Dve podoby kresťanstva

jesusfacepalm3

Nedávno som bol prvý raz v⁠ kostole na omši. Ostal som hlboko otrasený. Kde je to sväté miesto lásky? Kde je ten divo­tvorný prameň sily? Kde je to svetlo, ten stret du­cha a⁠ duše? „Pán, pán…“ opakovali veriaci. Pán kňaz im spred oltára kázal. Po stenách viseli šibenice. Boh asi na­ozaj trpí, pri pohľade na tento zjav určite. „Ľudia, trpte, čím viac, tým lepšie,“ asi taká bola správa, „trpte to zlo.“

Čo sa stalo? Kedy sa zmenilo náboženstvo lásky na náboženstvo utrpenia, poddanstva a otroctva? Nikto o⁠ tom nehovorí. Všetci trápne čušia. Aj v⁠ učebniciach dejepisu tento kúsok chýba.

Náboženstvo otrokárov

Voláme sa Sloveni, Slovania, Slováci… V⁠ západoeuróps­kych jazykoch sa vyskytuje podobné slovo: esclave, Scla­vus, slave – s⁠ významom: otrok. Tieto slová majú svoj koreň práve v⁠ našom mene.

Slave (anglicky ‚otrok‘) – pôvodne ‚Slav‘ takto použí­vané v⁠ druhotnom význame, pretože veľa Slovanov bolo predaných do otroctva doby­vateľmi. Tento vývoj je dôsled­kom križiackych vojen Ota I. Veľkého a⁠ jeho na­sledovníkov proti Slovanom.“ – Online Etymology Dictionary, preložené.

Sloven je otrok – aspoň pre vzdelaných obyvateľov vtedajšej západnej Európy. Táto časť Európy bola v⁠ ran­nom stredoveku už kresťan­ská. Naše slovenské územie bolo vtedy ešte z⁠ veľ­kej časti „po­han­ské“. Žili tu nie ľudia, ale „pohanskí psi“ – prírodný zdroj otrokov.

Vierozvestci k⁠ nám nechodili šíriť lásku k Bohu a⁠ slo­vo Ježišovo. Mali úplne iný záujem. Priniesli písmo. Šírili hlavne písané zákony zakazujúce „pohanstvo“. Tento no­vý zá­ko­n kriminazoval našu kultúru, zakázal naše sloven­ské duchovno. Pod akým trestom? Hádajte…

Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o⁠ Božej prav­de. Preto svätý Kon­štantín v⁠ prvom zákone napísal a⁠ po­vedal takto: Každá dedina, v⁠ kto­rej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odo­vzdaná Božiemu chrá­mu so všetkým ma­jetkom, ktorý patrí ľuďom v⁠ tejto de­dine. Tí, ktorí vykonávajú obety a⁠ prísahy, nech sa preda­jú so všetkým svojím majetkom a⁠ získaný výnos nech sa dá chu­dob­ným.“ – Konštantín-Cyril (možno spolu s Metodom), Zákon súdny pre svetských ľudí.

Hodil si mincu do studničky, obetinu Zdroju života? Uviazal si stuž­ku na vianočný stromček? Zosobá­šil si sa s⁠ milou vo svätoháji pod stromom jej rodu?⁠ Prisahal si na po­svätný kameň? Budiš predaný do otroctva! Nie len ty, s tebou hneď celá tvoja dedina! Tak káže slovo pánovo! To, čo ti je vlastné, to, kam patríš, nech je roz­dané nám „chudob­ným v duchu“ – nám kresťanom!

Pre panovníkov a⁠ im podriadených bis­kupov a⁠ kňazov malo obracanie ‚pohanov‘ predo­všetkým mocenský a⁠ hos­podársky vý­znam. Používali často tých najkrutejších pros­triedkov zjavného násilia.“ – PhDr. Magdaléna Beranová, DrSc., z knihy Slované, kapitola Kresťanské mise, str. 239.

„Ste ovce, nasledujte Pána, vášho pastiera a⁠ spasite­ľa,“ tak mi znela tá správa spomedzi pier kňaza, spomedzi riadkov knihy: „Modlite sa k⁠ šibenici, modlite sa k⁠ modle Pána, ktorý chu­dák za vás trpí! Na výstrahu pribitý! Toto sme spravili s vaším Bohom, toto sme spravili s láskou! Nasledujte jeho vzor, neste jeho kríž! Vy ste za to vinní! Ste obete! Pán vás súdi! Teraz plaťte, slúžte, pykajte…“

Niet divu, že je súčasné kresťanstvo také, aké je. Že náš štát je taký, aký je… Áno, všetci vidíme, že páni trpia. Pretože konajú zlo, vykorisťujú, zapredávajú, klamú, za­vádzajú. Čo konajú, to sa im vracia – taký je prirodzený všehomierny zákon. Niet divu, že trpia a cítia sa zle. Ne­priz­najú si však chybu, nepoučia sa. Na­opak, zbabelo hádžu vinu na nás. Nech trpíme všetci! Kážu: „Verte nám! Viera!“ Pokrytecky sa kryjú Bohom, rúhajú sa. „To nie my, to kniha, to pís­mo sväté, to zákon,“ hlásajú, „to kniha nesie zodpo­vednosť za naše konanie.“ Oni nič, oni muzi­kanti… Napí­sal Ježiš niekedy niečo do knihy?

Div je, že tu ešte stále sme. My. Slováci. Sloveni. Je v⁠ nás veľká sila. Vyše tisíc rokov sme tu napriek zákazu vytrvali. Napriek svätej vojne proti nám vedenej, napriek nevoľníc­tvu, mučeniu, vraž­deniu a⁠ predávaniu…

Strom života je silný. Slnko je silné. Naše slovo je silné. Nože sa očistime od kostolných bludov. Rozpamä­tajme sa! Spomeňme si, čo Ježiš učil. Cesta srdca, oddania sa láske, nie knihe! V⁠ prostote a úprimnosti, v⁠ otvorenosti a⁠ zraniteľnosti je sila. Spomeňme si na našich predkov, na naše pôvodné silné duchovno. Je tu stále. Len si ho pre vrstvu špiny už neuvedomujeme. Očistime sa! Stretnime sa v⁠ kruhu. Boh nepa­trí cirkvi – je nás všetkých! Je to náš stred, ten obraz, ktorý nás spája.

Druhý raz na omši

Uplynulo pár rokov a v kostole som bol zas. V Kreuzbergu v Berlíne stojí vedľa Görlitzkého parku zaujímavá stav­ba. Po vojne zničený a v novom duchu postavený, v duchu čistom, znovuzrodenom: evanjelický Emmaus Kirche.

V srdci kostola je kaviarnička s príjemným pánom a⁠ ká­vou za jedno euro, nad ňou na poschodí zas tvorivá diel­ňa pre deti. Vedľa, priamo pod kostolnou vežou, je „Svetový ob­cho­dík“ s⁠ pest­rými vecami od spriatelených výrobcov rôzne po svete. Oproti obchodu sa otvára loď, dlhá a⁠ vy­soká, jednoduchá, veľkolepá, ale bez okázalého bohatstva, pro­stá. V rohu stojí organ, uprostred sú stolič­ky usporiadané do kruhu. Prichádzam do vnútra, s úctou vzopnem dlane pred srdcom, ako hosť ustupujem do domu. Je nás tu dosť, ľudia sa usadili a teraz niektorí po jednom vstávajú a⁠ chodia k svietnikom. On či ona odpáli sviečku a⁠ povie pár slov. Zväčša za niečo ďakujú, či sa za niekoho modlia, prípadne prosia prítom­ných o⁠ prianie blíž­nemu, ktorý je v ťažkom životnom rozpoložení. Se­diac tam s⁠ ni­mi, prekva­pe­ný to celé ticho pozorujem.

Postaví sa muž, prejde k organu a začína hrať. Vlny krásnej hudby sa šíria priestorom. Kňaz nás privíta spolu so ženou po jeho boku. Počúvame slová z⁠ Písma. Číta ich žena. Je to príbeh o človeku, ktorého zhltla veľryba, p­beh o tom, ako sa plavili námorníci na lodi. Takto si ho s⁠ odstupom vybavujem:

Boli v tom všetci spolu, v oddaní moru, vlnám, živo­tu. Sypalo sa na nich nešťastie za nešťastím. Príčina útrap bola skrytá v podpalubí: bola v jednom z⁠ more­plavcov, ktorý vo svojom vnútri zápasil sám so sebou. Zápasil s⁠ bohom. Ten duševný vír, tá búrka hádzala celou loďou. Ten námorník sa volal Jonáš a skrytý v⁠ tme pod palubou ohrozoval životy všetkých ostatných. Bol tam s nimi na jednej lodi, a⁠ zároveň nebol – bol v⁠ zmätku, v⁠ rozorvaní vnímajúc ledva seba samého. Nebolo s ním reči, nebolo mu pomoci. Posád­ke padlo sťažka roz­hod­núť sa, všetci videli, čo sa deje, len on nie. Nakoniec letel cez palubu. Vyhodený z lode sa Jonáš topil vo vlnách, až kým ho more nepohltilo. Prijala ho voda, pohltila ho smrť, zhltla ho bytosť mora, bytosť Zeme. Pohltilo ho to, čoho sa najviac bál, to, čomu sa tak vzpieral: Vzala ho tá pravda, s⁠ ktorou jeho duch zápasil. Poddal sa, oddal sa smrti, vode, prúdu, Bohu. Stratil sa, aby sa mohol nájsť ako nový človek. Prejdúc bránou smrti a⁠ znovu­zrode­nia, prekvape­ný a živý, zachránený veľkou rybou, tou rybou, ktorú mali v znaku raní kresťania.

Žena čítala príbeh, muž ho dopĺňal svojím vý­kladom. Pomedzi to znel striedavo organ a striedavo prítomní spie­vali. Žena po častiach čítala a kňaz vysvetľoval, pre­kladal príbeh do jazyka dnešných ľudí. Predstavoval ho ako odraz vnútor­ného zápasu človeka. Vravel, že psy­chológovia to opisujú ako boj vedomia s podvedomím, ako zápas ega, v⁠ jazyku náboženstva je to zas boj ducha s⁠ du­šou, boj človeka s Pravdou.

Čo je Boh? Slovo? To slovo, ktorému máš veriť? Je Boh láska? Tá láska, ktorej sa otvoríš a oddáš? Ak Boh je slovo, ktoré predurčuje budúcnosť, tak nech tým slovom je láska. Bol to Ježiš, kto zmenil ten význam: Nech Boh je Láska. Láska je Matka. Matka je Zem. Voda. Ryba…

Bol som silne pohnutý. Chvel sa celý priestor a⁠ ja som plakal. Dojatý som plakal, potichúčky, aby som os­tatných v kruhu nerušil. Voda sĺz niečo zmyla, uvoľnila. Krása, cítil som ten závan ozdrave­nia, niečo sa vo mne zahojilo, rozpustilo – odpustil som. Predsa to môže byť dobré! Od­púšťajúc sebe, predkom, kresťanom, utrel som si slzy.

Po omši sa väčšina ľudí presunula do kaviarničky v⁠ stre­de kostola a tam spolu s kňazom pokračovali vo veselom rozhovore. Ja som sa zavrel do tmy na záchode v⁠ podzemí kostola, odkiaľ som ich tlmene počul. Mal som potrebu si to celé v⁠ samote ešte doprežívať.

Z Berlína som si doniesol dar. Idúc domov ulicami pritiahla môj pohľad kniha v škatuli pred jednými dvera­mi. Ľudia tam takto nechávajú pred prahom veci, ktoré už nepotrebujú a ktoré ešte môžu druhým poslúžiť. Chy­tím knihu do ruky, prek­vapený váhou zväzku otváram čierne dosky, listujem. Mám pocit, akoby tá kniha žiarila. „Die Bibel, Heilige Schrift“, švaba­chom tlačené slová, „nach der deutschen Uebersetzung D. Martin Luthers, Ber­lin 1900“. Prijímam tento dar. Chvála, ďakujem.

  • Juraj Drlička

    Pekne napísané, hlavne prvá časť. Ovšem, nemožno zabúdať na dva podstatné fakty: prvý – Ježišove učenie je bolo a je určené pre nápravu “skazeného židovského národa, ktorý sa odvrátil od Boha”. A za druhé – on sám vyzýval učeníkov, aby šírili jeho učenie i medzi inými národmi, ale aby nevchádzali medi Slovanov (Sam´Árijcov, spomenutí sú Chanaánci a Filipania), pretože “tí žijú cnostným životom podľa svojich Bohov”.
    Nuž teda, dnes má každý Slovan, a najmä každý Slovien slobodnú možnosť výberu, či sa vráti ku svojej skutočnej Slovanskej viere, alebo zotrvá pri cudzej viere určenej k náprave židov. Treba však súčasne vedieť, že zotrvanie v kresťanstve je i plné rešpektovanie cirkevnej hierarchie, inštitúcií, nespochybňovanie jej činov, teda plná spoluzodpovednosť za jej dejinné skutky. To sa vyžaduje od pravého kresťana. Kam dnes kresťanská cirkev smeruje, je pritom jasne zreteľné z vyjadrení a činov jej hlavy, súčasného pápeža.