Ruženec medzi prstami preberám. Korálky na niti, každá z nich je vír, pole, guľa, zem, svet… V jednom kole sú všetky a jedna z nich smeruje s uzlíkom von. Tá, čo predstavuje celok i smrť. Celok je všetko a zároveň je mimo. Nechápem? Nechápeš? Nevadí. Máme celú večnosť.
Preberám guľôčky, preberám svety medzi prstami. Prajem si, modlím sa, odriekavam:
Zem Láska Boh
Boh Radosť Zem
Bránou Smrti prežijem
Zem Radosť Boh
Boh Láska Zem
Za všetko Vám ďakujem
Ideme domov! Zahrali sme sa a je čas vrátiť sa. Svet sa rúti! Už je čas. Predstavy sa napĺňajú! Máš ešte nejaké? Ešte nejaké ťa tu väzia? Ešte niečo chceš? Pútaš sám seba. Veď. Slovo ťa vedie. Slov celok! Sláv! Pretože celok je tvoj domov. Je všetko. Je tu všade a zároveň inde. Za bránou smrti, z kola von!
Telo nemusí zomrieť, aby si sa oslobodil. Smrť tela nemusí znamenať, že sa oslobodíš.
Tvoríme… Slovom. Čo si voláš? Idem domov. Volám celok. Dvojjediný, Zem a Boh? Trojjediný? Je to jedno. Je to jednoduché. Celok je len jeden.
V oddaní sa skláňam k Matke Zemi,
nech sme všetci uvoľnení.
Aha, čo som si stvoril. Prijímam to. Preberám zodpovednosť… Upratať myseľ. Pustiť predstavy. Odpustiť. Zmieriť sa. Smelo uvidieť. Už stačilo. Zahral som sa. Zmierujem sa s tým, čo je – so všetkým. Všehomier.
Zem je radosť. Boh je láska. Mám odvahu milovať? Nech vidím, keď sa pozerám! Bránou smrti – prežijeme. Nech si pamätám, čo zažívam!
Posledná korálka. Oddal som sa. Vedie ma to. Vediem. Viem. Za všetko – ja – ďakujem.