Kam kráčaš?

Sam Brown

Kam sa mám tlačiť? Rozvíjať sa? Načo? Kam ma to tlačia? Oni? Okolnosti, život, ľudia? Veriť im? Či si myslieť svoje? Ísť, kade ma vedú? Cestou menšieho odporu, pri­spô­sobiť sa, tváriť sa? Prečo sa snažiť? Aby som neustrnul? Veď mne je dobre, nechaj ma!

Nevidíš nič, čo je hodné nasledovania? Je lepšie krá­čať tam, kam ostatní? Vedia oni, kam kráčajú? Za ro­botou a trá­pením striedaným zábavou a rozptýlením? Je aj iná cesta? Veríš, že je? Či si zanevrel – tak ako tí všetci, ktorí ti majú byť vzorom? Vyhorení učitelia, umelé hviezdičky, ne­mocní vladári, utrápení rodičia…

Prečo je dobre sa rozvíjať? Pretože… Hm. Dobre je vedieť – vidieť – dobre je uvidieť – že je tam smerovať! Že jestvuje zmysluplná… Že jestvuje tebe vlastná cesta! Ces­ta smeru­júca tam, kam si z hĺbky duše praješ… Čo to je?

Jestvuje cesta k bytostnému naplneniu, k plnosti du­še. Dobre je vedieť: jestvuje zmysel tvojho živo­ta, že ním je cesta… Je prečo rásť, je kam sa rozvíjať! Aj ak tam ešte nik nebol! Ešte tam nik nebol – ale ty môžeš byť! Neboj, nie je to nad tvoje sily – všetci sme tam raz boli. Odtiaľ prichádzame a tam sa vraciame, vo veľkom kole života.

Uvidieť tú krásu celku! Živý celok – sám celok je živý, krásny, divý – žiari ako kvetina. Neveriť, ale uvidieť, že je kam dýchať, že je prečo plne sa nadýchnuť a voľne vy­dýchnuť… Plne sa dať životu, oddať sa mu, sebe sa­mé­mu… Vzchopiť sa, sústrediť sa, vyladiť sa – stať sa jedno so svojím životom! Tu na Zemi.

Život je zmenou, je to príbeh, je to priebeh na vlnách zmien. Keď sa plne oddám životu, vtedy sa rozvíjam! Keď plne som pri tom – prítomný, keď uvoľním všetky svoje časti… Uvoľním sa, oslobodím sa, k slobode rastiem!

Vidím svet, ktorý sa celý ako kvetina chveje. Každá jeho plná časť žiari šťastím, pretože je súčasťou, preto je ona šťast­ná. Plne súčasťou, plnou časťou, sama je celkom. Podieľa sa na šťastí, v prúde a tepe jednoty, v zladení sa vinie časom, vlní sa všet­kými rozmermi Vesmíru.

Najprv uvidieť… Otvoriť sa videniu, pozvať ho k sebe do ži­vota… Život sa ti ukáže! Budeš prekvapený. Buď smelý! Neveriť rečiam a obrázkom – uveriť vlastným očiam, vlastnému vnútornému videniu a pocitu – veď od teba samé­ho sa to všetko odvíja! Vedieť, že úplný celok jestvuje – a nechať sa ním viesť – viesť sa životom v jeho celis­tvosti… Dobre si viesť! O tom je vedomstvo! Keď vieš, potom ti už inak nedá… Samovoľne a rád sa začneš roz­víjať! Zľahka dýchaš – žiješ naplno, život ťa napĺňa!

Nadšený sa uvoľňuješ prúdu celku. Smelo! Veď nemáš čo stratiť. Veď nemáš sa čoho báť – ani tej čiernej zeme… Tej Zeme – veď jej si súčasťou… Je živá, je láskyplná… Miluje ťa tak, ako ty sám, keď sám sa miluješ. Je rázna aj zhovievavá – presne, keď potrebuješ! Keď sám seba cítiš a ctíš… Vtedy otvára sa ti zlatá brána! Rozhodol si sa.

Kráčaš cez prah, s dôverou! Veď, že práve k celku ideš… Veď, že nič menej ťa hodné nie je. Oslobodil si sa z čiastočnosti, poddal si sa veľ­koleposti! Vzchopil si sa, už kráčaš k slobode – pustil si sa smelo vykvitnúť!

Ja som tebou a ty si mnou.