plne prítomná, je tu len ako duch vstupujúci cez telo niektorého z nás. Účasť takejto časti bráni tomu, aby sme sa ako jedinci všetci mohli bezpečne otvoriť a ako celok sa prepojiť.

Takáto časť sa bojí. Bojí sa práve preto, že nevidí celok, nevidí nás. Vidí len seba a pravdepodobne si všeličo o sebe a o nás namýšľa. Nevidiac nás jasne, nechápajúc, čo sa deje, ťažko jej príde sa oddať.

Pyšný sudca ruší kruh

Oveľa pohodlnejšia je pre ňu poloha sudcu, toho, kto pozoruje a posudzuje, toho, kto má zdanlivo bezpečný nadhľad a robí si závery. Takýto sudca chce byť v kruhu s nami a zároveň mimo náš kruh. Zabraňuje tak tomu, aby sme hranice kruhu uzavreli, aby sme utvorili svet.

Bez ochranného kruhu však nezískame bezpečný priestor, kde by sme sa mohli s dôverou otvoriť, kde by nám ľahko prišlo byť sami sebou, úprimne, bez snahy či pretvárky. Práve pod ochranou kruhu môžeme byť zraniteľní, takí, akí skutočne sme.

Zo strachu z vylúčenia sa radšej nezúčastní

Nerozhodný sudca sa musí podriadiť buď celku alebo vodcovi, ktorí celok zastupuje. To býva ťažké, býva ťažké oddať sa niečomu, čo nevnímaš, čo nevidíš. Niečomu, čo je viac, ako ty sám. Nepoznané naháňa strach… Tento člen má ťažkosť práve preto, že sa bojí otvoriť sa, začleniť sa.

Čoho sa bojí? Práve toho neprijatia, toho, že bude vykázaný z kruhu von. Zažil to možno ako bábätko, keď ho necitlivý lekár vytiahol z ochranného náručia matky. Vytiahol ho, pretože sa obával, že nie je dosť dobré, že ho treba zvážiť, vyšetriť a napichať vakcínami, aby dobré bolo. Tá dávna rana sa znova a znova ozýva. Je to zlovestný začarovaný kruh. Poliečiť ranu dokáže dôvera v iný kruh.

Vyhli sme sa výzve

Zľahčili sme to. Otočil som to na vtip. „Nechoď preč! Samozrejme si vítaný!“ povedal som. Ostatní sa zasmiali. Ten člen, ktorý sa povýšenecky zdráhal plne sa zapojiť, ostal. Neuvedomil sa, nezmenil svoje nastavenie, ostal s nami sedieť v kruhu ako pán.

Celý zvyšok večera a noci sa s nami potom tiahol pocit, že niečo pod povrchom nie je v poriadku. Neudialo sa to, pre čo sme sa tu my siedmi v túto noc vlastne zišli… Nedokázali sme sa vzájomne plne otvoriť, uvoľniť, prepojiť sa ako celok. Nedokázali sme spoločne tej noci prelomu roka vstúpiť do sveta.

Ráno múdrejšie…

Nedokázali sme to – v tú noc. Až ráno, vyspatí, po prechádzke, s požehnaním zaujímavých snov, po tom, ako prebehlo pár rozhovorov – až ďalší deň ráno sme to uvideli jasne. Našli sme vôľu rane čeliť. Postavili sme sa pravde, sporu, stretu, keď jeden vedie celok, a druhý si myslí svoje.

Padlo pár silných slov. Vyzeralo to, že dôjde k bitke. Časť našťastie rýchlo pochopila, že celok s ňou bojovať nechce. Človek pochopil, že vodca s ním o ženu nesúťaží, že to boli mylné predstavy jeho vlastnej mysle. Boli to len predstavy, čo mu bránilo sa ponoriť spolu s nami do kruhu a plne sa oddať spoločnej ceste do sveta. Do nového a zároveň toho jediného, svetlého, posvätného, živého sveta.

Stalo sa dobre. Stalo sa, ako sa malo. Úprimne som ďakoval všetkým bytostiam a všetkým priaznivým okolnostiam – že nám bolo umožnené spraviť chybu, uvidieť to, poučiť sa, byť novými, v novom svete – bez toho, aby sme si museli ublížiť. Chvála vám všetkým. Z vďaky som obetoval Zemi a Bohu to najcennejšie, čo mám. Zase raz.