Keď som bol prvý raz v kostole na omši, ostal som hlboko otrasený. Kde je to sväté miesto lásky? Kde je to svetlo, ten stret ducha a duše? „Pán, pán…“ opakovali veriaci. Pán kňaz im spred oltára kázal. Po stenách viseli šibenice. Boh asi naozaj trpí, pri pohľade na tento zjav určite. „Ľudia, trpte, čím viac, tým lepšie,“ asi taký bol odkaz tohoto kostolného zjavu. „Moja-vina-moja-vina opakujte a pod krížom sa namyslene pokorte! Ďakujte za to, že vám podlomili a že vás vierou zviazali!“
Čo sa stalo? Kedy sa zmenilo náboženstvo lásky na náboženstvo utrpenia, poddanstva, otroctva? Nikto o tom nehovorí. Všetci trápne čušia. Aj v učebniciach dejepisu tento kúsok chýba.
Voláme sa Sloveni, Slovania – sme Slovenky a Slováci. V západoeurópskych jazykoch sa vyskytuje podobné slovo: esclave, Sclavus, slave – s významom: otrok. Tieto slová majú svoj koreň práve v našom mene.
„Slave (anglicky ‚otrok‘) – pôvodne ‚Slav‘ takto používané v druhotnom význame, pretože veľa Slovanov bolo predaných do otroctva dobyvateľmi. Tento vývoj je dôsledkom križiackych vojen Ota I. Veľkého a jeho nasledovníkov proti Slovanom.“ – Online Etymology Dictionary, skrátené a preložené.
Sloven je otrok – aspoň pre vzdelaných obyvateľov vtedajšej západnej Európy. Táto časť Európy bola v ranom stredoveku už kresťanská. Naše slovenské územie bolo vtedy ešte z veľkej časti „pohanské“. Žili tu nie ľudia, ale „pohanskí psi“ – prírodný zdroj otrokov.
Vierozvestci k nám nechodili šíriť lásku k Bohu a slovo Ježišovo. Mali úplne iný záujem. Priniesli písmo. Šírili hlavne písané zákony zakazujúce „pohanstvo“. Tento nový zákon kriminalizoval našu kultúru, zakázal naše slovenské obyčaje a duchovno. Pod akým trestom? Hádajte. V prvejpísanej zbierkezákonov z nášho územia stojí:
„Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí ľuďom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.“ – Konštantín-Cyril. Zakon sudnyj ľudem, 9. storočie.
Hodil si mincu do studničky, obetinu živej vode – zdroju života? Ozdobil si stužkou strom? Zosobášil si sa s milou vo svätoháji? Prisahal si na posvätný kameň? Budiž predaný do otroctva! Nie len ty, spolu s tebou nech je predaná hneď celá tvoja dedina! Tak káže slovo pánovo! To, čo ti je vlastné, to, kam patríš, nech je rozdané nám „chudobným v duchu“ – nám kresťanom!
Prečo sa o tomto neučíme na dejepise? Vo vedeckých kruhoch sú to všeobecne uznávané a známe skutočnosti:
„Pre panovníkov a im podriadených biskupov a kňazov malo obracanie ‚pohanov‘ predovšetkým mocenský a hospodársky význam. Používali často tých najkrutejších prostriedkov zjavného násilia.“ – PhDr. Magdaléna Beranová, DrSc. Slované. Kapitola Kresťanské mise, strana 239.
Ste ovce, nasledujte Pána, vášho pastiera a spasiteľa – to bol odkaz toho výjavu, ako som ho vnímal vtedy v kostole. Taká bola tá správa: „Modlite sa k šibenici, modlite sa k obrazu Pána, ktorý chudák za vás trpí! Na výstrahu pribitý! Toto sme spravili s vaším Bohom, toto sme spravili s Láskou! Nasledujte tento vzor, neste jeho kríž! Toto žite, toto si tvorte! Vy ste za to vinní! Ste obete! Pán vás súdi! Pokorte sa, poddajte, plaťte a slúžte.“
Rúhajú sa. „To nie my, to kniha, to písmo, to zákony,“ hlásajú, „to knihy nesú zodpovednosť za naše konanie.“ Oni nič, oni muzikanti.
Je divné, že tu za týchto okolností ešte stále sme. My, Slováci – ľudia slova – sloveni. Je za nami veľká sila. Vyše tisíc rokov sme tu napriek zákazu svojej kultúry, napriek otrokárskym ťaženiam, vykorisťovaniu a vykoreňovaniu vytrvali. Napriek svätej vojne proti nám vedenej, napriek nevoľníctvu, mučeniu, zabíjaniu a predávaniu.
Slnko je silné. Zem je silná. Slovo je silné a náš strom života stále dýcha. Nože sa očisťme od kostolných bludov. Rozpamätajme sa! Spomeňme si, čo učili raní kresťania. Cesta srdca, oddania sa láske a pravde, nie knihe! Spolu v dôvernom kruhu, napojení na svoje vnútorné vedenie. V prostote a úprimnosti, v prianí a pravdivosti je sila! Spomeňme si na našich predkov, na naše pôvodné rodné a živé prírodné duchovno. Je tu stále. Len si ho pre vrstvu nánosov už neuvedomujeme.
Zmyme väzniace písmená! Stretnime sa pod ochranou čarovného kruhu. Boh nepatrí cirkvi – je nás všetkých! Je to náš stred, ten obraz, ktorý nás spája. Zem nepatrí pánom – a už vôbec nie právnickým osobám! My patríme Zemi – sme jej súčasťou a ona našou! Nech je nám cťou na rodnej zemi prírodne a slobodne hospodáriť, spravodlivo a zdravo našu zem slovenskú spravovať!
Druhý raz na omši
Uplynulo pár rokov a v kostole som bol zas. V Kreuzbergu v Berlíne stojí vedľa Görlitzkého parku zaujímavá stavba. Po vojne zničený a v novom duchu postavený, v duchu čistom, znovuzrodenom: evanjelický Emmaus Kirche.
V srdci kostola je kaviarnička s príjemným pánom a kávou za jedno euro, nad ňou na poschodí zas tvorivá dielňa pre deti. Vedľa, priamo pod kostolnou vežou, je „Svetový obchodík“ s pestrými vecami od spriatelených výrobcov rôzne po svete. Oproti obchodu sa otvára loď, dlhá a vysoká, jednoduchá, veľkolepá, ale bez okázalého bohatstva, prostá. V rohu stojí organ, uprostred sú stoličky usporiadané do kruhu. Prichádzam do vnútra, s úctou vzopnem dlane pred srdcom, ako hosť ustupujem do domu. Je nás tu dosť, ľudia sa usadili a teraz niektorí po jednom vstávajú a chodia k svietnikom. On či ona odpáli sviečku a povie pár slov. Zväčša za niečo ďakujú, či sa za niekoho modlia, prípadne prosia prítomných o prianie blížnemu, ktorý je v ťažkom životnom rozpoložení. Sediac tam s nimi, prekvapený to celé ticho pozorujem.
Postaví sa muž, prejde k organu a začína hrať. Vlny krásnej hudby sa šíria priestorom. Kňaz nás privíta spolu so ženou po jeho boku. Počúvame slová z Písma. Číta ich žena. Je to príbeh o človeku, ktorého zhltla veľryba, príbeh o tom, ako sa plavili námorníci na lodi. Takto si ho s odstupom vybavujem:
Boli v tom všetci spolu, v oddaní moru, vlnám, životu. Sypalo sa na nich nešťastie za nešťastím. Príčina útrap bola skrytá v podpalubí: bola v jednom z moreplavcov, ktorý vo svojom vnútri zápasil sám so sebou. Zápasil s bohom. Ten duševný vír, tá búrka hádzala celou loďou. Ten námorník sa volal Jonáš a skrytý v tme pod palubou ohrozoval životy všetkých ostatných. Bol tam s nimi na jednej lodi, a zároveň nebol – bol v zmätku, v rozorvaní vnímajúc ledva seba samého. Nebolo s ním reči, nebolo mu pomoci. Posádke padlo sťažka rozhodnúť sa, všetci videli, čo sa deje, len on nie. Nakoniec letel cez palubu. Vyhodený z lode sa Jonáš topil vo vlnách, až kým ho more nepohltilo. Prijala ho voda, pohltila ho smrť, zhltla ho bytosť mora, bytosť Zeme. Pohltilo ho to, čoho sa najviac bál, to, čomu sa tak vzpieral: Vzala ho tá pravda, s ktorou jeho duch zápasil. Poddal sa, oddal sa smrti, vode, prúdu, Bohu. Stratil sa, aby sa mohol nájsť ako nový človek. Prejdúc bránou smrti a znovuzrodenia, prekvapený a živý, zachránený veľkou rybou, tou rybou, ktorú mali v znaku raní kresťania.
Žena čítala príbeh, muž ho dopĺňal svojím výkladom. Pomedzi to znel striedavo organ a striedavo prítomní spievali. Žena po častiach čítala a kňaz vysvetľoval, prekladal príbeh do jazyka dnešných ľudí. Predstavoval ho ako odraz vnútorného zápasu človeka. Vravel, že psychológovia to opisujú ako boj vedomia s podvedomím, ako zápas ega, v jazyku náboženstva je to zas boj ducha s dušou, boj človeka s Pravdou.
Čo je Boh? Slovo? To slovo, ktorému máš veriť? Je Boh láska? Tá láska, ktorej sa otvoríš a oddáš? Ak Boh je slovo, ktoré predurčuje budúcnosť, tak nech tým slovom je láska. Bol to Ježiš, kto zmenil ten význam: Nech Boh je Láska. Láska je Matka. Matka je Zem. Voda. Ryba…
Bol som silne pohnutý. Chvel sa celý priestor a ja som plakal. Dojatý som plakal, potichúčky, aby som ostatných v kruhu nerušil. Voda sĺz niečo zmyla, uvoľnila. Krása, cítil som ten závan ozdravenia, niečo sa vo mne zahojilo, rozpustilo – odpustil som. Predsa to môže byť dobré! Odpúšťajúc sebe, predkom, kresťanom, utrel som si slzy.
Po omši sa väčšina ľudí presunula do kaviarničky v strede kostola a tam spolu s kňazom pokračovali vo veselom rozhovore. Ja som sa zavrel do tmy na záchode v podzemí kostola, odkiaľ som ich tlmene počul. Mal som potrebu si to celé v samote ešte doprežívať.
Z Berlína som si doniesol dar. Idúc domov ulicami pritiahla môj pohľad kniha v škatuli pred jednými dverami. Ľudia tam takto nechávajú pred prahom veci, ktoré už nepotrebujú a ktoré ešte môžu druhým poslúžiť. Chytím knihu do ruky, prekvapený váhou zväzku otváram čierne dosky, listujem. Mám pocit, akoby tá kniha žiarila. „Die Bibel, Heilige Schrift“, švabachom tlačené slová, „nach der deutschen Uebersetzung D. Martin Luthers, Berlin 1900“. Prijímam tento dar. Chvála, ďakujem.
Pekne napísané, hlavne prvá časť. Ovšem, nemožno zabúdať na dva podstatné fakty: prvý — Ježišove učenie je bolo a je určené pre nápravu “skazeného židovského národa, ktorý sa odvrátil od Boha”. A za druhé — on sám vyzýval učeníkov, aby šírili jeho učenie i medzi inými národmi, ale aby nevchádzali medi Slovanov (Sam´Árijcov, spomenutí sú Chanaánci a Filipania), pretože “tí žijú cnostným životom podľa svojich Bohov”.
Nuž teda, dnes má každý Slovan, a najmä každý Slovien slobodnú možnosť výberu, či sa vráti ku svojej skutočnej Slovanskej viere, alebo zotrvá pri cudzej viere určenej k náprave židov. Treba však súčasne vedieť, že zotrvanie v kresťanstve je i plné rešpektovanie cirkevnej hierarchie, inštitúcií, nespochybňovanie jej činov, teda plná spoluzodpovednosť za jej dejinné skutky. To sa vyžaduje od pravého kresťana. Kam dnes kresťanská cirkev smeruje, je pritom jasne zreteľné z vyjadrení a činov jej hlavy, súčasného pápeža.