Hráme sa na zvieratká

„A mne v škôlke zaka­zo­vali hrať sa na psí­ka,“ sťažu­je sa moja ses­trič­ka. V istom veku nás to prirodzene tiahne na­podobovať zvier­atká. Máme z toho radosť – tak ako zo všet­kého, čím prú­di živ­ot – tam je rozvoj. „Ale čo si ty ne­jaký pes?!“ poču­jem v duchu zlostiť sa tú vy­chovávateľ­ku. Áno, som pes. A som aj nespočetne veľa iných zviera­tiek.

Neskôr na biológii ti pove­dia: „Onto­genéza je skráte­nou for­mou fylo­genézy.“ Iný­mi slo­va­mi: vývoj by­tosti je skráte­nou podobou vývo­ja druhu. Naša biologi­kárka nám pri tom uka­zo­vala, ako má ľud­ský zárodok v mater­ni­ci chvostík. A má aj kadečo iné! Aby sa naše telo moh­lo vyv­inúť do do­spelosti, musí si pre­jsť všetký­mi vývojový­mi obdobia­mi, po­čnúc od bičíkov­cov, ako sa stretli s je­dnobunkovým vajíčkom, zatan­co­v­ali si spolu a splynuli v⁠ mnohobun­ko­vú by­tosť – tak­to človek vzniká!

Vyspelosť k cnostiam

Je niečo také ako duchovná vyspelosť – tá sa pre­javu­je cnos­ťami ako súc­it, odva­ha, česť, lás­ka a sebalás­ka, úcta a⁠ sebaúc­ta… Váž­nosť, vedomie a sebadôvera, schop­nosť viesť seba a⁠ dru­hých, schop­nosť s dôver­ou nasle­dovať, schop­nosť vidieť, ako sa veci majú…

Dospelý človek vidí za naše pred­stavy, za myšlien­kové rám­ce a pravidlá a už sa na ne neupí­na – tieto sú preňho len pomôck­ou, on či ona, muž či žena, vidí sku­točnosť. Tú sku­točnosť, kto­rá sa stále mení a čo plati­lo včera, dnes je nový deň! „Nevstúpiš dva razy do tej istej rieky,“ povedal jeden múd­ry človek. „Všetko plynie,“ vraví iný – živ­ot je zme­na. Plynieme živ­o­tom a meníme sa. Rastieme, rozvíja­me. Tak, ako tvo­je telo si musí pre­jsť všetký­mi obdo­bi­a­mi vý­vo­ja živ­ota, živočícha, člove­ka, aby bolo schop­né rozv­inúť všetky danos­ti – tak aj tvoj duch…

Bol si raz jedi­nou bunk­ou a stále sa z buniek skladáš – bol si raz rastli­nou a stále v istom zmysle si – bol si raz červí­kom a vlastne stále sčasti si! Stále máš v⁠ svo­jej živej sús­tave vlast­nos­ti zde­dené od tých­to bytos­tí. Sú to zá­klady, na ktorých stavi­ame – ner­ad­no nič preskočiť!

Bol si raz rybou a⁠ stále si. Bol si raz žabou, bol si raz jašterom a⁠ stále čias­točne si. Bol si raz cicav­com a stále si. A⁠ na­vrch, nad tým všetkým – si člove­kom. Si člo­ve­kom? Si člove­kom, ak ti je žaba odporná a⁠ hada sa štítiš?

Doplniť chyby…

Si človekom, ak si niečo preskočil či zaprel? Ak si niečo vynechal a⁠ osta­lo to nedovyv­in­uté? Človekom si, ale nie dospelým – si určite človečí, avšak nie plne ľud­ský. Ne­dospelí majú ťažkosti spoločen­sky žiť, voľne a ne­ná­silne spolupra­co­v­ať a žiť od srd­ca ako ľudia. Padne im sťaž­ka mať druhých v úcte, cítiť druhých, ctiť si druhých. Vä­čši­nou vlast­ne nec­tia, necí­tia a nema­jú v úcte ani sami seba. Nev­idia druhých, vlastne ani seba samých takých, akí skuto­čne sú – sú neve­domí. Vedomie sa plne neroz­vinulo.

Tak ako telo dospieva­júc prechádza všetký­mi vý­vo­jovými stupňa­mi, tak aj vedomie a cit. Po ces­te sa pri­ro­dzene prepá­jaš s iný­mi bytosťa­mi, vní­maš ich, vží­vaš sa do nich. Naprík­lad sa na ne hráš, rozví­jaš sa hrou – viac či menej uve­dome­lo. Bábätko sa plazí ako červík, vrtí ako ryba. Neskôr už vie chodiť, zau­jmú ju kvetinky… Už je z⁠ neho diev­čat­ko očarené psík­mi – na štvornožky a⁠ šte­ká ako ony. Každého psíčkara na uli­ci poz­draví, poz­erá sa na psí­ka, psík na ňu – vidia sa.

Vží­vaním sa do iných bytostí rozví­jame cit, súc­it – pri­jí­mame ich svet­lo do nášho vedo­mia. Nie skrze pred­stavu, rozprá­vanie či obrá­zok vev­er­ičky v knižke či telke – nie pro­stredníctvom, ale bezprostredne, pri­amo. Len tak­to si by­tosť uve­domíme, pojmeme do seba, pochopíme. Tu sa rozví­jajú tie cnos­ti, ktoré sme poniek­torí niekde zabud­li: úcta, lás­ka, cit, úprim­nosť zod­poved­nosť, česť.

V tvojom vnútri je celý svet

Začí­na to v mojom vnútri. Cit, vedomie aj záži­tok sú veci vnú­torné. Sú sub­jek­tívne, nie objek­tívne. Keď pohladíš psí­ka, cítiš hebkú srsť a tep­lo živ­ota – cítiš to cez svo­je vnútro. Vzruch ide z dlane dovnú­tra, hore do mozgu, do ur­čitého mies­ta, ktoré náleží vzru­chom ruky. Mozog je ob­razom, mapou tela, ústia tam na rôznych mies­tach zakonče­nia dráh nesú­ci­ch správy z⁠ celého teba. Cítiš sa! Nie tak, že na seba oča­mi zvon­ka hľadíš, nie tak, že si niečo mys­líš. Cítiš pros­to cez seba, pri­amo, skrze vnútro!

Nemôžeš cítiť iné bytosti, kým necítiš seba. Nemô­žeš vní­mať a chá­pať iné bytosti, kým nevní­maš a nechá­peš seba. Kým si si nie vedomý živých súčastí svo­jho vnú­torného sve­ta, tak sú pre teba tie by­tosti, ktoré vidíš, rov­naké ako obrázky v knižke. Nie sú živé. Sú to len tvary. Nieto súci­tu, nieto úcty.

Vtedy je to len o rozume. Cit sa nevyv­in­ul, nebol mu daný priestor. Dieťa bolo dvíha­né zo zeme: „Čo sa tu vrtíš ako červ?“ Batoľa skú­ma­júce chôdzu po šty­roch, bolo dví­hané na dve, ťahané za rúčku: „Tu sa poz­er­aj do kni­žiek, tu blika­jú­ci mobil! Veď ty si človek, človek rozum­ný.“

Dieťa bolo ťahané preč od sku­točnos­ti, preč od prav­dy – smerom k obra­zom, k myšlienkovým útvarom. Bez hĺbky zážitku však dieťa nevie, čo pojmy pred­stavu­jú. Obrazy ostá­va­jú plytké, povrch­né. Z dieťaťa vyrastá po­vrch­ný člo­vek, ktorý nevie, len verí – ktorý ne­vi­dí, len si mys­lí… Namys­lene mieni, že sku­točnosť je taká, ako si mys­lí – a keď nie je – zavrie oči, poprie ju ale­bo zaú­točí…

Vlast­né nedostatky radšej nev­idí a dráž­dia a dotýka­jú sa ho chy­by druhých. Ťažko totiž padne pri­jať, že som v⁠ sku­točnos­ti ešte nedospel, že ešte nie som úplný… Ťaž­ko pri­jať chy­bu – pri­jať, že mi niečo bytost­né ešte chý­ba. Ťažko možno padne s dô­verou sa ot­voriť vo svo­jej nedo­konalosti, ot­vo­riť sa a pri­jať to nové, rozšíriť svo­ju bytosť, svo­je vedomie. Ťažko sa mi žije, keď sa tvárim vážne, keď som urážlivý, na­myslený, uza­vretý a ustra­šený – ľahko, keď som radost­ný, hravý, tvorivý a⁠ prostý!

Cez prijatie seba prijímam iné bytosti

Kde je tá múdrosť, vedomie, súc­it, česť či tvo­ja úcta? Člo­vek si, ale kde sme ako ľudia? Meníme podo­by, meníme telá, rastieme. Z chlap­ca sa stá­va muž. Prechádzame ma­lými smrťa­mi, aby sme sa obja­vili v inej podobe. Pri­j­mi tú smrť, pre­meň sa, doplň čo ti chý­ba! Sme­lo ži, a keď spravíš chy­bu – cíť to, uve­dom si, čo ti chýba­lo! Pri­j­mi to, naplň sa! Načí­taj ten vzor živ­ota. Poj­mi tú časť ako dar od inej bytosti, ktorá je celá – hoci aj od rastliny, zvier­at­ka, ale­bo od celej Zeme, či pri­amo od živého Boha! Budu­ješ zák­lad, na ktorom sám sto­jíš.

Keď cítiš iné bytosti, deje sa to cez tvo­je vlast­né telo, vlast­né vnútro. Súc­it je vec vnú­torná – má čo do čine­nia nie s myslením a pozorovaním, ale s otváraním sa a⁠ vží­vaním sa: so záu­j­mom, s dôver­ou, súc plne prí­tomný. Trá­viš a za­čleňuješ nové zážitky, nové poz­natky. Spá­jaš články príbe­hu živ­ota a pojí­maš, ucho­puješ ich do celku. Chápeš? Prijí­maš, hráš sa, živ­ot prú­di spoje­niami a⁠ ty žiar­iš, preto­že prúd je sila. Plne prí­tom­ný žiješ naplno!

V mozgu sa ti otvára­jú pre­po­je­nia. Viac si v tele, v⁠ prav­de – si viac uzem­nený, v napo­jení na živú sieť Ze­me. Hýbeš sa celistve­jšie a lad­ne­jšie. Všetko ide zrazu jednoduchšie, pružne­jšie a ľah­šie – už sa ne­trá­piš. Ani s⁠ tou matik­ou! Tie pre­pojenia, ktoré v⁠ mozgu vzni­knú vďa­ka hre na zvie­ratká, tie ti po­môžu aj pri chá­paní sí­nusu a kosínusu. Všetko sú to vlny, ktoré súvisia. Čím máš v⁠ sebe viac živých pre­po­jení, tým lep­šie chápeš, čo ti druhý hov­orí, čo ti Svet hov­orí. Tým ľahšie sa učíš.

Som voda

Už ten učiteľov výk­lad pre teba nie sú len slová – už vidíš za tie slová. Slová sú totiž len odkaz­mi, múdrosť leží za nimi, v⁠ sku­točnos­ti. Nie je v rozume, ona je v živ­ote! Už vidíš a naplno žiješ, pre­to vieš. Už netr­píš, netŕp­neš, voľ­ne sa hýbeš, sme­lo. Telo sa ti vďa­ka pestrým pohy­bom roz­hý­balo a uvoľni­lo… Už to nie je len hore a dole, do­za­du a⁠ do­predu ako na chod­níku, na rovnej dlážke telocvič­ne či v⁠ posil­ňovni… Po­hyb je závit­ni­ca, je to vír, pozri ako ten psík beží! Ako sa tá ryba vlní! To nie je pohyb dvoch sva­lov, bicep­su a tri­cep­su, to je vlna celej bytosti!

Keď zapo­jíš do pohy­bu všetky svo­je svaly, celú svo­ju bytosť v zladení, spolu s duchom, vedomím, bde­losťou… Vtedy ťa to sto­jí oveľa menej námahy – rozví­ja sa vír. Du­ša sa nad­chý­na a silu ne­tratíš, na­opak, získavaš ju. Stá­vaš sa pla­chet­ni­cou v prú­de živ­ota.

Na poči­atku si bol voda. Na tom samom počiat­ku, pred tými všetký­mi prvok­mi, živo­čích­mi, pred­chod­ca­mi… Bol si živá voda. Stále ňou si, z troch štvrtín je tvo­je telo vodou. Voda je kľúčom, brá­nou k celistvosti. Voda prijí­ma, prepá­ja, vedie prúd. Pred­stav si, že sám si voda, už toto samot­né je liečivé! Voda je celok. Skús sa hýbať ako voda, ladne, plynu­lo, celist­vo, vedome, v prúde! Veď!

Vní­maj svoj dych, svo­je myšlienky. Uvoľni sa. Ne­vzdoruj. Neprekážaj sám sebe vo vní­maní. Uzem­ni svo­je pred­stavy, uzem­ni tie slová, uvoľni ich! Zmy tie súdy a⁠ vzo­ry, čo ti lieta­jú v duchu a brá­nia ti vidieť prav­du. Myšlienky ti brá­nia cítiť. Pusť ich! Ter­az ich nepotre­buješ, ter­az nech si myseľ od­dýchne, nech sa otvorí.

Zat­ni päsť a pred­stav si, že ona je tvoj mozog. Ter­az ju uvoľni a otvor! Až ter­az môžeš pri­jí­mať nové skú­se­nos­ti a zážitky a dary – uchopo­vať ich, poní­mať a za­čleňovať do celku svo­jho živ­ota a príbe­hu. Ter­az môžu vnikať nové spo­je­nia, nové vzťahy a prúdy.

Otváram sa nové­mu, v dôvere! Roz­plý­vam sa a uvoľ­ňujem. Vyčleňu­jem si v⁠ priebe­hu dňa priestor, bez­pečný priestor pre hru. Uvoľním sa, skú­mam seba, svo­je telo… Mám čas, vyhradil som si ho – ter­az nič nemusím, nič ma netrápi, všetko púšťam. Pre­pájam sa a celím sa, hojím sa.

Uvoľňu­jem sa a poz­erám, nechá­vam sa viesť pohy­bom, cítim, ako ma celok vedie… Hrám sa, vží­vam sa do ži­vých bytostí, vží­vam sa do seba, počú­vam sa. Cítim svoj tep srd­ca, dych, vlne­nie, svo­je myšlienky, spomienky, svo­je vnú­torné hlasy.

Som napätý? Kam ma to ťahá? Čo s tým spraví po­zornosť, sústre­de­nie, predýchanie? Cítim, že som. Som človek, telo či duch? Som voda, vede­nie, vedo­mie? Sto­jím v strede svo­jho Sve­ta. Zadr­žím dych. A keď som usta­tý, uvoľním sa celý, roz­pustím sa v Zemi. V⁠ zdravom spánku sa príbeh môjho dňa zavŕši a naplní.