Drogy a lieky

V pod­state všetko, čo zješ či vdých­neš, ťa nejak ovplyvní. To, ako veľ­mi ťa to ovplyvní, závisí aj od toho, aký veľký výz­nam si dal spo­je­niu s danou poži­tou bytosťou, aký výz­nam si dal danej veci, akú pozornosť a sústre­de­nie si dal tomu obradu. Zem je jed­na bytosť a okrem iného sa to pre­javu­je tak, že naše ľud­ské telá odpoveda­jú na látky z⁠ tiel rastlín, húb či zvier­ať – vzájomne sa ovplyvňu­jeme.

Konopa či hubičky majú úči­nok pre­to, že obsahu­jú látky, ktoré sú dosta­točne podob­né tým, ktoré si pri­rodzene naše telo vy­tvára samo. To, že je stav vyvolaný tou-ktorou prírod­nou účin­nou látk­ou nový či cud­zí, môže byť dané tým, že už neži­jeme prirodzeným spô­sobom. Na­príklad už dávno ne­be­háme po lesoch v nadšení, na hrane živ­ota a smr­ti.

Nevedomé užitie lieku je jeho zneužitím

Je to už dávno, čo neza­spá­vame spoločne na jed­nej veľkej rohoži, objí­ma­júc sa navzájom, cíti­ac a dr­žiac ľud­ské tep­lo. Podob­ný poc­it vraj dokáže navo­diť dro­ga z maku. Liek môže pomôcť rozoz­nať, čo ti v⁠ živ­ote chý­ba: Je to lás­ka, sebalás­ka, úprim­nosť, objatie? Je to zmy­sel­nosť, hrdosť či du­chov­né naplne­nie? Liek ti to však nemôže vynah­radiť. Mu­síš to nájsť vnútri, v sebe samom – sám si si liekom! Ak to nepochopíš, hrozí ti, že sa staneš závis­lým.

Vraví sa: nech je jed­lo tvo­jím liekom! Pred tým, ako posúdiš dro­gy, pre­miet­ni si, ako sa bežne stravu­ješ. Každé pri­jatie potravy je pri­jatím vzťahu, spo­jením s bytosťa­mi, ktoré si zjedol, spo­jením s ľuď­mi, s ktorý­mi si zdieľal spoločnosť jed­ného jed­la a jeden oheň, ktorého plameň jed­lo priprav­il. Nehovo­riac o⁠ po­stave čarodej­nice, tej, ktorá to všetko uvar­i­la – varom pre­po­ji­la. Slad­kosti, sla­ni­na, maslo, peči­vo – to všetko boli raz lieky – vtedy, keď sa s⁠ ni­mi zachádza­lo obradne, vedo­me, s mier­ou. Dnes nám čas­to skôr ško­dia – podob­ne ako alko­hol a tabak, pri ne­správnom uží­vaní spô­sobu­jú civiliza­čné one­mocnenia.

Sila spoločenstva

Už dávno nespievame, netan­cu­jeme, už dávno dlhé hodi­ny nez­bier­ame plody, neoberáme malé guľaté bobuľky, nena­háňame zver… Bež­ci ti pove­dia, že pri dlhom behu sa do­stavujú stavy prirodzeného opo­je­nia a prú­du, keď telo je na jed­nej vlne s okolím, vedomie sa mení, odpú­ta­va, rozširu­je. Mnísi ti pove­dia, že mädle­nie ma­lých gu­ľôčok medzi prsta­mi v sústre­dení na pár sil­ných slov pred­stavu­jú­ci­ch zdroj všetkého, môže viesť k zvlášt­nym stavom mysle, k⁠ napo­jeniu na niečo, čo nás pre­sa­huje. Mod­lit­ba bola niečo prirodzené. Chý­ba nám to.

Keď už neži­jeme v jed­nom kruhu ako jed­na reťaz… Tam, kde sme v tom všet­ci spolu, kde bla­ho, stálosť, pruž­nosť a⁠ súdržnosť celého spoločen­st­va závisí od šťas­tia, uvoľ­nenos­ti, pevnos­ti a vyrov­nanos­ti jeho najs­labšieho článku. Tam, kde zači­a­tok je kon­com a koniec zači­atkom, pre­tože smr­ti sa nebo­jíme a pri­jí­mame ju ako súčasť ži­vota: ako súčasť kola, v ktorom si zaží­vame polo­hy pánov aj podda­ných, bábätiek a detí i dospelých a star­cov…

V⁠ priebe­hu živ­ota sa menia telá a my dospievame, ako pre­chádzame smrťou toho, čo bolo, a vítame nový stav, nový vzťah so sve­tom. Boli to obrady pre­chodu, cez ktoré si človek nič nepre­niesol, nič okrem seba.

Také­to obrady boli ale­bo sú súčasťou všetkých zná­mych ľud­ských kultúr – až na jed­nu výn­imku. Oná na priemysle a mas­médiách po­stavená „západ­ná“ kultúra je v dejinách tá jed­iná, kto­rá s⁠ roz­ší­re­ný­mi stav­mi vedo­mia riadene a zod­povedne ne­pra­cu­je. Táto zvlášt­na vý­boj­ná monokultúra patol­o­gi­zo­vala mystické zážitky, zaka­zo­vala liečivé rastliny prináša­júce vi­denia, dokon­ca sa snaži­la pot­lačiť vedecký výskum v tej­to oblasti.

Pri tom stačí málo: Už len zrých­lený dych ti otvára bránu! Pod­mienk­ou je však bezpečné prostredie, kruh dô­very – potom môžeš pre­jsť – zla­tou brá­nou – nahý a⁠ sám – a uzrieť seba – uvi­dieť celok – pochopiť ten vír veľa­rozmer­nej živej pravdy, ktorým si.

Niť života sa z kola odvíja

Na to, aby človek prešiel zdarne cez medzi-stav, cez stav, keď sa jeho osob­nosť rozsype, keď sa rozloží to, kým bol – aby mohol pre­jsť do nového stavu, kde je iný, znovu­zro­dený – pre to je nut­nou pod­mienk­ou práve bezpečný prie­stor, chrá­nený kruh dôve­ry. Pri takých­to obradoch sa nezried­ka využí­vali aj rastliny či zvier­atá so zvlášt­ny­mi účinka­mi – čas­to sa niečo ob­radne po­žilo, vdých­lo, pri­jalo. Jed hada, zmi­je, nášho dakedy po­svät­né­ho zvier­aťa, ochran­cu domo­va, sa mohol stať liekom.

Mlá­den­ca, ktorý v dôvere obradne umrel, toho po­držal kruh ľudí, kruh bytostí, ten širší celok, ktorý žil. Jeho vedo­mie sa sta­lo na čas vedomím širšieho celku, toho celku, ktorý vo svo­jej mno­ho-rozmer­nos­ti pre­sahu­je bežný čas a priestor. Telo sa moh­lo zati­aľ vnú­tor­ne preu­sporiadať, uvoľniť sa, očis­tiť, zom­rieť a⁠ zrodiť sa – zmeniť sa, uzdrav­iť sa. Z chlap­ca sa stal dospelý muž, plno­hodnotný článok reťaze spoločen­st­va. Stal sa mu­žom, ktorý je zod­poved­ný, vedomý, ktorý žiari. Stal sa z neho muž, ktorý uzrel celok a vie kým je. Už ctí celok a každú jeho časť, súc­ití, vidí – prirodzene, lásky­plne aj rázne – chráni, pes­tu­je, spravu­je, žije. Uzrel To, o čom sa ne­ho­vorí, pre­tože to nie je možné dať do slov.

Doplniť chyby – zážitky, ktoré chýbajú

Kým sám nemáš záži­tok toho, o čom slová ho­voria, do­vtedy tieto slová ostá­va­jú len plytký­mi a ty si len mys­líš, že vieš. Záži­tok a v ňom skry­tú múdrosť je však možné sprostred­ko­vať – za istých okol­ností. V kruhu, ktorý nás chráni pred ruch­mi, v kruhu, kde sa vzájomne otvoríme v⁠ dôvere jeden druhé­mu. Vedomie sa tiež otvorí, otvára sa brá­na k vní­ma­niu priame­mu, mimo-zmyslové­mu. Je to pre nás prirodzené, je to pri­ro­dzené pre dospelých ľudí. Vzájomne sa cítiť, ctiť, chá­pať aj bez slov. Práve bez slov.

Všetky tie obrady smerovali k tomu­to jed­né­mu, k⁠ po­chopeniu seba a svo­jej úlo­hy v celku. K pochope­niu, že som celok. K tomu stavu, keď už slová na dorozu­mievanie netre­ba, keď sa slová stá­va­jú nástro­j­mi pre tvor­bu nových sve­tov. Slová nie sú prostried­kom pre udržo­vanie vzťa­hov, ony sú nástro­j­mi tvore­nia. Ten, kto vedome vlád­ne slovu, je tvor­com svo­jho živ­ota a zároveň živ­ota celku.

Aby však mladý človek uvidel celok, jeho vnútro aj von­kajšok – potre­bu­je si pre­jsť celým kolom, celým kruhom živ­ota. Potre­bu­je zažiť každú jeho časť, pri­jať každé jeho obdo­bie… Pre­dovšetkým, sme­lo pozrieť smr­ti do očí: to­mu kon­cu a zači­atku, tomu uzlu, ktorý drží spolu korá­liky ružen­ca v jed­nom celku-kruhu – prezrieť tou brá­nou k⁠ vedomiu celku, k⁠ Božstvu a bohat­stvu. Nie je nut­né to zažiť všetko te­lesne-hmotne-hmataľne. Ak ti pri ob­rade pre­chodu stále niečo chý­ba – a to je dnes bežné, pre­tože ako spoločnosť sa množst­va javov ští­time a⁠ vy­tes­ňujeme ich – je možné to zažiť zvlášt­nym spô­sobom – doplniť si to v⁠ rozšírenom stave vedo­mia. Uzrieš to, čo inak radšej prehlia­daš… Uvidi­ac pod­statu svo­jho stra­chu, zoči-voči pravde, môžeš po­chopiť a⁠ pri­jať to predtým nepri­jateľné.

Nedá sa niečo plne zažiť len naoko. Nes­tačí vidieť príbeh ako film – sku­točné vži­tie je vžitím sa celým te­lom, celou bytosťou. Je to sku­točné a ty si v tom celý! Pri tých­to druhoch sil­ných zážitkov sa aj v⁠ tele niečo silne mení. To sú tie stavy, keď bežec vo vypätí síl, po dlhom behu, keď sa sám stal vlnou, zaži­je niečo neobyča­jné. Neza­ži­la to len myseľ, celé telo to zaži­lo. Vnútri v ňom sa na úrovni hmo­ty prirodzene vytvo­rila súhra účin­ných látok, ktoré umož­nili celý zázrak.

Obrad v kruhu s čarovnou rastlinou

Pri obrad­nom zážitku sa využí­va­jú spúš­ťače takých­to stavov. Tieto spúšťače ovplyv­nia telo, aby sa dosta­lo do takého stavu, ktorý umožní vedomiu pri­jať spro­stred­kovaný záži­tok. Veľ­mi čas­to sú to práve látky z niek­torých rastlín a húb – látky, ktoré sa podoba­jú na tie, ktoré si my prirodzene v tele sami tvoríme.

Tieto látky nám pomôžu navodiť stav, ktorý nám chý­ba, ak neži­jeme prirodzene a nie sme zdraví – ale­bo, čo bolo časté u prírod­ných národov rov­nako ako ter­az u⁠ nás – ak sa toho stavu na zák­lade zra­ne­nia z min­u­losti bojíme. Za správnych okol­nos­tí sú účin­né látky z rastlín či húb veľ­mi sil­ným liekom. Pomôžu nám pre­mostiť ranu, tú medzeru v⁠ ži­vote, pre­mostiť ten zásek, ktorý bráni tvoj­mu kolu živo­ta, aby sa krúti­lo, aby sila, radosť a lás­ka prúdi­la. Pomôžu, aby sa kolo dosta­lo do novej polo­hy, do polo­hy ktorá prináleží tvo­j­mu postave­niu v prí­tom­nos­ti, v danom ľud­skom spoločen­stve, v danom období v celku roka, živ­ota, Zeme.

Prírod­né dro­gy sú liečivé látky. Liečivé sú práve a len vte­dy, keď sa s nimi správne zachádza. Vtedy, keď ľudia dôveru­jú a keď sa môžu bezpečne uvoľniť – keď vní­majú, keď sa dokážu sústrediť na prí­tom­nosť, odovz­dať sa jej a⁠ na­plno sa účast­niť. Brá­nou je ochran­ný kruh, kto­rému sa dokážem s dôver­ou odovz­dať.

Pomôže ti uvoľ­ne­nie, dotyk zeme, hliny, trávy, lís­tia… Vzdušné zámky sa rúca­jú, ty klesáš, padáš, púšťaš to, na čo si sa pútal, to, čo púta­lo tvo­ju pozornosť, púšťaš to, čoho si sa z obáv držal. Podrží ťa – Zem! Pomôžu ti žité obrady, živé spoločen­st­vo pri­ateľov, ktorí si pra­jú, sme rod­i­na, sme príro­da… Po­máha očista – duševná, telesná, du­chov­ná. Pomá­ha mať deň predtým pôst, vys­rať sa, vyvra­cať, telesne aj obrazne. Stu­dená voda zmy­je všetko, čo mi nepa­trí, čo ma trápi… Darovať to Zemi, min­u­losti – súc prostí a nahí, zmier­iť sa, odpustiť.

Je dobré, keď sú v kruhu vedomé ženy, schop­né spro­stredkovať náruč Zeme, nekonečnú dô­ve­ru a spo­je­nie s⁠ prav­dou. Je dôležité, aby bol u obradu prí­tom­ný vedomý muž, ktorý zabezpečí pori­adok a keď tre­ba tak ťa usmer­ní, pod­porí ale­bo posunie, či určí a udrží hra­nice. On je celistvým dospelým člo­ve­kom, ktorý v našom kruhu za­sta­ne úlo­hu pána, sprievod­cu a⁠ ho­stiteľa. On je pre svo­je okolie živým vzorom šťast­nej bytosti – on je tým dobrým obra­zom, môže byť pre teba živým bohom.

Znovuzrodenie do nového Sveta

Posvät­ný oheň v strede nášho kruhu je planúcim prú­dom živ­ota, je to živé Božst­vo. Patrí mu obeť prvého sús­ta spoločného jed­la – je to dar na znak pre­pojenia, na znak úcty k⁠ duchovné­mu obrazu nášho spoločného celku.

To, čo mi už poslúži­lo – to, čo ma už zby­točne ťaží – to sa patrí s vďak­ou odovz­dať Zemi. Tej živej pravde, tej bytosti, kto­rá je na­šou pri­jí­ma­jú­cou a milu­jú­cou zá­klad­ňou. Je to dar tej živej mati­ci, kto­rej sme všet­ci svoji­mi tela­mi súčasťou. Obeť je obvete­nie daru – sú to slová a⁠ vety vyjadru­júce vďaku a dôveru. Tieto slová od srd­ca dajú daru jeho šírku, výz­nam a zmy­sel. Nez­išt­né dávanie ti uľahčí otvoriť sa a pri­jí­mať: pri­jať prav­du a zosúladiť sa s⁠ novým vývo­jom.

Muž a žena vedomí si Boha a Zeme, vedomec a ved­ma, ded a baba, oni tvo­ria posvät­ný pár. Nie len im, na každé­ho v kruhu pripad­ne úlo­ha, posta­va, miesto v kole živ­ota. Každá guľôč­ka, každá korál­ka v reťazi ružen­ca má svoj výz­nam. Každý z⁠ nás prí­tom­ných má svo­ju polo­hu a⁠ dôležitú úlo­hu. Okrem Boha a⁠ Zeme sú tu štyri živ­ly a⁠ posvät­ný stred. Živ­ly sú obdo­bia živ­ota celku, sú to štyri sku­pen­stvá vody na Zemi, sú to štyri sve­tové strany, ktoré udržu­jú závit­nicu priestoru a času. Stred je miesto prú­du živ­ota – posvät­ný oheň, tep a⁠ žiara všet­kého, čím sme a⁠ čo nás spá­ja – naše srd­ce. Smery p­riestoru dáva­jú do­hro­mady sed­mičku, nie náhodou spája­nú so šťastím.

Tá dro­ga, tá možno zatra­co­v­aná rastlin­ka či huba, je len malink­ou časťou toho­to všetkého. Je len malým ná­stro­jom, ktorý však náleží do rúk zod­poved­ným. Liek býva v⁠ nesprávnych rukách jedom. Veľa pre­durčí tvoj zámer a⁠ zámery ľudí, ktorí ťa obklop­u­jú. Veľa ovplyv­nia okol­nosti pôvo­du lieku – a hlavne pohnútky, s ktorý­mi k veci pri­stúpiš. Ces­ta k uzdrave­niu vedie z čistého a jas­ného vola­nia duše, z túž­by po celistvosti, po zdraví a pre­po­jenosti. Naopak zve­davosť, nuda, napätie, zába­va či roz­ptý­lenie môžu byť veľ­mi nevhod­ný­mi pohnútka­mi.

Na poči­atku sto­jí tvo­je zásad­né rozhod­nu­tie – roz­hod­nutie ísť do toho naplno a celý. Vedz, že to, čo uvidíš, že to, čo sa ti otvorí – týka sa to len teba. Pri­jí­maj tú prav­du, ktorá sa javí, nebo­juj pro­ti nej. Toto, čo vidíš, si ty – toto si tvoríš! Keď si v tom celý, rozdiel medzi tebou a⁠ dru­hými sa stiera. Neza­sahuj do druhých! Určite nie z⁠ polo­hy obáv ale­bo stra­chu. Možno sa zľakneš, ale vedz, že je to práve dôvera, ktorá lieči. Vní­maj, pri­jí­maj, dô­veruj! Na zači­atku si sprav­il rozhod­nutie – rozhod­nu­tie uvoľniť sa, odd­ať sa tomu celý. Drž sa tohto zámeru! Ak ti je ťažko, sústreď sa na svet­lo ohňa. Uvoľni sa – nech sa deje čokoľvek – príde ráno, vyjde Slnko, bude nový deň!

Keď k veci pristúpiš, radím ti sprav­iť tak v⁠ spo­loč­nosti ľudí, ktorých spá­ja dôvera, sprav­iť tak v⁠ lone prírody, mimo rušivých vplyvov – v⁠ ča­rovnom kruhu bezpečia. Ak si u ob­radu osamote – tak ti pra­jem, nech si vo vedo­mom napo­jení na Boha a Zem, na živ­ly závit­nice sia­ha­júcej od Zeme po Nebo – na Srd­ce, ktoré je všetkým – nech si v⁠ prú­de. Pomôže ti čistý živý oheň a čistá živá voda. Pomôže ti sprievod­ca, ktorý podrží Svet bezpečia, kým ty sa môžeš pustiť a uvoľniť. Tvo­jím sprievod­com nemusí byť človek, môže ním byť úcty­hod­ná divá bytosť, ktorú cítiš, naprík­lad starý strom.

Okamih, keď niečo končí a⁠ niečo začí­na, je veľ­mi citlivý. Je to okamih stvore­nia. Aký bude ten nový svet, ktorý si vytvoríš? Obrad pre­chodu je len zači­a­tok ces­ty. Je to tá ľahšia časť – tou zá­sad­nou je naučiť sa v novom svete žiť: doká­zať začleniť nové zážitky do svo­jho živ­ota, do víru kaž­do­den­nosti. Si novým človekom a všetko bude iné, každý vzťah odpovie inak. Nie ten výlet za zážitkom a⁠ zme­nou, ale začle­ne­nie zme­ny je tá výz­va. Až ten­to zdar bude tým uzdrave­ním, po ktorom celou dušou túžiš.

 

„Súčas­ná veda, tým že pok­ladá holotrop­né stavy vedo­mia za príz­naky choro­by, tak­to patol­o­gizu­je celú históriu duchovného vý­voja ľud­st­va. Pre­javu­je sa neúc­tou a⁠ aro­gant­ným prís­tupom k celé storočia trva­júce­mu duchovné­mu, rit­uál­ne­mu a kultúrne­mu živ­o­tu predin­dus­triál­nych spoločnos­tí i⁠ duchovnej praxe ľudí žijú­ci­ch v⁠ dnešnej dobe. Z tohto pohľadu má zo všetkých spoločnos­tí správ­ny a pres­ný názor na všetky otáz­ky bytia jedine intelek­tuál­na eli­ta priemy­sel­nej civ­i­lizá­cie, ktorá sa hlási k moni­stick­é­mu mate­ria­liz­mu súčas­nej vedy. Všet­ci ostat­ní, ktorí ten­to názor nezdie­ľajú, sú považo­vaní za prim­itívov, nevzde­lancov ale­bo zblú­den­cov. Sys­tem­at­ické štúdi­um rôznych foriem holotrop­ných stavov, ktoré v priebe­hu niekoľkých posled­ných desaťročí real­i­zo­vali kli­nic­kí lekári použí­va­jú­ci psy­che­delickú ter­apiu i rôzne vysoko účin­né zážitkové psy­choter­apie, ďalej thana­toló­govia, antropoló­govia, jungián­s­ki ana­lyt­i­ci ale­bo výskum­ní­ci zaober­a­jú­ci sa med­itá­ciou a⁠ bio­log­ick­ou spät­nou väzbou, dokáza­lo, že súčas­ná psy­choló­gia a⁠ psy­chi­a­tria, tým, že odmi­eta mystické zážitky a pok­ladá ich za pre­javy moz­gov­ej poruchy neznáme­ho pôvo­du, sa dopúšťa závaž­nej chy­by. Tieto nové poz­natky pod­ni­etili rozvoj transper­son­ál­nej psy­chológie, ved­nej dis­ci­plíny skú­ma­júcej spir­i­tu­al­i­tu z vlast­ného hľadiska, a nie z per­spek­tívy mate­ri­al­i­stick­ej par­a­digmy.“ – Stanislav Grof. Psy­cholo­gie budouc­nos­ti. Poz­natky a po­učení z mod­erního výsku­mu vědomí. Strana 230. Preložené.