Keď Boh zostúpi na Zem

Sam Brown

Kde leží ten bod, od ktorého odvodzuješ všetko ostatné? Ten bod istoty, ten stred tvojho sveta? Držia ho v rukách vedci a sudcovia, ktorí rozhodujú, čo je pravda a čo nie? Dr­žia ho knihy a overené postupy? Sú tým pevným bo­dom tvoje spomienky, skúsenosti – ten predpoklad, že všetko nové vyriešim pomocou toho starého?

Je tou bytosťou, ktorá ti dáva oporu a pevný základ, je ňou matica? Matica toho všetkého, čo si myslíš, toho všet­ké­ho, čo ťa naučili, čo si si prečítal, tých všetkých zákonov, ktoré domnelo platia? Je tým základom umelá ľudská matica pravidiel a zdanlivo neotrasiteľných zvyk­lostí? Myslíš si, že je istá, že ona ťa podrží… Až kým sa niečo nestane… Čo potom poistky? Polícia? Nemocnica? Kňaz? Závoj sa po­maly odhaľuje a to, čo si si myslel…

Alebo si už vyrástol a tvoj život predurčujú obchodné dohody? Zmluvy kryté nie len písmom, ale aj vzájomnou závislosťou, azda umelou krvou – tým prúdom, obeži­vom, peniazmi. Bolí to, keď o ne prichádzaš… Keď púšťaš žilou majetok, ako by si tratil časť seba – keď mizina sa rov­ná tvojej smrti, smrti všetkého, kým si?

Alebo sú tou maticou, ktorá ťa drží, medziľudské vzťa­hy? Rodina nadovšetko, držia ťa dobré styky, kama­rát­stva z detstva, vzájomné pí­sané či nepísané dohody a⁠ závislosti? Predovšetkým ťa drží mat­ka – aký máš s ňou vzťah? Dobrý, priateľský? Či si pri nej podráž­dený, cítiš sa ukrivdený, neschopný, bezmocný, chcel by si ju zmeniť, hneváš sa? Viaže ťa svojimi čarami? Nože sa smelo pozri, čo všetko cítiš vo vzťahu s ňou? Aké spo­mienky vyvie­rajú? Matka je prvou ženou v tvojom živote – čo cí­tiš k⁠ ženám? A čo otec? Bol vnútri skutočne mužom, alebo bol stále ešte len chlapcom, len dieťaťom matky?

Láska a závislosť

Je láska a je závislosť. Ľudia, čo lásku nepoznajú, mýlia si ju so závislosťou. Závislosť totiž prichádza prvá: dieťa je od matky závislé. Dieťa nedokáže milovať, len sať a cítiť napĺňanie. Stredom sveta dieťaťa je matka. Matka je tou maticou, od ktorej ono odvodzuje svoju istotu, svoje bez­pečie, poriadok, všetko… Ak je táto matica vratká, dieťa reve. Matka je tým pevným bodom – pevný bod dieťaťa sa nachádza v jeho matke. Kde je pevný bod matky?

Je matka sama samosprávna, sebavedomá, vedomá? Oddaná životu a smrti, pretože je celá a ako celá ich pre­sahuje… Alebo sa matka drží mužov, ktorí sa držia mati­ce, drží sa lekára, ktorý sa drží nemocnice, knihy, zákona? Dieťa sa ocitá v závislosti na matke a skrze ňu na matici, na matrici, na matrixe… Na staroveko-novovekej virtuál­nej realite rozhlas, televízia a multimediálne počítače len pridali ďalšiu vrstvu.

Ak matka nie je samostatná, ak sama nie je subjektív­na, odvodzujúca všetko od svojho stredu… Ak sa stále drží objektívnej „reality“ – tých „pravých“ názorov a uh­lov pohľadu… Objektívna realita nie je ničím viac ako len maticou vytvorenou ľudskou spoločnos­ťou je to sústava myšlienok a predstáv, ktoré filtrujú tvoje vnemy a roz­ho­dujú, čo je dobré a⁠ čo zlé, čo je normálne a čo bláznivé, čo je skutočné a čo neskutočné… Pravda je taká, že všetko je pomerné, v pomere, vo vzťahu k tebe a od toho odvodené – všetko je relatívne! Matka závislá od objektívnej reality je sama dieťaťom a sama saje, saje silu z vlastného dieťa­ťa, sama súc závislá, bezmocná, nemocná.

Vo svete matiek a detí, kde matky sú sami vo svojom vnútri stále len deťmi, v takomto svete sú si všetci dlžní, všetci sú hladní, všetci sú vinní a nenásytní… Je to tmavý svet, kde chýba žiara… Je to vôbec svet, tento zmätok nedostatku, ustavičnej potreby a spotreby? Vzájomne si takáto matka a dieťa bránia naplniť sa, dozrieť, do­spieť. Bránia zmene svojho vzťahu, pusteniu, napätie sa kopí… V konečnom dôsledku si to odnáša naša najväčšia Matka, naša planéta, naša Zem, ktorej silu ťažíme, ktorej bytosti vykorisťujeme, my, súc ako malé, rece, nevedo­mé de­ti… Ako veľké deti v revajúcich strojoch.

Láska je vzťah samostatných bytostí – takých, ktoré sami držia svoj stred sveta. Láska je priateľ­ských vzťah, kde to obojstranne, rovnocenne prú­di… Kde obaja svoj osobný stred prepájame so stredom toho druhého, spo­loč­ne sa držíme a načas sa zatočíme v⁠ tanci okolo jed­ného stredu. Tan­cujeme – bez toho, aby sme sa vzájomne ­ta­li. Z lásky si dávame slobodu a drží nás pravda, drží nás vzťah duší…

Len vtedy môžme vytvoriť spoločný stred, keď každý máme svoj osobný stred u seba samého… Keď každý z⁠ nás má vlastný stred vo svojej moci… Keď si slobodný svoj stred posunúť, pohnúť svoje vnútorné ťa­žisko, to ohnisko svojej bytosti… Vo vzťahu, v ťahu, ťa­hať sa hore a do šír­ky, vzniesť sa v spoločnom ohni – oddať sa spoločnému celku. Avšak, pozor! Nedať, nevydať svoj stred tomu druhému! To by bola závislosť! Znie to ako istota, darovať zod­povednosť, preniesť svoj život na druhého, ktorý sa tvári ako pevný… Je to klam – pretože, keď svoj stred stra­tím, ocitám sa v polohe dieťa­ťa, otroka…

Červené jabĺčko a tri pramene

Nedaruj to jabĺčko tomu druhému, daruj ho celku, daruj ho tancu, víru, Zemi a Bohu! Daruj ho celku – sám, sama súc celkom. Srdce je bránou, kde sa všetko stretá a všetko zanára, vynára, otvára, hore je dole a zo šírky je výška, tam, v tom svete, kde sa voda sy­pala a piesok sa lial…

Láska je vzťah slobodných bytostí. Bytostí, ktoré sami majú bohatstvo. Zdroj svetla je v strede bytosti, v⁠ strede medzi dvoma pólmi, je to prúd medzi zemou a nebom, je to vír štyroch strán sveta, závitnica štyroch živlov od ženemužovi a späť od Slnka k Zemi…

Tak nájdi si svoj stred. Sebaurčenie! Máš právo byť slobodným človekom! Odpusť svojej matke, odpusť jej, že sama bola možno deckom, že ti sala silu, že ťa pútala a⁠ dr­žala v závislosti. Pusť ju a nájdi si svoj pevný bod inde, vo svojom tele…

V tvojom bruchu, v páse je ťažisko tvojho života, v⁠ srdci je jeho tep a vedomie, v hlave je jeho poriadok, duch, kultúra. Pusť sa matice umelej ľudskej spoločnosti! Otvor sa skutočnej matici vzťahov, nie len tých for­mál­nych písaných ľudských, otvor sa sieti vzťahov prirodze­ných, rodových, prírodných – tých vzťahov by­tostí živej matice menom Zem, tej veľkej Duše, siete, toho pries­toru pre zostup boha…

Keď človek sa stáva bohom a boh človekomKboh, keď duch, keď tá matica vzťahov z tvojej mysle, keď táto osobná umelá matica, keď ona zostupuje k pravde… Keď sa mení, keď začínaš chápať a tvoje predtým strnulé myšlienkové vybavenie sa uvoľňuje, programy ducha sa menia, zlaďujú sa s posvätnou a jedinou pravdou, so sku­toč­nos­ťou… Zostupuješ na Zem, blížiš sa k nej!

Vedome zameriavaš svoju pozornosť, si pozorný, ona celistvo žiari z tvojho vnútra. Nenechávaš si ju pútať kričiacimi vecami v tvojom okolí – a keď aj, tak len ve­dome, s láskou! Tvoja pozornosť je totiž tvojou silou, je to čarovný prútik, prúd tvojej sily. Keď si vo svojom stre­de, máš sily nadostač. Už sa nenechávaš vyviesť z mie­ry, z rovno­váhy – a keď aj, tak len vedome, s dôverou.

Drž si svoju pozornosť, nenechaj si ju spútať vecami väčšími, ako je tvoj svet. Na to hľaď, čo je živé a krásne. Vedz, že tam ideš, tam, kam sa pozeráš! Na to sa podo­báš! Nedovoľ, aby ťa veľké, objektívne veci otupili, aby ťa zo­tro­čila trpká namyslená bezmocnosť. Zastaň a chráň si hranice svojho sveta, zo začiatku akokoľ­vek malého… Náj­di si ten pevný bod – tu som! Z neho sa môžem po­stupne do šírky, výšky i hĺbky vinúť, začle­ňo­vať a poní­mať nové, pre­svetľovať temnotu, s láskou a súcitom rásť!

Od nemoci cez pokoru k možnosti

Vedz, že tým bohom si ty… Ale zatiaľ si bol ako slepý, bez matrixu si bol bezmocný, v skutočnosti nemocný, nemož­ný – predurčený… Mocný budeš, až keď k Zemi spadneš. Až keď pravda pokorí to, čo so životom neladí. Až keď sa tvoja obrana otvorí, až keď sa matéria, hmota… Vlastne vtedy, keď sa tvoje predstavy, viery, to všetko, čo si si okolo seba na hmotu, na Zem povrchne premietal… Až keď sa táto umelá matica tvojho umu prelomí a Zem sa otvorí… Zem sa odhalí a ty uvidíš jej poklady. Všetko bu­de nové. Staré sa do nového všetkého začlení.

Mocný budeš, keď sa ako osoba odpútaš od matíc, keď náj­deš stred v sebe, ten stred svojho sveta, keď sa sám spoz­náš… Skúmaj tie vzťahy! Vzťahy sú väzbou, spätnou väzbou. Tvo­je predstavy hádžu väzby dopredné. Až sám majúc svoj stred, môžeš vstúpiť do hry života, to hry s⁠ inými bytosťami, do tanca. Pnutie a ťah, vzájom­né vy­va­žovanie v kole, ako sa krútime, prúdime, letíme… Oheň sa rozdú­chava a⁠ zas v oddychu klesá do pahreby, do Ze­me, k⁠ žera­vému jadru všetkého skutočného.

Až ako samostatný si schopný milovať. Milovaním, cítením, súcitením ponímaš, rozširuješ svoje vedomie na iné bytosti, stávaš sa širším, väčším, váženejším – práve takto a nie inak.

Na konci vesmíru si tu len ty. Si všemocný – si všetkou mocou, všetkou silou. Všetko prijímaš ako svoje, pretože toto všetko si raz chcel. Všetky životy boli tvoje minulé – až keď sa rozhodneš, že viac nič nechceš…

Boh už nie je obraz ani predstava, nie je to žiadna bytosť mimo teba… Už vieš, že je to budúcnosť vzťahov všet­kého so všetkým, že Boh je láska, je to pohyb, je to vzťah, je to ťah… Všetko sa mení a prúdi, tou pevnou maticou sú vzťahy a ty vieš.

Skrátka vieš, vidíš a čítaš priamo. Ľudská matica, ob­razy, knihy, zákony a spoločnosti sa stávajú živými bytos­ťami a zároveň rozhraním k bytostiam ďalším a⁠ ďal­ším. Naše stredy sa prepájajú… Vitaj v skutočnosti.